Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.

Pred koncom vojny

Pápež Pius XII. už žil v mieri, ale vojna ešte pokračovala. V mieri, ktorý vládol v Ríme od (6.) júna 1944 t. z., potom ako nemecké okupačné vojská Rím opustili a Vatikánu a jeho vládcovi už žiadne priame nebezpečenstvo nehrozilo. V auguste 1944 zomrel kardinál štátny sekretár Luigi Maglione a, ako sme už uviedli, Pius XII. prevzal aj jeho agendu. Z tohto rozhodnutia vyplynulo, že aj o zahraničnej politike Vatikánu priamo rozhodoval samotný pápež. Na konci roku 1944 sa vojenská, a tým aj politická, situácia zásadne zmenili. Sovietsky zväz vytlačil Nemecko zo svojho územia a spojenecké sily otvorili v Západnej Európe druhú frontu. Nemecko bolo na ústupe a z východu sa do Európy začal dostávať pre tzv. západnú demokraciu ideologicky nepriateľ v podobe socializmu sovietskeho typu, podľa pápeža, komunizmu. To bolo pre pápeža mimo všetkých plánov a predstáv. Pius XII. totiž svoju rolu videl najmä v tom, aby organizoval, zjednocoval krajiny sveta a usmerňoval ich do križiackej výpravy proti socializmu a komunizmu, ako to robil v Španielsku, ešte vo funkcii štátneho sekretára. Sovietsky zväz však teraz podľa pápeža, predstavoval už oveľa väčšie a aj reálnejšie nebezpečenstvo tým, že sa jeho ideológia víťaznou vojnou dostávala do Európy.

Ako sme už uviedli Vatikán ťažko bral na vedomie vojnovú realitu, bránil sa jej, vedome verejne nereagoval na prenasledovanie najmä Židov, ale aj veriacich, kňazov a tiež členov reholí a nižšieho kléru, bránil sa jej. Považoval to za súčasť nutných obetí v boji proti väčšiemu „zlu“. V prípadoch, ako bolo Chorvátsko, Španielsko, Sovietsky zväz, Slovensko a Poľsko, priamo podporoval tzv. nové režimy, ktoré zaviedli Nemci so svojimi spojencami.

Po vojenskej porážke nacistického Nemecka Európa bola spojeneckými víťaznými mocnosťami nanovo teritoriálne rozdelená a ZSSR upevnil a rozšíril svoj politický vplyv (pozri a porovnaj Jaltská konferencia – II./1945, Postupimská konferencia VII.,VIII./1945). Pius XII. bol na základe uvedeného vývoja nútený revidovať svoju vonkajšiu politiku. Aj keď Mussolini a Hitler pripravili cirkev o jej vplyv a usilovali sa ju eliminovať, bojovali proti komunizmu čím podľa Pia konali bohu prospešnú činnosť a v tomto boli jeho spojenci. Prejavilo sa to v rôznych formách a jeho konaniach dovnútra i navonok.

Pre Svätú stolicu z vnútrocirkevného hľadiska a vlastného vyhodnotenia „ťaženia na východ“ najväčším neúspechom bolo to, že ani po tisíc rokoch sa jej nepodarilo podriadiť si východnú pravoslávnu cirkev. V dobe Tretej ríše mal k tomu Vatikán dosť blízko a aj najideálnejšie podmienky, pretože najšpinavšiu prácu za neho vykonávali iní.

Vonkajšie okolnosti majúce zásadný vplyv na zmenu politiky Vatikánu boli určujúce pre vzájomné vzťahy s východoerópskymi krajinami, z ktorých viaceré boli opätovne obnovené, ale politicky a ideologicky sa začlenili do sféry vplyvu ZSSR a to malo samozrejme vplyv na politiku voči nim, aj keď boli považované za tradične katolícke krajiny ako napr. Poľsko, Československo (Slovensko), Litva, ale aj Maďarsko. Tieto sa politicky orientovali na socializmus sovietskeho typu, čo sa prejavilo aj v oblasti vzťahu k cirkvi, aj keď vierovyznanie nebolo potláčané a právne bola sloboda vyznania zaručená.

Zložitý povojnový Modus vivendi

Obnovenie Československej republiky a následný proces národnej, ľudovej a demokratickej revolúcie spojený so vznikom ľudovodemokratickej republiky v roku 1948 mal na činnosť katolíckej cirkvi na Slovensku pomerne značne deštruktívny vplyv. Prijatými politickými a následne aj legislatívnymi opatreniami Československého štátu (Košický vládny program), Slovenskej národnej rady (SNR) bola zmena politickej orientácie štátu naštartovaná a dala sa do pohybu iným smerom ako tomu bolo pred vojnou a najmä počas vojnovej Slovenskej republiky.

SNR prijala známe retribučné nariadenie (č. 33/1945 Sb. n.) o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva, ktoré zákonite postihlo aj desiatky kňazov, ktorí boli silne kompromitovaní nielen podporovaním režimu prezidenta Jozefa Tisa, ale aj priamym realizovaním jeho politiky. Ďalšou normou, ktorú najmä katolícka cirkev vnímala ako nespravodlivú, bolo nariadenie SNR (č. 34 a 47/1945 Sb. n.) o poštátnení škôl a majetku pri školách. Týmto nariadením sa však len obnovil stav spred roka 1940, pretože v tomto roku vojnová Slovenská republika previedla v zásade všetky štátne školy na dve cirkvi katolícku a evanjelickú. Na Slovensku sa to týkalo 1800 cirkevných ľudových škôl a 88 stredných a vyšších škôl, ich hnuteľného i nehnuteľného majetku (v Čechách boli školy poštátnené až v r. 1946. Podrobnejšie pozri a porovnaj: Hubenák, L.: Cirkev a štát v zrkadle dejín, Vzťah štátu a cirkví v povojnovom období a po roku 1948, s. 203 a nasl.).

Zákony, nariadenia a opatrenia štátu v súvislostiach s predchádzajúcim režimom Slovenského vojnového štátu sa preorientovávali na druhú stranu politického spektra a boli preto v úplnom rozpore s dovtedajším vnímaním postavenia, moci a vplyvu katolíckej cirkvi. Vyvolávalo to silný odpor cirkevnej hierarchie a samozrejme aj Vatikánu. Je potrebné vnímať dôležitú realitu existujúcu počas vojnových rokov. Tou bolo rozdielne postavenie a konanie cirkví v Čechách, na Morave a na Slovensku.

V Čechách sa väčšina predstaviteľov cirkví vrátane katolíckej (okrem niekoľkých extrémistov, fanatikov a málopočetnej ultrakonzervatívnej skupiny) v dobe okupácie republiky správala a konala, dalo by sa povedať nielen neutrálne, ale mnohí predstavitelia cirkví sa dokonca zapojili do protinacistického odboja. Na Slovensku bola katolícka cirkev súčasťou režimu, jeho základnou ideologickou oporou a zdôvodnením, ktorý sa na konci vojny stal nelegitímny a jeho predstavitelia boli súdení a odsúdení. Slovenská republika „vznikla“ vďaka Hitlerovi, priamo sa podieľala aj na Hitlerových vojenských ťaženiach, spolupracovala a zachovávala Hitlerovi vernosť až do konca. Naproti tomu Protektorát Čechy a Morava bol nanútený a krajina a jej obyvatelia boli okupovaní. To samozrejme poznačilo kontinuitu vývoja spoločnosti po obnovení ČSR.

Preto aj prístup štátnych orgánov bol rozdielny čo malo priamy vplyv aj na štruktúru spoločnosti, vrátane presídľovania obyvateľstva a tým aj na jeho náboženskú štruktúru. Štát presadil a prijal také „úpravy“ ktoré oslabovali a likvidovali politické a najmä hospodárske základne katolíckej cirkvi. Samozrejme, že katolícka cirkev protestovala, pripomienkovala, komentovala a vykonávala rôzne obštrukcie v súvislosti s presadzovaním politiky nového obnoveného štátu. Vatikán zohrával rolu koordinátora a hlavného advokáta celej katolíckej cirkvi a jej jednotlivých predstaviteľov.

Vatikán odmietol požiadavky vlády ČSR odvolať slovenských biskupov, ktorí výrazne kolaborovali s režimom vojnovej Slovenskej republiky. Naopak prijal jednoznačné rozhodnutie, že na biskupov sa „siahať“ nemôže! Napriek tomu, že štát žiadal od cirkví lojalitu (rovnako ako 1. ČSR a vojnová Slovenská republika) a nemiešanie sa do politického života, množili sa aj konflikty – vyšetrovanie biskupa Vojtaššáka, chorvátskeho jezuitu Kolakoviča, pomoc banderovcom, vyšetrovanie a príprava procesov pred ľudovým súdom a ďalšie. Súdny proces s bývalým prezidentom Slovenskej republiky Jozefom Tisom, jeho odsúdenie slovenským Národným súdom za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti nakoniec jeho poprava vyvolala pnutie v celej spoločnosti. Svätá stolica a osobne aj Pius XII. sa niekoľkokrát angažovali v prospech Jozefa Tisu, Konali však pomerne vlažne v porovnaní napríklad s chorvátskym arcibiskupom Stepinaćom, ktorý bol Piovi oveľa bližší.

Po politických zmenách, ktoré nastali v ČSR vo februári 1948 sa vzťahy medzi cirkvami a štátom zmenili na politicko-mocenský zápas o ďalší charakter štátu a spoločnosti a to aj vo sfére vzájomnej súťaže politických strán o občana, medzi jednotlivými konfesiami (cirkvami) navzájom. To všetko aj v dôsledku toho, že Československo bolo v zóne vplyvu Sovietskeho zväzu, teda na strane protivníka Vatikánu.

„Vatikán vystupoval negatívne voči ľuďom a režimom spájaným s komunistickými stranami. Medzinárodná situácia a vzťah Vatikánu ku komunizmu bol však dlhodobejší problém, ktorý sa prejavoval ešte v predvojnovom období. Už vtedy Vatikán otvorene bojoval proti komunizmu, ako proti druhu modlárstva a falošného náboženstva, a v povojnovom období otvorene exkomunikoval všetkých členov komunistických strán z cirkvi… Pri analýze vzťahov náboženstva a komunizmu v období tesne po februári 1948 vidieť, že v komunistickej strane neboli také antináboženské postoje, ako sa v súčasnosti takmer mechanicky deklaruje. Ukazujú to aj výsledky sčítania obyvateľstva z počiatočného obdobia ľudovodemokratickej republiky….V oboch častiach republiky sa až tri štvrtiny populácie (vyše 76 %) prihlásilo ku katolíckej cirkvi. Aj väčšina členov komunistickej strany sa hlásila k nejakému náboženstvu.“ (Ťížik, M.: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku, Sociologický ústav SAV, 2011, s. 77 a nasl.).

Po roku 1948 štát rozbehol proces, ktorý by bolo možné charakterizovať ako proces, v ktorom štát aktívne formoval a budoval svoje štruktúry. Ako prvé prevzal štát pod svoje riadenie bolo školstvo, ďalej to bola ideologická, spoločenská a kultúrna nadstavba. Predmetom politického boja sa stali aj cirkvi a náboženské spoločnosti. Boli prijaté zákony o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností (zák. č. 217/1949 Zb., zák. 218/1949 Zb., zák. č. 219/1949 Zb.), ktorými cirkevný majetok prešiel na štát spolu s povinnosťou štátu hospodársky zabezpečiť činnosť cirkví. Štát zaviedol dozor nad cirkvami, zakázal im podnikanie s majetkom, prevzal kontrolu a riadenie nad financovaním cirkevného hospodárskeho systému, zrušil kňazom štatút verejného úradníka. Rozpustil a zakázal náboženské spolky a organizácie, reguloval cirkevnú tlač. Všetko v mene svetského, resp. nenáboženského, charakteru štátu. Výsledky tohto boja vyzneli v prospech budovania sekulárneho štátu nezávislého od cirkvi a náboženstva.

Ako sme už uviedli, vyslanec Vatikánu Burzio opustil Slovensko v auguste 1945. Diplomatické styky medzi Svätou stolicou a ČSR boli opätovne nadviazané začiatkom roku 1946 (X. Ritter v ČSR a Fr. Schwarzenberg vo Vatikáne) ešte na základe Modusu vivendi, zmluvy z roku 1928. Napriek tomu, že s Československom opäť udržiavala oficiálne vzťahy, Vatikán umožňoval na svojom území pobyt Tisovmu vyslancovi Karolovi Sidorovi, ako politickému azylantovi, až do druhej polovice roku 1947.

Situácia v Československu v povojnových rokoch, ktorá menila charakter štátu a potláčala a eliminovala najmä katolícku cirkev vyvolávala vo Vatikáne mierne povedané nespokojnosť. Dianie v ČSR nezostalo z jeho strany bez záujmu a nepovšimnuté aj preto, že také prísne a radikálne opatrenia voči katolíckej cirkvi si doposiaľ žiadny štát nedovolil. Pius XII., ktorý nenávidel, bál sa „komunizmu“ a bol donútený pred ním ustúpiť, začal organizovať a organizačne zabezpečovať politickú a spoločenskú opozíciu proti novo sa tvoriacemu režimu. Rátal pritom s podporou politických strán podporujúcich a spolupracujúcich s katolíckou cirkvou využívajúc základňu veriacich a klérus majúci skúsenosti s propagandou a politickou agitáciou z minulých rokov. Popri tom organizoval aj priamu podvratnú a spravodajskú činnosť proti budujúcej sa ľudovodemokratickej spoločnosti.

Štátna moc sa snažila zmierňovať rastúce napätie medzi štátom a cirkvami, pričom zohľadňovala aj prejavy odporu veriacej verejnosti (podporovanej a organizovanej klérom riadeným a podporovaným Vatikánom). Vedenie štátu urobilo viacero ústretových krokov voči cirkvám a veriacim. V tejto súvislosti je málo známym faktom, že „Prezident republiky (Klement Gotwald – poznámka autora článku) udelil 29. októbra 1949 amnestiu 127 kňazom. Neskôr 12. novembra 1949 amnestoval 153 laikov odsúdených v súvislosti s náboženskou činnosťou a 26. novembra udelil milosť ďalším 13 kňazom. V polovici februára 1950 udelil prezident na návrh ministra spravodlivosti milosť ďalším duchovným zo Slovenska“. (Ťížik, M.: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku, Sociologický ústav SAV, 2011, s. 100 a nasl.).

Amnestia nebola udelená tým kňazom, ktorí boli odsúdení ako vedúci organizátori protištátnych akcií. Ani takéto gesto dobrej vôle zo strany štátu nepomohlo a Vatikán ďalej organizoval protištátnu podvratnú činnosť, ktorú sa štát rozhodol eliminovať tzv. akciou „K“ (IV./1950) a akciou „R“ (VIII./1950). Pri týchto išlo o elimináciu kláštorov, mužských rehoľných rádov a ženských reholí. Predchádzala tomu príprava akcie „P“ (pravoslavizácia), ktorá ale nebola realizovaná. Išlo v nej o pohltenie gréckokatolíckej cirkvi (cca sto tisíc veriacich) cirkvou pravoslávnou.

Po týchto akciách, aj keď neboli oficiálne vypovedané a ukončené, sa nepokračovalo v diplomatických stykoch medzi Československou republikou a Svätou stolicou. (Poznámka: Podrobnejšie pozri a porovnaj: Hubenák, L.: Cirkev a štát v zrkadle dejín, AD/ART Slovakia, 2017, Vzťah štátu a cirkví v povojnovom období a po roku 1948, s. 207 a nasl. a Ťížik, M.: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku, Sociologický ústav SAV, 2011, s. 101 a nasl.“, Mimochodom: rehoľné rády a kláštory, celkove 738, na území Rakúsko-Uhorska zrušil v roku 1783 aj cisár Jozef II.).

Pápež Pius XII. a Svätá stolica vo svojej činnosti pokračovali v aktivitách proti ľudovo demokratickým krajinám (Československu a Poľsku). V snahe zabrániť a odradiť kňazov od možnej spolupráce s povojnovým ľudovodemokratickým režimom, vydal pápež apoštolskú exhortáciu „Menti nostrae“ (23. septembra 1950) pre klérus celého sveta. V nej nešlo len o to, ako napomáhať svätosti kňazského života, ale súčasne vyzval kňazov na rozhodný postoj a odpor voči komunistom. O pol roka neskôr (9. apríla 1951) vydal dekrét Specialissimo modo, na základe ktorého okamžite exkomunikoval každého biskupa, ktorý by vysvätil za biskupa niekoho nevymenovaného a nepotvrdeného apoštolskou stolicou. Dekrétom reagoval najmä na situáciu vo východoeurópskych krajínách.

Komunizmus – najhorší a večný nepriateľ

Povojnovým problémom sa už nejavil fašizmus a nacizmus, alebo nacistické Nemecko ako najväčší agresor, ale pre Vatikán sa ním stali krajiny východnej Európy, ktoré sa dostali pod vplyv Sovietskeho zväzu. Problémom sa stala katolícka cirkev – „Umlčaná cirkev“, ako ju nazval Pius XII. Dôkazmi mali byť procesy so Stepinaćom, maďarským primasom Mindszentym, väznenie kardinála Wyszyńskeho v Poľsku, internácia pražského arcibiskupa Berana a ďalších československých katolíckych biskupov. Tu sa naplno prejavili antisocialistické a protikomunistické postoje Pia XII., ktoré ho sprevádzali celú jeho kariéru, počas ktorej bol ako osoba viditeľný A viditeľný bol od doby, keď sa stal nunciom v Nemecku. V neskorších rokoch, keď už pôsobil v najvyšších funkciách sa stali aj všeobecne známymi.

Verejne pranieroval ateistickú svetovú veľmoc, jeho antikomunizmus sa, ešte pred vydaním vyššie uvedených dokumentov, zhmotnil vo vydaní dekrétu určeného pre celú cirkev. Dňa 1. júla 1949 Sväté ofícium (bývalá Inkvizícia, dnes kongregácia pre náuku viery), vydalo dekrét (In Acta Apostolicae Sedis, 1949, str. 334) schválený priamo pápežom Piom XII., ktorým sa zakazuje katolíckym veriacim byť členom alebo podporovať aktivity a činnosť komunistické strany. Ako napísal taliansky spisovateľ Claudio Rendina (Príbehy pápežov) „…boli exkomunikovaní marxisti a všetci tí, ktorí vstúpia do komunistickej strany alebo s ňou akýmkoľvek spôsobom spolupracujú. Tento dekrét bol vyvesený v každej farnosti. Pod pojmami akýmkoľvek spôsobom spolupracujú treba rozumieť aj to, že niekto publikuje, číta, rozširuje tlač, denníky, prispieva do tlače, kníh a podobne. Podľa tohto dekrétu, každý kto má účasť na komunistickom učení, obraňuje ho, alebo šíri automaticky upadá do trestu exkomunikácie…“ Tento dekrét sa stal známy ako globálna pápežova exkomunikácia komunizmu a komunistov.

Problém fašizmu a nacizmu sa pre pápeža Pia XII. stratil. Už neexistoval. Fašizmus a nacizmus, jeho reprezentantov, vykonávateľov a nositeľov pápež nikdy neexkomunikoval. Napriek tomu, že celý svet bojoval s týmto stelesnením zla, v jeho najextrémnejšej podobe, po ktorom zostalo neuveriteľné množstvo obetí a škôd, Eugenio Pacelli – pápež Pius XII., vládca katolíckeho sveta, vládca s vysokou morálnou autoritou mlčal a nikdy týchto zločincov priamo neodsúdil. Naopak, tisíce z nich Vatikán po vojne zachránil, aktívne im umožnil stratiť sa vo svete cez Španielsko, Portugalsko a Taliansko, čo boli Vatikánu blízke a spriatelené štáty.

Osoba Eugenia Pacelliho, čierneho aristokrata, vatikánskeho právnika, úradníka, diplomata a nuncia Svätej stolice, štátneho sekretára, pápežského komorníka a camerlenga, osoba Eugenia Pacelliho, námestníka božieho, pápeža katolíckej cirkvi Pia XII. preto bola a ešte stále je hodnotená ako rozporuplná a kontroverzná. Tieto prívlastky poukazujú nielen na vnútorný charakter jeho osoby, ale najmä na vonkajšie znaky jeho správania ako vládcu katolíckej cirkvi a jeho konania ako politika a autority nesporne medzinárodného formátu.

Činy hovoria viac ako slová

Pri hodnotení činnosti Pia XII. musíme zobrať do úvahy prísne monokratický systém riadenia v kúrii, toky informácii, ich vstupy a výstupy, činnosť štátneho sekretariátu, vzťahy a systém podriadenosti a zodpovednosti funkcionárov na jednotlivých stupňoch riadenia. Súčasne s tým musíme viať do úvahy zažitý, prepracovaný a dobre fungujúci spôsob získavania, dopravy a množstvo zdrojov informácii, ktoré neustále plynuli do Vatikánu. Ak popri tom budeme rešpektovať serióznosť, dôveryhodnosť týchto zdrojov, vrátane ich nositeľov, musíme prísť zákonite a bez pochybností k záveru, že pápež pri svojej povahe, náročnosti a dôslednosti v oblasti riadenia a rozhodovania nemohol nevedieť o tom, čo sa deje v jednotlivých krajinách v Európe a čo sa pripravuje a koná vo Vatikáne. Je vylúčené, aby nevedel, je vylúčené, aby nebol neinformovaný o závažných i menej závažných udalostiach, aby pred ním dôležité udalosti zamlčiavali. Netýkalo sa to a nešlo o lokálnu situáciu vo farnosti v Dolnej Lehote, alebo v dekanáte Revúca. Išlo o svetovú politiku a vojnové zločiny. A pápež Pius XII. o tom všetkom nepochybne vedel.

Informácie do Vatikánu prichádzajú rôznymi spôsobmi, rôznymi kanálmi a od rôznych zdrojov. Boli to informácie od vlastných vyslancov, cudzích i vlastných diplomatov, biskupov, alebo aj oficiálnych štátnych orgánov iných štátov. Teda kvalifikované, dôverné, ale aj úplne oficiálne. Svedčia o tom mnohé dokumenty z archívov vážených štátnych orgánov zúčastnených štátov i vlastných dokumentov Svätej stolice. Nie je teda dôvod o nich pochybovať.

Inou otázkou je ich reálne hodnotenie výpovedného a dokumentačného významu a ich použitie (využitie) v časových, politických i logických súvislostiach. Ako veľmi dobrý diplomat a skúsený politik bol uzrozumený s tým, že tí ktorí mu slúžili, vedeli prijímané informácie vyhodnocovať. Konečné výstupy a rozhodnutia však robil osobne, ako najvyšší, ako zástupca pána boha. Pri tých najhorších udalostiach mlčal. Je to preukázané. Samotným Vatikánom, ako aj jeho autentickými osobnými vyjadreniami. A to mu je vyčítané.

Spomenieme niektoré dôležité, resp. zásadné informácie a udalosti, ktoré mali silný medzinárodný (medzištátny) ohlas a reakciu na ne vrátane reakcie Svätej stolice a Pia XII.

Úlohe a konaniu Eugénia Pacelliho v dobe jeho pôsobenia pred začiatkom 2. svetovej vojny je venované pomerne málo pozornosti. Vykonával vtedy funkciu štátneho sekretára, druhú najvyššiu funkcii po pápežovi. Zabezpečoval úlohy a riadil zahraničnú politiky Vatikánu. Robil to, čo neskôr ako pápež, nedovolil robiť svojmu štátnemu sekretárovi.

Zariaďoval povstanie proti legálnej občianskej republike v Španielku (ako sme to už uviedli na začiatku seriálu). Bol priamo zodpovedný za dôverné styky a kontakty s fašistickým režimom Benita Mussoliniho. Aktívne zabránil svojmu nadriadenému a predchodcovi Piovi XI. v tom, aby svojimi pripravovanými aktivitami narušil spoluprácu Vatikánu s talianskou aj nemeckou vládou.

Dohodol konkordát s Nemeckom a tak, ako to priznali obaja, Pius XII. i samotný Hitler, legalizovali nacistický režim. V posledných asi dvoch rokoch života Pia XI. sa snažil opatrne usmerňovať aj jeho konanie a rozhodovanie. Diplomaciu Vatikánu držal nakrátko a tlmil jej aktivity smerujúce ku kritike agresívneho konania Nemecka a Talianska (v prípade Rakúska, Československa, Juhoslávie, Albánska, Etiópie).

Vplyv Pacelliho sa tiež prejavil po prijatí talianskych rasových zákonov vládou, ktoré vo Vatikáne nazvali „prehnane nacionalistické“, namiesto rasové alebo protižidovské. Vatikán proti ním neprotestoval, veď na ich kreovaní sa prostredníctvom Tacchiho Venturiho priamo podieľal. Nepodarilo sa im dohodnúť ani kompromis pri uzatváraní zmiešaných manželstiev. Mussolini im prisľubil, že protižidovské zákony nebudú prísnejšie ako tie, ktoré doposiaľ voči Židom uplatňovali pápeži, resp. katolícka cirkev za predchádzajúce stáročia. A kompromis bol dohodnutý! Cieľ jezuitov bol týmto naplnený, lebo Židia budú obmedzovaní tak, aby neškodili kresťanskej spoločnosti.

Rok predtým ako bolo Poľsko prepadnuté Nemeckom (1.9.1939) bolo Slobodné hanzovné mesto Gdaňsk (Poľsko), predmetom záujmu Nemecka. Spor o jeho pripojenie k Tretej ríši bol vyriešený za pomoci Vatikánu a nový pápež Pius XII. do riešenia sporu priamo zasahoval. Tento problém začal riešiť ako štátny sekretár Pacelli a vyriešil ho už ako pápež Pius XII. V polovici roku 1938 vymenil na naliehanie NSDAP Pius XI. gdaňskeho biskupa O´Rourkeho za M. Spletta, ktorý bol viac ako sympatizant nacionálneho socializmu. V lete 1939 Eugenio Pacelli už ako Pius XII. diplomatickou cestou pôsobil na Poliakov, aby Gdaňsk odstúpili (vrátili) Nemecku. 4. septembra 1939 sa Gdaňsk stal nemeckým mestom. Biskup Splett okamžite nariadil odstrániť všetky maľby, nápisy a predmety, na ktorých bolo čokoľvek v poľštine, v kostoloch a cirkevných budovách a zariadeniach, zakázal poľský jazyk aj pri spovedaní a to tak spovedníkovi, ako aj kajúcnikovi.

Keď mlčanie kričí

Poľsko bolo katolíckym štátom, jeho prepadnutie a represálie voči jeho obyvateľstvu nemali do tej doby obdobu. Pápež o tom vedel, avšak MLČAL.

Hitler po okupovaní Juhoslávie umožnil ustašovcom vytvoriť štát, o čom sme sa už zmienili. Pápež bol o situácii informovaný a čo urobil? MLČAL. Naopak, po vojne umožnil ustašovcom uniknúť pred potrestaním a arcibiskupa Stepinaća neskôr povýšil na kardinála.

Pod Hitlerovou kuratelou existoval Slovenský štát, v čele ktorého bol katolícky kňaz. Pápež ho nechal konať a nezasiahol proti zločinom páchaným týmto štátom a jeho predstaviteľmi. Pápež neodvolal kňaza Jozefa Tisa z úradu prezidenta, rozhodol sa nekonať a MLČAL.

Vlastne celá Európa bola okupovaná alebo v niektorých krajinách vládli režimy blízke a priateľské nacistickému Nemecku, ktoré prijali jeho rasovú legislatívu a podľa nej vykonávali represálie vo vlastných krajinách. Pápež MLČAL.

Po celej Európe boli vybudované tzv. koncentračné tábory, kde priemyselne vraždili nevinných ľudí, desiatky tisíc, milióny ľudí. Pápež o tom vedel, ale MLČAL. Z koncentračného tábora v Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime (Poľsko) sa podarilo utiecť dvom slovenským Židom Rudolfovi Rosenbergovi a Alfrédovi Wetzlerovi, ktorí podali podrobnú správu o tom čo sa v tábore robí. Ich strašné svedectvo a Informácie z prvej ruky boli viacerými kanálmi dodané aj Vatikánu. Pius XII. naďalej MLČAL.

Často používaný „argument“, že pápež nebol informovaný, bol už mnohokrát faktograficky a vecne vyvrátený, nemôže sa brať vážne. Proti nemu hovoria diplomati z krajín, s ktorými Vatikán udržiaval styky a ich vyslancov prijímal na audienciách samotný pápež. O informovanosti Svätej stolice hovorili aj predkladané písomné správy, depeše a rôzne analytické materiály z archívov ministerstiev mnohých štátov, ktoré mali s Vatikánom rôznorodé kontakty a styky. Tieto materiály boli použité mnohými historikmi, bádateľmi, dokumentaristami pri spracovávaní ucelených, ale aj dielčich správ, informácii o dianí v tých rokoch. V mnohých prípadoch došlo k vzájomnej konfrontácii informácii resp. dokladov a dokumentov z jednotlivých krajín navzájom ale aj ku ich konfrontácii a porovnávaniu s dokumentami a dokladmi Vatikánu, lebo časť dokumentov Vatikán zverejnil (Actes et Documents…..) v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

Po smrti Pia XII. sa ohlásili viacerí katolícki i svetskí činitelia, ktorí sa už mohli vyjadriť a neubránili sa predniesť kritické hlasy na jeho panovanie hlavne počas vojnového konfliktu. Umožnila im to situácia, ktoré vznikla po zvolení jeho následníka pápeža Jána XXIII., ktorý začal vystupovať za mierové spolužitie národov. Objavili sa i kritické hlasy z vnútra cirkvi, ktoré upozorňovali na fakt, že Pius XII. svojim nekonaním alebo mlčaním vlastne vyjadroval nepriamu podporu fašistickému a nacistickému režimu a tým schvaľoval ich zločiny. Samostatnou témou na úvahu je otázka, či cena za mlčanie nebola väčšia, ako by bola cena za otvorené slová a pomoc…

Onedlho po skončení 2. svetovej vojny sa začala „studená vojna“, do ktorej sa Svätá stolica riadená Piom XII. aktívne zapojila, ako sme už vyššie na niektorých príkladoch uviedli. Po roku 1950 sa Pius XII. viac venoval vnútorným veciam Vatikánu, liturgii, návrhom na blahorečenie a svätorečenia, čo bolo čiastočne motivované a spôsobené aj neúspechmi v politike voči východoeurópskym krajinám.

Pápež Pius XII. zomrel na zámku Gandolfo 9. októbra 1958. Bol pochovaný do krypty pod Svätopeterskou bazilikou.

Ateistickí či kresťanskí nacisti?

Pri všetkých uvádzaných súvislostiach sa prirodzene otvárajú nové otázky, ktoré neboli jasne zodpovedané. Možno by bolo vhodné pokúsiť sa naznačiť odpovede aspoň na niektoré z nich. Pokúsil sa o to, okrem iných, aj nezávislý výskumník Gregory Paul, venujúci sa súvislostiam medzi náboženstvom, sekularizmom, kultúrou, ekonomikou, politikou a spoločenskými podmienkami. Publikuje v najväčších a najznámejších časopisoch vo svete (W.P., L.A. Times, WSJ, T. Guardian, F. N., a i.). Na tomto mieste spomenieme niekoľko jeho vývodov a záverov z práce: Úloha kresťanstva vo vzostupe nacistov (Free Inguiry magazin, 2003).

Európsky fašizmus a nacionálny socializmus boli plodom kresťanskej kultúry, ktoré sa iba s toleranciou a podporou kresťanstva a vďaka ich častej vzájomnej spolupráci mohli stať tým, čím boli a získať väčšinovú podporu kresťanských národov. Milióny kresťanov podporovali tieto hnutia a realizovali ich politiku. Medzi antisemitské praktiky propagované a zavádzané katolíkmi patrilo nútené označovanie a identifikácia Židov, konfiškácia ich majetku, zákazy manželstiev s kresťanmi. Svojim podielom k tomu prispel aj protestantizmus a priamo Martin Luther, ktorý traktátom o Židoch a ich klamstvách (1543) inšpiroval Hitlera k napísaniu jeho Mein Kampfu. Katolícka cirkev zasa svoje reakčné postavenie a program potvrdila na I. vatikánskom koncile (1870) pod vedením Pia IX. V 19. storočí sa objavilo Árijské kresťanstvo, ktoré bolo u germánskeho obyvateľstva príťažlivé pre protestantov i katolíkov.

Nemecké árizmus sa stal známy ako „volkizmus“, ktorý predpovedal vznik veľkého bohom zvoleného Árijca, ktorý privedie ľud (Volk) k ich veľkému osudu získaním, dobytím, životného priestoru (Lebensraumu). Väčšina neárijcov bola považovaná za podradných, plniacich len pomocné role vrátane otroctva. Židia však neboli zaradení ani do tejto kategórie. Boli považovaní za satanskú chorobu, ktorá mala byť umiestnená do karantény alebo mala byť vylúčená, najlepšie vyhubená.

Nacistický antisemitizmus mal svoj pôvod v kresťanstve a preto ak chceme nájsť jeho predchodcov v spojitosti s autoritárstvom a nadradenosťou, musíme ich hľadať medzi európskymi kresťanmi a nie ateistami. Po 1. svetovej vojne povojnové Nemecko zažilo kresťanskú duchovnú renesanciu. Náboženská sloboda získala vysokú úroveň a tradičné cirkví mali silné a štátom podporujúce postavenie, vplyv a vzdelávací systém. (konkordáty).

„Zhruba dve tretiny Nemcov boli protestanti, takmer všetci ostatní katolíci. Občania bez náboženského vyznania tvorili menšinu, najviac s piatimi percentami. Vyslovené nenáboženstvo sa obmedzovalo na intelektuálnu elitu a na angažovaných socialistov. Iba 1,5 % Nemcov sa pri sčítaní ľudu z roku 1939 označilo za nenáboženských. To znamená, že medzi nacistami a podporovateľmi NSDAP bolo veľmi málo ateistov. Alebo sa báli identifikovať sa s pro-teistickým režimom. Väčšina veriacich Nemcov nenávidela bezbožnosť, sekularizmus a pôžitkársku dekadenciu, ktorú spájali s modernistickými myšlienkami ako je demokracia a sloboda prejavu. Ak sa báli demokracie, desil ich komunizmus až do tej miery, že boli ochotní akceptovať extrémne protiopatrenia.

Išlo teda o prevažne kresťanskú, hlboko rasistickú, v mnohom antidemokratickú a vo viacerých ohľadoch nebezpečne primitívnu západnú kultúru, z ktorej nacizmus vyrástol. Bol to teistický sud strelného prachu pripravený na výbuch… Podľa štandardných biografií sa všetci hlavní nacistickí vodcovia narodili, boli pokrstení a vychovaní ako kresťania. Väčšina z nich vyrastala v prísnych a zbožných domácnostiach, kde sa znevažovala tolerancia a demokratické hodnoty. Medzi nacistických vodcov s katolíckym základom výchovy patrili Adolf Hitler, Heinrich Himmler, Reinhard Heydrich a Joseph Goebels. Rodičia Hermana Goeringa tvorili zmiešaný katolícko-protestatský pár, zatiaľ čo Rudolf Hess, Martin Borman, Albert Speer a Adolf Eichmann mali protestantské zázemie. Ani jeden z najvyšších nacistických vodcov nebol vychovaný v liberálnej alebo ateistickej rodine.“ (Paul, Gregory: Úloha kresťanstva vo vzostupe nacistov, Free Inquiry magazin, 2003).

Je vhodné sa zmieniť ešte o tom, že Himmler a Heydrich vytvorili organizáciu Schutzstaffel (jednotky SS) po vzore disciplinovaných a tajných (fanatických) jezuitoch. Do jednotiek SS neboli prijímaní ateisti.

Spolupráca katolíckej cirkvi s Nemeckom a uznanie nového režimu vedeného Hitlerom sa potom prejavila v prijatí konkordátu v roku 1933. Katolícka cirkev, reprezentovaná Vatikánom, sa za celú dobu nacistického režimu nepokúsila zrušiť podpísaný konkordát. A neurobil to ani povojnové Nemecko. Preto je, mimochodom, tento konkordát jedinou diplomatickou dohodou na svete, podpísanou s nemeckým nacistickým režimom, ktorá je platná do dnešných dní! (Porovnaj: Tamtiež ako vyššie).

Pri hodnotení politiky Vatikánu a osobitne Pia XII. a jeho postojov k dianiu v dobách jeho monarchistického pôsobenia na Petrovom tróne by sme nemali zabúdať na slová Palmira Togliattiho, predsedu Talianskej komunistickej strany, ktoré uverejnili noviny L´Unita, pri pápežovom úmrtí 12. októbra 1958: „…V otázke zdôraznenia a rozvinutia tradičných hodnôt morálky, vedenia a konania ľudí sme to my, ktorí sme, napriek všetkému, na ceste ktorá vedie vpred. Sme to my, kto zdôrazňuje cnosti, ktoré povznášajú prostého človeka tak, že sa stáva uvedomelým a aktívnym účastníkom ľudskej pospolitosti na vzostupe. Sme to my, kto obrodzuje svet. …A napriek tomu, práve týmto smerom, zosnulý pápež zacielil s nezvyčajnou silou svoje údery spôsobom, akým to neurobil voči nacizmu a fašizmu… Toto bola skutočná téma pontifikátu Pia XII. a jeho činnosti.“

Pius XII. bol a je prirodzene objektom záujmu a aj predmetom filozofických, etických, spoločenských, psychologických úvah smerujúcich k objasneniu alebo pochopeniu jeho konania. Má svojich prívržencov, odporcov a kritikov. Guenther Lewy v práci „Katolícka cirkev a nacistické Nemecko“ (N.Y.,1964), hodnotí ťažké rozhodovanie medzi protestom a mlčaním pápeža. Otázka môže byť aj to, či mlčanie tvárou v tvár zločinu je dovolené, aby sa predišlo väčšiemu zlu. Existuje morálna vina opomenutím niečoho? Aj mlčanie má svoje medze!

Novinár a bývalý kňaz Carlo Falcone vo svojej práci „Mlčanie Pia XII“. (1970) píše a dokladuje o fašistickom Chorvátsku a ustašovských zverstvách, ako aj o tom, že Vatikán to vedel a pápeža mlčanie neospravedlňuje. Existujú ďalšie a ďalšie práce obviňujúce aj obhajujúce Eugenia Pacelliho.

Otvorenie archívov Vatikánu, presnejšie povedané ich sprístupnenie z obdobia jeho pontifikátu určite vnesie svetlo a vyjaví nové skutočnosti, resp. poopraví pohľady a spresní hodnotenia konania Pia XII. v danej dobe.

Jeden z prvých príkladov už máme a týka sa práve Slovenska. V januári 2021 vyšla kniha „Pius XII. a Židia“, autorom ktorej je vatikánsky archivár Johan Ickx. Slovenská katolícka cirkev zo zverejneného materiálu necitovala a Vatikán skritizovala, že nepíše pravdu o biskupovi Vojtaššákovi. (podrobnejšie pozri: Slovenská katolícka cenzúra Vatikánu, www.Prometheus.sk, 29.3.2021). Na začiatku nášho miniseriálu o Piovi XII. (24. 11. 2020) sme doslovne uviedli: „Bolo by vhodné, aby sa pripravili aj na to s čím zatiaľ nepočítali, lebo ak sa sprístupnia fondy, môžu byť ich obsahom veľmi prekvapení. Nie však pozitívne.“ Prvé prezentované výsledky výskumu archívnych materiálov zo strany vatikánskych vedcov to potvrdzujú. Taká je pravda.

Kto bol Eugenio Pacelli, pápež Pius XII. ?

Eugenio Pacelli bol formovaný službou v diplomatickom zbore, bol vypočítavým a chladným, v širokom spektre súvislostí uvažujúcim a kalkujúcim počtárom, ktorého politiku a konanie určovala slabosť pre Nemecko a strach pred komunizmom. (Porovnaj: Deschner, K., S bohom a fašistami, Naše vojsko 2014, s.135).

Pius XII. bol obrazom dokonalého asketu a rehoľníka, nemajúci žiadne chyby, slabosti či nebodaj neresti. Vysoký, štíhly (tenký), striedmy, nefajčil, nepil alkohol, bol samotár, vraj ho nikdy nikto nevidel smiať sa. Dokonalý predobraz „svätého“. Predsa však mal jednu slabosť a tou bola jeho vedúca domácnosti Pasqualína Lehnertová. Bavorská mníška, ktorá ho doslova a do písmena sprevádzala viac ako štyridsať rokov a mala na neho obrovský vplyv. Garderobierka, kuchárka, sekretárka, dôverníčka. Pius XI. jej povolil bývať v apoštolskom paláci a Pius XII. to samozrejme nezmenil. Bola vypočutá aj beatifikačnou komisiou a určite, po viac ako 40-tich rokoch ich spoločného života, nemohla nič negatívne na Pia XII. povedať a ani nepovedala.

Pápež Pavol VI. už v roku 1965 vydal pokyn Kongregácii pre kauzy (veci) svätých, aby zahájili proces svätorečnenia a kanonizáciu pápežov Jána XXIII. a Pia XII. Jána XXIII: dostali na starosť a garantmi jeho procesu vyhlásenia za svätého sú františkáni. Pia XII. majú na starosti a garantmi svätorečnenia sú jezuiti. Ako je známe Ján XXIII. bol, spolu s Jánom Pavlom II., kanonizovaný – vyhlásený za „svätého“ 27. apríla 2014. Pius XII. bol zatiaľ „iba“ blahorečený (beatifikovaný), čiže vyhlásený za „ctihodného“ (prvý stupeň vyhlásenia za svätého). Vyhlásil ho 19. decembra 2009 pápež Benedikt XVI. (Benedikt XVI. – Joseph Alois Ratzinger, predtým ako sa stal pápežom, za pontifikátu Jána Pavla II. zastával funkciu prefekta Kongregácie pre náuku viery, bývalej inkvizície). Emeritný pápež Benedikt XVI. je Nemec a písalo sa o ňom, že v rokoch 2. svetovej vojny bol členom mládežníckej nacistickej organizácie Hitlerjugend (po jeho zvolení za pápeža koloval svetom tento vtip: V roku 1939 po prepadnutí Poľska Nemeckom v Krakowe na námestí tlčie palicou mládežník Hitlerjugend mladého poľského klerika, ktorý na neho kričí: „Nebi ma, ja som budúci pápež!“ Mládežník pokračuje v bití a odpovedá mu: „Ak si ty budúci pápež, tak ja ním budem hneď po tebe!“).

Ak Pia XII. nevysvätil ani Benedikt XVI. (Nemec), ani pápež František (jezuita), niečo to znamená a o niečom to vypovedá. Vedúcim skupiny, ktorá skúmala Piov život a zvažovala jeho konanie zo všetkých strán, bol jezuita Peter Gumpel, tiež Nemec. Mali za povinnosť preskúmať všetko, aj tajné archívy Svätej stolice a vypočuť stovky, ba tisíce ľudí… Život a dielo Pia XII. skúmajú už dlhšie ako päťdesiat rokov. Zdá sa, že ešte päťdesiat rokov bude pokračovať, alebo dovtedy, pokiaľ sa na niektoré fakty nezabudne. Svätá stolica mala vždy dostatok času…..

Eugenio Pacelli ako pápež Pius XII. si zvolil za svoje pápežske heslo slová: Opus Iustitiae Pax – Mier je dielom spravodlivosti. Vo svojom pápežskom erbe mal holubicu s olivovou ratolesťou mieru. V dejinách chcel byť zapísaný ako mierotvorca. Účelové vnímanie spravodlivosti, tvrdohlavé presadzovanie katolicizmu na úkor všetkého i všetkých, selektívne mlčanie a vytváranie nepriateľov mu to znemožnili!

(Koniec)

Celý seriál si prečítate na týchto odkazoch: Prvá časť, Druhá časť, Tretia časť, Štvrtá časť, Piata časť, Šiesta časť, Siedma časť.