Ignacio Ramonet

„Toto je veľký deň pre Irak ! “ vyhlásil americký generál Jay Garner pri prílete do zbombardovaného a vyrabovaného Bagdadu, akoby jeho majestátne zjavenie znamenalo zázračný koniec tisíc a jednej pohromy, ktoré postihli starodávnu Mezopotámiu.

Ohurujúca nie je ani tak nevkusnosť až neslušnosť tohto výrazu, ako rezignujúce až apatické spravodajstvo veľkých agentúr o uvedení do úradu muža, ktorého treba titulovať „ prokonzul Spojených štátov “. Akoby nebolo medzinárodného práva. Akoby sme sa vracali do obdobia mandátnych území (1). Akoby bolo celkom normálne, že Washington menuje vysokého dôstojníka svojej armády (vo výslužbe), aby vládol suverénnemu štátu …

Toto rozhodnutie menovať vysokého dôstojníka vládcom v porazenej krajine – bez porady s bábkovými členmi „koalície “ – nepríjemne pripomína praktiky z čias koloniálnych impérií. Ako nemyslieť na lorda Roberta Cliva, ktorý založil anglické panstvo v Indii, lorda Kitchenera komandujúceho armády v Južnej Afrike, alebo generála Lyauteya spravujúceho Maroko? A to sme si mysleli, že politická morálka a dejiny tieto nešváry navždy zapudili!

„ To s tým nemá nič spoločné,” hovoria nám. “Toto prechodné obdobie treba porovnávať s činnosťou generála Douglasa McArthura v Japonsku po roku 1945 .“

Nebolo to horšie ? Nebolo vtedy treba atómovými bombami zničiť mestá Hiroshimu a Nagasaki, skrátka apokalypsu, aby sa Amerika rozhodla menovať generála za správcu zeme porazeného protivníka ? To bolo v čase, keď  ešte nefungovala OSN.

Dnes však OSN existuje, aspoň teoreticky (2). A invázia amerických armád (s ich britskými pomocníkmi) do Iraku nijako neukončuje nejakú tretiu alebo štvrtú svetovú vojnu … Ibažeby prezident George W. Bush a jeho okolie považovali atentáty 11. septembra 2001 za ekvivalent svetového konfliktu …

Isteže, generál Garner naznačil, že okupácia nebude trvať večne. „ Ostaneme tu tak dlho, ako bude treba, povedal, a odídeme čím skôr. “ (3). Ale dejiny nás učia, že toto „ ako dlho bude treba“ môže trvať dlho. Filipíny a Portorico obsadili Spojené štáty v roku 1898 pod altruistickou zámienkou „oslobodenia“ týchto zemí spod koloniálneho jarma, no čoskoro sa samy postavili do pozície bývalej vládnucej veľmoci. Potláčali nacionalistické povstania a odišli z Filipín až roku 1946 ; ďalej sa miešali do vnútorných záležitostí nového štátu a pri každých prezidentských voľbách aktívne podporovali kandidáta svojej voľby, nakoniec diktátora Ferdinanda Marcosa, ktorý bol pri moci od r.1965 do r. 1986 … Okupácia Portorika trvá dodnes … A v Japonsku a Nemecku sú ešte 58 rokov po skončení vojny veľké americké vojská …

Pri pohľade na príchod generála so skupinou 450 administrátorov sa vnucuje myšlienka, že v tejto neoimperiálnej fáze dejín sveta berú Spojené štáty na svoje plecia to, čo Joseph Conrad nazval „bremeno bieleho muža“. To, čo veľmoci okolo roku 1918 nazývali „posvätnou úlohou civilizácie“, cieliac na národy, ktoré sú vraj neschopné „vládnuť si samy za ťažkých podmienok moderného života .” (4)

Neoimperializmus Spojených štátov obnovuje rímsku koncepciu morálnej dominancie, založenej na presvedčení, že slobodný trh, globalizácia a šírenie západnej civilizácie sú dobré pre každého na celom svete. S morálnou dominanciou ide ruka v ruke dominancia vojenská a masmediálna. Postihujú národy považované za viac alebo menej menejcenné (5).

Po zvrhnutí ošklivej diktatúry sľúbil Washington vybudovať v Iraku príkladnú demokraciu, ktorej žiarenie, zosilňované impulzmi z centra nového Impéria, vyvolá pád všetkých autokratických vlád v tejto oblasti. James Woolsley (6), bývalý riaditeľ CIA a blízky spolupracovník prezidenta Busha, nás uisťuje, že to postihne aj Saudskú Arábiu a Egypt …

Dá sa takému sľubu veriť ? Samozrejme, že nie.  Donald Rumsfeld, minister národnej obrany sa preto aj poponáhľal spresniť situáciu dodatkom, že „Washington neuzná v Iraku islamskú vládu ani v tom prípade, že by si to priala väčšina Iračanov a že by to bol výsledok volieb (7)“. Ale to je stará poučka z dejín : Impérium vnucuje porazenému svoje zákony.

No existuje aj iná poučka :

Kto žije z impéria, zahynie na impérium.

*  *  *

Poznámky

(1)  Na konci Prvej svetovej vojny považoval americký prezident Woodrow Wilson dovtedy používaný výraz „protektorát“ za príliš kolonialistický a nahradil ho výrazom „mandátové“ územie.

(2)   Hoci niektorí najfanatickejší „sokoli“ vo Washingtone, napríklad Richard Perle, už ohlasujú jej „pád“.

(3)  El País, Madrid, 22. apríla 2003.

(4) Y. Lacoste, Dictionnaire de géopolitique, Flammarion, Paris, 1993, s. 964.

(5)  V tomto ohľade postoj Francúzska a Nemecka, ktoré sa postavili proti vojne proti Iraku, umožnil vyhnúť sa tomu, že by arabská verejná mienka považovala tento konflikt za „konflikt civilizácií“.

(6)  The International Herald Tribune, Paris, 8. apríla 2003.

(7)  El País, tamže. –  LMD, máj 2003.

Prameň: Ignacio Ramonet, Néoimpérialisme, Le Monde diplomatique, č. 590, s. 1, máj 2003