Norman Davies

Briti aj Američania tvrdia, že oni porazili nacistov, a to napriek presvedčivým dôkazom, že boli len slabšími partnermi. „Dejiny mi odpustia”, predpovedal Winston Churchill, „že som síce mal v úmysle napísať to, ale som to neurobil.”

Jeho Dejiny Druhej svetovej vojny, ktoré začali vychádzať na jar 1948, sa stali podkladom pre skoro všetky opisy vojnových rokov na Západe: Británia stála v centre konfliktu a jej prežitie vydláždilo cestu k víťazstvu.
Podľa Churchilla len nepriatelia Británie, mocnosti Osi, boli autormi agresií, zločineckého vedenia vojny a nedefinovateľného „zla”. K obratu došlo pri El Alameine. USA a ZSSR, ktorých Churchill priviedol do veľkej koalície, sa stali hlavnými spojencami Británie a spoločnými silami porazili fašistickú beštiu. V Európe spojenci východu a západu spolupracovali, prekonali rozdiely politických názorov a triumfovali. Efektné vylodenie západných armád v Normandii sa vyrovnalo „ruským” úspechom na východnom fronte. Tretia ríša bola porazená, sloboda a demokracia zvíťazili, „Európa je oslobodená”.

Žiaľ, pravda je zložitejšia. Rusom je napríklad jasné, že hlavnú rolu pri porážke Ríše zohrala Červená armáda a anglo-americké vojenské akcie boli sekundárneho či terciárneho významu. Tak ako Američania trvajú na tom, že „skutočná vojna” sa začala až roku 1941; roky 1939-1941 boli len jej predohrou. Američania sú si dobre vedomí materiálovej náročnosti obidvoch bojísk, európskeho aj pacifického a zdôrazňujú svoj význam ako „arzenálu demokracie”.
Každý pokus o revíziu etablovaných názorov sa stretá s odporom, a vehementná opozícia proti popieraniu Churchillovej verzie je až na začudovanie. Viacerí historici (Richard Overy, Robert Conquest a Anne Applebaumová) odlupovali mýty od jadra štyridsať rokov, no mnohí ľudia stále nie sú ochotní správne hodnotiť udalosti z obavy, že ich obžalujú z podporovania „síl zla”.

Iní sa s nedôverou odvracajú od názoru, že naše vlastenecké názory na udalosti rokov 1939-41 sú menej ako celá pravda. Britskej a americkej verejnosti sa príliš dlho nahováralo, že „my sme vyhrali vojnu” a že osobitne Deň D bol rozhodujúcim momentom. Americké Múzeum Dňa D v New Orleans, zasvätené v r. 2000 ako národný pamätník vylodeniu v Normandii a vojne a Steven Spielberg, režisér filmu Zachráňte vojaka Ryana (1998) a koproducent filmu Zástavy našich otcov (2006), si vzali za poslanie udržovať v mysliach našich ľudí pretrvávanie Churchillovho mýtu.
Keď som nedávno v Cambridge prednášal o prevahe významu východného frontu a o úrovni triumfu Červenej armády, napadol ma jeden nahnevaný mladý britský historik: „Neuvedomujete si, že sme len vo Francúzsku porazili 56 nemeckých divízií? Bez toho by bola bývala Červená armáda porazená.” Nevedel, že Červená armáda už predtým pulverizovala 150 divízií, bez čoho by sa spojenci neboli nikdy vylodili.

Útok na Tretiu ríšu bol spojeneckým dielom. No nebola to spojená snaha dvoch rovnocenných spojencov. Leví podiel na víťazstve v Európe sa dá priznať len Stalinovým armádam a je fantáziou myslieť si, že Stalinovi išlo o boj za spravodlivosť a demokraciu.

Rozlíšenie faktov od mýtov a propagandy nie je ľahká vec. Jedným z najťažších problémov pri zostavovaní uveriteľnej histórie vojny je omyl, že najväčší bojujúci štát, ZSSR, bol pred nemeckým útokom v júni 1941 neutrálny. Sovietske výklady sa sústreďujú na verziu tzv. Veľkej vlasteneckej vojny a starostlivo sa vyhýbajú hlbšiemu štúdiu Stalinových politických a vojenských machinácií v rokoch pred ňou.

Aj západní komentátori sa spravidla pridŕžajú tejto línie, zdráhajúc sa priznať trápnu skutočnosť, že Hitlerov počiatočný partner sa stal spojencom demokratického Západu. (Dosiaľ som súhlasil. Výraz “partner” sa mi tu nepozdáva. Pozn. prekl.)

V skutočnosti v priebehu prvých 22 mesiacov vojny, keď Wehrmacht napadla a okupovala 8 štátov, Červená armáda ich napadla a okupovala päť. Tieto manifestné agresie poukazujú na nezmysel každého tvrdenia o neutralite či obrane pred provokáciami. V novembri 1939 viedla nevyvolaná Stalinova invázia do Fínska k vojne, ktorá trvala dvakrát tak dlho ako každé z Hitlerových predošlých ťažení. (Mal nechať štyri štáty prejsť pod Hitlerovu zástavu a posilniť jeho strategický a vojenský potenciál, z čoho ich nakoniec bolo treba za ťažkých strát aj tak oslobodiť? Pozn. prekl.)

Sovietska anexia baltických štátov v roku 1940 nebola len „posilnením obrany” či „úpravou hraníc”. Bol to brutálny akt dravca, ktorý zničil tri suverénne európske štáty a štvrtinu ich obyvateľstva. Tieto udalosti umožnil nacisticko-sovietsky pakt, ktorý dal Stalinovi právo na ten istý banditizmus v sovietskej sfére, ako mal Hitler v nemeckej. (Výraz “ten istý banditizmus” sa mi tu nevidí na mieste. Hitlerovým vyhláseným cieľom bola už vyše desať rokov Ukrajina a Moskva – pomýšľal Stalin pred r. 1941 na dobytie Berlína? Pozn. prekl.)

Pre posúdenie, kto ako prispel k víťazstvu, sú rozhodujúce proporcie. Keďže 75-80 % strát utrpeli Nemci na východnom fronte, vyplýva z toho, že na západných spojencov pripadá len 20-25 %. A keďže britská armáda mala k dispozícii len 28 divízií v porovnaní k 99 americkým divíziám, ostáva na britský príspevok k víťazstvu len 5-6 %. Briti, ktorí si namýšľajú, že „vojnu sme vyhrali my”, musia zmeniť svoj názor.

Skromný rozsah amerického kontingentu volá tiež po úvahe. USA mali dvakrát toľko obyvateľov ako Nemecko a nie oveľa menej ako ZSSR. Vojenský potenciál USA, odhadovaný v roku 1939 na podklade HNP a priemyselnej produkcie, činil viac ako 40 % svetového potenciálu. No tieto prednosti sa nikdy neprejavili v proporcionálnej superiorite množstva vojakov na bojiskách. 100 divízií, ktoré si stanovili generál George C. Marshall a jeho štáb ako cieľ mobilizácie, zatienili nemecké divízie v pomere 2,5:1 a sovietske v pomere 3-4:1.

Je samozrejmé, surové čísla nevysvetľujú všetko. Západné mocnosti boli silné v niektorých oblastiach, najmä v námorníctve a letectve, slabšie v iných. Americká vojenská výroba bola jedným zo zázrakov vojny; všetci členovia spojeneckej koalície z nej veľmi ťažili, vrátane Sovietskeho zväzu.

Aj tak však tretia ríša nebola položená na lopatky bombardovaním a blokádou. Nemecká armáda aj civilné obyvateľstvo sa ukázali veľmi húževnatými. Hitlerova kontinentálna pevnosť musela byť dobýjaná centimeter po centimetri pozemným vojskom. Tu excelovala Červená armáda.

Toto by mali západní analytici uznať – čo aj s nechuťou – a robiť závery. Ešte ťažšie im padne názor, že sovietska vojenská udatnosť išla ruka v ruke so zločinnosťou. Tretiu ríšu porazili predovšetkým nie sily liberálnej demokracie, ale sily inej hromadne vraždiacej diktatúry. Osloboditelia Osvienčimu boli sluhovia režimu, ktorý mal na svojom území oveľa väčšiu sieť koncentračných táborov. (Tu už otvorene protestujem, pretože sovietske trestanecké tábory boli niečo celkom iné ako nemecké koncentračné tábory. Ich cieľom nebol holokaust. Pozn. prekl.)

Keď koncom 40-tych rokov písal Churchill svoje pamäti, dobre vedel, že Stalin nebol anjel. Nepoznal však šírku a pestrosť stalinistických zločinov. Štatistiky o 27 miliónoch “vojenských strát na životoch”, ktoré sa objavili v 60-tych rokoch, maskovali fakt, že mnohí neboli Rusi a iní neboli obete Hitlera, ale Stalina. Bol potrebný pád Sovietskeho zväzu a 60 rokov jeho trvania, aby sa pozbierali tieto poznatky.

Možno diskutovať o podobnostiach a rozdieloch holokaustu a gulagov a samozrejme je chybou povedať, že to bolo to isté, ako to niektorí robia. Na druhej strane je chybou chcieť odpustiť stalinistické zločiny len preto, lebo Stalin bol udatný hrdina boja proti nacizmu.

Toto všetko otvára churchillovský model dejín druhej svetovej vojny pre revíziu. Británia nemôže ostať centrom udalostí. Na listine zločinov sa k mocnostiam osi pripojil Sovietsky zväz, (s takouto štylizáciou nemožno súhlasiť, veď to nie je ani polopravda! – Pozn. prekl.) ktorý sa nakoniec stal hlavným víťazom. Západní spojenci neboli hrdinami, čo všetko dobyli, ale bojovali dobre, aby skončili v ohrade víťaza.

Američania prišli neskoro a v malom počte, aby mohli hrať vedúcu rolu v Európe. Sily demokracie čestne zohrali svoju úlohu pri porážke fašizmu, ale po víťazstve im ostalo na kontrolu menej ako polovica kontinentu. Vo väčšej časti Európy nahradila jednu totalitnú diktatúru druhá. Výrazy “sloboda” a “oslobodenie” sa často rečnícky zneužívali.

*  *  *

Prameň: Norman Davies, “How We Didn’t Win The War…. But Russia Did” (Ako sme vojnu nevyharali my … ale Rusko”, The Sunday Times online, 6. nov. 2006.

Preložil Rastislav Škoda