Pokus o kritiku kresťanstva

(Prvá časť zo šiestich – Predhovor a odseky 1-20)

Predhovor

Táto kniha patrí len veľmi málo vyvoleným (1).  Možno z nich ešte ani nikto  nežije. Mohli by to byť tí, čo rozumejú môjmu Zarathustrovi: ako by som si mohol pliesť seba samého s tými, pre ktorých už dnes rastú uši? – Až pozajtrajšok patrí mne. Niektorí sa rodia posthumne (2). –

Podmienky, za ktorých sa mi rozumie, a potom musí rozumieť,  – tie poznám teda veľmi dobre. Treba byť čestný v duchovných veciach až do tvrdosti, ak sa má zniesť hoc? len moja vážnosť, moja vášeň. Treba byť navyknutý žiť na horách, – vidieť pod sebou to súčasné úbohé táranie o politike a egoizme národov. Bolo treba stať sa ľahostajným, nikdy sa nepýtať či je pravda na niečo dobrá, či bude niekomu  osudná (3) … Mať silnú záľubu v otázkach, ktoré sa dnes nikto neodváži klásť; odvahu na zakázané; predurčenie na labyrint (4). Mať skúsenosti zo siedmich samôt. Nové uši pre novú hudbu. Nové oči pre ďaleké extrémy. Nové svedomie pre pravdy, ktoré dosiaľ (5) mlčia (6). A vôľu šetriť vo veľkom: držať si pohromade svoje sily, svoje nadšenie … Mať úctu pred sebou; a lásku k sebe; bezvýhradne sa oslobodiť od seba …  

Veru tak! Len to sú moji čitatelia, moji ozajstní čitatelia, moji predurčení čitatelia; čo tam po ostatných! – Ostatok, to je len ľudstvo. – Treba sa pozdvihnúť nad ľudstvo silou, výškou duše, – pohŕdaním …

Friedrich Nietzsche

1

Pozrime si do tváre. Sme Hyperboreálci (7) – a dobre vieme, ako žijeme v ústraní. „Ani po zemi, ani po mori, nenájdeš cestu k Hyperboreálcom”: to vedel o nás už Pindaros. Ešte ďalej za severom, ľadom a smrťou – tam je náš život, naše šťastie … To my sme vynašli šťastie, my vieme cestu, my sme objavili východisko z tisícročného labyrintu. Kto ho našiel okrem nás? – Žeby moderný človek? – „Neviem, na koho sa mám obrátiť; som všetko to, čo nevie, kam sa obrátiť” – vzdychá si  moderný človek (8) … Na túto modernosť sme choreli, – na tento zhnitý mier, zbabelý kompromis, na celú cnostnú nečistotu moderného Áno a Nie. Táto tolerancia a largeur *(9) srdca, ktorá všetko „odpúšťa”, pretože všetko „chápe”, to je pre nás sirocco (11. Radšej žiť medzi ľadmi ako uprostred moderných cností a iných južných vetrov! … Mali sme dosť odvahy, nešetrili sme seba ani druhých: len sme dlho nevedeli, kam s našou odvahou. Stali sme sa mrzutými, volali nás fatalistami. Naše fátum – to bol dostatok, napätie, naberanie síl. Smädilo nás po bleskoch a činoch, držali sme sa ako len možno ďaleko od šťastia slabochov, „rezignácie” (12) … Búrka bola v našom vzduchu, príroda, ktorou sme, temnela – pretože sme  nemali nijakej cesty. Vzorec nášho šťastia znel: jedno Áno, jedno Nie, jedna priama čiara, jeden cieľ.

2

Čo je dobré? – Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôle mať moc, aj samu moc.

Čo je zlé? (13) – Všetko, čo vzchádza zo slabosti.

Čo je šťastie? – Pocit, že rastie moc, – že sa premáha nejaký odpor.

Nie spokojnosť, lež väčšia moc; nie predovšetkým mier, lež vojna; nie cnosť, lež zdatnosť (14) (cnosť v renesančnom štýle, virtů *(15), to je cnosť bez moralínu (16)).

Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá zásada našej lásky k ľuďom. A k tomu sa im má ešte dopomôcť (17).

Čo je škodlivejšie ako akákoľvek neresť? – Aktívny súcit so všetkými nepodarenými a slabými – kresťanstvo (18) …

3

Problém, ktorý týmto nastoľujem, nie je vedieť, čo má vystriedať ľudstvo v slede bytostí (- človek je koniec – ): ale aký typ človeka treba pestovať, treba chcieť, ako typ vyššej hodnoty, ktorý si väčšmi zaslúži žiť, ktorý bude mať istejšiu budúcnosť.

Tento typ vyššej hodnoty tu už bol dosť často: ale to bolo ako šťastná náhoda, ako výnimka, nikdy ako chcené. Naopak, práve jeho sa ľudia najviac báli, až dosiaľ bol skoro tá najobávanejšia vec; – práve z obavy chceli mať opačný typ, ten pestovali, aj obsiahli: domáce zviera, stádové zviera, choré zviera človeka, – kresťana …

4

Ľudstvo vôbec nepredstavuje vývoj smerom k lepšiemu či silnejšiemu alebo vyššiemu v tom zmysle, ako sa to dnes verí (19). „Pokrok” je len moderná myšlienka, to znamená falošná idea. Dnešný Európan má oveľa menšiu hodnotu ako renesančný Európan; postup vývoja (20)vôbec neznamená, že by muselo dochádzať k vzostupu, stupňovaniu, zosilneniu.

V jednom inom zmysle existuje nepretržitý úspech v individuálnych prípadoch na najrozličnejších miestach zeme a v najrozličnejších kultúrach; to sú prípady, ktoré skutočne predstavujú tento vyšší typ: niečo, čo je vzhľadom na celé ľudstvo akýsi druh nadčloveka. Také šťastné náhody veľkého úspechu boli vždy možné a možno budú vždy možné. A dokonca aj celé rody, kmene a národy (21) môžu za určitých okolností predstavovať takú šťastnú náhodu (22).

5

Kresťanstvo neslobodno skrášľovať a parádiť: proti vyššiemu typu človeka viedlo vojnu na život a na smrť, všetky základné inštinkty tohto typu dalo do kliatby a vydestilovalo z nich koncentrát zla, zlého človeka: – silný človeksa stal typicky zavrhnutiahodným, stal sa „skazeným človekom”. Kresťanstvo sa postavilo na stranu všetkého, čo je slabé, nízke, nepodarené; vytvorilo ideál zo vzdoru voči inštinktom zachovať silný život; pokazilo dokonca mysle duchovne najsilnejších pováh, učiac ich vidieť najvyššie hodnoty intelektu ako hriechy a klamstvá, ako pokúšania. Najžalostnejší príklad: skaza Pascala, ktorý veril na skazu svojho rozumu dedičným hriechom, kým jeho rozum bol skazený iba jeho kresťanstvom! (23) –

6

Predviedlo sa mi bolestivé, strašidelné divadlo: poodhalil som záclonu zo skazenosti človeka. Tento výraz je v mojich ústach chránený aspoň proti jednému podozreniu: že by obsahoval morálnu obžalobu človeka. Myslím ho – chcel by som to znovu podčiarknuť – ako absolútne bez moralínu: a to do takej miery, že cítim túto skazenosť najsilnejšie tam, kde sa dosiaľ celkom vedome ašpirovalo na „cnosť”, na „božskú podstatu”. Ako skazenosť mám na mysli, asi to už hádate, dekadenciu: tvrdím, že všetky hodnoty, do ktorých dnes ľudstvo koncentruje svoje najvyššie priania, sú dekadentné *(24).

Skazeným nazývam zviera, druh či jedinca vtedy, keď stratili svoje inštinkty, keď volia a dávajú prednosť tomu, čo im škodí. História vyšších pocitov, „ideálov ľudstva” – a je možné, že ju budem musieť rozpovedať – by bola súčasne skoro vysvetlením, prečo je človek taký skazený. Život je pre mňa inštinkt rásť, trvať, zbierať sily, chcieť mať moc: kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku. Tvrdím, že všetkým súčasným vysokým hodnotám ľudstva táto vôľa chýba, – že pod najsvätejšími menami vládnu hodnoty úpadku, nihilistické hodnoty.

7

Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu (25). – Súcit stojí v protiklade k tonickým hnutiam, ktoré zvyšujú energiu vitálnych pocitov: pôsobí depresívne(26). Človek stráca silu, keď pociťuje súcit. Súcit pôsobí, že sa ešte zvyšuje a násobí strata sily, ktorú aj tak znamená pre život každé utrpenie. Súcit robí utrpenie (27) dokonca nákazlivým; za určitých okolností môže viesť k celkovej strate života a životnej energie, ktorá nijako nezodpovedá kvantu príčiny (- prípad smrti Nazaretského (28)). To je prvý  aspekt problému; ale je aj druhý, ešte významnejší. Ak meriame súcit podľa hodnôt rekcií, ktoré zvykne vyvolávať, vynikne jeho životunebezpečný charakter ešte zreteľnejšie. Zhruba sa súcit križuje so zákonom vývoja, a to je zákon selekcie. Zachováva pri živote to, čo dozrelo pre zánik (29), bije sa za prospech vydedených a životom odsúdených, a to množstvom nepodarkov, ktoré udržuje nažive, čím dáva životu ponurejší a pochybnejší vzhľad. Ľudia mali odvahu nazvať súcit cnosťou – v každej ušľachtilej morálke sa súcit považuje za slabosť; išli ešte ďalej a urobili z neho tú cnosť, základ a pôvod všetkých cností, – ibaže, pravda, malo by sa pamätať, že to bolo z hľadiska filozofie (30), ktorá je nihilistická a ktorá si napísala na štít popretie života. V tejto veci mal Schopenhauer pravdu: súcit zapiera život, robí ho hodnejším zapretia, – súcit je prax (31)nihilizmu. Ešte raz: tento depresívny a nákazlivý inštinkt je závorou pre inštinkty, ktoré cielia na zachovanie života a zvýšenie jeho hodnoty: súcit je jednak ako rozmnožovateľ biedy, jednak ako zachovávateľ všetkého biedneho rozhodujúci nástroj zvyšovania dekadencie, – súcit prehovára na nič! … Nepovie sa „nič”: miesto toho sa hovorí o „onom svete”, o „bohu”, o „pravom živote”; alebo o nirváne, o vykúpení, o blaženosti (32) … Táto nevinná rétorika, typická pre oblasť náboženskej a morálnej idiosynkrázie (33), sa ukáže byť oveľa menej nevinná vo chvíli, keď pochopíme, aká tendencia sa tu zahaľuje do plášťa jemných slov: je to tendencia nepriateľská životu. Schopenhauer mal nepriateľský postoj k životu: preto sa v jeho očiach stal súcit  cnosťou … Ako vieme, Aristoteles videl v súcite nebezpečný chorobný stav, ktorý sa mal občas liečiť purgatívom: a tragédiu považoval za purgatívum (34). Inštinkt života by mal naozaj volať po hľadaní prostriedku na zasadenie rany takému chorobnému a nebezpečnému nakopeniu súcitu, ako ho predstavuje prípad Schopenhauer (a na nešťastie aj všetka naša literárna a umelecká dekadencia od Petrohradu po Paríž, od Tolstého po Wagnera): aby spľaslo … Uprostred našej chorobnej modernosti nič nie je nezdravšie ako kresťanský súcit. Tam treba byť lekárom, tam treba byť neúprosný, tam treba použiť chirurgický nôž – lebo sa to týka nás, to je náš druh lásky k ľuďom, v tomto zmysle sme my filozofmi, my Hyperboreálci! –

8   

Treba povedať, koho považujeme za svoj opak: – teológov a všetko, čo má v tele krv  teológov – celú našu filozofiu … Bolo treba vidieť zblízka všetku tú osudnú nevyhnutnosť, ešte lepšie bolo zakúsiť to na sebe samom a takmer na to zahynúť, aby tu už človek nepoznal žart ( – voľnomyšlienkarčenie (35)našich pánov prírodovedcov a fyziológov je v mojich očiach žartovanie, – chýba im vášnivá záľuba v týchto záležitostiach, chýba im trpieť na ne (36) -).  Táto otrava siaha oveľa ďalej, ako sa myslí: inštinkt „namyslenosti”, vlastný teológom, som našiel všade, kde sa dnes ľudia považujú za „idealistov”, – kde z dôvodu vyššieho pôvodu berú právo pozerať sa na skutočnosť zvysoka a cudzo … Idealista, celkom ako kňaz, má v rukách (a nielen v rukách!) všetky veľké pojmy a s blahosklonným opovrhovaním ich rozohráva proti „zdravému rozumu”, proti „zmyslom”, „proti poctám”, „dobrému životu” (37) a „vede”; také veci vidí pod svojou úrovňou, ako škodlivé a zvádzajúce sily, nad ktorými sa vznáša „duch” (38) vo svojom čírom bytí-sám-pre-seba (39): – ako keby pokora, cudnosť a chudoba, jedným slovom svätosť, neboli narobili životu až dosiaľ nevýslovne viac zla ako ktorékoľvek skazy a zvrátenosti … Číry duch je číra lož … Kým sa bude kňaz považovať za vyšší druh človeka, hoci je popierač, ohovárač a travič života z povolania, nebude odpovedi na otázku: čo je pravda? (40). Pravda je postavená na hlavu už tým, že sa vyslovený advokát ničoty a popierania akceptuje ako reprezentant „pravdy” …

9

Proti tomuto inštinktu teológa vediem vojnu: jeho stopy som našiel všade. Kto má v tele krv teológa, ten už dopredu zaujme ku všetkým veciam šikmé (41)a nečestné stanovisko. Pátos (42), ktorý sa z toho vyvinie, si dáva meno viera (43): to je zavrieť oči raz navždy pred sebou samým, aby človek netrpel pri pohľade na nevyliečiteľnú lživosť. Z tohto chybného pohľadu na všetky veci okolo seba si človek vyfabrikuje morálku, cnosť a svätosť, spojí dobré svedomie s pokrivenou predstavou – vyžaduje sa, aby nijaký iný druh optiky nemal nijakú cenu odvtedy, ako si človek urobí svoju optiku posvätnou na základe pomenovaní typu „boh”, „vykúpenie” a „večnosť”. Zatiaľ som ešte všade vykopal (44) inštinkt teológa: je to najrozšírenejšia podzemná forma falošnosti, aká na svete existuje. Čo teológ považuje za pravdu, to musí byť nepravda: táto veta je takmer kritériom pravdivosti. Je to jeho najhlbší inštinkt sebazáchovy, ktorý mu zakazuje uznať alebo čo len pripustiť k slovu skutočnosť. Pokiaľ siaha vplyv teológov, je posudok hodnoty postavený na hlavu, a pojmy „pravda” a „nepravda” sú nevyhnutne obrátené naopak: čo je pre život najškodlivejšie, to sa tu volá „pravda” a čo ho pozdvihuje, stupňuje, potvrdzuje (45), ospravedlňuje a nechá triumfovať, to sa volá „nepravda ” (46) … Ak sa prihodí, že teológovia prostredníctvom „svedomia” kniežat (alebo národov) načiahnu ruku po moci, nepochybujme o tom, čo sa zakaždým v podstate deje : to  sa derie k moci vôľa po konci, nihilistická vôľa chce mať moc …

10

Medzi Nemcami sa to pochopí hneď, keď poviem, že filozofia je pokazená krvou teológov. Protestantský pastor je praotcom nemeckej filozofie (47), protestantizmus je jej peccatum originale (48) . Definícia protestantstva: obrna polovice tela kresťanstva (49) – a rozumu … Stačí vysloviť meno „tübingenský seminár” (50) a už sa chápe, čo je v podstate nemecká filozofia, – je to zákerná teológia … Švábi sú v Nemecku najlepší klamári, klamú vo všetkej nevinnosti … Odkiaľ však pochádza plesanie (51), ktoré sa pri vstupe Kanta na scénu zmocnilo sveta nemeckých vedcov, z ktorých tri štvrtiny sú synovia pastorov a učiteľov, – odkiaľ pochádza nemecké presvedčenie, ktoré ešte dnes nachádza ozvenu, že Kantom sa začína obratk lepšiemu?  To inštinkt teológa v nemeckom vedcovi uhádol, čo bude odteraz znovu možné … Otvorila sa bočná cestička k starému ideálu; pojem „toho pravého sveta” (52) a pojem morálky ako podstaty sveta (- dva najzhubnejšie (53) omyly, aké existujú! -), tieto dve myšlienky sa stali vďaka ľstivo múdrej skeptickej pochybnosti (54) opäť ak nie dokázateľné, tak už viac nevyvrátiteľné … Rozum, právo rozumu, nesiaha tak ďaleko (55). Zo skutočnosti sa urobilo „zdanie” (56); a úplne vymyslený svet, svet vraj-bytia, bol vyhlásený za skutočnosť … Úspech Kanta je iba úspech teológa: ako Luther a Leibnitz aj Kant bol iba ďalšou brzdou nemeckej statočnosti, ktorá je už sama o sebe neistá – –

 11 

Ešte slovo proti Kantovi ako moralistovi. Cnosť má byť naším vynálezom, našou najosobnejšou obranou a potrebou: v každom inom zmysle je len nebezpečenstvom. Čo náš život nepodmieňuje, to mu škodí: cnosť, ktorá vznikla iba z pocitu úcty voči pojmu „cnosti”, ako to chcel Kant (57), je škodlivá. „Cnosť”, „povinnosť”, „dobro ako také” (58), dobro s charakterom neosobnosti a univerzálnosti (59) – to sú vidiny vyjadrujúce úpadok, úplnú dengľavosť, königsberské číňanstvo (60). Najhlbšie zákony zachovania a rastu prikazujú pravý opak: aby si každý sám vynašiel svoju cnosť, svoj kategorický imperatív. Zahynie národ, ktorý si pomýli svoju povinnosť s pojmom povinnosti vôbec. Nič nebúra tak dokonale, tak vnútorne, ako hocaká „neosobná” povinnosť, ako hocaká obeť molochovi (61) abstrakcie. – Že ľudia nezacítili Kantov kategorický imperatív ako životunebezpečný! … To inštinkt teológa, a ešte sám o sebe, ho vzal pod svoju ochranu! – Čin, ku ktorému poháňa inštinkt života, nachádza svoj dôkaz v radosti z toho, že je to správny čin: a tento nihilista s kresťansko-dogmatickými vnútornosťami (62) považoval radosť za chybu … Čo ničí rýchlejšie ako pracovať, myslieť alebo cítiť bez vnútornej potreby, bez vlastného rozhodnutia, bez radosti? ako automat „povinnosti”? Veď to je priam recept na dekadenciu, dokonca na osprostenie … Z Kanta sa stal idiot. – A bol to súčasník Goetheho (63)! Tento osudný pavúk (64) platil za nemeckého filozofa – a ešte sa zaňho považuje! … Dám si pozor a nepoviem, čo si myslím o Nemcoch (65) … Nevidel Kant vo Francúzskej revolúcii prechod od anorganickej formy štátu do formy organickej? (66) Nepoložil si otázku, či sa vo vývoji stalo niečo, čo sa nedá vysvetliť inakšie ako morálnou dispozíciou ľudstva, takže „tendencia ľudstva smerovať k dobru” by tým bola raz navždy dokázaná? Kantova odpoveď: „To je Revolúcia” (67). Vo všetkom a v každom sa mýliaci inštinkt, protiprirodzenosť ako inštinkt, nemecká dekadencia ako filozofia – to je Kant! –

12

Dávam bokom tých pár skeptikov, tých typov ako sa patrí, ktorí sa vyskytli v dejinách filozofie: ale ostatok nepozná elementárne požiadavky intelektuálnej počestnosti (68). Všetci to robia ako ženičky (69), všetci títo veľkí rojkovia (70) a zázrační fenoméni – považujú už vopred „pekné pocity” za argumenty, „nadutú hruď” za mechy božstva a presvedčenie za kritérium pravdy. Nakoniec sa ešte Kant s „nemeckou nevinnosťou” pokúsil dať tejto forme skazy, tomuto nedostatku intelektuálneho svedomi, názvom „praktický rozum” vedeckú hodnotu: vynašiel osobitný dôvod ako vedieť, kedy sa netreba starať o odôvodnenie, totiž keď sa hlasne ozve morálka, povýšene požadujúca „musíš” (71). Ak si uvedomíme, že skoro vo všetkých národoch je filozof iba pokračovaním vývoja kňazského typu, potom toto klamanie seba samého je kňazské dedičstvo a ako také neprekvapuje. Ak má niekto posvätné úlohy, napríklad polepšovať (72), zachraňovať alebo vykupovať ľudí, – ak niekto nosí v hrudi božstvo, ak je hovorcom príkazov z oného sveta, potom už vopred sa s takým poslaním cíti mimo každého hodnotenia jednoduchým dorozumením (73), – taký človek je už samo sebou posvätený takou úlohou, samozrejme je to už typ vyššieho rádu! … Čo záleží kňazovi na vede? Považuje sa za oveľa viac! – A predsa kňaz až dosiaľ vládol! – On určoval pojmy, čo je „pravda” a čo je „nepravda”!…

13

Nepodceňujme toto: aj my sami, slobodní duchovia (74), sme už „prehodnotenie všetkých hodnôt” (75), sme stelesnené vyhlásenie vojny a  víťazstva nad všetkými starými predstavami „pravdy” a „nepravdy”. Najcennejšie názory sú tie, ktoré sa vytvárajú posledné: ale najcennejšie názory sú metódy. Všetky metódy, všetky predpoklady našej súčasnej vedeckosti zakúšali počas tisícročí najhlbšie opovrhovanie: pre ne nás vylučovali zo styku s „poriadnymi ľuďmi” (76), – boli sme pre nich „nepriatelia boha”, hanobitelia pravdy, „posadnutí” (77). Vedecký charakter z nás robil čandalov (78) … Celý pátos ľudstva bol proti nám – jeho pojem toho, čo má byť pravda, čo má byť služba pravde: každé „musíš” bolo dosiaľ namierené proti nám … Naše ciele, naše praktiky, naše mierne, opatrné, nedôverčivé spôsoby – to všetko pripadalo ľudstvu úplne nedôstojné a hodné opovrhovania. – Nakoniec si možno s určitou oprávnenosťou položiť otázku, či to nebol estetický cit, čo držal ľudstvo tak dlho v oslepení: ľudstvo vyžadovalo od pravdy pitoreskný účinok, chcelo od človeka, ktorý niečo vie, aby silne pôsobil na zmysly. Najdlhšie mu išla proti chuti naša skromnosť … Ó, ako dobre to uhádli, títo nadutci pána boha – –

14

Preškolili sme sa. Vo všetkých ohľadoch sme sa stali skromnejšími. Už neodvodzujeme človeka od „ducha”, od „božstva”, postavili sme ho späť medzi zvieratá. Je pre nás najsilnejším zvieraťom, lebo je najprefíkanejší: jedným z dôsledkov toho je jeho intelektuálnosť. Na druhej strane sa bránime proti namyslenosti, ktorá by sa aj tu rada ukazovala: ako keby človek bol akýsi veľký skrytý cieľ živočíšneho vývoja. Nijako nie je korunou stvorenia: popri ňom je každá bytosť svojím spôsobom rovnako dokonalá … Keď toto priznávame, aj tak priznávame ešte veľa: človek je, pomerne, najnepodarenejšie zviera, najchorľavejšie zviera, najnebezpečnejšie sa vzdialil od svojich inštinktov – no je pravda, že popri tom všetkom je aj najzaujímavejšie zviera! – Čo sa týka zvieraťa, to bol Descartes prvý, čo mal úctyhodnú odvahu k myšlienke chápať zviera ako machinu (79): naša celá fyziológia sa snaží podať dôkazy pre tento názor. Ale, samozrejme, človeka nestaviame bokom, ako to robil Descartes: všetko, čo sa dodnes o človeku pochopilo, siaha práve tak ďaleko, že ho chápeme ako stroj. Kedysi sa človeku pripisovala „slobodná vôľa” (80) ako veno od nejakého vyššieho rádu: dnes sme mu vôľu odňali, a to v tom zmysle, že už sa pod ňou nesmie rozumieť schopnosť. Staré slovo „vôľa” slúži už iba na označenie výslednice, ako keby to bola nejaká nevyhnutná individuálna reakcia na početné popudy, ktoré si raz protirečia, inokedy sa zhodnú: – vôľa už „nepôsobí”, už „nehýbe” … Kedysi ľudia videli v ľudskom povedomí, v jeho „duchu”, dôkaz jeho vyššieho pôvodu, jeho božskosti; aby sa človek zavŕšil, radili mu, mal vstúpiť do seba aj so svojimi zmyslami na spôsob korytnačky, mal prestať mať záujem o veci svetské, mal opustiť svoju smrteľnú schránku: potom ostalo z neho to podstatné, „čistý duch”. Aj v tom ohľade sme zmenili názor: práve povedomie, „duch”, nám platí za príznak pomernej nedokonalosti organizmu, za pokus, habkanie, omyl, za snahu, ktorá spotrebúva zbytočne veľa nervovej sily, – popierame, že by sa dalo čokoľvek urobiť dokonale, kým sa to robí vedome. „Čistý duch” je dokonalé bláznovstvo: ak odpočítame nervový systém a zmysly, „smrteľnú schránku”, prepočítame sa – to bude všetko! …

15

Ani morálka ani náboženstvo nemajú v kresťanstve absolútne nič spoločné so skutočnosťou. Sú  tam samé imaginárne príčiny (81): („boh”, „duša”, „ja”, „duch”, „slobodná vôľa” – alebo aj „neslobodná” (82)); samé imaginárne následky („hriech”, „vykúpenie”, „milosť”, „trest”, „odpustenie hriechov”). Styky medzi imaginárnymi bytosťami („boh”, „duchovia”, „duše”); imaginárna prírodoveda (antropocentrická; chýba akákoľvek predstava prirodzených príčin); imaginárna psychológia (83) (samé nedorozumenia o sebe samom, interpretácie príjemných alebo nepríjemných všeobecných pocitov, napríklad stavov nervu sympaticus (84), a to pomocou prostriedkov semiotiky náboženskej a morálnej idiosynkrázie (85), napríklad „pokánie”, „výčitky svedomia”, „pokúšanie diabla” a „blízkosť boha”); imaginárna teleológia (86) („kráľovstvo božie”, „posledný súd” a „večný život” (87)). –  Tento svet čistej fikcie sa líši vo svoj neprospech od sveta snov tým, že kým sny sú odrazom skutočnosti, náboženské fikcie ju falšujú, popierajú a znehodnocujú. Keď sa raz konečne objavil pojem  „prírody” ako protiklad predstavy „boha”, bolo treba urobiť z výrazu „prirodzený” synonymum výrazu „odsúdeniahodný”, lebo onen svet čistej fikcie má svoje korene v nenávisti voči všetkému prirodzenému ( – voči skutočnosti! – ), je prejavom hlbokej nevôle voči každej skutočnosti … A toto vysvetľuje všetko. Kto (88) môže mať dôvod uniknúť skutočnosti čo aj lžou (89)? Len ten, čo ňou trpí. Ale trpieť následkom skutočnosti značí byť stroskotanou skutočnosťou … Prevaha pocitov neľúbosti nad pocitmi radosti je príčinou onej fiktívnej morálky a náboženstva: no taká prevaha je návodom na dekadenciu …

16

K takému istému záveru nás núti kritika kresťanského pojmu boha. – Národ, ktorý ešte na seba verí, má ešte aj svojho vlastného boha. V ňom si uctieva podmienky, ktoré zabezpečujú jeho trvanie a jeho cnosti, – do bytosti, ktorej za to môže ďakovať, premieta svoju radosť a svoj pocit moci. Kto je bohatý, chce rozdávať; hrdý národ potrebuje boha, aby mu obetoval … V rozsahu takých predpokladov je náboženstvo  prejavom vďačnosti.  Človek je vďačný sám za seba: na to potrebuje boha (90). –  Taký boh musí môcť osožiť aj škodiť, musí môcť byť priateľom aj nepriateľom – je predmetom obdivu aj v dobrom,, aj v zlom. Proti prírode zameraná kastrácia boha, aby bol len dobrým bohom, by bola niečo úplne nežiaduce. Človek potrebuje tak zlého, ako aj dobrého boha; je isté, že za svoju existenciu neďakuje len tolerancii a filantropii … Čo by bol hoden boh, ktorý by nepoznal hnev, pomstu, závisť, výsmech, prefíkanosť, násilie? ktorý by možno nepoznal ani očarujúce ardeurs *(91) víťazstva a ničenia? Takému bohu by nikto nerozumel: tak načo ho mať? – Pravdaže: ak nejaký národ hynie; keď cíti, že sa navždy stráca jeho viera v budúcnosť a nádej na slobodu; keď sa mu stáva prvou nevyhnutnosťou podriadiť sa a cnosti podrobeného človeka si uvedomí ako prostriedky záchovy života, vtedy sa musí zmeniť aj jeho boh. A ten sa stane zbabelý, bojazlivý a skromný, odporúča „pokoj ducha”, prestať s nenávisťou, mať porozumenie a „milovať” dokonca rovnako priateľa aj nepriateľa. Ustavične len moralizuje, vŕta sa v pelechu každej súkromnej cnosti, stáva sa bohom pre každého, jednoduchým súkromníkom, kozmopolitom (92) … Kedysi reprezentoval národ, silu jedného národa, všetko, čo je v duši nejakého národa agresívne a dychtivé po moci: dnes existuje už len ako dobrý pán boh … Vskutku, niet inej alternatívy pre bohov: alebo sú vôľou mať moc a dovtedy budú bohmi národov -, alebo sú, naopak, bezmocní voči moci – a vtedy sa nevyhnutne stanú dobrými (93) …

17

Kde nejakým spôsobom upadá vôľa mať moc, tam zakaždým pozorovať aj fyziologický úpadok, dekadenciu. Božstvo dekadencie, obrezané (94)o najmužskejšie cnosti a pudy, stáva sa potom nevyhnutne bohom fyziologicky zaostalých, slabých. Samozrejme, sami sa nevolajú slabými, volajú sa „dobrými” (95) … Bez ďalšieho vysvetľovania sa dá pochopiť, v ktorých momentoch histórie sa začína stávať možnou dualistická fikcia dobrého a zlého boha. Tým istým inštinktom, ktorým ovládaní ponižujú svojho boha na „stelesnené dobro”, zmazávajú z boha svojich premožiteľov jeho dobré vlastnosti; pomstia sa svojim pánom tým, že diabolizujú ich boha. –  Dobrý boh, rovnako ako diabol: obidvaja sú výplody (96) dekadencie. –  Ako sa môže ešte dnes natoľko povoľovať naivnosti kresťanských teológov, že sa spolu s nimi vyhlási, že vývoj pojmu boha od „boha Izraela”, t.j. od boha jedného národa, ku kresťanskému bohu, t.j. bohu stelesňujúcemu všetko dobro, je pokrok? –  Ale aj Renan (97) to robí. Ako keby mal Renan právo na naivnosť! Veď opak bije do očí. Keď sa z idey boha vylúčia predpoklady vzostupného života a všetko, čo je silné, odvážne, panovačné a hrdé, keď sa boh krok za krokom zmenší na symbol palice pre unavených, záchrannej dosky pre všetkých topiacich sa, keď sa stane par excellence *(98) bohom-chudobných-ľudí (99), bohom-hriešnikov, bohom-chorých, a keď ako božský prívlastok ostanú len predikáty ako „spasiteľ” a „vykupiteľ”: čo skrýva taká metamorfóza? taká redukcia božskosti? – Je pravda: „kráľovstvo božie” sa tým rozrástlo. Kedysi(100) mal boh len svoj vlastný, svoj „vyvolený” národ. Potom však išiel do cudziny (101), tak ako jeho národ, blúdil, a od tých čias sa nikdy nikde neusadil: až sa cítil všade doma, tento veľký kozmopolita – až mal na svojej strane „veľký počet ľudí” a polovicu zemegule. Ale boh „veľkého počtu”, demokrat medzi bohmi, sa predsa nestal hrdým pohanským bohom; ostal Židom, ostal bohom zákutí (102), bohom všetkých kútov a temných skrýš, všetkých nezdravých štvrtí celého sveta! … Jeho svetová ríša je dnes ako bola včera ríšou podsvetia (103), nemocnicou, ríšou suterénu, ríšou geta … A on sám, aký je len bledý, aký slabý, aký dekadentný … a najbledší z bledých sa stali jeho majstrami, páni metafyzici, tí albíni(104) pojmov. Tak dlho snovali (105) okolo neho svoju pavučinu, že hypnotizovaný ich činnosťou aj sám sa premenil na pavúka a stal sa metafyzikusom.  Od tých čias tkal si svet sám zo seba – sub specie Spinozae (106) – ,  teraz sa menil na čosi čoraz tenšie a bledšie, stal sa „ideálom”, stal sa „čistým duchom”, stal sa „absolútnom”, stal sa „vecou ako takou” … Hľa: Úpadok jedného boha: boh sa stal „vecou ako takou” (107) …

18

Kresťanský pojem boha – boh ako boh chorých, boh ako pavúk, boh ako duch – to je jedna z najkorumpovanejších predstáv boha, aké sa na svete dosiahli; možno predstavuje v evolučnom zostupnom rade božských typov úroveň najnižšieho štádia. Boh, ktorý sa zvrhol na protiklad života, miesto aby sa stal jeho premenou na večné áno (108)! V mene boha bolo v yhlásené nepriateľstvo voči životu, voči prírode, voči vôli žiť! Boh sa stal formulou pre každú klebetu „tohto sveta”, pre každé klamstvo o „onom svete”. V bohu bolo zbožstvené Nič, vôľa k ničomu bola vyhlásená za svätú! …

19

Že silné rasy severnej Európy nezavrhli kresťanského boha, to naozaj nerobí česť ich náboženskej inteligencii, – a to nehovorím o ich vkuse (109). Mali vedieť zbaviť sa  takého chorľavého a senilného výplodu dekadencie. Je ich kliatbou, že sa ho nezbavili: integrovali do všetkých svojich inštinktov chorobnosť, senilnosť, protirečenie – a od tých čias už nestvorili nijakého boha! Skoro dve tisícročia a ani jeden nový boh! Ako ospravedlnený vo svojej existencii, ako ultimatum (110) a maximum schopnosti vytvárať bohov (v nich sídli creator spiritus (111)), ešte stále pretrváva tento poľutovaniahodný boh kresťanského mono-tono-teizmu (112)! Tento hybridný výtvor úpadku, zrodený z ničoho, pojem a jeho protirečenie, v ktorom nájdu svoju sankciu všetky inštinkty dekadencie (113), všetky zbabelosti a všetky omrzenosti duše! – –

20

Svojím odsúdením kresťanstva by som nerád ublížil jednému príbuznému náboženstvu (114), ktoré ho čo do počtu veriacich dokonca predstihuje : budhizmu. Obidve idú do páru ako nihilistické náboženstvá – sú to náboženstvá dekadencie, – ale obidve sa od seba najpodivuhodnejším spôsobom líšia. Kritik kresťanstva je veľmi vďačný indickým vedcom (115), že ich dnes môžeme porovnávať. –  Budhizmus je stokrát realistickejší ako kresťanstvo, – má v krvi dedičnú schopnosť postaviť problém objektívne a chladne, lebo sa objavil po filozofickom hnutí, ktoré trvalo storočia; keď prišiel budhizmus, bol už pojem „boha” zlikvidovaný. Budhizmus je jediné skutočne pozitivistické náboženstvo v dejinách, a to aj vo svojej teórii poznania (prísny fenomenalizmus) –  budhizmus nehlása „vojnu proti hriechu”, ale, dávajúc za pravdu skutočnosti, vedie „vojnu proti utrpeniu” (116). Má už za sebou – to ho podstatne odlišuje od kresťanstva – sebaklamy morálnych pojmov, – drží sa, aby som použil svoj spôsob reči, mimo dobra a zla. – Tie dve fyziologické skutočnosti, na ktorých spočíva a ktoré berie do úvahy, sú: po prvé nadmerná dráždivosť citlivosti, ktorá sa prejavuje rafinovanou schopnosťou trpieť bolesť a po druhé, preduchovnenosť a príliš dlhý život v konceptoch a logických procedúrach, pri čom bol osobný inštinkt bol potlačený v prospech „neosobného”. (Obidvoje sú to stavy, ktoré aspoň niektorí z mojich čitateľov, tí „objektívni”, poznajú ako ja zo skúsenosti.) V dôsledku týchto fyziologických okolnosti došlo k depresii: proti tejto postupuje Budha hygienicky. Používa proti nej život vo voľnej prírode a putovanie; striedmosť v jedení a výber stravy; opatrnosť pri všetkých alkoholických nápojoch; opatrnosť aj pri všetkých afektoch, ktoré vytvárajú žlč a rozpaľujú krv; zanechať starosti o seba aj o iných. Odporúča predstavy, ktoré alebo zaisťujú pokoj, alebo vyvolávajú dobrú náladu – vynachádza spôsoby, ako sa odvyknúť od iných predstáv. Poníma dobrotu a stav byť dobrý ako niečo, čo zlepšuje zdravie. Modlitba sa vylučuje, rovnako aj askéza; neexistuje kategorický imperatív, ani nijaký iný  nátlak, a to ani v prostredí kláštornej spoločnosti ( – možno z nej bez problémov vystúpiť). To všetko by boli prostriedky na zvýšenie spomínanej nadmernej dráždivosti. Z toho istého dôvodu nevolá budhizmus po vojne proti tým, čo myslia inakšie; jeho doktrína sa nebráni proti ničomu väčšmi ako proti pocitu pomsty, nechuti, resentimentu  *(117)( – „nepriateľstvo neurobí koniec nepriateľstvu”, znie úchvatný refrén celého budhizmu …) A toto je celkom oprávnené: lebo to sú afekty, ktoré by boli z hľadiska hlavného dietetického záujmu veľmi nezdravé. Ak sa stretne s intelektuálnou lenivosťou, ktorá sa prejavuje príliš veľkou „objektívnosťou” (zoslabenie osobného záujmu a zľahčovanie vlastnej váhy a „egoizmu”), potiera ju prísnym zameraním aj najintelektuálnejších záujmov na osobu jednotlivca. V Budhovej doktríne sa egoizmus stáva povinnosťou: „len jedno je potrebné” (118) , a „ako sa ty zbavíš utrpenia” riadi a vymedzuje celý intelektuálny režim jednotlivca. (-Tu by sa možno dalo spomenúť si na jedného Aténčana, ktorý tiež bojoval proti čistej „vedeckosti”, na Sokrata, ktorý povýšil osobný egoizmus na morálku aj v oblasti problémov).

Posledná úprava 19. 09. 2009

Pokračovanie v ZH 30

Z nemeckého originálu Friedrich Nietzsche: Der Antichrist preložil Rastislav Škoda. Jazyková spolupráca X. Sokol

V knižnej forme vydalo © Vydaveteľstvo IRIS – PhDr. Milan Štefanko Bratislava 2003