Rastislav Škoda

Michal Stríženec: Súčasná psychológia náboženstva. Bratislava, IRIS, 2001.

„Kniha, ktorú musíme čítať a v nasledujúcom čísle sa k nej vrátime”, som napísal v minulom čísle a sľub plním.

Ak kniha začína vetou, že „prognostické úvahy v oblasti náboženstva konštatujú všeobecné celosvetové oživenie náboženstva”, svedčí to o zrejmom zameraní sa na – propagáciu náboženstva; prečo sa k tomu nepriznať? Len potom budú samozrejmé konštatovania typu „náboženstvo využíva vedecké poznatky”, „zvyšuje sa spolupráca vedy a náboženstva”, „veda zisťuje kladný vplyv náboženstva na zdravie a prosociálne správanie” a pod., ktoré rozsah danej témy podstatne zúžia, a to na psychológiu pobožného človeka. Nakoniec sa síce venuje pár strán ateizmu, ale pri rozbore námietok ľudí voči náboženstvu sa ani raz neuvádza prvý a hlavný dôvod, t.j. ich presvedčenie, že boh neexistuje, hoci najprv to bolo 31 námietok typu ukrutnosť posmrtných trestov alebo strašenie ľudí osudom po smrti (vidíte v tom rozdiel?) a potom pre zjednodušenie už len päť typu povrchná a pokrytecká religiozita veriacich a opäť to strašenie ľudí osudom po smrti. Na inom mieste sa ako zdroj ateistického postoja uvádza „nedostatok pokory voči Bohu” – nuž toto mi znie natoľko kňazsky, že o pobožnosti autora nemôžem pochybovať. Potom sa však vynorí otázka, či napísal učebnicu psychológie náboženstva alebo krátko len náboženstva.

Na s. 91 cituje autor Francisa Galtona, otca biometrie a ústrednej postavy modernej štatistickej analýzy, ale len údajom, že „štatistickými metódami skúmal modlitbu ako prvý.” Ani slovo o tom, o čo Galtonovi išlo a aké dosiahol výsledky. Mali sme o tom príspevok Irwina a Jacka Tessmana v 17. čísle Zošitov humanistov: “Liečebná účinnosť modlitby”. Dozviete sa tam, že Galton vo svojich klasických pojednaniach z r. 1872 a 1883 povedal, že bez ohľadu na to, akým spôsobom by prímluvné modlitby

 „mohli pôsobiť, ich účinnosť je dokonale vhodná na vedecké skúmanie a toto je oprávnené”,

lebo sa dá testovať štatisticky, ako to potom aj dokázal; a raz pre vždy dokázal, že prímluvná modlitba nemala pozitívny efekt. Mohla by ho mať vtedy, keby existovala nadprirodzená agentúra na sprostredkovanie splnenia akejkoľvek žiadosti, napr. aby môjho vnuka prijali na gymnázium, alebo aby moja vnučka prekonala chrípku. Ale ja si neviem predstaviť boha, ktorý by pre moje potomstvo pripravil určitý osud – a potom sa nechal prehovoriť na jeho zásadnú zmenu mojou modlitbou. Na takúto vieru treba byť vytrénovaný.
Na s. 59 sú výsledky Elkindovej štúdie o tom, ako deti vyjadrujú svoju náboženskú identitu; považoval by som ich skôr za priznanie vychovávateľov týchto detí, rodičov, učiteľov či katechétov, k ich škodlivej indoktrinácii, nebezpečne sa približujúcej rasizmu: vo vete „Židia sa líšia od katolíkov farbou vlasov” chýba niekedy, často, aj a pod. a doložka, že to na veci vôbec nič nemení.

Je samozrejmé, že niektoré mená sa v knihe nevyskytujú – Spinoza, Locke, Hume, Diderot, Voltaire, d’Holbach, Feuerbach, Nietzsche Russell, Améry, Kolakowski a stovka iných – veď je to psychológia náboženstva pre katolíkov. Až raz budeme mať psychológiu humanizmu pre ateistov, iste sa v nej nebude hovoriť o výnimočnom Jeanovi Leppovi, ktorý bol najprv horlivým marxistom a komunistom, no práve pobyt v nacistickom koncentračnom tábore (!) ho doviedol ku konverzii na kresťanstvo; potom sa „venoval pozemským rozkošiam” a bol vysvätený za kňaza. Po Stalinových čistkách a „po maďarskej revolúcii v r. 1956″ vraj bolo veľa konvertitov na kresťanstvo spomedzi komunistov. O iných okrem tohto som však dosiaľ nepočul. Takýchto skôr ojedinelých prípadov je v knihe viacero. No o takých rozdielnych celonárodných trendoch ako matričná príslušnosť k náboženstvu (na Slovensku), resp. hrdé prihlásenie sa k prežitému sekularizačnému procesu (v Česku) pri sčítaniach ľudí som sa nedočítal. Nemôžem teda splniť sľub ohľadom vysvetlenia diametrálne rozdielnych výsledkov pri tých dvoch sčítaniach.

Všeobecná informovanosť o trendoch záujmov nábožensky viazaných ľudí, napr. o ich snahe zaodiať náboženstvo do rúcha vedy, predpisuje aj ateistom znalosť tejto knihy.