Ignacio Ramonet

Na nešťastie britských občanov korunovala sériu pohrôm a katastrôf od minulého roku (choroba šialených kráv, záplavy, snehové kalamity bez elektriny v celých oblastiach, zrážky vlakov atd.) nakoniec ešte aj epizootia slintačky a krívačky. Ako učia dejiny, každá epidémia je nielen príčinou, ale aj dôsledkom určitého historického vývoja.

Anglicko je už viac ako dvadsať rokov pokusným laboratóriom ultraliberalizmu, kde sa vedome robili rozhodnutia vedúce k spomínaným drámam. V centre všeobecného záujmu bolo vždy zvyšovanie rentability za každú cenu, čo hnalo manažérov k šetreniu výdavkami – aj na bezpečnosť! – len aby sa zvýšili výnosy:

• pri výrobe mäsokostných múčok bola znížená teplota (úspora energie) a zjednodušené rozpúšťadlá (úspora surovín) – to umožnilo prežívanie priónov, vyvolávajúcich ochorenie;
• už pri prvých znižovaniach počtu štátnych úradníkov začiatkom osemdesiatych rokov pani Thatcherová rozbila sieť štátnych veterinárov;
  – od r. 1991 sa zakázalo očkovať proti slintačke, čím sa ušetrila 1 miliarda eur a uľahčil export mäsa. Posledné dve opatrenia, typické pre produktivistické poľnohospodárstvo, viedli k epizootii slintačky. Tragédiu zavŕšilo jej archaické tlmenie podľa Hipokratovho receptu – ako keby nebol žil Pasteur a nenaučil nás očkovať. Vraj: „agrobiznis bez hraníc” a zabudlo sa, že ani vírusy nepoznajú hranice; v čase globalizácie sa šíria s vrtkosťou, “ktorej sa vyrovná len pohyblivosť kapitálu za rovnakých podmienok”.

A zažiarili stredoveké hranice, na ktorých – pre nič, zbytočne; len pre čísi zisk – horeli stotisíce zvierat a ozýval sa nárek zúfalstva stoviek ruinovaných roľníkov. No slintačka, veľmi nákazlivá choroba hlavne kráv, známa už od 16. storočia, ktorej pôvodca bol objavený r. 1898, nie je pre postihnuté zvieratá spravidla smrteľná: má len 5 %-nú mortalitu. V priebehu storočí boli v Európe desiatky epizootií, pri ktorých sa zvieratá za niekoľko týždňov z choroby zotavili a výnosnosť chovu sa obnovila.

Rovnaká logika viedla britské vlády od r. 1979 k postupným privatizáciám všetkého cenného, čo kedysi patrilo štátu. V roku 1994 prišiel na rad predaj železníc súkromnému sektoru. Od tých čias sa množia železničné katastrofy, pri ktorých bolo dosiaľ 56 mŕtvych a 730 ranených. Média obžalúvajú nových operatérov, že obetujú bezpečnosť cestujúcich, len aby zvýšili zisky svojich akcionárov.

V roku 1997 prišiel k moci Antony Blair v čele Strany práce; zmenilo sa niečo? Nič zásadného; jeho „tretia cesta” sociálnej demokracie sa ukazuje byť len jednoduchým variantom neoliberalizmu pani Thatcherovej. Za jeho vlády sa verejné výdavky v štátnom rozpočte znížili na najnižšiu sumu za posledných štyridsať rokov. Potom je pochopiteľné, že v Anglicku sa vyskytujú najvýraznejšie sociálne kontrasty z celej Európy. Diskrétne pokračuje napr. privatizácia verejného školstva; na univerzitách sa zaviedli také vysoké zápisné poplatky, že treba hovoriť o selekcii študentov na podklade finančných možností ich rodičov.

V oblasti lekárskej starostlivosti zistila Svetová zdravotnícka organizácia, že Spojené kráľovstvo je na úrovni posledných štátov Európskej únie. Nerovnosti medzi bohatými a chudobnými rapídne rastú. Viac ako 5 miliónov Britov žije v absolútnej chudobe. Skoro polovica žien pracuje len na čiastočný úväzok, no nie, žeby chceli. Štvrtina detí žije pod prahom chudoby – to je medzi všetkými priemyslovými krajinami najviac.

Dá sa očakávať, že európski socialisti, ktorí teoreticky bojujú za väčšiu sociálnu spravodlivosť a menej nerovností v spoločnosti, budú pri takejto celkovej bilancii neúspechov jeho vlády kritizovať Tony Blaira a jeho Novú stranu práce? Sotva a asi nikdy. Len nedávno určili za „jediného kandidáta” na post prezidenta Strany európskych socialistov p. RobinaCooka, ministra zahraničných vecí a jedného z Blairových najbližších spolupracovníkov. Radikálna kritika nie je na obzore oficiálnej politiky sociálnodemokratických strán.

Prameň: Ignacio Ramonet, Le Monde diplomatique, apríl 2001.