Friedrich Nietzsche

Kniha pre slobodných duchov

Z nemeckého originálu Menschliches, Allzumenschliches
preložil Peter Chrenka

Kniha Ľudské, príliš ľudské (1878) predstavuje jedno z významných diel Nietzscheho tvorby, ktoré môžeme označiť za prelomové. Autor sa tu výrazne odvracia od svojich predchádzajúcich ideálov a vzorov – A. Schopenhauera či R. Wagnera – a začína sa sám profilovať prostredníctvom novej filozofie. V knihe Ľudské, príliš ľudské prvýkrát používa pojmy a myšlienky, ktoré sa neskôr stanú charakteristickými pre jeho tvorbu. Nietzsche neskôr povie, že ide o „pamätník krízy. Nazýva sa knihou pre slobodných duchov: takmer každá veta v nej vyjadruje nejaké víťazstvo – ňou som sa zbavil toho, čo je mojej povahe cudzie. Cudzí mi je idealizmus: názov znamená, že ‚kde vy vidíte ideálne veci, vidím ja – ľudské, ach, len príliš ľudské!‘“ V tomto diele po prvý krát používa termín „slobodný duch“, prostredníctvom ktorého čiastočne rieši svoje aktuálne osobné i filozofické problémy. Zbavenie sa idolov v podobe Wagnera či Schopenhauera však pre Nietzscheho neznamená absolútne zakopanie všetkých svojich vzorov pod zem; nie náhodou sa totiž vydanie knihy datuje do roku 1878, t. j. presne 100 rokov po Voltairovej smrti. Tým sa francúzsky filozof radí medzi ním uznávaných filozofov ako čestná výnimka. Pojem slobodného ducha po filozofickej stránke anticipuje neskoršieho nadčloveka a Zarathustru. Predhovor je napísaný skôr poetickým štýlom a Nietzsche sa nebráni predkladať etické a filozofické problémy a témy prostredníctvom osobného prístupu, čo sa po štylistickej stránke prejavuje napríklad v priamej reči zúčastneného, v rečníckych otázkach či používaním farbistých obrazov, metafor a prirovnaní. V prvej kapitole i v ďalších kapitolách Nietzsche predkladá základné tézy týkajúce sa predovšetkým charakteru filozofie a kritiky celej dovtedajšej metafyziky. Myšlienky vyjadruje – podobne ako v iných dielach – formou viac či menej obsiahlych aforizmov, čím sa výraznejšie prejavuje aj psychologická hĺbka jeho téz. Po prekladateľskej stránke sa tak kniha stáva výzvou nielen na poli filozofie. Pri štruktúrovaní Nietzscheho diela do jednotlivých fáz jeho vývoja sa kniha Ľudské, príliš ľudské zvykne pokladať za prechod od jeho „romantického“ k „vedeckému“ obdobiu. Doteraz nebola preložená do slovenčiny ani do češtiny.

(M. Ch.)

Predhovor

1. Ľudia mi dosť často a zakaždým s veľkým údivom hovorili, že všetky moje spisy od Zrodenia tragédie až po nedávno vydanú Predohru k filozofii budúcnosti majú čosi spoločné a príznačné. Vraj obsahujú pasce a siete na neopatrných vtákov a temer všade vyzývam na prevrátenie vštepovaných hodnôt a vysoko hodnotených zvykov. Akože? Všetko len – ľudské, príliš ľudské? S týmto povzdychom ľudia odkladajú moje spisy, nie bez istej bázne a nedôvery k samej morálke, v pokušení a posmelení stať sa obhajcami tých najhorších vecí: Akoby ich niekto len najviac zneuctil. Moje knihy boli označené za školu podozrievania, ba čo viac, opovrhovania, našťastie však aj za školu smelosti, ba priam opovážlivosti. A skutočne, ja sám neverím, že by sa niekto niekedy pozeral na svet s takým hlbokým podozrením, a to nielen ako príležitostný diablov advokát, ale, teologicky povedané, ako protivník a vyzývateľ Boha; a ten, čo uhádne niečo z dôsledkov, ktoré tkvejú v každom hlbšom podozrení, niečo z triašok a úzkostí osamelosti, na ktoré bezpodmienečne odsudzuje každá odlišnosť názoru, pochopí aj to, ako často som hľadal útočisko na zotavenie sa od seba samého, takpovediac na dočasné sebazabudnutie v akomsi uctievaní alebo v nepriateľstve, vo vedeckosti alebo ľahkomyseľnosti či v hlúposti; a taktiež prečo som si to tam, kde som nenašiel, čo potrebujem, musel umelecky vynútiť, sfalšovať, dobásniť. (Čo iného vôbec robili básnici? A načo by bolo všetko umenie sveta?) Na vlastnú liečbu a regeneráciu som vždy najviac potreboval vieru, že nebudem taký osamelý, osamelý vidiaci – okúzľujúce tušenie príbuzenstva a podobnosti v pohľade a túžbe, odpočívanie v dôvere priateľstva, slepota vo dvojici bez podozrenia a otáznikov, pôžitok zo zovňajšku, povrchu, blízkeho, najbližšieho, zo všetkého, čo má farbu, pokožku, a prejavuje sa. Je možné, že by mi v tomto ohľade mohli vyčítať akési „umenie“ či šikovné peňazokazectvo. Napríklad že som úmyselne zavrel oči pred Schopenhauerovou slepou vôľou k morálke v čase, keď som už bol v otázke morálky dostatočne jasnozrivý; alebo že som sa nechal podviesť nevyliečiteľnou romantikou Richarda Wagnera, akoby bola začiatkom, a nie koncom; a to platí aj o Grékoch; alebo aj o Nemcoch a ich budúcnosti – a žeby existoval ešte pomerne dlhý zoznam takýchto „alebo“? – Povedzme však, že to všetko by bola pravda a výčitka voči mne by bola opodstatnená. Čo vy o tom viete, čo by ste mohli vôbec o tom vedieť, koľko ľsti sebazáchovy, koľko rozumu a vyššej ochrany obsahuje taký sebaklam – a koľko falošnosti ešte potrebujem, aby som si opätovne mohol dovoliť luxus svojej úprimnosti?… Dosť už, ešte žijem; a život predsa nevymyslela morálka: Život chce klamanie, žije z klamania… no nie je to pravda? Tu už opäť začínam a robím to, čo som vždy robil, ja, starý imoralista a lovec vtákov – a hovorím nemorálne, mimo-morálne, „mimo dobra a zla“.

…

1. časť: O prvých a posledných veciach: Odseky 1 – 14.

10. Neškodnosť metafyziky v budúcnosti.

Len čo náboženstvo, umenie a morálku v ich počiatkoch opíšeme tak, že ich budeme môcť dokonale vysvetliť bez toho, aby sme hľadali útočisko v metafyzických zásahoch – či už na začiatku alebo počas našej cesty –, stratíme akýkoľvek záujem o čisto teoretický problém „veci o sebe“ alebo „javu“.

Poznámka 3. augusta 2010: Preklad celej 1. časti je uverejnený v ZH č. 84

Prameň: Friedrich Nietzsche: Ľudské, príliš ľudské. Kniha pre slobodných duchov. Predhovor a prvú časť preložil Peter Chrenka. Filozofia, roč. 65, 2010, č. 4, s. 389 – 399.