Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.

Informácia o tom, že Vatikán od marca 2020 umožní študovať a bádať vo svojich archívnych fondoch z obdobia rokov 1939 až 1958, teda v období pontifikátu Pia XII., bola prijatá veľmi priaznivo. Obdobie uvedených rokov bolo mimoriadne bohaté na udalosti celosvetového, európskeho významu a samozrejme i významu, tak povediac lokálneho, kde môžeme zaradiť vtedajšiu Slovenskú republiku. Aj v našich podmienkach záujem o tieto fondy bude iste veľký. Pôjde o to, že v archívoch Vatikánu sa nachádzajú doposiaľ nepoznané dokumenty o vzťahoch medzi Vatikánom a Slovenskou republikou (1939-1945) a Československou republikou (1945-1958).

Tieto dokumenty budú spôsobilé objasniť a prehĺbiť doterajšie poznanie, pomôžu zrekonštruovať súvislosti či už v politických, diplomatických ale aj iných udalostiach v období už spomenutých rokov medzi uvedenými subjektmi. Táto oblasť vzťahov medzi Vatikánom a Slovenskom resp. Československom je aj u nás málo známa a v minulosti im nebola venovaná náležitá pozornosť. Preto bude iste zaujímavé oboznámiť sa s nimi. Ešte predtým ako budú výsledky bádania spracované a postupne zverejňované chceme priblížiť osobu Eugenia Pacelliho, ktorý bol v moderných dejinách rímskokatolíckej cirkvi Piom XII. 

Úvodom…

V nasledujúcej sérii článkov sa budeme venovať pontifikátu Pia XII., považovaného za najkontroverznejšieho pápeža XX. storočia a moderných pápežských dejín. Je to preto, že jeho pôsobenie v najvyšších poschodiach vatikánskej kúrie a jej politiky až po absolútny vrchol, 19 a pol ročný pontifikát v období 1939-1958, bol v dobe keď Európu ovládol fašizmus a nacizmus. Prebehla II. svetová vojna majúca neuveriteľné množstvo obetí a obdobie po nej, keď  sa svet zmenil na dva proti sebe stojace spoločensko-politické systémy. Týmto miniseriálom sa chceme vrátiť k tomu, ako tento človek, ktorý sa neskôr považoval za námestníka samotného Ježiša Krista, konal a možno aj prečo tak konal ako konal.

Pápež František 4. marca 2019 oficiálne oznámil že od 2. marca 2020 sprístupní pre historikov, ale i iných bádateľov archívne fondy obdobia pontifikátu pápeža Pia XII., roky 1939 -1958 (ďalej len archívy Pia XII.). Mimochodom Eugenio Pacelli, neskorší pápež Pius XII., sa narodil 2. marca 1876. Vatikán tak rozhodol o sprístupnení jeho archívov 144 rokov od jeho narodenia. Na deň presne. Aby mystika tohto dátumu bola ešte väčšia, aj za pápeža bol zvolený presne 2. marca 1939.

Ide o dôležité rozhodnutie Vatikánu, lebo Pius XII. bol, je a bude ešte dlho považovaný za kontroverzného vládcu Vatikánu. Svoj pontifikát uplatňoval v období keď pri moci bol v Nemecku a v Európe Adolf Hitler, v Taliansku Benito Mussolini a v Španielsku generál Franco, v Chorvátsku Anté Pavelić a na Slovensku Jozef Tiso. Svet v tej dobe existoval, Európa zvlášť, vo veľmi zložitej medzinárodnej situácii. Takmer všetky európske krajiny boli okupované nemeckou ríšou a vládol tu nacionálny socializmus a fašizmus.

Sprístupnením archívnych fondov z tohto obdobia sleduje Vatikán hlavne cieľ, aby na Pia XII. nebolo nazerané ako na pápeža, ktorý schvaľoval holokaust, alebo aby toto nazeranie a hodnotenie jeho konania a činnosti v tejto oblasti bolo do istej miery  zredukované v jeho prospech a súčasne i v prospech Vatikánu. Svätá stolica uzatvára svoje archívy najmenej na 75 rokov, alebo zrozumiteľnejšie povedané sprístupňuje niektoré vybraté fondy alebo ich časti, najskôr po 75. rokoch. Je treba povedať, že isté fondy resp. ich časti z obdobia, o ktorom píšeme, už boli sprístupnené pre historikov cirkevných, ale aj svetských na základe rozhodnutia Pavla VI. z roku 1964. Tieto zvlášť vybraté časti boli Vatikánom vydané v rokoch 1966–1981 v jedenástich zväzkoch. Bola to reakcia na vydanie viacerých prác o Piovi XII. , o II. svetovej vojne a holokauste s cieľom zmierniť útoky na pontifikát Pia XII. Bola to napr. inscenácia divadelnej hry „Námestník“ autora Rolfa Hochhutha (1963), kniha PIUS XII. a tretia ríša od Saula Friedländera (1964), kniha S Bohom a fašistami od Karlheinza Deschnera (1963), ale i mnohé ďalšie. 

Doposiaľ zverejnené dokumenty z archívov mnohých ministerstiev z rôznych krajín, ktoré komunikovali aj priamo s Vatikánom, vrátane materiálov z vatikánskych archívov, však Pia XII. skôr usvedčujú ako vyviňujú z toho, že nekonal, že mohol urobiť oveľa viac ako urobil. Že sa prenasledovaných Slovanov, Cigáňov, ale najmä Židov nielen nezastal, neprotestoval proti ich vraždeniu, ale jeho mlčanie prispelo k tomu, že vyvražďovanie  v rokoch 1942–43 pokračovalo v masovom meradle. V Poľsku, Sovietskom zväze, Chorvátsku to bolo najhoršie. Klerikáli konanie Pia XII. obhajujú. Bolo by vhodné, aby sa pripravili aj nato s čím zatiaľ nepočítali, lebo ak sa sprístupnia fondy, môžu byť ich obsahom veľmi prekvapení. Nie však pozitívne.

O Eugeniovi Pacellim, Piovi XII. (ďalej len Piovi XII.) bolo napísaných už veľmi veľa rôznych článkov, prác, hodnotení, svedectiev ako aj viacero podrobných životopisov. Je predmetom záujmu historikov, spisovateľov, ale aj psychológov a politikov či už z tábora klerikálov, alebo svetských a židovských kruhov a organizácii. Hodnotenia jeho osoby či pontifikátu sa v niečom aj zhodujú, ale vo viacerých konaniach a otázkach sa rozchádzajú. V mnohých prácach je Pius XII. vychvaľovaný, ba až velebený, v iných je nechválený, kritizovaný a v niektorých aj zatracovaný. Isté je, že sprístupnením týchto fondov sa veľa vecí upraví, zmení a výjde najavo resp. objasní a spresní sa tiež mnoho doposiaľ zverejnených faktov a informácií. Súčasne sa isto podarí objasniť tiež to čo je zámerne zamlčované, skreslene uvádzané či zverejňované, neobjektívne zľahčované a ospravedlňované.

Bolo by naivné veriť tomu, ba čo i len predstaviť si, že o pol roka po sprístupnení týchto fondov sa na stole objavia nové závažné fakty o jeho pontifikáte. Proces ich získania, možného zverejnenia a využitia (použitia) pre odbornú ale aj laickú verejnosť bude zdĺhavý a veľmi náročný. Pôjde nielen o administratívnu náročnosť dostať sa fyzicky k materiálom z archívov, najmä však o časovú náročnosť k štúdiu a bádaniu v týchto fondoch, hľadania súvislostí a ich porovnania s novo objavenými faktami. Preto netreba mať „veľké oči“, lebo kým sa objavia relevantné dôkazy, fakty a súvislosti  a tieto budú spracované do publikovateľných a publikovaných záverov a vývodov uplynie ešte veľa času a pretečie veľa vody v Dunaji.

Práve z týchto dôvodov sme si dali úlohu nie zhodnotiť konanie, činnosť a osobnosť Pia XII. K dispozícii je viac ako dostatok materiálov, ktoré  sú podrobne spracované, sú verifikované a sú dôveryhodné. Autormi sú erudovaní a kvalifikovaní historici svetového mena, z jedného i druhého brehu. V našej sérii článkov chceme pripomenúť a poukázať na isté konkrétne skutočnosti jeho konania a to práve v súvislostiach so sprístupnením dokumentov z obdobia jeho pontifikátu. Niekoľko málo jednotlivcom bolo už dávnejšie Vatikánom umožnené, aby nahliadli do archívnych fondov týkajúcich sa Pia XII. keď spracovávali jeho životopisy a skúmali jeho život a prácu. Neskôr sa ich dotkneme, budeme z nich aj citovať a použijeme ich k popisu a objasneniu jeho postojov, názorov, vzťahov a konania…

V týchto súvislostiach sa budeme v jednom pokračovaní zaoberať aj situáciou, ktorá bola na Slovensku v dobe existencie Slovenskej republiky pod kuratelou hitlerovského Nemecka.  Taktiež sa samozrejme dotkneme aj vzťahov Vatikán a Československá republika. Zatiaľ to priblížime v podstate iba z jednej strany, tej našej. Vatikánska strana dokumenty ešte len sprístupňuje. Neskôr to bude určite zaujímavé.

Ak chceme priblížiť a objasniť čitateľom súvislosti ako sme si predsavzali je potrebné vrátiť sa do minulosti a začať tam, kde bola naštartovaná kariéra ctihodného Pia XII.

Pacelliho „zlaté“ detstvo

Eugenio Pacelli pochádzal z rodiny, ktorá bola spätá s Vatikánom a pápežstvom už od roku 1819, kedy jeho starý otec Marcantonio prišiel do Ríma študovať kánonické právo. Marcantonio Pacelli sa stal laickým advokátom v roku 1834 na najvyššom súde katolíckej cirkvi v dobe pontifikátu Pia IX. Keď bol Pius IX. nútený v roku 1849 z Ríma utiecť pred prenasledovaním Rimanmi, tak vzal so sebou aj Marcantonia Pacelliho ako svojho poradcu. Vyhnanstvo trvalo rok a po návrate do Ríma bol Marcantonio menovaný do cenzorskej rady, ktorá vyšetrovala vzburu (sprisahanie) proti Piovi IX. Ďalšie povýšenie v kariérnom postupe do funkcie Tajomníka pre vnútorné záležitosti sa uskutočnilo v roku 1852. Nový taliansky štát pod vedením kráľa Viktora Emanuela v roku 1860 zobral pápežskému štátu celé územie z ktorého na konci I. vatikánskeho koncilu (1869-1870) zostalo Piovi IX. len 44 ha (0,44 km²) územia dnešného Vatikánu.

Právnici vo Vatikáne neboli nijak zvlášť dobre platení i keď ich postavenie bolo uznávané a vysoko hodnotené ale po zabratí pápežského územia hrozilo, že Marcantonio Pacelli stratí svoje postavenie a prácu. Podaril sa mu však vynikajúci ťah. V tom čase bol veľmi veľký „hlad“ a dopyt po informáciách a mimoriadne sa darilo ich rozširovaniu. V roku 1861 sa mu podarilo založiť nový vatikánsky denník L´Osservatore Romano, ktorý funguje dodnes, je súčasťou vatikánskej kúrie a je oficiálnym tlačovým orgánom Vatikánu a pápeža.

Marcantonio Pacelli mal s manželkou desať detí a druhé v poradí Fillipo bol otcom Eugenia. Filippo (nar. 1837) v profesnej kariére bol nasledovníkom svojho úspešného otca. Tiež vyštudoval kánonické právo a pôsobil v zbore právnych zástupcov a bol taktiež ako jeho otec laickým advokátom v tribunále  Rímskej roty. Na konci svojej kariéry bol predsedom konzistorných advokátov, tzn. právnikov Svätej stolice. Po roku 1870 (rozpade pápežskeho štátu) Pacelliovci, otec a syn, zostali verní a lojálni svojej cirkvi a pápežstvu a nešli pracovať pre taliansky štát.

Filippo sa oženil s Rimankou Virginiou Graziosi, ktorá pochádzala z trinástich detí. Jej dvaja bratia bolo vysvätení za kňazov a dve sestry vstúpili do kláštora, kde sa stali rehoľnými sestrami. Eugenio sa narodil ako tretie zo štyroch detí. Mal staršiu sestru o štyri roky, brata o tri a mladšiu sestru o štyri roky. Eugenio v lete 1894 ukončil dochádzku na lýceu, absolvoval duchovné cvičenia sv. Ignáca z Loyoly po ktorých sa rozhodol pre budúcnosť kňaza, čo nikoho z rodiny neprekvapilo, lebo ho za budúceho kňaza aj považovali. Na jeseň v tom istom roku nastúpil na Gregoriánsku jezuitskú univerzitu a zapísal sa na filozofiu. Na konci prvého akademického roka bol nútený z Gregoriánskej univerzity odísť, pretože jeho citlivý „zhýčkaný“ žalúdok neuniesol stravovanie v seminári. Rodina ho najskôr každý týždeň zásobovala potravinami až nakoniec jeho otec dokázal vybaviť, že Eugenio mohol počas štúdii bývať doma u rodičov.

Tým, že bol pod materskou ochranou sa vyhol prísnej disciplíne a výchove vládnucej v seminári a tiež vzťahom so seberovnými seminaristami, ale aj spoločenskému životu medzi nimi a s nimi. Bolo to neobvyklé a u iných seminaristov by to ukončilo ich kariéru už v začiatkoch. Pacelliovci však mali silné postavenie a styky, cez ktoré to dokázali zariadiť. Eugenio mal asi od svojich 10 rokov svojho ochrancu a radcu v osobe kňaza Giuseppeho Laisa, ktorý sa staral o jeho usmerňovanie a bdel takpovediac nad jeho duchovnou výchovou, okrem tej školskej. Od roku 1895 Eugenio pokračoval na Inštitúte sv. Apolinára v štúdiu biblistiky a teológie. Aj doma sa pohyboval v sutane a nosil „kolárik“.

Dňa 2.4.1899 bol vysvätený za kňaza, ale nie s ostatnými absolventmi rímskej diecézy tradične v kostole sv. Jána Lateránského, ale sám v kaplnke pomocného rímskeho biskupa. Primičnú omšu mal v bazilike Santa Mária Maggiore. Na novokňaza tiež veľmi neobvyklé. Štúdia ukončil ešte doktorátom zo svätej teológie a postgraduálom z kánonického (cirkevného) práva. Francesco Pacelli, starší brat Eugenia, pokračoval v stopách otca a starého otca a stal sa z neho právnik. Pretože mal svojimi predkami vybudované dobré cesty a pevné vzťahy, pokračoval v službe pápežstvu v tejto oblasti. Zostal civilom postavení a na kňazskú dráhu sa nevydal. O jeho postavení a úlohe ešte počuť a čítať.

V dobe štúdií Eugenia Pacelliho bol pápežom Lev XIII., autor encykliky Rerum novarum (O nových veciach). Jeho štátnym sekretárom bol kardinál Mariano Rampolla a podsekretár pre mimoriadne záležitosti bol monsignor Pietro Gasparri. V tom období sa aktívne rozširovali diplomatické styky Svätej stolice, rozšíril sa aj počet stálych zastúpení iných krajín akreditovaných vo Vatikáne z 18 na 27. Práve Gasparri v roku 1901, dva roky po ukončení univerzity a vysvätení, získal pre prácu v štátnom sekretariáte mladého Eugenia. O rok nato už prednášal kánonické právo u sv. Apolinára a v roku 1904 získal z neho doktorát.

Kariéra vo Vatikánskej kúrii

Eugenio Pacelli bol veľmi pracovitý, dôsledný a roky sa venoval právu, právnym otázkam v činnosti cirkvi a ich medzinárodným súvislostiam a vzťahom. Aktívne sa podieľal na práci pri tvorbe Kódexu kánonického práva a na jeho uvádzaní do praktického života cirkvi a presadzovaní záujmov pápežstva v medzištátnych vzťahoch. Pracoval v kongregácii pre zvláštne záležitosti v štátnom sekretariáte pod priamym dohľadom a vedením Pietra Gasparriho. Potom už nasledovala v štátnom sekretariáte. Každý rok, dva postúpil o nejakú priečku vyššie.

Každý máme predstavivosť a preto by bolo vhodné si predstaviť Eugenia Pacceliho ako muža vysokého viac ako 180 cm (asi 182-83) pri hmotnosti 60 kg. Išlo by o veľmi štíhleho ba skôr vyziabnutého muža s nezdravou farbou pokožky, veľmi vyblednutou ba až popolavou. Tmavé vlasy a čierne oči s okrúhlym rámom dioptrických okuliarov dokresľujú jeho vzhľad (výzor). Hotový rehoľník a asketa. Podľa rôznych popisov,  hodnotení a fotografií Pacelli vyzeral priateľsky a milo, jeho správanie sa javilo ako priateľské a prívetivé so sklonmi k ješitnosti. Bol to človek inklinujúci k samote a modlitbe s mníšskymi sklonmi ako napísal  anglický historik a žurnalista John Cornwell.

Keď Benedikt XV. menoval kardinála Gasparriho v roku 1915 svojim štátnym tajomníkom, Eugenio Pacelli postúpil na jeho miesto a stal sa sekretárom Svätej kongregácie pre zvláštne záležitosti Vo Vatikáne sa hovorilo, že Pacelli pôjde do funkcie nuncia v Bavorsku. Do tejto funkcie bol ale menovaný arcibiskup Aversa, ktorý však po veľmi krátkom pôsobení v tejto funkcii 3.4.1917 nečakane zomrel.

Bededikt XV. rozhodol, že jeho nástupcom bude Pacelli a preto ho dňa 13.5.1917 vysvätil za arcibiskupa. Na obrade boli prítomní iba pápež Benedikt XV., štátny tajomník Pietro Gasparri, Achille Ratti – vatikánsky diplomat, Pacelliho priateľ a budúci pápež Pius XI., Eugeniova matka (otec už zomrel) a jeho starší brat Francesco. 18.5.1917 arcibiskup Pacelli už cestoval s mimoriadnymi výsadami (v zvláštnom vagóne, v osobnom kupé, s osobitnými zásobami potravín, so špeciálnymi povoleniami a pod.) do Mníchova, kde na nunciatúre mal zastupovať pápeža Benedikta XV. V Mníchove bol 25.5.1917 a už o tri dni, 28.5. predkladal svoje poverovacie listiny bavorskému kráľovi. O mesiac nato 25.6.1917 už cestoval do Berlína a 28.6. absolvoval osobné prijatie u nemeckého cisára Vilhelma II.

Takto sa začali priame styky, kontakty, vzťahy a spolupráca akcibiskupa Eugenia Pacelliho v tom čase nuncia Vatikánu v Nemecku, budúceho štátneho sekretára a následne pápeža Pia XII. s Nemeckom. Mal 41 rokov.

Vatikán a Mussolini

Začiatkom roka 1922 sa zmenil vládca Vatikánu, na miesto po Benediktovi XV. nastúpil Pius XI. Na konci roka sa v Taliansku dostal k moci Benito Mussolini, V Taliansku, aj keď bolo oficiálne kráľovstvom, začala vládnuť Národná fašistická strana. Už niekoľko mesiacov po nadobudnutí moci Mussoliniho vláda nariadila, aby sa do škôl, nemocníc a v budovách súdov zavesili kríže, zaviedlo sa vyučovanie náboženstva do škôl a v armáde sa opäť zjavili kapláni.

Takýmito krokmi sa snažil získať si dôveru katolíckej cirkvi, lebo potreboval podporu širokých más obyvateľstva, ktoré bolo katolíckeho vierovyznania. Viedlo to k tomu, že Vatikán začal mať k Musoliniho fašistickej diktatúre isté sympatie. Už na začiatku roku 1923 sa Mussolini stretol s kardinálom Gasparrim, s ktorým riešili otázky budúcich vzájomných  vzťahov medzi Rímom a Vatikánom. Vatikán potreboval, resp. chcel nezávislú existenciu, podľa možností v hraniciach bývalého pápežského štátu spred roka 1870. Toto však bolo pre Mussoliniho neprijateľné a vylúčené. Vzťahy boli napäté, na jednej strane fašisti vychádzali cirkvi v ústrety a na druhej sa Mussolini chcel zbaviť katolíckych ministrov vo vláde a eliminovať katolícke hnutie a Ľudovú stranu, ktorá sa začala obracať proti fašistom. Fašisti a ich úderky boli jednoducho násilníci a na dennom poriadku boli rôzne násilné zločiny až po vraždy. V roku 1926 už boli opozičné strany, vrátane  kresťanských zlikvidované a rozbité.

Pius XI. mal záujem o úpravu vzťahov s Talianskom vo forme konkordátu v zmysle nového Kódexu kánonického práva. Tieto jednania funkčne pripravoval a prikrýval kardinál štátny tajomník Gasparri. Hlavným jednateľom a tvorcom zmluvy však bol vatikánsky právny radca Francesco Pacelli, Eugeniov starší brat. Jeho trojročná práca po schválení a podpísaní „Lateránskej zmluvy“ bola hodnotená ako excelentná, samozrejme v prospech Vatikánskeho štátu. Lateránska zmluva sa takto nazýva preto, že nebola podpísaná vo Vatikáne, ale v Lateránskom paláci. Podpísali ju 11.2.1929 v zastúpení pápeža kardinál Pietro Gasparri a Benito Mussolini, ktorý zastupoval talianského kráľa. Táto zmluva je pre Vatikán najdôležitejšia zo všetkých, ktoré kedy uzatvoril. Zmluva umožnila oficiálny vznik Vatikánskeho štátu, ktorý takto získal medzinárodnú suverenitu. Právo exteritoriality získali aj rezidencia pápežov v Castel Gandolfo, naďaleko od Ríma a asi 20 palácov a stavieb na teritóriu mesta Rím.

Súčasťou zmluvy je aj konkordát, v ktorom sú po novom vymenované oprávnenia Svätej stolice a povinnosti talianskeho štátu. Napr. jurisdikcia nad duchovenstvom, zavedenie cirkevného školstva, uzatváranie manželstva, priznanie štatútu právnickej osoby reholiam, kongregáciám, náboženským združeniam a iným organizáciám vrátane práva vlastniť akýkoľvek majetok, zakladať nové organizácie, získavať hnuteľný i nehnuteľný majetok a mnoho ďalších.

Súčasťou zmluvy bolo i majetkové a finančné vyrovnanie nárokov Vatikánu voči talianskemu štátu. Ako kompenzáciu získal Vatikán 1750 miliónov lír, čo je asi 90 miliónov dolárov podľa vtedy platného kurzu. Časť bola v hotovosti a časť v cenných papieroch. Obrovská suma za „kompenzáciu materiálnych škôd spôsobených Vatikánu talianskym štátom“. Po vytvorení vatikánskeho „štátu“ bola vypracovaná aj akási smernica, predpis akoby ústava, ktorý upravoval zásadné práva a povinnosti občanov Vatikánu a činnosti ako v iných štátoch. Schválená bola oficiálna zástava, vytvorené diplomatické zastúpenia, poštový a telegrafný úrad, rozhlas, armáda – švajčiarska garda a ďalšie.

Pápežovi bola priznaná suverenita nad územím, aj keď len 44 ha. Pius XI. už nebol „vatikánskym väzňom“, za ktorého sa vyhlásil Pius IX. v roku 1870. Po podpise Lateránskej zmluvy sa stal z Mussoliniho, ako povedal pápež, „muž, ktorého zoslala prozreteľnosť“.

(Pokračovanie)

Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.