Rastislav Škoda

Iste sa vám už stalo, že vás v diskusii oponent „upozornil”, že Voltaire sa pred smrťou vyspovedal, že Darwin bol hlboko veriaci človek (podľa Stohla „veriaci veľduch”), alebo že dokonca Einstein veril v existenciu boha. Zborník Kresťanstvo a fyzika (SSV, Trnava 2001) sa podobnými nezmyslami hemží. J. Krempaský sa v jednom článku trikrát odvoláva na Einsteina citáciami typu

„Viera bez vedy je slepá, veda bez viery je chromá.”

Poznámka: Ja poznám tento citát v znení „Science without religion is lame, religion without science is blind“, a prekladám ho „Veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé”, pretože religion je skôr náboženstvo ako viera, ktorá je skôr faith. Neviem, prečo by som mal pri preklade prevracať poradie viet.

Nie je čestné citovať úryvky dlhších výrokov v iných súvislostiach, skreslené a neúplné. Preto sa pozrime, čo hovorí Einstein o náboženstve v článku „Čudná je naša situácia tu na zemi” v zborníku Jaroslava Pelikana Modern Religious Thought (Moderné náboženské myslenie, Boston 1990), alebo o vzťahu vedy, filozofie a náboženstva k demokratickému životu v článku v knihe A Symposium, Conference on Science, Philosophy and Religion in Their Relation to the Democratic Way of Life, Inc., New York, 1941.(Nájdete na stránke http://www.geocities.com/bezboha/Einstein.html.).

V prvom rade uznáva ako „tradíciu vrúcne náboženských ľudí” len vedomie, že existujú aj veci pre nás nepreniknuteľné, ktoré sa prejavujú ako „najvyššia múdrosť a najoslnivejšia krása, ktoré naše chabé schopnosti môžu pochopiť len v ich najprimitívnejších formách”. V tomto zmysle, a iba v tomto zmysle patrí medzi tých vrúcne náboženských ľudí. (Osobne nie som schopný myslieť na múdrosť, dobrotu, krásu a spravodlivosť bez uvedomenia si zla, ošklivostí a nespravodlivosti vo svete.). Inú charakteristiku „nepreniknuteľných vecí”, teda akéhosi božstva, ako toto stotožnenie s takmer surovým nadprirodzenom u Einsteina nenachádzam.

Ďalej však čítam aj tieto Einsteinove vety:

„Ako pôvodcu sveta javov, teda aj onej najvyššej múdrosti a najoslnivejšej krásy, si na počiatku duchovného rozvoja  ľudstva vytvorila ľudská fantázia bohov, na ktorých sa možno obracať, napríklad, s prosbou o splnenie svojich želaní. Je síce pravda, že predstava osobného boha, zasahujúceho do udalostí, sa nedá vedou reálne vyvrátiť, ale tento antropomorfický brak sa nemôže udržať v jasnom svetle; pretrvá iba v tme nevedomosti. Jeho udržovanie pri živote  reprezentantmi náboženstva je nielen nedôstojné, ale aj osudné. Učitelia náboženstva musia mať odvahu vzdať sa doktríny o existencii osobného boha, tohto zdroja strachu a nádeje, ktorý vkladal v minulosti do rúk kňazov obrovskú moc”.

A ďalej: “Kto okúsil chuť intenzívnej skúsenosti pri dosiahnutí úspešného pokroku v nejakej vedeckej oblasti, môže pocítiť hlbokú úctu pred racionalitou bytia. Racionálne poznanie a pochopenie sveta vedie k emancipácii od pút osobných nádejí a túžob; niekedy sa tak dosahuje stav pokory mysle voči veľkoleposti rozumu v bytí stelesneného, no človeku vo svojich hĺbkach neprístupného. Inakšie povedané, veda nielen že očisťuje náboženské pohnútky od antropomorfného braku, ale aj prispieva k náboženskému zduchovneniu nášho chápania života. (Nemyslím, že by zduchovnenie muselo byť náboženské. O spiritualite bez viery pozri Thomas W. Clark,  Zošity humanistov, č. 33, sept. 2002 – pozn. prekl.) K pravej nábožnosti nás nedovedie strach zo života a pred smrťou, ani slepá viera, ale len úsilie po racionálnom poznaní”.

Prestal som dávať úvodzovky, hoci celé vety sú priame citácie Einsteina. Vyplýva z nich, že Einstein uznával najskôr akési mystické náboženstvo a navzdor svojmu slávnemu výroku, že boh nehrá kocky, neveril, že by teória relativity mohla ovplyvniť pojatie pojmu boh: „Relativita je čisto vedecká záležitosť a nemá nič spoločné s náboženstvom,” povedal r. 1921 pri návšteve v Anglicku zvedavému canterburskému arcibiskupovi.

Poviete mi teraz, že mystikovia boli aj niektorí katolícki svätci. Iste, boh mystikov môže predstavovať alternatívu k bohu filozofov osvietenských deistov, aj k z neho vzišlému ateizmu. Lebo mystikovia nechápu boha ako objektívny fakt, ktorý by sa dal demonštrovať pomocou vedeckých dôkazov; vravia, že boh je pochopenie existencie nadprirodzena, tajomný subjektívny zážitok, dopriaty len málo ľuďom, ktorý treba chápať ako umeleckú formu, podobnú iným prvkom v umení, napr. hudbe, tancu, poézii, maliarstvu a i. Ako tieto vyžadujú inteligenciu, disciplínu a sebakritiku. Mystikovia si vytvárajú svojho boha tak, ako iní tvoria umelecké diela. Na Západe nepatril mysticizmus nikdy medzi dôležité náboženské prúdy a nepodporuje ho ani vedecký vek rozumu. Ak súčasné nadšenie pre jogu, meditáciu a budhizmus (pravdy, pochopiteľné len po zvláštnom výcviku) súvisí s novým záujmom o mystiku, nevyhovuje to modernej objektívnej, empirickej mentalite (Karen Armstrongová, Dějiny Boha, Argo, Praha 1996).

Vidí sa mi, že mnohým kresťanom stačí, že niekto „verí” – nepýtajú sa, na čo „verí” a ak treba, zavrú oči a zapchajú si uši. Robia sa, že nevedia – budem opakovať jeho už citované slová –

• že Einstein označil ich vieru v osobného boha za antropomorfný odpad, za ktorý sa treba hanbiť, ktorý je kňaza nedôstojný a ktorý môže v budúcnosti brzdením pokroku zapríčiniť osudné škody.
• Že Einstein považuje osobného boha za zbytočný a škodlivý zdroj strachu a nádeje, za pozostatok predstáv primitívnych ľudí s nerozvinutou mysľou z počiatkov ľudskej kultúrnej histórie, ktorý pretrváva len v tme nevedomosti – ja sa opovážim vyjadriť to slovami „v náuke tmárstva”.
• Že Einstein varuje: k pravej nábožnosti nevedie slepá viera, ale len úsilie po racionálnom poznaní – som nadšený, že naše humanistické odmietanie slepej viery a snahu po racionálnom poznaní nazýva nie hocakou, ale pravou nábožnosťou! Videli sme, že tá je celkom iná ako nezmyselná viera vo všemocného, spravodlivého a dobrotivého boha, a to boha naraz aj prírodných zákonov aj zázrakov.
• Že Einstein nepripúšťal ako nezávislú príčinu prírodných javov božskú vôľu.
• Že Einstein sa iste nemodlil a nechodil do kostola – nebol by sa tak odmietavo vyslovil o mágii (ja jej kladiem na roveň liturgiu) a o veriacich, čo sa obracajú na božskú bytosť s modlitbami a prosbami o splnenie svojich prianí.
• Že Einstein odmietal zodpovednosť ľudí za ich skutky a myšlienky pred všemocným osobným bohom súčasných náboženstiev – ak boh tresce ľudí, ktorých stvoril, nech súdi aj seba!
• Že Einstein vyslovene vyzýval učiteľov náboženstva, aby výučbu etickej výchovy nestavali na doktríne osobného boha ako zdroja strachu a nádeje, ale na ľudských silách, schopných pestovať dobro, pravdu a krásu.

Na rozdiely v predstavách o bohu v mysliach primitívnych ľudí, v kresťanskom stredoveku a v súčasnom veku rozumu poukázal už Bertrand Russell („Prečo nie som kresťanom”, Zošity humanistov, č.1, nov. 1998). V každej diskusii o vzťahu vedy a viery treba pojem viery, ba dalo by sa povedať predovšetkým „predmet” viery, spresniť.  Akého boha máte na mysli, pán farár či pán profesor? Toho, čo žije od večnosti do večnosti (takéto pojmy súčasná veda nepozná), čo raz dal povel na Veľký tresk a viac sa o vesmír nestará, takže evolúcia prebiehala (a bude sa ďalej konať) naslepo? Toho, čo určil evolúcii ako konečný cieľ človeka – a ona ho takrečeno naslepo dosiahla? Či toho, čo pred asi 4004 rokmi stvoril svet a Adama, teda milujúceho ale aj nenávidiaceho boha židovsko-kresťansko-moslimskej biblie, žiarlivo striehnuceho, či ho dosť ľudí dosť miluje? Nepredstaviteľné.

Ako sme videli, Einsteinove predstavy nezodpovedali ani jednému z týchto bohov. Aký to bol potom veriaci?