Keith Ward

Máte právo voľby

Ak nie je kresťanstvo jediným pravým náboženstvom, prečo byť kresťanom? Prečo sa nestať budhistom? Mary Wakefieldová dala túto otázku liberálnemu teológovi Keithovi Wardovi.

O deviatej ráno vyzerá Cumnor v Oxfordskom grófstve ako pozadie pre mystérium Miss Marplovej. Na miernom svahu sa radia domčeky vonkajšieho kruhu úzkej hlavnej ulice a oproti nim leží trávnatý cintorín. Nič sa nehýbe – len koruny jedlí medzi náhrobkami.

Stojím pred kostolom sv. Michala a vidím strechu domu reverenda Keitha Warda. Cumnor nie je farnosť, kde by ste očakávali stretnutie s bývalým profesorom teológie Regiusovej katedry v Oxforde, liberálnym intelektuálom, ktorého canterburský arcibiskup nazýva „milovaným a obdivovaným mysliteľom”. Vo svojej knihe „Prípad náboženstva” Ward píše, že všetky náboženstvá sa musia zmieriť s názorom, že aj iné náboženstvá majú pravdu. Čudujem sa, ako sa to znáša s nedeľnou kázňou v kostolíku sv. Michala.

Zazvonila som, otvoril dvere a o dve minúty už sedíme proti sebe v jeho obývačke. Napriek veku (66) a šedivej brade vyzerá mladý, je čulý, má živé oči. Asi si časom zvykol dokazovať už skoro ráno božiu existenciu dotieravým cudzincom.

„Za najnádejnejšie znamenie pre budúcnosť náboženstva považujem skutočnosť, že náboženské zážitky sú v bežnom živote častejšie, ako si uvedomujeme,” hovorí. „Počuli ste o Margharite Laski? Pôvodne to bola humanistka a agnostička a nakoniec písala o extázach a transcendentných skúsenostiach. Tvrdila, že ak sa dnes spytujete, každý vám povie, že mal v minulosti nejaké spirituálne zážitky. Aj ja si to myslím. No v Británii nemajú ľudia radi inštitúcie ako je cirkev.”

Ale prečo sa Briti cítia tak zle, ak príde reč na organizované náboženstvo?

„Zaujímavá otázka a neviem, či vám dám správnu odpoveď. Myslím si, že v minulosti bola cirkev v mysliach ľudí priveľmi stotožňovaná s naším impériom a tým aj s jeho vojnami a imperializmom. Stále ešte dychtíme po rúcaní predstáv nanútenej autority a vysmievame sa aj vlastným tradíciám.”

Čo si myslíte o darvinizme? Nahradil v Británii náboženstvo?

„Darvinizmus je v podstate v poriadku – ale nedáva primerané vysvetlenie estetických, náboženských a morálnych hodnôt. Richard Dawkins vraví, že máme byť morálni, ale kde sa berie to ‘máme’? Aj ak sa dokáže, že etika je úspešná stratégia pre prežitie, nevysvetlí to, prečo máme byť dobrí.”

 Ward sa smeje, nakláňa sa dozadu a zaujato ma pozoruje.

Zneistil ma a odvraciam pohľad do izby. Zariadenie je veľmi jednoduché. Police sú plné kníh o umení a filozofii – Boh ako duch, Rembrandt, Dejiny racionalistického myslenia – ale len jeden obraz: modrý štvoruholník nad krbom. Svetlo vniká do miestnosti cez okná s dvojitými sklami a nezadržané vychádza na druhej strane. Wardova myseľ je asi ako jeho byt: presvetlená, nezaprataná zbytočným zdedeným nábytkom.

„Pozrite sa”, vraví mierne, „veda veľmi poukazuje na náboženskú základňu. Ešte som nestretol fyzika svetového mena, ktorý by nemyslel, že vo vesmíre existuje čosi viac ako zrážajúce sa atómy, niečo podobné mysli pri práci, nejaká inteligencia. Aj Einstein tak zmýšľal. Za posledných dvadsať rokov došlo v Británii k revolúcii v myslení. Boh sa opäť stal možnosťou, ale ku každému to ešte nepreniklo.”

Veď to je ako pravý opak osvietenstva, myslím si zhrozene. Intelektuáli sa vracajú k náboženstvu a ponechávajú masy ľudí pod temným oblakom ťaživého racionalizmu a neodarvinizmu!

Wardova žena, Marian, prináša dve kávy v kónických šálkach s tmavotyrkysovou glazúrou. Ako pijeme, pokúšam sa myslieť ďalej. Ak má Ward pravdu, ak sa boh vracia a veda je na jeho strane, stane sa výraz kresťanstvo čoskoro slovom, ktoré sa bude dať aj v Británii vysloviť bez zarazenia či posmechu – ale tu sa nanucuje dôležitá otázka: ak dôjde k tejto revolúcii, ako bude vyzerať cirkev? Keith Ward je anglikánsky kňaz, ale zdá sa, že preňho je definujúcou charakteristikou náboženstva osobný zážitok, niečoho duchovného. No potom prečo byť anglikánskym kresťanom a neostať či nestať sa budhistom? Podľa čoho sa tu má uskutočniť voľba?

„Pozrite sa”, teraz je Ward vážnejší, „som toho názoru, že ľudia majú voliť svoje náboženstvo na podklade svojej kultúry. Vezmite si za príklad mňa. Najdôležitejšie na mne nie je to, že som kresťan, ale že som západný liberál, presnejšie povedaný britský liberál, OK? To som a len z tej pozície môžem hovoriť. A pre mňa kreacionizmus šiestich dní (trvania stvorenia) ani indické náboženstvá neprichádzajú do úvahy – akceptujem vedecký svetonázor a reinkarnácia (prevteľovanie) nie je jeho tradičnou súčasťou. Pre iných ľudí môže platiť iná voľba, to závisí od ich kultúrneho prostredia.”

„Ale čo považujete v súčasnosti za pravdu?” pýtam sa nerozumejúc. „Napríklad, veríte bez problémov na inkarnáciu? (vtelenie boha na človeka ako charakteristiku Krista – pozn. prekl.)?

„Boha? Ó, áno, to verím. Pochádzam z tej …” chcel asi použiť slovo „tradície”, ale sa zháčil.

Dívali sme sa na seba. Povedala som teraz, že sa mi vidí, že ak si myslí, že Boh sa stal človekom, potom je dosť ťažké ostať vlažným v otázkach viery a nechcieť obracať ľudí na kresťanstvo.

„Ó, to by sa mi veľmi páčilo, ale viem, že sa to nedá”, smial sa Ward. „Myslím si, že môj názor je správny, ale dôkazy pre správnosť kresťanstva nie sú dosť presvedčivé a môžu existovať rozdielne názory. Samozrejme som toho názoru, že každý by mal súhlasiť so mnou vo veci kresťanstva až potiaľ, že to nie je najvyššie prvočíslo (absolútna pravda, pozn. prekl.); pretože taká je pravda. Kategoricky prehlasujem, že ľudia majú právo meniť svoje náboženstvo, nemať žiadne náboženstvo a vôbec mať také náboženstvo, aké si vyvolia.”

„To je veľmi rozumný názor a iste ho schváli aj väčšina ateistov, ale nie je to trochu ľahkovážne? Nemáte ako kresťan povinnosť riskovať intoleranciu a vystúpiť na obranu jednej verzie pravdy?”

„Myslím si, že takýto náboženský názor už dávno vyšiel z módy. Samozrejme je nesprávne tvrdiť, že len jedno náboženstvo sa môže vydávať za pravdivé – a ak mu nebudete veriť, pôjdete do pekla. To už neveria ani katolíci, pretože to špecificky vylúčil Druhý Vatikánsky koncil.”

Diskusia o prísnom, autoritatívnom náboženstve Warda vzrušila, odhrnul si vlasy z očí, naklonil sa ku mne a pokra-čoval:

„Ak usporiadate svoju cirkev tak, že ju ovládne určitá skupina ľudí, celkom iste skončíte s názormi, ktoré sú typické pre takúto skupinu. Prajem si, aby moja cirkev, anglikánska, nepripustila takéto názory, ale aby akceptovala ľudí s najrozličnejšími predstavami o transcendentnej realite – o Bohu. Deje sa to na rozmanitých úsekoch každodenného života.

Pozrite sa, vo všetkých prípadoch, keď sa vedci dostali do konfliktu s cirkvou, skončilo to tak, že pravdu mali vedci a cirkev sa mýlila. Preto cirkev musí prestať byť učiteľkou a predpisovať pravidlá. Mám teraz na mysli, že som bol členom početných cirkevných výborov, a všetky rozhodnutia, čo sa tam urobili, sa zakladali na podivných veciach, ako či tí ľudia dobre trávili alebo kto chýbal. Preto by sa nemalo hovoriť, že „Cirkev učí”, keď sa tým myslí, že „Kardinál Ratzinger tak rozhodol.”

Ak je však právo voľby také dôležité, iste dávate ľuďom radu, ako majú voliť, hovorím, snažiac sa znieť ako buričský vysokoškolák. Čo, ak si ľudia prajú, aby sa im dávali predpisy a príkazy? Nie každý rád rozmýšľa o všetkom sám a sám hľadá rozumné riešenie. Niektorí si prajú vodcovstvo, nemennú, spoľahlivú cirkev.

„Súhlasím s vami, že sú ľudia, ktorí si prajú prísnu cirkev – ale v dnešnej spoločnosti to majú ťažké, lebo vedia, že ako inštitúcia stojí cirkev na hlinených nohách.”

Ward znie priateľsky, ale úsečne, čo môže byť reakcia na slabošských vyznávačov predpisov, alebo že má ísť na pohreb a ja tu už vyše hodiny stereotypne opakujem „Ale čo, ak?” Keď už vstáva, dávam poslednú otázku: „Ak niekto z vašej farnosti, z Cumnoru, príde do vášho kostola a hovorí, že všetci okolo neho sú v koncoch a nevedia, kde nájsť Boha, čo mu poviete?”

„Odpoviem mu osobne, verte mi,” vraví Ward. „Nepredložím mu nijaký cirkevný dokument. Bude to asi otázka typu ‘S akým problémom si neviete poradiť?’ a to potom rozoberieme. Nemyslím si, že anglikánska cirkev má hotovú odpoveď na všetko a každý druhý je v nepráve, lebo to nie je pravda.”

Prestáva hovoriť, až keď sme vo dverách.

„Ako vidíte, arcibiskupom nie som z toho dôvodu, že mám na súčasnú štruktúru spoločnosti príliš liberálne názory. OK, milióny ľudí neprídu do môjho kostola, ale nech si idú do iného. Som presvedčený, že na to majú právo, hoci nemajú pravdu”. Ward na chvíľu zmĺkol, potom sa smeje: „Majú slobodu vybrať si podľa vlastnej voľby.”

*  *  *

Poznámka prekladateľa: Je dobre, že existujú liberálni teológovia, s ktorými je možný rozhovor, keďže ateizmus nekriminalizujú, ako to má veľmi často vo zvyku slovenské duchovenstvo. S výrokmi anglikánskeho kňaza sa dá súhlasiť na 90 %.

Prekvapuje ma, že darvinizmus – ale on má na mysli iste ateizmus – mu nedáva odpoveď na otázku „Prečo máme byť dobrí?” Pretože nám to boh prikazuje? To predsa nemôže myslieť vážne! Ale on to myslí vážne! Tento problém sa rozoberal v prvom čísle ZH a od tých čias aspoň desaťkrát. Nedá sa nič robiť, na tejto stereotypnej námietke sa zakladá teológia – učenie o treste za neposlušnosť.

Ešte väčšmi ma prekvapuje ma údaj, že Vatikánsky koncil v roku 1965 zbavil katolíkov povinnosti veriť vo večné peklo – vie o tom niektorý čitateľ niečo? V Katechizme katolíckej cirkvi (Zvon, Praha 1995) sa peklo, večný trest, večný oheň atď. zdôrazňujú opakovane, ale o tom, že sa tomu nemusí veriť, som tam zmienku nenašiel.

Prameň: Interview Mary Wakefieldovej s Keithom Wardom,  A free market in religion, The Spectator, 11. 09. 2004.

Preložil Rastislav Škoda