Jaroslav Fraňo sa narodil 10. novembra 1924 v Kráľovej Lehote, okres Liptovský Mikuláš, na sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Jeho otec Ján bol úradník. Bol evanjelik augsburského vyznania.

Mal dvoch bratov a jednu sestru. Mladosť prežil v Turanoch, kde začal chodiť do školy a gymnázium v Turčianskom Svätom Martine zakončil maturitou v roku 1943. Keďže Vysoká škola veterinárna v Brne bola v dôsledku udalostí v Protektoráte Čechy a Morava už od 17. novembra 1939 Nemcami zatvorená, rozhodol sa ísť na Vysokú školu veterinársku do Viedne. Absolvoval tam v školskom roku 1943/44 dva semestre a na jeseň 1944 sa vrátil domov a aktívne sa zapojil do Povstania.

Po skončení vojny pokračoval už v lete 1945 v štúdiu na novootvorenej škole v Brne, kde sa už ku koncu štúdií stal výpomocným asistentom na Ústave parazitológie a biológie.

Po ukončení štúdia prišiel na novozaloženú Vysokú školu veterinársku v Košiciach, kde začal pracovať na biologickej katedre a od roku 1952 ako vedúci Ústavu biológie. V roku 1957 sa Ústav biológie stal samostatnou katedrou pod vedením doc. MVDr. Jaroslava Fraňa.

Počas tohto obdobia sa okrem pedagogickej činnosti venoval aj výskumu biologických vlastností vírusov. Na katedre zaviedol vtedy novú metódu kultivácie buniek, s ktorou sa oboznámil počas štúdia v Brne. Osobitnú pozornosť venoval vírusom hydiny. Bol priekopníkom v izolácii chrípkových vírusov aviárneho pôvodu (vírus chrípky kačíc A „anatis Košice 1956“).

Na základe úspešného štúdia aviárneho chrípkového vírusu bol v roku 1960 habilitovaný na docenta a v roku 1962 obhájil kandidátsku prácu. Popri intenzívnom štúdiu chrípkových vírusov venoval v tom čase pozornosť aj iným aviárnym patogénom.

Pre svoj jednoznačný nesúhlasný postoj k udalostiam v roku 1968 bol uvoľnený z Vysokej školy veterinárskej a opúšťa Košice. Bolo mu umožnené pracovať na Ústave experimentálnej veterinárnej medicíny – vysunuté pracovisko v Ivanke pri Dunaji. Tu pokračoval vo svojej vedeckej činnosti, zameranej na štúdium leukózy hydiny. Napriek tomu, že mu vtedajší režim neumožňoval publikovať výsledky jeho práce, aktívne sa zapájal do problematiky ozdravovania chovov od leukózy hydiny.

Manželia Fraňoví majú dvoch synov a jednu dcéru.

Po roku 1989 bol rehabilitovaný, ale vzhľadom na svoje životné skúsenosti naďalej zostal v ústraní. Od roku 1973 žije v Bratislave a od roku 2004 trpí na Alzheimerovu chorobu. V roku 1991 odišiel do dôchodku a aktívne sa venoval niekoľko rokov včelárstvu.

Vyznamenania:

– 18. 7. 1946 mu prezident ČSR udelil „Československú medailu za chrabrosť“.

– 3. 6. 1947 mu minister národnej obrany udelil „Odznak československého partizána“.

– 24. 10. 1948 mu československá obec legionárov v Plzni udelila „Čestnú striebornú medailu“.

– 29. 8. 1964 mu bola udelená „Pamätná medaila“ pri príležitosti 20. výročia SNP.

– V auguste 1968 vrátil na Prezídium verchnovo soveta do Moskvy medailu, ktorá mu bola udelená zato, že v 2. svetovej vojne bojoval so sovietskymi vojakmi proti okupácii našej vlasti hitlerovskými okupantmi.

Pozri tab. 14.