James A. Haught
Hľadači pravdy prechádzajú obdobím, keď si kladú otázku, či má život spoznateľný zmysel. Prečo sme tu? Prečo existuje vesmír? Má to všetko nejaký účel? To je konečná otázka, ktorá všetko zastrešuje.
Hľadači sa obyčajne ponoria do filozofie a roky sa potia nad problémami „bytia“ a „podstaty“, dohadujú sa o tom, ako myseľ získava vedomosti, a ako určujeme skutočnosť, ako jazyk stvárňuje naše chápanie. Nakoniec väčšinou nemajú lepšie odpovede, ako boli prvé, keď začínali (to bol aj môj prípad), a cítia, že stratili kopu času a námahy. Omar Chajjám cítil to isté pred deväťsto rokmi:
Keď som bol mladý, dychtil som po prítomnosti doktorov a svätcov, a počúval som veľké argumenty o tom a inom, no zakaždým som vyšiel tými istými dverami, ako som vošiel.
Myslím si, že napriek tejto ničotnosti môžu inteligentní ľudia citlivo vysloviť otázku po zmysle života bez toho, žeby sa zdržovali filozofickými táraninami a štiepaním vlasov. Pokúsim sa teraz o to: povedať, čo sa vie, ako to ja vidím. Čo príde, je môj osobný, amatérsky názor.
V prvom rade treba povedať, že 90 % ľudstva – náboženskí veriaci – nepotrebuje klásť si otázku po zmysle života. Ich cirkvi im dávajú odpoveď. Kňazi a písma im vravia, že magický neviditeľný boh stvoril vesmír a zaľudnil ho, aby ľudí podrobil skúške, a vydal pravidlá správania, podľa ktorých máme žiť; stvoril nebo, aby odmenil pravidlám poslušných, keď zomrú, a peklo, aby po smrti mučil pravidlá nedodržujúcich. Veľká väčšina ľudských bytostí akceptuje nadprirodzené vysvetľovania tohto typu.
No niektorí z nás to nevedia zhltnúť, pretože pre to niet dôkazov. Nikto nemôže dokázať, že ľudia po smrti ďalej žijú. Nikto nemôže dokázať, že by ľudia v akomsi záhrobí boli trestaní alebo odmeňovaní, a ešte menej, žeby existovali neviditeľní duchovia, ktorí majú úlohu trestať alebo odmeňovať.
Preto sme my, neistí ľudia, odsúdení byť hľadačmi, čo stále hľadajú zmysel života, ale nikdy ho nenachádzajú. Robil som to pol storočia. A myslím si, že teraz môžem formulovať dve jasné odpovede:
- Život nemá nijaký zmysel.
- Život má tisíc zmyslov.
Najprv k chýbaniu zmyslu: ani jeden z veľkých mysliteľov od starodávnych Grékov nenašiel konečný účel alebo nadprirodzený morálny poriadok. Najlepšie filozofické mysle kopali na tomto poli dvadsať päť storočí, nadarmo. Vznikli nekonečné teórie, ale nie jasná odpoveď. Martin Heidegger vyslovil záver, že sme odsúdení žiť celé svoje životy, no umrieme bez toho, žeby sme sa dozvedeli, prečo sme tu. To je existencializmus: všetko, čo môžeme skutočne vedieť, je, že existujeme my sami a že existuje materiálny svet. (1)
Pri spoznávaní vedeckých faktov zisťujeme, že aj vesmír, aj naša svetská biosféra sú voči ľudstvu úplne indiferentné a ani zbla ich nezaujíma, či žijeme alebo umierame. Zemetraseniam, hurikánom a sopkám je jedno, či nás zasiahnu alebo minú. Pre tigrov, pásomnice a baktérie sme potravou.
Ak ide o morálnosť, nemyslím, že existuje nejaká, ktorá by bola nezávislá od ľudí. Sú len pravidlá, ktoré si vymýšľajú kultúry, aby sa ich život stal znesiteľným.
Konzervatívci hovoria o „prírodných zákonoch“, ale tých niet. Keď členovia Ku-Klux-Klanu lynčujú černocha na hrubej haluzi, nestará sa o to strom. Ani ani veverička, ani vtáky vo vetvách. Ani slnko, ani mesiac nad lesom. Príroda sa nestará. Len ľudia sa starajú.
Alebo sa pozrime na ľudské práva. Thomas Jefferson povedal, že všetci ľudia „dostali od svojho stvoriteľa určité neodcudziteľné práva.“ Myslím si, že nemal pravdu. Niet dôkazu, žeby nejaký stvoriteľ dal niekomu božské práva. Aké neodcudziteľné práva mali africkí černosi, predaní do otroctva – vrátane vlastných Jeffersonových otrokov na jeho plantážach v Monticello?
Aké bohom dané práva malo tých šesť miliónov Židov, čo išli do nacistických vyhladzovacích táborov? Alebo milión Kambodžanov strednej triedy, povraždených Pol Potovou armádou roľníkov? Alebo milión Tutsiov, povraždených Hutmi? Alebo ulsterské deti, zabité katolíckymi a protestantskými bombami? Alebo obyvatelia Hirošimy v roku 1945? Alebo milión žien, upálených za čarodejníctvo inkvizíciou?
Aký bol zmysel života pre tie milióny ľudí, čo umreli na aids? Pre milióny, čo umreli v roku 1918 na epidémiu chrípky, alebo predtým na čierny mor? Pre tých deväťdesiat, čo so svojimi deťmi zhoreli v tábore sekty Davida Koresha? Pre tisíce Hondurasanov, čo sa utopili vo vlnách hurikánov pred pár rokmi?
Pre šestnásť detí v škótskej škôlke, ktoré pištoľou postrieľal psychopat? Alebo pre dvetisíc Američaniek, ktoré rok čo rok povraždia ich manželia alebo milenci? Alebo pre dvadsať tisíc dievčat, ktoré Aztékovia každoročne obetovali neviditeľnému hadovi? Alebo pre dvadsať tisíc, ktorých na počesť bohyne Kali zaškrtili Tugovia (indickí zlodeji)?
Nezmyselný, bezcieľny, bezdôvodný – všetky tieto horory majú v sebe grotesknú absurditu. Výrazy ako účel, právo a morálka tu jednoducho nie sú na mieste. Zlá tohto druhu robia jednoduchou logikou zrejmým, že niet milujúceho, milosrdného, súcitného otcovského boha. Zdravá myseľ dokazuje, že moderný dobrosrdečný boh je fantázia, ktorá v skutočnosti neexistuje.
Veľký harvardský sociobiológ E. O. Wilson napísal vo svojej knihe Consilience (asi Zhoda), že existujú dva spôsoby pohľadu na skutočnosť: empirizmus, veriaci len to, čo sa dá dokázať; a transcendentalizmus, veriaci, že nezávisle od ľudstva existuje božský alebo vesmírny morálny poriadok. Keby raz akýkoľvek dôkaz potvrdil existenciu tohto druhého, bol by to objav, ktorý by mal v ľudskej histórii najviac dôsledkov.
Toľko na uznanie, že život nemá zmysel. Teraz na uznanie, že má veľa zmyslov.
Je isté, že skutočnosť fyziky, chémie, biológie, atómov, buniek, hmoty, žiarenia – inými slovami prírody – nám ukladá fyzický poriadok vecí. Nemôžeme uniknúť prírodným zákonom, ktoré riadia život zvierat na planéte krútiacej sa okolo slnka. Smrť je mocnejšia, ako sme my; nemôžeme jej uniknúť. Preto akýkoľvek zmysel existuje, musí sa týkať časového obdobia nášho života.
Je jasné, že existuje fyzikálny a psychologický zmysel života. Naše telá potrebujú potravu, šatstvo, príbytok, zdravie, pohodlie, istotu pred násilím a krádežou atď. Túžime po spoločenských sociálnych reakciách ľudí okolo nás. Chceme mať demokratické slobody, aby sme mohli hovoriť otvorene a bez obáv pred nezaslúženým trestom. Žiadame spravodlivosť, ktorá nepripustí kruté zaobchádzanie. Humanistické ciele života sú: zlepšiť výživu, ubytovanie, lekársku starostlivosť, dopravu, výchovu, bezpečnosť, ľudské práva a všetky iné ľudské potreby všade tam, kde je to potrebné.
Pre dosiahnutie takéhoto humanistického „dobrého života“ potrebuje ľudská spoločnosť výchovu inteligentných, zdravých, oddaných a zodpovedných detí. Občas si myslím, že jediný veľký cieľ každého života je vychovávať dobré deti.
Myslím si, že všetci sme si vedomí tohto biologicko-psychologického významu života. Myslíme na prevenciu vojen, liečbu chorôb, koniec hladomorov, zlepšenie vzdelania, zníženie zločinnosti a rozličné iné javy, ktoré spríjemňujú život – až kým nás nezoberie smrť.
Viete mimo týchto „kuchynských“ potrieb o nejakom inom, vyššom význame či cieli, ktorý presahuje naše ľudské potreby? Ja neviem. Aspoň dosiaľ som nikdy nič podobné necítil. Som presvedčený, že sa musíme snažiť urobiť život vo svojom okolí pre všetkých taký dobrý, ako je možné; vyhnúť sa všetkým hororom; starať sa o svoje prostredie a vedieť sa veselo tešiť, hoci vieme, že príde úplné zabudnutie.
Využi príležitosť, kým sa naskytuje. Carpe diem. (Uži si dňa!): zmocni sa dňa; ži naplno, kým sa dá. Omar Chajjám videl bláznovstvo zveličovania sa, lebo vedel, že príde nešťastie a choroba a čoskoro urobia koniec každému. Ešte väčšmi ho zarážalo modliť sa za nebo po smrti. „Ste blázni, veď odmena na vás nečaká ani tu, ani tam.“ A tak bolo jeho riešením mať radosť z písania veršov, vína a svojho miláčika, „spievajúceho vedľa mňa v divočine – a divočina stačí ako raj“. Asi 1 400 rokov pred ním mal podobné pocity veľký grécky skeptik Epikuros.
Takže tu to máte: My, ktorí nie sme pravoverní náboženskí veriaci, nenachádzame nijaký dôvod pre existenciu. A vieme, že kdesi číha smrť. Kým sme tu, musíme urobiť ostávajúci interval nášho života takým príjemným, ako sa dá. Tento názor o zmysle života bol zhrnutý pred pár rokmi v názve unitárskeho seminára „Tanec nad temnou priepasťou“. A Grék Zorba nás predsa učil: „Čo je život, ak nie tanec?“
Poznámka (1):
- Omar Chajjám, Rubá’íját (Štvorveršia).
- Momentálne viem s absolútnou istotou len jedno: že existuje moja myseľ a prijíma vnemy, zmyslové odrazy skutočnosti vyvolané vonkajšími popudmi. Descartes vyslovil túto pravdu slovami „Cogito, ergo sum“ (Myslím, teda som). Hypoteticky môžu byť obrazy, zvuky, pocity atď. v mojom povedomí ilúziami, ako je to pri umelých vstupoch do mozgu v laboratórnom pokuse, a celý objektívny svet môže byť fiktívny, zdanlivý. Hoci si nemôžeme byť úplne istí platnosti citových vnemov, ktoré sa dostávajú do našich myslí, predpokladáme, že mimo nás skutočne existujú miesta, ľudia a veci. Ich existenciu potvrdzujú tisíce, ba milióny stretov, ktoré máme s nimi pri svojej činnosti. Celé naše životy a naše hľadanie pravdy zakladáme na predpoklade, že sú skutočné.
* * *
James A. Haught je vydavateľ Charleston Gazette v Západnej Virgínii a starší vydavateľ Free Inquiry. Dostal 20 novinárskych cien a napísal osem kníh, vrátane Holly Horrors (1990, asi Sväté horory), 2000 Years of Disbelief (1996, asi Dvetisíc rokov neviery) a Honest Doubt (2007, asi Čestná pochybnosť).
Omar Chajjám je perzský básnik, matematik, astronóm a filozof. Je autorom štvorverší rubá’í, v ktorých aforicky zachycuje filozofické myšlienky, náboženské názory a životné pocity. Rubá’í znamená štvorveršie (kvartet, tetrastich). Množné číslo rubá’íját. Rubá’í znamená slovo o štyroch písmenách, v básni potom slohu o štyroch veršoch, v ktorých prvý, druhý a štvrtý končí rovnakým rýmom, pričom tretí vyznieva na prázdno, čo dodáva slohe zvláštny spád.
Prameň: Meaning and Nothingness, A personal journey, Free Inquiry magazine, zv. 22, č. 1, 2002.
Preložil Rastislav Škoda
Wow! Pokrok.
Smysl života je dobré spatřovat vtom,že jsem součástí té ohromné genové množiny,která by jednou měla to veliké štěstí,že pochopí to: co my v současné době pochopit nejsme schopni.Jinak řečeno,aby transfer našich genů byl nesmrtelný a bylo mu umožněno pochopit – nazvěme to třeba zákon všeho – pochopit zákon mikrosvěta i makrosvěta.No a abychom byli u toho je zapotřebí,během našeho každého života nějakou tu ” přidanou hodnotu ” k tomuto přiložiti…
ak tvoj život nemá žiadny zmysel a po smrti nič neexistuje, prečo neukončíš to svoje zbytočné jestvovanie??
pani/slecna Kopalova: ak si myslite, ze to, ze po smrti nic neexistuje a to, ze zivot vo vseobecnosti nema a nemoze mat zmysel, je dovodom na samovrazdu, tak to mi je vas velmi luto…
my davame veciam zmysel, veci same osebe zmysel nemaju a nemozu mat, potrebuju niekoho kto im da zmysel a aj vtedy nebudu mat zmysel vo vseobecnosti, ale len pre tu konretnu osobu a udalost…
moj zivot nema zmysel, lebo ho mat nemoze, ale pre mna zivot zmysel ma, napriklad preto, lebo keby som ho nemal, tak tu nie som… a mnohe ine veci pre mna zmysel maju tiez, ja im davam zmysel…
je mi luto takych ako ste vy pani/slencka kopalova… takych co si myslia ze vedia vsetko, ale pritom nevedia nic… nedokazete si priznat ze nieco neviete… vas zivot musi byt strasna pretvarka
p.Kopalova vyjadrila svoj nazor, takze ju netreba lutovat, ale skor s nazorom polemizovat bez podcenovania. Zit mi je prijemne, aspon zatial a to bez ohladu na zmysel vidim ako dostatocny dovod na zitie. Dovody mozu byt aj dalsie, ktore si vie clovek vytvorit. Jednym moze byt aj viera, ze v lesoch ziju neviditelni zeleni chlapici a kto v nich neveri, je hlupak a bezcitnik. Ja verim, ze o mna nejde ani nahodou a tak sa bavim kolko sa da.
Aj ja som si, ako väčšina ľudí, kládla kedysi otázku, aký má život zmysel. Tá otázka je pre mňa dnes už zodpovedaná, ale dlho som nevedela nájsť človeka, ktorý by mal podobné názory na život ako ja. Až raz som objavila v diskusii na jeden článok, uverejnený na dolezite.sk, odkaz na zošity humanistov. S názormi pána profesora Škody sa absolútne stotožňujem. Áno, život má len ten zmysel, aký mu prisúdime my sami. Najvyšším poslaním je vytvoriť lepší svet pre budúcu generáciu. Ľudský pokrok vždy závisel a aj bude závisieť na zdravom, náboženskými dogmami nezaťaženom rozume. Aj keď som si vedomá, že sa toho nedožijem, uspokojuje ma presvedčenie, že sa raz podarí vedcom rozlúštiť aj tie najväčšie záhady vesmíru.
..nalézt či mít smysl života je pro nás všechny zásadní a snad nejdůležitější věcí,.Na tom se asi všichni shodneme a to je podstatné!Shodneme se asi i na tom,že smyslem života je víra-naděje.Včem se ale neshodneme je to: co je obsahem a cílem naší víry.Co však určuje obsah té či oné víry?U Mě to bylo kritické myšlení a láska k vědění.Pravdu nemáme nikdo – ne všichni jsme však k pravdě stejně vzdáleni.Důležité však je rychlost jak se k pravdě přibližujeme,ale znám i případy kdy se někteří od pravdy i vzdalují…
Plané reči. Napríklad vo výroku: Pravdu nemáme nikdo. Kto ako, a podľa toho, akú, ktorú, o čom… Lebo kto by taký výrok myslel vážne, tak sa práve zaradil medzi tých, čo sa od pravdy už vzdialili. Veď bez istej pravdy by sme nevedeli ani nakupovať v obchode. Kto vie, či niekto bez istého poznania pravdy by vedel vyjsť vôbec z domu na ulicu oblečený. Ľudia majú mnoho právd, lebo je mnoho skutočností, a mnoho nazerania na danú skutočnosť. Ak som sem vložil komentár, tak mám pravdu, a chcel by som vidieť argumenty proti… že to nie je pravda, že teraz ktokoľvek číta tento text. Podľa mňa sa ľudia od právd začnú vzďaľovať najmä vtedy, až si začnú vymýšľať. V podstate ide najmä o to, aby ľudia vedeli odlišovať, či daná informácia je vymyslená alebo pravdivá. Ale vrátim sa na začiatok: Ľudia majú mnoho právd. Ale majú aj schopnosť si vymýšľať. A občas si danú skutočnosť nesprávne vysvetľujeme, preto dochádza k omylom.
….Vaše pravda není moje pravda.Pravda bez přívlastku mě téměř nic neříká.Teprve hovořímeli o pravdě konkretní,relativní,absolutní,objektivní a jiných pravdách můžeme si potom lépe rozumět.To samozřejmě neplatí pouze o pravdě,ale i demokracii,svobodě a jiných hodnotách.Teprve zeptámeli se jakých,čích a pro koho mají odpovědi jakýsi smysl…