Rastislav Škoda

Našiel som v internete prednášku Mgr. Dávida Benku na tému „Teologický pohľad na násilie v Biblii” a Dany Zubčákovej na tému „Ako deťom rozprávať o násilí v biblických príbehoch” na seminári pre učiteľov Detských besiedok (portál Ev. cirkvi a.v.) v Žiline 9.9. a v Prešove 30.9.2006 (http://www.ecav.sk/detska_besiedka/modules.php?name=News&file=article&sid=157). Nie som teológ ani pedagóg, ale mám niekoľko pripomienok ako sekulárny humanista (ateista) – aj my máme svoje deti a odovzdávame im svoj svetonázor.

Násilie v Biblii je súčasťou veľkého filozofického a teologického problému teodícey – ospravedlňovania Boha (všemohúceho, vševediaceho a nanajvýš dobrotivého) vzhľadom na existujúce zlo vo svete (stoici, gnostici a najmä G. W. Leibnitz, Slovník cudzích slov, Slov. pedag. nakl., 1997). Generálne zúčtovanie s ním urobil najnovšie Richard Dawkins vo svojej knihe Delúzia Boha, ktoré je slovenskému čitateľovi k dispozícii v Zošitoch humanistov (č. 61, s. 18 a č. 65, s.19). Nevenuje sa tam však osobitná pozornosť sprostredkovaniu tohto problému rozvíjajúcej sa detskej mysli a zanechanému obrazu.

Zľahčovanie násilia v Biblii

Je pochopiteľné, že katechéti problém násilia v Starom zákone zľahčujú. Nevyhnú sa síce charakteristike Boha ako Nemilosrdného Sudcu, ale opakované príkazy zabiť tisíce ľudí – a uposlúchnutie týchto nariadení – nepovažujú za „zbožštenie násilia”. Uvádzajú synonymá pre násilie: neprávosť, pýcha, krv, zlá cesta, trápenie, svár, panika, zlo, krivda, rany, lesť, hádka, lož, podvod, spustošenie, útlak. Som prekvapený, že poznajú len takéto pomerne mierne formy násilia; pýchu, paniku a lesť by som ani násilím nenazval. Ale prečo tu nenachádzam zabitie, vraždu, lúpež, znásilnenie, okradnutie, vyhnanie z domu a vlasti predkov, čo sú celkom bežné „príhody” v Starom zákone?

Vravia, že „z hľadiska prvej kapitoly Genezis nepatrí násilie ani hriech k božiemu plánu”. – „Boh stvoril svet bez násilia.” – „Boh videl, že čo stvoril, bolo dobré.”

Vravia, že prvé násilie (považujú zaň potopu sveta) sa v biblii vyskytuje „až v 6. kapitole”. V dejovej línii je však zabitie Ábela po zhrešení Evy a Adama a po narodení synov vlastne tretia dôležitá udalosť v Biblii: Už prvý človek, splodený prvou ženou, sa stáva vrahom svojho jediného brata. Takže nie je násilie už na samom začiatku biblie? Okrem toho: Čo sa dosiahne tým, že sa prvé násilie v biblii posunie o pár strán? Nie som schopný takéhoto chápania textu biblie a jeho doplňovania vlastnými špekuláciami. Pre mňa je Kainov čin vražda a ako taký násilie, no oni z neho urobia akýsi „len” násilný čin a to vraj nebolo násilie! Vravia, že Boh ako vykonávateľ násilia sa spomína len na „jednom jedinom” mieste, a to v Knihe Jób. Na Noemových susedov poslal Boh príval vody, na Ábela poslal Kaina s nožom, na Jóba poslal chudobu, samotu a chorobu – aký je tu rozdiel, ak pôvodcom všetkého je Boh?

V tejto súvislosti ma oddávna oveľa väčšmi ruší problém posledného verša Genezis 1: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.”: Ani v jednom článku nie je návod, ako vysvetliť deťom, že tento vševediaci Boh si po stvorení sveta spokojne vydýchol, že vykonal dobré dielo a odpočíval. Ako sa to zhoduje s už 3. kapitolou, kde za pár dní preklial (!) zem pod nohami Adama (Gn 3,17)? Nepredvídal to? Ešte väčšou hádankou je, prečo nechal vzniknúť celému početnému Adamovmu potomstvu (tuším desať generácií v Ábelovej línii po vnukovi Setovi, v Kainovej po Henochovi) až po Noema, aby až potom zistil, že „neresť na zemi je veľká” a dokonca „oľutoval, že stvoril človeka” – a ako údajne spravodlivý dôsledok toho nielen všetkých (vinných?) ľudí, lež aj všetky (nevinné!) zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo – utopil. Ani to nepredvídal? Uznávam – je to rozprávka, nemusí to mať logiku. Uzná však katechéta, že je to legenda, mýtus, rozprávka a neslobodno to brať doslovne? Predovšetkým, neslobodno to deťom rozprávať ako historickú pravdu, ale treba im aj na tomto prípade vysvetliť nelogickosť legiend, mýtov a rozprávok. Ak majú literárnu hodnotu, neuberie im to na cene.

Presviedčajú ma, že ako čitateľ prvých kapitol Biblie zistím, že Boh stvoril svet dobrý a násilie prišlo až neskôr. Čo to má znamenať? Že tu zlo nebolo a naraz odkiaľsi prišlo? Že jeho pôvodcom nie je Boh, ale Diabol – hanba mi, že to neviem! V týchto textoch to naozaj nie je a musím loviť v starých spomienkach; peklo a čert, to sa dnes veľmi nenosí. Naraz sú tu, tie detské úvahy: Boh stvoril človeka; dobro a krása, ktoré okolo seba vidím, pochádzajú od Boha; zlo, škaredosť a choroby pochádzajú od diabla, ktorý sliedi po svete a hľadá, koho by zviedol. Lež bystrý Ferko vyloží na stôl ako tromf otázku: ak je pravda, že všetko stvoril Boh, potom je aj diabol jeho dielo – prečo a načo ho stvoril?! Asi len kvôli zlu …

Bratovražda je na svete podľa Biblie už v prvej generácii človeka; biologicky nemohlo ísť o bližšie príbuzenstvo a čo prišlo bezprostredne po nej, bolo také zlé, že mohol pomôcť len nový začiatok Noemom a jeho siedmimi príbuznými. Prišla potopa sveta, ale čo sa po nej zmenilo k lepšiemu? Ako sa Boh aj po druhý raz prerátal! Prišla Sodoma a Gomora a bolo treba ohňom a sírou potrestať celé nerestné mesto – len Lót a jeho dve dcéry boli ušetrené; jeho žena zaplatila za zvedavosť a obzretie sa premenou na soľný stĺp. Na ďalšie podobné prípady božieho hnevu v Biblii sa nepamätám a aktuálne názory protestantských televangelistov, že hurikán Katrina bol pre pekné mesto New Orleans božím trestom za nemravný život jeho obyvateľov, nepovažujem za teologicky rovnocenné argumentom Starého zákona. Ako to však vysvetliť deťom? Nehovorí sa o tom.

Že násilie nie je svetu vlastné?

Teologickej zákrute, že násilie je síce vo svete prítomné, ale nie je mu vlastné, priznám sa, nerozumiem. Ak sa ho dopúšťajú nielen príslušníci susedných pohanských národov, ale aj „vyvolený boží národ”, a to veľmi často na priamy a podrobný boží príkaz, čo znamenajú slová „nie je mu vlastné?” Komu je potom vlastné? (Predsa diablovi!). A čo je vlastné svetu? Jeho pôvodná dobrota po stvorení mu asi bola vlastná, keď v raji nebolo hriechu a lev sa pásol s antilopou. V Biblii sa neuvádza, ako dlho trvala, ale mohlo to byť niekoľko hodín po prebraní sa Evy z narkózy.)

V akej „celosti” máme vnímať zameranie biblie? Asi treba kúpiť celú Bibliu (nielen Evanjeliá bez Apokalypsy, čo je bežné v USA) a celú ju aj čítať; nie ako môj známy, na reze Biblie ktorého podľa zafúľaných okrajov ľahko rozpoznať, že v nej listuje len v poslednej pätine (533 strán evanjelií, skutkov a listov apoštolov z 2663 strán celého Svätého písma SSV z roku 1996; existujú aj útlejšie vydania s rovnakými stopami používania).

Obrovský rozsah zaberá v Biblii opis vojenských a osobných násilenstiev pri dobývaní a rozdeľovaní zasľúbenej zeme Kanaánu v Knihe Jozue. Napríklad jedného dňa Jozue, predobraz Ježiša (!), osobne zabil a na piatich stromoch obesil päť porazených kráľov; počty ich pobitých vojakov idú do desaťtisícov. Náš katechéta si je vedomý povinnosti vedieť o Jozuovi, no nespomenie jeho genocídy na Amorejčanoch a iných kmeňoch, vyzabíjaných do nohy; zaráža ho pozabíjanie nepriateľských vojakov aj s ich koňmi, vraj „takými ušľachtilými zvieratami”. Nazývam to nedovoleným pokusom o odvedenie pozornosti poslucháčov a čitateľov na vedľajšiu koľaj …

Katechéta nakoniec pripúšťa, že niektoré biblické miesta musia čitateľa ohromiť a pár z nich vymenúva: keď Boh žiada od Abraháma obeť vlastného syna (Gn 22,2), keď Boh chce zabiť Mojžiša na ceste do Egypta (Ex 4,24), keď Boh pri nesprávnom obetovaní spáli ohňom dvoch Áronových synov (Lv 10,1-2) alebo keď boží úder zabije človeka, ktorý sa s dobrým úmyslom dotkol archy zmluvy (2S 6,6-7). Neviem, prečo považuje za násilenstvá čudesný nočný zápas Boha s Jakubom a Boh v podobe akéhosi muža či anjela sa ešte aj nechá poraziť (Gn 32,25), alebo tajomnú udalosť, keď sa pri Mojžišovom návrate do Egypta Pán naňho z ničoho nič „oboril a chcel ho usmrtiť”; Mojžišova žena Sefora sa dotkla Pána odrezanou predkožkou syna a tým Mojžiša zachránila. Čudné je to, ale násilie nijaké v tom nevidím.

Záver teológa je, že si uvedomuje, že tomu všetkému nikdy nebude rozumieť, ako tomu nikto nerozumel počas tisícročí. Napriek tomu sa to najprv tisícročia ručne (s mnohými zmenami aj chybami) prepisovalo, potom storočia po guttembergovsky tlačou rozmnožovalo a teraz to v sekundovom takte aj elektronicky zaplavuje svet. Volá sa to hľadaním Boha, ktorý sa ľahko nájde ako príčina toho, čo je dobré, krásne a spravodlivé. Vynechá sa Boh, ak je to zlé či nespravodlivé – a predsa sa vydáva za tvorcu všetkého. Nie je to logické a vedie to k záveru, že viera sa neznáša s logikou (Credo quia absurdum – verím, pretože je to nezmyselné, povedal cirkevný otec Tertulián okolo r. 200 n.l.).

Biblické udalosti sú „historky”

Aj žiakom a učiteľom teda radí teista, aby akceptovali skúsenosť, že nie vždy sa dá vedieť všetko a rozumieť všetkému. Zaoberáme sa špecificky problémom násilia v Biblii a teda treba sa snažiť o pochopenie „biblickej histórie”. Samozrejme, je to aj náš cieľ. Ale predovšetkým, nie je to história a už vôbec nie historická pravda. Som rád, že aj Písmo sväté SSV používa v tejto súvislosti výraz „historky”. Je to rozprávanie a sú to legendy toho istého druhu ako teistom spomínané babylonské mýty. Neverím, že sa ukrutnosti a násilia, opisované v Starom zákone, skutočne stali. Nechápem, prečo ostávajú povinnou časťou Biblie, hoci to má zlý následok, že časť veriacich sa stáva podivnými, nechápanými, aj vysmievanými literálmi – ktorí nezlomne veria každej litere Biblie.

Naši predkovia prestali veriť na existenciu Perúna či Paroma, ktorý mal svoju veľmi jednoduchú „históriu” ako boh poľnohospodárstva, vládnuci hromom a bleskom. Príčina bola jednoduchá: prišli noví, kresťanskí kňazi a zahnali starých, pohanských kňazov. Ich nový Boh má tie isté slabiny ako mal Parom (je neviditeľný až nebadateľný, nie je všemocný ani spravodlivý a nie je naňho spoľahnutie), ale cirkevní hodnostári v purpurových rúchach sediaci v prvých radoch svetskej vlády vedia o ňom kvetnato vyslovovať formulky typu „Bože buď milostivý tomuto letu (bombardovacích lietadiel) nad japonské mestá Hirošimu a Nagasaki, nemecký Hamburg a Drážďany, srbský Belehrad a Nový Sad – dopraj šťastný návrat celej ich leteckej posádke; začo ťa velebíme a oslavujeme. Sláva Otcu i Synu i Duchu svätému.” Asi takýmito slovami vyprevádza protestantský a asi aj katolícky pastor/kňaz odlety bombardovacích lietadiel z desiatok materských lietadlových lodí a pozemných letísk na celom svete. Aj po tisícročiach ostal Boh ukrutný, nespravodlivý a krvižíznivý; ľudia vedú v jeho mene vojny.

Násilie sa prikazovalo v Biblii a je síce odsudzované ale trpené v súčasnom učení náboženstiev. Je isté, že určitá časť žiakov (aj katechétov a učiteľov) si zvykne na tento očividný rozpor a hoci vidia do neba volajúce násilnosti, viac-menej veria na existenciu biblického aj súčasného Boha, ktorý sa o nás staral aj stará a zasahoval aj zasahuje do našich záležitostí – tak s tým narábajú aj obidvaja prednášajúci aj v týchto prednáškach. To je veľmi škodlivé.
Čo sa asi deje v ešte nerozhodnej rozvíjajúcej sa mysli žiaka, keď je po prvý raz a opakovane konfrontovaný s ukrutným biblickým Bohom, prikazujúcim genocídy a nemilosrdné vojenské ťaženia proti susedným kmeňom a mestám napríklad pri dobývaní zasľúbenej zeme Kanaánu? S Bohom, ktorý opakovane pripúšťa znásilnenie panien (Gn 19,7-8) a cudzích žien až do ich smrti (Sdc 19,25)? Ktorý prikazuje únosy žien a panien (Nm 31,18) a pripúšťa otroctvo (Lv 25,39-46)? S Bohom, ktorého hlásajú aj naši dnešní vojenskí duchovní? Myslím si, že znechutený sa odvracia od tohto Boha násilia, a prestáva tomu všetkému veriť.

Skoro by sa dalo povedať, že čítanie o násilí v Biblii je návod na ateizmus. A tak je to dobre.

*  *  *

Pánu Mgr. Benkovi sme ponúkli možnosť reakcie na náš komentár a dostali sme od neho túto odpoveď, ktorú v plnom znení uverejňujeme:

Vážený pán Škoda,
zasielam Vám moju reakciu na Váš komentár k mojej prednáške. Budem rád, ak ju uverejníte vo Vašom časopise. Vážim si, že ste mi ponúkli priestor na odpoveď.
S priateľským pozdravom
Dávid Benka

Pozri nasledujúci článok!