Klamať netreba, stačí nepovedať všetko, celú pravdu – II.

4.

Možno ešte vo svojich stredoškolských rokoch to boli mladí idealisti. Ich ideály však skameneli, stali sa z nich fosílie na úrovni Tisovej náuky slovenského národného socializmu (knižnú formu jej dal doc. Polakovič, ideológ tohto režimu). Modifikovali ich, ale až po porážke nacizmu a fašizmu, na náuku o kresťansko-sociálnej, stavovskej pospolitosti (bez kapitalistického darvinizmu a komunizmu s triednym bojom), ktorá nebola koncepciou demokratickou, pretože akúkoľvek demokraciu odmietali. Po úplnej a bezpodmienečnej kapitulácii Nemeckej ríše a po tom, ako sa rozpadli všetky štruktúry utečeneckej vlády Štefana Tisa (máj 1945) v Rakúsku, ocitli sa „háemisti“, Hlinkova mládež i garda vo vojenskom okupačnom pásme US Army v pozícii utečencov. Utiekli sem zo Slovenska pred Červenou armádou. Aj v Bavorsku, už v Nemecku, kam sa dostali, sa mohli pohybovať len s povolením vojenských okupačných orgánov. A hrozilo im zatvorenie do zajateckých táborov. Podaril sa im však návrat na Slovensku, asi v júni 1945.

A. Púčik, ako sám priznal, vstúpil dokonca aj do KSS, aby bol krytý za svoju minulosť člena Hlinkovej mládeže! Po previerkach, ktoré sa konali po vojne, pokračoval v štúdiu medicíny v Bratislave. Zapojil sa do ilegálnej skupiny, ktorá vydávala časopis a letáky a verila, že Slovenský štát bude obnovený. Skupina však bola odhalená. A. Púčik bol odsúdený krajským súdom a odsedel si 13 mesiacov, posledné tri v pracovnom tábore na Orave. Prepustený bol až v júli 1947. Ako trestaný nemohol pokračovať v štúdiu, nedostal odklad základnej vojenskej služby, a tak sa dal na ilegálnu protištátnu odbojovú činnosť. V októbri 1947 ho previedli do Rakúska. Vo Viedni sa stretol v predstaviteľmi, funkcionármi HSĽS a Hlinkovej mládeže. Dali mu falošné legitimácie a rakúske šilingy.

Dostal sa dal do služieb slovenského zahraničného odboja, ktorý sa stal agentúrou americkej výzvednej služby, CIC. Dohovoril sa s jeho vedením (K. Murín, K. Murgaš, J. Vicen), že bude vykonávať kuriérne cesty z Bratislavy do Rakúska, ďalej bude prinášať spravodajský materiál a na Slovensko zase inštrukcie pre vykonávanie podvratných činností. Vykonal asi päť až šesť takýchto ciest. Vedel a musel vedieť, že táto skupina z hľadiska zákonov ČSR je protištátnou skupinou a jeho konanie ako jej člena, ktorý je jej štátnym občanom, je vysoko trestné. Ak to vedel a napriek tomu konal v mene svojich ideálov, presvedčený o svojej pravde, môže sa pokladať za odvážneho človeka, priamo hrdinu typu japonských kamikadze. Ich konanie však nebolo nenásilným odbojom a odporom a neviedlo sa ani v mene demokracie, v mene základných ľudských práv a slobôd.

Aj Anton Tunega pred príchodom frontu (Červenej armády) utiekol do Rakúska. Od vtedajších funkcionárov dostal za úlohu pokračovať v činnosti Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže (HVHM) v spojení s osobami, ktoré sa stali veliteľmi pripravovanej Bielej légie. Za trestný čin kolaboranstva (napomáhanie činnosti fašistických okupantov alebo domácich zradcov), podľa retribučného nariadenia SNR (č. 33/1945), bol potrestaný aj A. Tunega. Trest si obdobne ako jeho partner A. Púčik odpykával v TNP (tábore nútených prác) v Ústí nad Oravou (stavba Oravskej priehrady), odkiaľ sa mu podarilo dezertovať. Vyskytli sa aj osoby, ktoré hovorili a svedčili o tom, že A. Tunega, ako člen Hlinkovej gardy (gardista), zatkol študenta z Holíča, ktorého považoval za partizána. Aj na hlavnom pojednávaní s O. Kubalom, veliteľom POHG (útvarom, ktorý páchal masové popravy a vojnové zločiny, najmä po  novembri 1944), vystúpil svedok menom Rízek, ktorý bol po potlačení povstania väznený a vypočúvaný na Ústredni štátnej bezpečnosti na Vlčkovej ulici v Bratislave. Tam sa mu vraj spoluväzeň, M. Nešpor, posťažoval, že ho vraj udal jeho známy gardista preto, že sa zúčastnil na Povstaní. A. Tunega sa s M. Nešporom mohli z videnia poznať ako študenti a kolegovia z Vysokej školy technickej v Bratislave.

Informácia, že by bol A. Tunega udavačom (konfidentom) M. Nešpora, ktorého umučili a obesili gardisti, sa nedokázala, nebolo možné ju preukázať. Ale zostala ako závažné podozrenie. Pre A. Tunegu hlboko presvedčeného, horliaceho za Slovenský štát, za jeho režim, bolo Slovenské národné povstanie iba konaním z nízkych pohnútok proti Slovenskému štátu, bolo „pučom“ a jeho účastníci boli pučisti, čechoslovakistickí a boľševickí banditi a zaslúžili si najvyšší a najprísnejší trest. Tak sa dostávajú a dostali do konfrontácie mladí ľudia, idealisti za niečo a proti niečomu. A Tunegovi však bolo dokázané a bol ľudovým súdom potrestaný za trestný čin kolaborácie. Mladí v ľudáckych kurzoch sa zaškolili a stali sa, „hláškami HM“ t. j., informátormi aj konfidentmi.

Nemali iba hlášky, ale udávali osoby, ktoré boli v Povstaní, židov, komunistov priamo gardistom na ich potrestanie. Hláškari, udavači, navigovali nemecké vojenské trestné jednotky, ktoré na Slovensko pozval prezident Dr. Tiso, na dediny, osady a samoty, v ktorých sa cez zimu 1944/1945 ukrývali povstaleckí vojaci, partizáni, protifašistickí odbojári, židia. Podľa údajov Múzea SNP si fašistické represálie na Slovensku vyžiadali 5 304 obetí, ktoré boli pochované v 211 masových hroboch. Bolo vypálených 111 obcí. Najkrutejšou protipartizánskou, teroristickou jednotkou bol Edelweis a Stíhací zväz Slovenska, krycie meno Jozef. Súčasťou bolo 80 Slovákov z Hlinkovej gardy. V postavení udavačov a osôb, ktoré viedli protipovstaleckých katanov. boli teda aj kolegovia A. Púčika, A. Tunegu, oboch usvedčených kolaborantov.

Traja „odbojári“, z toho dvaja „pendleri“ medzi Slovenskom a Rakúskom (vtedy jeho časťou, ktorá bola vojenskou okupačnou zónou) boli zadržaní v januári 1949. Albert Púčik bol zadržaný 4. 1. 1949 pri pochôdzke pohraničiarov, ktorí ho zadržali pri pokuse preplávať v gumenom člne rieku Moravu smerom do Rakúska. O tri dni neskoršie zadržali aj Antona Tunegu a 9. januára Eduarda Tesára, s hodnosťou nadporučíka, pracovníka VII. odboru Povereníctva vnútra. Postupne zatkli orgány Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) ako sa vtedy volali policajti, a ku ktorým vtedy patrili aj pohraničiari, desiatky osôb. A. Tunega uvádzal bezpečnosti mená všetkých osôb, ktoré získaval pre spoluprácu. Odovzdal aj vecné dôkazy, ktoré získaval od svojich komplicov, ako aj obsah správ, ktoré odovzdával A. Púčikovi, aby ich preniesol do Rakúska. To nasvedčuje tomu, že nebolo treba na neho robiť nátlak, aby priznal nejaké skutky, ktoré potom zapísali, zosumarizovali a roztriedili vyšetrovatelia pre národných obžalobcov a ľudové súdy.

Plne sa priznal aj A. Púčik, že chcel utiecť do Rakúska a odovzdať správy organizácii, napojenej na americkú CIC, ako to urobil niekoľkokrát aj predtým. Práve toto opísané konanie, odovzdanie správ pre organizáciu, napojenú na americkú CIC (spravodajskú službu armády USA), sa v reči zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky pomenúva ako nepriamy styk s cudzími činiteľmi. A subjektívna stránka tohto jeho konania, motív, cieľ – pre reštituovanie Slovenského štátu, proti ČSR – sa kvalifikovalo ako zločin velezrady. Obdobne to platilo aj pre charakterizovanie konania A. Púčika.

Priznanie oboch zadržaných bolo teda „dobrovoľné“, bez použitia osobitného psychického nátlaku, resp. fyzického násilia. V žargóne vyšetrovateľov, „bezpečákov“ aj policajtov sa to pomenúva slovom, nebolo treba, nemuseli sme obvineného „preparovať“. Aj na hlavnom pojednávaní obaja (už) obžalovaní uviedli, že vyšetrovatelia proti nim nepoužili násilie alebo donucovacie prostriedky. A v súlade s tým Štátny súd v Bratislave priznal obom, aj A. Tunegovi aj A. Púčikovi ich úplné priznanie ako poľahčujúcu okolnosť. Poľahčujúcu okolnosť takého stupňa, že súd mohol zmeniť zákonom predpísaný trest smrti na trest odňatia slobody na doživotie. Žiaľ, Najvyšší súd ČSR, pravdepodobne pod vplyvom rozhodnutia bezpečnostnej pätky z krajského výboru KSS z Bratislavy, ich plné priznanie neuznal za poľahčujúcu okolnosť takejto sily. Zrušil výrok rozsudku vo výške trestu a uložil im trest smrti. Podľa historického kontextu sa možno domnievať, že mal na to dôvody politické, materiálno-právne, v podobe vyhrotenia ich konania ako mimoriadne spoločensky nebezpečného.

5.

Z politického a trestno-represívneho pohľadu sa konania, skutky mladých mužov zakomponovali tak, ako sa stali, v časti literatúry –  do odbojovej činnosti tzv. Bielej légie a do boja proti „ríši zla“, t. j. proti vtedajšiemu komunistickému Sovietskemu zväzu aj preto, lebo údajne porobil, obsadil Slovensko (zdôrazňovalo sa vyslovene Slovensko, a nie celé Československo). S uznaním sa vyzdvihovalo, že tieto tri osobnosti (Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár) vybudovali na Slovensku účinnú sieť informátorov, prevádzačov cez hranice (rieku Moravu), ďalších odvážnych ľudí, slovenských vlastencov. Správy, ktoré prinášali z porobenej vlasti do Viedne, iní Slováci mohli vysielať na rozhlasových vlnách („Rádio Biela légia“) späť a tak dodávať odvahu národu. Takéto údaje historikov údajne „protikomunistického odboja“, sú však vo viacerých faktov nepresné a odporujú výsledkom „výskumu“ iných historikov.

Podľa tvrdenia, že bojovali hneď proti „ríši zla“ na Slovensku, možno zrekonštruovať, že túto činnosť vyvíjali už od roku 1945, od vstupu Červenej armády na Slovensko, od oslobodzovania, dokonca že takto pôsobili už od Slovenského národného povstania, na ktorom sa zúčastnili príslušníci iných národov a národností, najmä Rusi, Bielorusi a Ukrajinci. Oslobodenie Slovenska v roku 1945 vnímali a prezentovali títo traja mladí muži ako jeho „porobenie“ ríšou zla. A tiež – a v tom bola podstata ich videnia sveta, ich duševný bôľ – považovali zaň zlikvidovanie „Slovenského štátu“, pre ktorý žili, ktorý chceli obnoviť, reštituovať svojou odbojovou činnosťou.

Vývojom historiografie o tejto trojici mladých mužov sa dospelo k tomu, že prvoradou osobnosťou v nej sa stal nie Albert Púčik, ale Anton Tunega. Možno preto, že Púčik vstúpil asi v roku 1947 do KSČ, aj keď účelovo, pre krytie svojej konšpiračnej činnosti. Asi ho v tomto plne neprelustrovali a tento kádrový prehrešok ho zaradil na druhé miesto pri výpočte mien tejto trojice. Aj v tomto novom poradí literatúra o nich píše konštantne ako o slovenských protikomunistických bojovníkoch či odbojároch, ktorý sa stali obeťami, martýrmi zločinov komunizmu. Uvádza sa tiež, že boli členmi organizovanej skupiny s menom Biela légia. Iný publicista o komunistickom odboji (B. Michalka, na portáli Christianitas) má iný pohľad: Biele légia bol pôvodne názov rádia, ktoré vysielalo z Rakúska na Slovensko od apríla 1950, pod patronátom CIA. Rádio viedol J. Vicen až do roku 1955, keď bolo pozastavené orgánmi CIA pre údajnú neefektívnosť.

Názov Biela légia potom patril odbojovým skupinám na Slovensku, kooperujúcimi so západnými tajnými službami. Organizované boli v jednotlivých lokalitách. Najpočetnejšia skupina na Východe mala 234 členov. Ďalšia skupina na Horehroní bola odhodlaná viesť ozbrojený odpor. Zhromažďovala zbrane (mala guľomet, samopaly, míny, granáty), vytvárala ilegálne národné výbory (pre prevzatie moci), viedla aj teroristické útoky proti miestnym predstaviteľom komunistickej moci, útoky aj bombové. Podľa tohto prehľadu obaja mladí muži, Tunega, Púčik, boli zadržaní už v januári 1949, nemohli sa teda zúčastnil na odbojovej činnosti Bielej légie, ktorá začala v rokoch 1949 – 1951. Najpravdepodobnejšie je, že sa podieľali na prípravnej činnosti pre jej založenie a pôsobenie, a to aj v Rakúsku aj na Slovensku.

Problémom môže byť ich ideové zameranie, ideologický, svetonázorový profil. V syntetickom hesle na slovenskej verzii wikipédie je však viditeľný výrazný posun, zmeny v jeho osobnostnom profile. A. Tunegu: nemožno ho vraj označiť za exponenta Slovenského štátu a jeho režimu. Bol to posun, zmena ideového profilu presvedčeného a odhodlaného človeka zviazaného so Slovenským štátom, s jeho politickými štruktúrami (Hlinková mládež, Hlinková garda, resp. aj vzťah k politickej strane HSĽS). Ide tu o modifikácie jeho osobnosti podľa publikácií z obdobia od roku 1992 približne do roku 1999. Bolo ho treba prerobiť! Vo verejnej mienke, v spoločenskom vedomí došlo k podstatnej zmene názorov na Slovenský štát, jeho predstaviteľov, režim a jeho zakomponovanie do medzinárodných vzťahov. Dnes, ako je známe, sa vyzdvihovanie Slovenského štátu a jeho symbolov kvalifikuje ako trestný čin extrémizmu (viď kauza M. Kotleba, rozsudok Špeciálneho trestného súdu, napadnutého odvolaním na Najvyšší súd Slovenskej republiky).

Prestíž, hodnota Slovenského štátu a jeho režimu doma i vo svete padla. Museli to reflektovať aj historici, píšuci o tejto trojici. Presadila sa veľkosť Povstania v dejinách Slovenska a  Slovákov, význam pre jeho štátnosť, pre národ. Zrútili sa konštrukcie považovať Slovenskú republiku, konštituovanú 1. januára 1993 za pokračovateľa fašistického slovenského štátu. Slovenská republika s antifašistickou genézou svojho vzniku patrila a integrovala sa do protifašistickej a demokratickej Európy. Musela sa preto zrevidovať aj historiografická publicistika o vzťahu týchto odbojárov k Slovenskému štátu. Nemohli byť už jeho exponentmi (t. j. funkcionármi a hodnostármi). Obraz o nich mal byť iný. Nemali to byť ľudáci, nemali byť spojení ani s Hlinkovou mládežou. A tak publicisti napísali, s úsilím, aby to bolo nebadané, že A. Tunega navštevoval síce krátky spravodajský kurz, ktorý organizovala Hlinkova mládež. Slovo „spravodajstvo“ je pritom kultivovaným vyjadrením činnosti, ktorá sa prostonárodne pomenúva ako „špionáž“. Pravdou z tohto údaja, ktorý má kamuflovať realitu, je, že absolvovali kurz špionáže na území Slovenského štátu, pred SNP a oslobodením. Vedomosti a zručnosti z neho mali využiť už v podmienkach znovuzrodeného, resp. nového Československa proti nemu, za reštituovanie Slovenského štátu.

Aby však svoju kamufláž rozvinuli a potvrdili, v hesle na wikipédii títo historici dodávajú, že v letákoch, ktoré vtedy napísal A. Tunega, vyjadril jednoznačné odsúdenie nacizmu a komunizmu. A tu je ďalšia „krížovka“ so zamlčanou tajničkou. Odsúdili skutočne „nacizmus“, t. j. nemecký, hitlerovský nacionálny socializmus, ako novopohanské učenie a uznali, že v ňom mal zahynúť aj Slovenský národ. Urobili tak až po vojne, až vtedy zmúdreli. Neodsúdili však fašizmus, jeho podobu a vydanie známe ako klérofašizmus, ktoré sa uplatňovalo v Slovenskom štáte. Neodsúdili ani represálie proti povstalcom, kolaboráciu s nacistami a gardistami. Odmietali rozhodne liberalizmus, liberálno-buržoázny systém, demokraciu. Možno povedať, že ich axiómami bola stavovská kresťansko-sociálna spoločnosť (ako sa realizovala vo vichystickom kolaborantskom Francúzsku maršala Pétaina, resp. vo Frankovom Španielsku a Salazarovom Portugalsku) a po druhé, ich cieľom bolo obnovenie údajne samostatného Slovenského štátu, rozhodne nie však ako demokratického štátu. A na základe toho vystupovali aj proti znovuzriadenému Československa, ku ktorému došlo v rokoch 1945 – 1948.

V týchto rokoch mala ČSR znaky systému hybridného typu, liberálneho a socialistického, nie však so stalinskými či sovietskymi atribútmi. Tunega, Púčik, Tesár v prvom období boli protičeskoslovenskými bojovníkmi a odbojármi, za reštituovanie Slovenského štátu nie ako demokratického, ale (odborne povedané) korporatívno-syndikalistického štátu. V tomto štátnom systéme sa nevychádza zo zásady, že ľud je zdrojom moci a individuálna osoba má volebné a politické práva. Všetky tieto práva má korporácia, príslušný stav (zamestnancov, živnostníkov, podnikateľov, a i.), v ktorom je pre človeka povinné členstvo a tento stav vyjadruje kolektívne politickú vôľu členov, volí členov snemu, miestnych a regionálnych orgánov. 

Treba uviesť, že tieto ich politické hodnoty boli kontinuitné a konzistentné s ich životným príbehom ako študentov gymnázia v Trenčíne, resp. na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave od leta 1944, v prípade Púčika na lekárskej fakulte UK. Obaja boli od mladosti bol presvedčenými zástancami programu HSĽS. Od štrnástich rokov bol A. Tunega členom Hlinkovej mládeže (tu treba zdôrazniť, že členstvo v HM bolo povinné). V roku 1942 sa stal tajomníkom mestského veliteľa HM v Trenčíne, teda bol aktívnym členom, nie iba registrovaným. Absolvoval aj Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže. Po vypuknutí SNP bol veľmi agilný ako „hláška HM“, t. j. informátor aj konfident. Oznamoval osoby, ktoré sa zapojili do Povstania, antifašistického odboja. V januári 1945 organizoval spravodajský kurz Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže (HVHM) pre budúcich spravodajcov, špiónov. Zoznámil sa tu aj s Jozefom Vicenom, ktorý neskôr viedol odbojovú skupinu „Biela légia“. Pred jednotkami Červenej armády (asi v marci 1945) ušiel do Rakúska, kde bol v spojení s osobami, vedúcimi svoj zápas za obnovenie Slovenského štátu (členmi vlády Š. Tisu na úteku, a i.). Možno vtedy verili, že A. Hitler použije svoju ohlasovanú „tajnú zbraň“, alebo že vypukne vojna medzi USA a ZSSR, alebo sa ukáže, že Američania nebudú chcieť zlikvidovať Nemeckú ríšu). Na konci leta sa vrátil z Rakúska domov. Obnovil svoju spravodajskú činnosť. Kontaktoval sa aj so skupinou, ktorá vydávala ilegálny časopis Slovák aj preto, lebo títo stále verili, že Slovenský štát bude obnovený.

Z trestného spisu vyplýva, že v období studenej vojny sa hlavný boj viedol medzi spravodajskými službami obidvoch práve vzniknutých svetových táborov, a to medzi americkou CIC a československou ŠTB. Každá z nich mala primárne záujem preniknúť do spravodajskej siete protivníka. Obe tieto spravodajské siete nešetrili na agentoch, používali všetky spravodajské hry a triky, hlavne aby sa uchránili proti preniknutiu agentov nepriateľa do vlastnej siete. Pre nich, teda aj pre americkú CIC, boli cenné informácie od takýchto osôb, ako boli Tunega a Púčik. Pre spravodajské služby boli cenné napríklad aj údaje o jednotlivých odboroch Povereníctva vnútra na Slovensku, ďalej zoznamy a charakteristiky pracovníkov III. odboru Povereníctva vnútra, čísla áut, rozmiestnenie kancelárii II. odboru, plán celej budovy Povereníctva vnútra, informácie o agentoch ŠTB. Takúto činnosť teda vykonávali aj traja mladí ľudia, už absolventi gymnázia. Dvaja z nich boli študentmi v Bratislave, jeden elektrotechnickej a druhý lekárskej fakulty. Tesárovi sa podarilo preniknúť priamo do štruktúry ŠTB, pracoval na pasovom oddelení povereníctva vnútra.

Na posúdenie jednotlivých obžalovaných ohľadom ich trestnej činnosti velezrady a vyzvedačstva stačilo, že páchateľ sa stal vedome a úmyselne členom skupiny, aj keď ešte nespáchal konkrétny skutok. Pre naplnenie skutkovej podstaty špionáže stačilo aj tzv. spolčenie sa aspoň dvoch ľudí. Trestné orgány takúto situáciu hodnotili ako prípravu na spáchanie trestného činu. Ďalším stupňom pre spáchanie tohto trestného činu bol pokus o špionáž.

 

Pohľad na účastníkov pietnej slávnosti v Trenčíne 19. februára 2021. Zdroj fotografie: www.trencin.sk
6.

Podľa významného slovenského historika Jozefa Jablonického, ktorý preštudoval listinné dôkazy a originálne pramene z tohto prípadu a na základe nich napísal vedeckú štúdiu, ktorú  publikoval v kultúrnom mesačníku Dilema v roku 2001 s názvom „Prvé obete studenej vojny“, je politický a ideový kontext pôsobenia mladých odbojárov iný, ako píšu autori pojednaní, venovaných oslave ich čestnej pamiatky. Aktivita týchto troch mladých ľudí bola pokračovaním predchádzajúcich aktivít ľudáckeho podzemia, a to v spojitosti s existenciou ľudáckeho exilu, ktorý najskôr hľadal možnosť usadenia v Rakúsku (až neskôr v Argentíne a v Kanade).

Jednotlivci z ľudáckeho exilu sa neusilovali o demokratický režim na Slovensku. Chceli obnoviť totalitný režim z rokov 1939 – 1945. Jedna z prvých tých exilových organizácií dostala názov Slovenský revolučný odboj (SRO). Vznikla z tzv. akademikov, študentov „Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže“ (VVŠHM), ktorú navštevoval aj A. Tunega. Vyššiu vodcovskú školu, aj Slovenský revolučný odboj založil a viedol Dr. Ladislav Jankovič, ktorý sa angažoval v náboženských a politických ľudáckych spolkoch. Cieľom SRO mal byť boj za Slovenskú republiku pod starým Hlinkovým heslom „Za boha a za národ“, k čomu vtedy ešte pridali aj „Za štát“. SRO bola prvá slovenská emigrantská organizácia. Pamiatka troch osobnosti sa zaradila aj do dejín katolíckej cirkvi na Slovensku. Lenže celý prípad, Tunega, Púčik, Tesár, nepatrí do histórie prenasledovania za náboženskú činnosť, bol a je to prípad politický, ktorý sa udial v podmienkach studenej vojny.

S kauzou, s riešením otázky, o aký typ odboja objektívne išlo, je spojená aj otázka. odkedy, od akej doby môžeme hovoriť o protikomunistickom odboji. Z historicko-politického hľadiska je týmto začiatkom február 1948, uchopenie moci KSČ v ČSR. Podporné, viac rozhodujúce sú pritom faktory globálne. Studená vojna v medzinárodných vzťahoch sa začala v plnom rozsahu práve po komunistickom prevrate v ČSR. Po spojení západných okupačných pásiem do Trizónie, zavedení západnej marky v nej, ZSSR odpovedal blokádou Berlína (1948 – 1949). Pri blokáde Berlína bola svetová vojna na krajíčku. Vtedy sa definitívne potvrdil rozpad Veľkého spojenectva. Odvtedy platilo pravidlo studenej vojny, že západné mocnosti sa nepokúsia preraziť pozemnú blokádu a Sovieti nechávali na pokoji vzdušné mosty. Ekonomická prevaha a až do roku 1949 atómový monopol USA, všetko toto bolo zapojené do služieb doktríny Trumana (containment, zadržiavanie komunizmu) a doktríny Eisenhovera (roll-back, zatlačovanie). Nie hegemonistické ašpirácie, ale viacej starosti o bezpečnosť znepokojovali J. Stalina. V roku 1946 sa začala občianska vojna v Grécku, pod patronátom USA. V roku 1947 USA poskytli okamžitú pomoc Grécku a Turecku. V lete 1947 bol vyhlásený Marshallov plán. V roku 1947 boli vytlačení z vlád v Belgicku, Francúzsku a Taliansku ministri za komunistické strany.

Ilegálna protičeskoslovenská činnosť za spolupráce emigrantských ľudáckych skupín (vysielanie „Rádia Barcelona“ zo severného Talianska), osobitne Slovenského akčného výboru, vedeného bývalým ministrom zahraničných vecí slovenského štátu F. Ďurčanským vyústila do tzv. „jesennej krízy“, resp. do „odhalenia protištátneho sprisahania na Slovensku“. Politickým cieľom týchto síl bolo rozbitie ČSR, vytvorenie samostatného Slovenského štátu v konfederácii stredoeurópskych štátov (ŠtB vtedy zatkla niekoľko stoviek osôb). Od roku 1948 došlo aj k zmene vzťahu medzi CIC (výzvednou službou US Army) a slovenskými emigrantmi v Rakúsku. Namiesto dovtedajšieho postupu, keď slovenskí emigranti odovzdávali získané informácie zo Slovenska CIC, slovenskí spravodajcovia (špióni) už boli priamymi pracovníkmi CIC. Práve do tohto roku 1948 (čiastočne 1947) patrí aj spravodajská činnosť A. Tunegu a A. Púčika. Z tohto vzťahu k CIC sa vyvodzovali závery a hodnotenia, že obaja odovzdávali svoje správy, správy závažného charakteru – v prvom období nepriamo a v druhom už asi priamo orgánu cudzej mocnosti (štátu). Toto konanie sa už kvalifikovalo nie iba ako „špionáž“, ale činnosť, ktorou sa naplní trestný čin velezrady.

Publicisti, aj politici razenia tohto typu túto situáciu pozorujú a vyhodnocujú inakšie. Držia sa tézy, skôr hesla – že „prijatím zákona sa menia dejiny, že sa mení svet“. A myslia si, že takto zmenili nielen svet, ale aj históriu, a to prijatím zákona o protikomunistickom odboji. V tomto zákone páni poslanci, poslanecký zbor, asi po vyčerpávajúcom štúdiu, úplne mentálne vyčerpaní prišli k záveru, že to bolo 6. októbra 1944 (z. č. 219/2006 z. z.), keď sa začal protikomunistický odboj. Pre skôr narodených, pre tých, ktorí ešte mali riadny dejepis, je to dátum, keď československý armádny zbor, spolu s Červenou armádou vstúpili ako osloboditelia v priesmyku Dukla na územie Slovenska, územie uznanej Československej republiky. Viedol vtedy Slovenský štát nejaký ozbrojený boj proti týmto vojskám?

Možno by bolo z hľadiska trafenia sa do historického vedomia poslancov meniacich zákonom dejiny určiť ako dátum protikomunistického odboja 22. jún 1941, keď Rýchla divízia „slovenskej armády“ na čele s veliteľom R. Pilfouskom prekročila menovaný priesmyk a nastúpila spolu so svojimi „kamarátmi v zbrani“, hitlerovským Wehrmachtom na pochod proti boľševikom, za Boha a za národ, smer Kaukaz, Krym a Azovské more. A do neba volajúcim nezmyslom je prvá veta prvého paragrafu, že vraj: „Protikomunistický odboj bol pokračovaním národného boja za oslobodenie“. Ešte, že ten zákon bol prijatý za vlády M. Dzurindu v roku 2006. Asi už jeho koalíciu, samozrejme s KDH, mátala „Gorila“ a toto bolo jej mláďa. Ak sa protikomunistický odboj podľa zákona začal už 6. októbra 1944, aj ilegálna činnosť tejto trojice odbojárov (Púčik, Tunega, Tesár), a trojice obetí by sa mala posunúť až do dátumu, ktorý určil zákon! Zákonnosť znamená presné a prísne dodržiavanie zákonov, aj hlúpych, či nemúdrych (dura lex, sed lex!).

Čestné predsedníctvo pietnej slávnosti v Trenčíne 19. februára 2021, zľava: exminister a expredseda KDH Ján Figeľ, dnes predseda správnej rady Nadácie Antona Tunegu; Miriam Lexmann, poslankyňa Európskeho parlamentu za KDH, manželka súčasného predsedu KDH a prešovského župana Jána Majerského, príslušník Čestnej hradnej stráže, Richard Rybníček primátor mesta Trenčína a prezident Únie miest Slovenska, za mikrofónom Boris Kollár, predseda Národnej rady slovenskej republiky a predseda hnutia Sme rodina. Zdroj fotografie: www.trencin.sk
7.

Na pietnej slávnosti v Trenčíne 19. februára 2021 predseda správnej rady Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ vyzval slovenskú verejnosť s pátosom jemu vlastným, že nastal čas si týchto martýrov nielen pripomínať. Treba si aj vážiť to, že naša sloboda bola zaplatená najvyššou cenou. Podľa novinárskych správ neboli vraj títo traja „martýri dogmaticky spätí s obdobím vojnového Slovenského štátu a neusilovali sa o návrat jeho pomerov“. To už nie je výrok so zamlčanými časťami, typický pre prvého predsedu KDH, jeho definícia pojmu „pravda“. To je už hrubé klamstvo! Nehanebné vytváranie idolu aj za cenu úplného prekrútenia historickej skutočnosti. Traja martýri, keby dnes „padli z oblakov“, by podľa týchto rečí sami seba nepoznali! Oni boli verní, hlboko veriaci ľudia, bojujúci za Slovenský štát, jeho obnovu, za jeho reštituovanie aj so stavovským (teda nedemokratickým) režimom. Aj s obnovením posledného obdobia jeho faktickej evidencie, keď masovo vraždil svojich občanov po Slovenskom národnom povstaní.  

Nedostižným vo svojej rétorike bol predseda NR SR Boris Kollár. Naše parky a námestia, povedal, by sme mali zaplniť sochami a bustami – pripomienkami našej minulosti, ľuďmi, ktorí bojovali za našu demokraciu a lepší život. Prejav B. Kollára kulminoval vetou par excelance: „I keď som ako moja mama nezažil 50. roky, keď ľudí popravovali prakticky za čokoľvek, napriek tomu som zažil absurdnosti komunistického režimu. Je mi ľúto, že takýchto ľudí si až tak často nepripomíname.“ Nepovedal to nikto iný, ako v poradí druhá ústavná hlava Slovenskej republiky. K takémuto poznaniu o päťdesiatych rokoch musel dospieť len vďaka vytrvalému a usilovnému, osobne kreatívnemu štúdiu na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici, vinohradníckom a slobodnom kráľovskom meste, a to vlastným kritickým myslením.

Závistlivci tvrdia, že je plagiátor. On zo skromnosti jemu typickej sa rozhodol v blízkom čase nepoužívať ani titul magister (Mgr.) ktorí mu spektability a magnificencie udelili. O tom, že zažil absurdnosti komunistického režimu, sa tradujú legendy, ako predával tuzexové bony, valuty na Gorkého ulici v hlavnom meste. Vďaka týmto komunistickým absurdnostiam sa veksláci v „pote tváre“, len „poctivou prácou svojich rúk“ mohli preferenčne zapojiť do privatizácie, malej a veľkej – a naštartovať svoju osobnú evolúcie do slobodného sveta, za lepší život svojho potomstva.

Obaja hlavní rečníci, J. Fígeľ aj B. Kollár, boli jednomyseľní v návrhu, aby prezidentka udelila trom martýrom in memoriam štátne vyznamenania. J. Fígeľ však B. Kollára nakoniec tromfol. Uviedol, že v mene nadácie A. Tunegu navrhol primátorovi Bratislavy a mestským poslancom, aby traja martýri našej slobody dostali umelecké stvárnenie na Námestí slobody v Bratislave. Chceme, aby sa ich obrazy ocitli na mieste, kde dodnes stojí socha Marka Čulena, ktorý v tom čase, keď títo boli popravení, bol povereníkom pre Slovensko a členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

A na záver pritvrdil: takže „zločinec má sochu na Námestí slobody a obete sú neznáme alebo opomínané.“ Umelecké stvárnenie by nemalo byť na Námestí slobody, najmä nie na mieste kde sa „rozmarní revolucionári“ vyhodili do vzduchu súsošie K. Gottwalda s jeho karlínskymi kamarátmi. Má sa zlikvidovať socha M. Čulena, a to preto, že bol „komunistickým zločincom“. Hlboké poznanie o činnosti Svätej inkvizície, horlivom upaľovaní kacírov a bosoriek, sa práve vtedy spojilo so zakorenenými génmi kresťana, ktorý miluje svojho blížneho a ešte viac nenávidí svojho protivníka, nepriateľa. To ho nasmerovalo do pozície inkvizítora, ktorý je súčasne vyšetrovateľom, žalobcom, sudcom aj exekútorom, ktorý má právo a povinnosť likvidovať kacírov aj heretikov, a to aj politických.

Aký je teda vývoj politikov tejto krvnej skupiny, s touto DNA, s týmto nábojom vírusov? Najskôr si s pietou pripomínajú obete. Už pred zvolením si týchto martýrov vedia, ako ich pamiatku použijú, koho obvinia, zatiaľ verbálne, potom aj politicky. Napokon upravujú životopis týchto zvolených obetí, ktoré nie sú zviazaní s určitým historickým obdobím, režimom. Potom sa upravuje motivácia ich konania, životné ciele. Napokon prídu k tomu, že ich život, zápas, politické úsilie – bol vlastne nadčasový, vzťahuje sa na všetky obdobia, pričom im išlo vždy len o univerzálne ľudské hodnoty – slobodu, ľudské práva, lepší život.

Po týchto verbálnych etudách sa dostávajú k reálnym politickým a svetonázorovým záujmom – inštalujte ich sochy, busty v našich parkoch, na našich námestiach. A likvidujme odtiaľ sochy tých, ktorí boli činiteľmi v minulom období, systéme a režime, a prečo – pretože nie sú takí spravodliví ako naši martýri a hrdinovia. Žiadajme, aby žiaci, študenti, dospeláci aj seniori boli zoznámení s týmito mučeníkmi. Stala sa z toho už legenda o živote svätých! Usilujú sa o to, aby sa ich hlásaniu výmyslov neprávd dostalo požehnanie, pretože ide o „zbožnú lož“¸ v mene ich najvyšších cieľov, víťazstva ich politickej a ideologickej viery, najmä ich straníckej pravdy. V mene preparovania vedomia spoločnosti a najmä mladých ľudí, možno klamať, vytvárať legendy. Účel svätí prostriedky. Majú posvätný cieľ. Zase bojujú proti zlému duchu, proti satanovi, ktorí sa tu inkorporoval. Preháňajú svoju horlivosť, ako dominikáni v boji proti bosorkám.

(Koniec)

 

Článok bol uverejnený na základe súhlasu autora a portálu Slovo, ktorého vydavateľom je občianske združenie Klub Nového slova, kde bol článok pôvodne uverejnený.

Prvá časť článku: https://prometheus.sk/klamat-netreba-staci-nepovedat-vsetko-celu-pravdu-i/

Be the first to comment on "Klamať netreba, stačí nepovedať všetko, celú pravdu – II."

Leave a comment

Your email address will not be published.


*