Náprava morálnej škody

Daniel Jonah Goldhagen

Mnohé hriechy ubližujú blížnemu, resp. mu zapríčinia škodu. Treba sa všemožne usilovať o nápravu (napríklad vrátiť ukradnuté veci, očistiť povesť ohovoreného, poskytnúť zadosťučinenie). To vyžaduje prostá spravodlivosť .(Katechismus katolické církve, 1995, Zvon, Praha)

Jadrom problému je kresťanská biblia, presnejšie povedané evanjeliá s ich ohováračským opisom Ježišových súčasníkov a ich komentármi a náznakmi k povahe Židov a osobitne k ich večnému zatrateniu. To je tŕnistý problém pre všetkých katolíkov, ktorí sa angažovane snažia vykántriť zo svojej cirkvi antisemitizmus. Čo sa má stať s tými početnými ohováračskými a nactiutŕhačskými pasážami o Židoch, ktoré sa nachádzajú v knihe, ktorá je základom jednej viery, jedného veľkého náboženstva, knihy, o ktorej sa slávnostne vyhlasuje, že je božského pôvodu?

Vo vzťahu k antisemitskému obsahu biblie zastáva dnes cirkev nie veľmi výrazne artikulované stanovisko, že túto tému treba zľahčovať, prechádzať ju mlčaním a rýchlymi prechodmi na iné témy, že sa výrazne urážlivé miesta stavajú do lepšieho svetla a kňazom sa prikazuje, aby sa o Židoch vyjadrovali spôsobom, ktorý celkom nesúhlasí s tým, čo o Židoch hovorí biblia, aby ich opisovali pozitívnejšie, alebo aby takéto miesta v biblii jednoducho zapierali. V Prvom liste Solúnčanom napr. stojí

 „Oni zabili Pána Ježiša … Bohu sa nepáčia … už sa im priblížil boží hnev” (2,15 a 16).

 Katolícky komentár k tomuto miestu v biblii znie, že tomu, kto chce Pavlovi dobre rozumieť, nedávajú tieto slová nijaký dôvod na antisemitizmus. (Teda ostanú tam a ponechá sa na vôli čitateľa, aby si ich vysvetlil podľa svojho? To sotva – ani to nie, to sa tu len sľubuje).

Matúšovo evanjelium obsahuje asi osemdesiat vyslovene antisemitských veršov. Dočítame sa, medzi iným, že Ján Krstiteľ nazval farizejov a saducejov „hadím plemenom” (3,7); takisto sa vyjadril Ježiš, keď povedal: „Hadie plemeno, ako môžete hovoriť dobre, keď ste zlí” (12,34). Potom sa niet čo čudovať, ak sa podľa Matúša takýto národ a takéto náboženstvo vyhlási za prekonané, neplatné a nahradí novým. Ježiš to vysvetlí: „Preto vám hovorím: Vám sa božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať očakávanú úrodu.” A potom hovorí k Židom „farizejom”:

 „A tak si sami svedčíte, že ste synmi tých, čo zabíjali prorokov. Vy už dovŕšte mieru svojich otcov! Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla? Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, učiteľov múdrosti a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta, aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Žachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom.” (23,31-35).

Potom označuje Židov ako „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní” a pretože ho odmietajú, ohlasuje im: „Hľa, váš dom ostáva pustý.” Po takomto vykreslení Židov z úst muža, ktorý sa predstavuje ako syn boha, nasleduje u Matúša chýrna zlovestná fiktívna história  ukrižovania, v ktorej celý židovský národ dobrovoľne berie na seba a na svoje potomstvo, teda na židovstvo všetkých čias, vinu za Ježišovu smrť. Bol tam vtedy „celý (židovský) národ?” Naozaj všetci kričali unisono slová, ktoré sa im pripisujú?

„Jeho krv nech padne na nás a na naše deti!”

Ako môže niekto takúto scénu, vymyslenú za päťdesiat až sedemdesiat rokov po Ježišovej smrti jedným nepriateľom Židov, ktorý označuje Židov za „hadie plemeno”, považovať za verné vylíčenie historických udalostí?

Dnešné objektívne štúdium dejín to nerobí. Geza Vermes, možno najvýznamnejšia autorita v problematike Ježiša a je-ho doby, píše, že „veľká väčšina Ježišových židovských súčasníkov, totiž tí, čo žili mimo Palestíny, nikdy o ňom ani nepočula” (The Changing Face of Jesus – Meniaca sa tvár Ježiša, London 2002, s. 232). Eklatantné protirečivé a navzájom sa vylučujúce líčenia dôležitých biblických udalostí a najmä početné historické nepravdy o Židoch a židovstve, ktoré sa tam nachádzajú, ako aj historická nepravdepodobnosť, dokonca neraz aj nemožnosť rozhodujúcich udalostí v rozprávaniach, ktoré majú vzťah k židovstvu, presvedčivo dokazujú, že opisy v kresťanskej biblii nie sú pravdivé a spoľahlivé podávanie skutočností a udalostí, ale mýty a legendy.

Existuje nesmierna literatúra o historických úpravách a nepresnostiach kresťanskej biblie. Jedna z nedávnych obsiahlych štúdií je Lillian C. Freudmannovej Antisemitism in the New Testament, Lanham, Md., USA, 1994. Autorka uzatvára:

„Aby podali obraz Ježiša ako božstvo, ktoré je voči Židom nepriateľské a voči Rimanom neškodne cudzie, museli sa fakty manipulovať a dejiny prepisovať. Postavenia a funkcie rozličných inštitúcií a vedúcich osobností v Judei za Ježišovho života museli byť poprehadzované a prestavané, aby sa hodili do vymyslených spisovateľových šablón. Bolo treba dokázať, že kresťanstvo nie je ohrozením ani výzvou pre rímsku svetovládu. Dôsledkom bolo pestovanie hlbokej nenávisti voči Židom.”

Chvíľami, ktoré však neraz ujdú verejnej pozornosti – pravdepodobne pod vplyvom moderného výskumu histórie – pripúšťa aj katolícka cirkev, že to, čo píše jej biblia o Židoch a im pripisovaných činoch, je vymyslené. Vo vyhlásení Konferencie amerických katolíckych biskupov napríklad čítame:

„Potom čo sa cirkev vzdialila a zreteľne oddelila od židovstva, … mala sklon skracovať a zhrňovať dlhý historický proces, v priebehu ktorého sa počas niekoľkých generácií zostavovali evanjeliá. A tak boli niektoré kontroverzie, ktoré sa možno naozaj udiali medzi vedúcimi cirkevnými osobnosťami a rabínmi koncom prvého storočia, preložené či premiestnené do priebehu Ježišovho života.”

Povedané jednoduchým spôsobom, ktorý pravdepodobne pre jeho zreteľnosť odmietajú, nehovoria biskupi nič iné, ako že si evanjelisti svoje správy desaťročia po Ježišovej smrti skrátka vymysleli. To neznačí, že všetko, čo hovoria, je nepravda; ale značí to, že nie všetko, čo hovoria, je pravda. Pretože neexistujú nijaké spoľahlivé historické pramene z toho obdobia o vzťahu Židov k Ježišovi a protižidovské zmýšľanie evanjelistov leží pred nami ako na dlani – aj cirkev ho pripúšťa! – nemôžeme vedieť, či je to, čo evanjelisti píšu o charaktere a správaní sa Židov a osobitne o ich vzťahu k Ježišovi, pravda. Máme dôvody predpokladať, že to, čo v tejto veci uvádzajú, je voľne vymyslené. Desaťročia po Ježišovej smrti došlo ku konfliktu medzi Židmi a ustanovujúcou sa prvotnou cirkvou, ktorá sa potrebovala proti židovstvu presadiť a teda v prvom rade presvedčiť o svojom nároku na nahradenie židovstva; to viedlo evanjelistov k tomu, že démonizovali Židov a pre všetky budúce časy im pripísali na ťarchu aj tie najhanobnejšie činy.

Ako dôkaz persiflovania Židov v evanjeliách citujú americkí biskupi jedny smernice Vatikánu z roku 1985 o správnom opise Židov a židovstva v nedeľných kázniach: „

Nie je vylúčené, že určité nepriateľské a málo lichotivé uvádzania Židov v Novom zákone sú v historickom vzťahu ku konfliktom, ktoré sa udiali medzi vznikajúcou cirkvou a miestnou židovskou obcou. Niektoré polemiky sú obrazom sporov, ktoré sa udiali medzi Židmi a kresťanmi veľmi dlho po Ježišovej smrti.”

Americkí biskupi označujú aj biblické líčenie ukrižovania a Ježišovej smrti za vyslovene chatrné. Treba si uvedomiť, že pre pašijové líčenia nemáme výpovede očitých svedkov ani moderné opisy historických udalostí;

„všetko je to robené  pri použití teologických šošoviek jednotlivých evanjelistov. K šošovkám patrili aj potreby a hodnotenia príslušných autorových obcí na konci prvého storočia, keď sa rozluka židov a kresťanov dokonala.”

Aj tu biskupi voľne priznávajú, že skladatelia evanjelií nie sú spoľahliví, a to najmä v tej časti, kde sa hovorí o smrti a ukrižovaní. Z encykliky Nostra Aetate (1959), ako aj z viacerých vyhlásení Vatikánu a katolíckych biskupov vyplýva, že výčitka Matúšovho evanjelia, že „celý židovský” národ vzal na seba a na svoje deti vinu za Ježišovu smrť, je falzifikát. (Komitét pre liturgiu Štátnej konferencie katolíckych biskupov USA, Smernice pre podávanie Židov a židovstva v katolíckych kázniach, september 1988, v Henrix a Kraus, Cirkvi a židovstvo, zv. 2, s.189). Prečo by sme teda mali brať za bernú mincu, že odpudzujúce biblické líčenia židovstva a Židov, najmä ich úlohy pri ukrižovaní, sú pravdivé?

Preto otázka: Ako môže niekto v tejto nemorálnej a nenávisť proti celému židovskému národu vyvolávajúcej výčitke kolektívnej a generácie trvajúcej viny na nesporne rímskou vrchnosťou nariadenom ukrižovaní Ježiša vidieť niečo iné ako antisemitizmus a osočovanie?

Listy apoštolov obsahujú 140 anisemitských veršov. Len 28 kapitol je bez antisemitizmu. Čítame tu, ako Peter opakovane tvrdí, že Židia sú zodpovední za Ježišovu smrť; podobne ako Matúš formuluje obžalobu, že to bol „celý dom Izraela”, ktorý ho ukrižoval. Pavol zas vyslovuje presvedčenie, že Židia na základe svojej biblie a teda svojej viery nemôžu dosiahnuť odpustenie svojich hriechov. Preklína ich, lebo nerozumejú jeho bohu.

V Jánovom evanjeliu je asi 130 vyslovene antisemitských veršov. Podľa Jána hovorí Ježiš Židom, že nepoznajú toho boha, „ktorý mňa poslal” a že vlastne vôbec „nie sú z boha”. Jánov Ježiš vyčíta Židom, že ho chceli zabiť. Argumentuje vyhlásením, že tí, ktorí sú božie deti, ho milujú, lebo vyšiel od otca a prišiel na zem (16,28). Z toho vyvodzuje, že tí, čo ho odmietajú, nie sú z boha: „Vaším otcom je diabol”. Vermes píše: „Jeden z najzarážajúcejších argumentov štvrtého (Jánovho) evanjelia je rozhodné tvrdenie, že všetci Židia alebo aspoň obyvatelia Judey – grécke ioudaioi môže znamenať oboje – zmýšľali o Ježišovi veľmi nepriateľsky.” Ježiš, ako ho opisuje Ján, bol prakticky od začiatku svojho verejného pôsobenia terčom opakovaných židovských vražedných úkladov … Podľa Jána táto krvilačnosť prezrádzala pravý pôvod Židov: správali sa ako ich otec, diabol, lebo „on bol vrah od počiatku” (8,44). Hoci tvrdili, že „sme Abrahámovo potomstvo”, vzišli z kniežaťa temnôt. Ján zlostne nenávidel Židov.

Pre miliardu katolíkov je ich kresťanská biblia ukazovateľom cesty k neomylnému božiemu slovu. No nič nemôže natoľko ohovoriť povesť jedného národa a poškodiť ho, ako to, čo tvrdí táto biblia: že to Židia zabili boha a že dodnes sú za tento čin zodpovední – a prekliati.

Kresťanská biblia platí za posvätný text, za božie zjavenie, za božie slovo. Je tu už skoro dvetisíc rokov. Pre mnohých katolíkov a vôbec kresťanov je nielen pevnou súčasťou ich duchovného a morálneho sveta, je priamo tým svetom. Je nielen knihou, ktorá poskytuje pravdy, múdrosti a orientáciu – je skalou, na ktorej spočíva ich svetonázor, ich celá podstata.

Preto má katolícka cirkev so svojou bibliou problém. A dlhuje Židom aj svojim veriacim vyporiadať sa s týmto problémom. Bolo by neprekonateľnou morálnou nezodpovednosťou a chybou, keby biblia klamstvá, o ktorých sme hovorili, ďalej šírila a k tomu ešte tvrdila, že ich inšpiroval a tak prikázal boh. No k tomuto šíreniu dochádza každý deň, keď si nejaký katolík číta vo svojej biblii.

Čo treba urobiť? Čo v súčasnosti robí cirkev, to vôbec nestačí; nie je to riešenie, lebo to nejde na koreň veci: cirkev trvá na nedotknuteľnosti posvätných textov a odmieta povinnosť nápravy; tvrdí, že to v podstate nie sú antisemitské texty.

Prenikavé riešenie navrhuje James Carol. Katolícka cirkev, učiaca, že je sprostredkovateľom medzi bohom a veriacimi tým, že im vysvetľuje božie slová, by mala učiť, že antisemitské pasáže biblie sú nepravdy, ktoré treba chápať ako jej hriechy, obrazne povedané ako jej dedičný hriech.

„Protižidovské texty Nového zákona ukazujú, že cirkev bola už v prvej generácii schopná zradiť Ježišovo posolstvo, čím raz pre vždy dokázala, že aj «cirkev ako taká» môže zhrešiť. Cirkvi treba odpustiť. A cirkev musí protižidovské texty evanjelia citovať v kázniach – nie proti Židom, ale proti sebe samej” (James Caroll, Constatantine’s Sword – Konštantínov meč, Boston 2001, s. 566).

Zmysel textov treba vysvetľovať tak, aby u čitateľa nevyvolával hnev a nepriateľstvo voči Židom, ale aby podporil sebapoznanie katolíkov a vyvolal v nich sebakritiku a pokoru.

„Skutočnosť”, píše Caroll, „že sa prví učeníci spreneverili Ježišovmu posolstvu a ohovárali svojich protivníkov (Židov), dokonca ich až diabolizovali, svedčí lepšie ako čokoľvek iné, že cirkev je vo svojej podstate rovnako hriešna ako každá iná inštitúcia.”

Logika a príťažlivosť Carollovho návrhu sú presvedčivé. Riešenie je radikálne, pretože používa antisemitské texty na ich vlastné vyvrátenie. Keby sa cirkev dala týmto smerom, bol by to vítaný vývoj.

Kresťanstvo dve tisícročia priam svätilo vo svojom základnom biblickom texte ošklivé námietky proti Židom. Dnes pokračuje vo svojom skoro dvetisícročnom pochybení, keď v biblii hreší proti ôsmemu prikázaniu, vydávajúc „krivé svedectvo” proti Židom. Schválil by pápež a jeho katolíci neprestajné opakovanie takýchto klamstiev, keby nejaká náboženská alebo politická inštitúcia vo svojich základných textoch tvrdila, že černosi alebo Taliani sú deti čerta, zaprisahaní nepriatelia niečieho boha, vrahovia božieho syna, inými slovami vrahovia samotného boha – a pre túto fiktívnu výčitku majú byť do konca vekov prekliati? Mlčal by pápež a jeho katolíci, keby Židia vo svojej tóre či talmude tvrdili takéto veci o kresťanoch? Ako môže byť prijateľné podávať falošné svedectvo o Židoch?

Primeraná náprava by vyžadovala urobiť to, čo sa má robiť a vskutku v podobných prípadoch spravidla robí: nazvať nepravdy nepravdami a hriechom a odstrániť ich z biblických textov. Logika morálnej nápravy žiada, aby katolícka a iné kresťanské cirkvi vyhlásili, že tie zlobné a nepodložené prejavy nenávisti nie sú slovo božie. Cirkev ostatne uznáva povinnosť odčinenia pri porušení pravdy a v paragrafe 2487 Katechismu katolické církve čítame:

„Každé previnenie spáchané proti spravodlivosti a pravde ukladá povinnosť odčinenia, aj keď sa vinníkovi odpustilo. Táto povinnosť sa týka aj prehrešení proti dobrej povesti druhého. Mravná a neraz aj hmotná náhrada má byť primeraná spôsobenej škode. Je to povinnosť svedomia.”

Myšlienka na zmenu textov biblie iste zarazí mnohých katolíkov, iných kresťanov a aj nekresťana. Pre veriaceho je zmena posvätného textu veľmi vážna záležitosť. Ak je jedným imperatívom potreba držať sa pravdy, vynára sa tu druhý imperatív: rešpektovanie názoru na posvätné veci, v čom sú si katolíci a iní kresťania zajedno. Problém morálneho odčinenia a zadosťučinenia sa stáva skoro neriešiteľným. Caroll vylučuje možnosť zmeny znení kresťanskej biblie.

Katolícka cirkev by však mohla zvolať zhromaždenie všetkých kresťanských cirkví, aby spoločne riešili problém antisemitizmu v biblii. Porád by sa mali zúčastniť aj predstavitelia židovského náboženstva, ktorí by mali plné právo diskutovať, ale nemali by právo hlasovať.

Je možné, že by sa nakoniec prišlo na riešenie, ktoré sa podobá Carollovmu návrhu: bez zmeny textu by sa ku každej biblii pridal (resp. stal by sa jej súčasťou) podrobný zoznam všetkých tých početných antisemitských pasáží a jasným odvolaním by sa vyhlásilo, že tieto pasáže sa síce v minulosti predkladali ako večné pravdy, v skutočnosti to však boli nepravdy alebo neisté tvrdenia, a stali sa príčinou mnohých neprávostí. Komentár by napravil historické nepresnosti. Možno raz v budúcnosti dôjde k tomu, že cirkev prestane narábať s bibliou ako s božím slovom a posvätným textom a uzná, že ako všetko na svete aj biblia je dielom ľudí a ako taká podlieha omylom – v tom prípade to volá po nápravách. Židia to už ostatne čiastočne urobili so svojou bibliou vydaním nového komentovaného prekladu tóry, t.j. piatich Mojžišových kníh, pod názvom Etz Hayim v roku 2001.

Iste, úloha cirkvi, ba celého kresťanstva, odvolať antisemitský obsah kresťanskej biblie má v sebe tragickú dimenziu. Ale aj text, o ktorom medzi kresťanmi platí, že je božského pôvodu a svätý, teda zdanlivo či viditeľne nemeniteľný, aj text, ktorý od storočí učí ľudí, ako majú žiť, ako sa majú správne správať a robiť dobro, aj tento text nevyhnutne vyžaduje zmeny, ak sa má zabrániť tomu, aby sa nevinným ľuďom, rovnako židom ako kresťanom, v rozličných smeroch aj naďalej škodilo.

*  *  *

Preeložil a upravil Rastislav Škoda

*  *  *

D.J. Goldhagen uverejnil v roku 1996 knihu Hitlers willige Vollstrecker (asi Hitlerovi povoľní kati) o vzniku a priebehu holokaustu, ktorá sa stala svetovým bestsellerom a vyvolala búrky súhlasu i nesúhlasu.

*  *  *

Prameň: D.J. Goldhagen, A Moral Reckoning: The Role of the Catholic Church in the Holocaust and Its Unfulfilled Duty of Repair ( Morálne zúčtovanie: Úloha katolíckej cirkvi pri holokauste a jej nesplnená povinnosť nápravy .) 1. časť. Náprava morálnej škody – Knopf,  New York, 2002).