Ignacio Ramonet

Štyri najväčšie vojnové konflikty, ktoré zahalili do smútku našu planétu v r. 1999, boli aspoň čiastočne náboženské vojny: v Kosove (pravoslávni a moslimovia), v Kašmíre (moslimovia a hinduovia), vo Východnom Timore (moslimovia a katolíci) a v Čečensku (pravoslávni a moslimovia).

A iné dlhodobé konflikty, charakterizujúce koniec tisícročia, sú nimi tiež: Blízky východ (židia a moslimovia), Balkán (pravoslávni, moslimovia a katolíci). Severné Írsko (protestanti a katolíci), Afganistan (islamskí fundamentalisti, šiíti a umiernení moslimovia), južný Sudán (moslimovia a kresťania), Alžírsko (islamskí fundamentalisti!, umiernení moslimovia a ateisti), Cyprus (moslimovia a grécki katolíci), Horný Karabach (kresťania a moslimovia), Tibet (budhisti a ateisti).

Modernizačná sila globalizácie a jej projekt kultúrnej homogenizácie väčšiny svetových spoločenstiev vyvolávajú skoro všade identifikačné stiahnutie sa menšín do ulity veľmi často náboženských doktrín. Aj koniec (1989/91) veľkého ideologického stretnutia – liberalizmu a socializmu – ktoré sa konalo v priebehu dvoch storočí a osobitne koniec studenej vojny (1947-89), za ktorej zaplavil celú planétu konflikt medzi kapitalizmom a komunizmom, vyvolali hlboké politické a sociálne krízy. Aj toto istotne prispelo k vynoreniu sa starých a nových náboženských a etnických identít.

No nech sú konjunkturálne príčiny novej ofenzívy veľkých náboženstiev akékoľvek, neslobodno zabúdať, že tieto – hinduizmus, budhizmus, judaizmus, kresťanstvo a islam – predstavujú svojou tisícročnou skúsenosťou úžasné intelektuálne stavby, schopné ponúknuť každému jednotlivcovi hotovú celú životnú filozofiu. Odpovedajú na duchovné ašpirácie ľudí, na ich túžbu veriť na vyššie hodnoty, na ich zásadnú úzkosť zo strachu, utrpenia a smrti. Povedia im, čo je pravda, pekné, dobré a spravodlivé a tak dajú každému návod na morálku a vysvetlenie sveta.

V sústave západnej moderností hrá zásadnú rolu šesť hodnôt: rovnosť, pokrok, univerzalita, sloboda, demokracia a rozum. J.C. Guillebaud ich takto spája s monoteistickými náboženstvami: moderné myšlienky premeny sveta, postupu času a chápanie pokroku majú svoj pôvod v náboženstvách spásy (1).

V priebehu posledných desaťročí došlo vo svete k zásadným demografickým zmenám a tým k pozoruhodným premenám geografického rozloženia veľkých svetových náboženstiev (2).

Kresťanstvo so svojimi tromi hlavnými prúdmi: katolicizmus, ortodoxia a protestantizmus a s 1,7 miliardou veriacich ostáva prvým svetovým náboženstvom a je dobre uchytené v oblastiach s vysokou natalitou. Odon Vallet upozorňuje na pozoruhodné presuny ťažísk za posledných 50 rokov: v roku 1939 boli tri prvé katolícke štáty sveta Francúzsko, Taliansko a Nemecko (po anšluse Rakúska); dnes sú to Brazília, Mexiko a Filipíny. Druhým protestantským Štátom (po USA) je Nigéria, ktorá takto dohonila Anglicko a Nemecko, A väčšina anglikánov sú dnes čierni: v Afrike, Amerikách a Oceánii.

Okrem toho pentakostalizmus, ktorý je v otázke mravov menej liberálny ako luteránstvo alebo kalvínstvo a vznikol len r. 1906, má už 100-300 miliónov príslušníkov, čo je viac, ako majú všetky ostatné evanjelické cirkvi spolu (3). Jeho bojovnosť a agresívne šírenie vyvolali v katolicizme okolo r.1967 vznik charizmatického hnutia, ku ktorému sa vraj hlási okolo 60 miliónov veriacich.

Druhým svetovým náboženstvom je islam (sunniti, šiíti a iné prúdy) s 1,1 miliardy veriacich, ktorý rapídne prestáva byť arabským náboženstvom, resp. náboženstvom blízkeho východu: Prvé štyri moslimské Štáty sveta sú Indonézia, Pakistan, Bangladéš a India.

Tretím svetovým náboženstvom je hinduizmus s 800 miliónmi veriacich, z ktorých 95 % žije v Indii. Na štvrtom mieste je budhizmus (Malého a Veľkého voza a tibetského razenia) s 350 miliónmi príslušníkov, ktorí na 98 % žijú v Ázii.

No vplyv a váha náboženstiev vo svete sa nemeria podľa počtu ich veriacich. A tak judaizmus, s len asi 14 miliónmi príslušníkov (čiastočne v dôsledku nacistickej genocídy) na tej istej úrovní rozšírenia ako pred sto rokmi, pôsobil v priebehu celého 20. storočia na vývoj spoločností oveľa viac, ako by mu podľa počtu veriacich prislúchalo: oveľa viac ako napr. sikhovia (18 miliónov), mormóni (10 miliónov), svedkovia Jehovu (6 miliónov) alebo bahajovia (tiež 6 miliónov).

Napokon treba spomenúť aj nový jav v štádiu trvalej expanzie, a to nové náboženstvá či sekty; zdá sa. Že sa šíria nezadržateľne a počítajú už len na Západe okolo 150 miliónov príslušníkov – spravidla všetko adepti návratu k predracionalistickým formám myslenia, hotoví nadviazať na starodávne mýty, povery a ezoterizmus.

Duchovné hľadanie je legitímna vlastnosť každého človeka. Myslí sa tým hľadanie zmyslu: zmyslu života, ľudstva, spoločenstva. Veľké svetové náboženstvá, dnes už umiernené, spravidla defanatizované a vcelku prístupné myšlienke ekumenizmu, ponúkajú pri tomto hľadaní svoje odpovede. Ich myslitelia pripomínajú cnosti čestností, spravodlivosti a solidarity, ktoré sú obsahom náuky všetkých veľkých náboženstiev, a stavajú tieto hodnoty do kontrastu proti všade sa šíriacej korupcii a nespravodlivosti, proti škandalóznym nerovnostiam majetkov, proti nemorálnosti a nečestnosti. Na prvom mieste vyžadujú návrat k pôvodným hodnotám od cirkevných hodnostárov.

Pre spoločnosť sú ich požiadavky predovšetkým sociálne a politické, aj keď sa vyjadrujú nedeľnou náboženskou a morálnou kázňou; tak to bolo aj v 15. storočí vo Florencii za čias Savonarolu.

Na tomto podklade sa už rozšírili po svete rozličné konzervatívne a revolučné fundamentalizmy: moslimský (sunnitský v Saudskej Arábii, Afganistane a Alžírsku, šiítsky v Iráne) a hinduistický (v Indii) fundamentalizmus, charizmatické hnutie v katolicizme, pentakostalizmus v USA a v protestantskom svete vôbec, ultraortodoxní “mužovia v čiernom” v Izraeli atď.

V početných štátoch sa tento návrat k predpokladanému integrizmu pôvodného náboženstva spája s politickým aktivizmom a skrýva v sebe ambíciu zmocniť sa vlády – ak treba aj pri použití zbraní a násilia. Skoro všade je to návrat náboženského dogmatizmu u jednej skupiny obyvateľstva, ktorý živí odvetné fanatizmy pomsty u druhej skupiny a vrhá spoločnosť do mátožnej špirály udalostí (Balkán), pripomínajúcich najhoršie hodiny Tridsaťročnej vojny (4), počas ktorej sa katolíci a evanjelici oddávali orgiám násilia a krviprelievania (5).

Ekonomická globalizácia, ktorú mnohí prežívajú ako osobnú hrozbu, vyvoláva znepokojenie a vedie neraz k pokusu o únik do náboženských úvah – tak ako sa iní vrhnú do umelých rajov narkotík, alkoholu, povier alebo okultizmu. Len v Európe sa každoročne obracia 40 miliónov “zákazníkov” na veštcov a liečiteľov. Každý druhý je tu vraj citlivý na paranormálne javy (poverčivý). Pri prechode tisícročia sa množia špecifické iluministické sekty, ktoré vraj majú vo Francúzsku už vyše 300 000 členov.

V priebehu posledných 25 rokov sa v Európe zhoršovala ekonomická situácia, čo malo za následok zvyšovanie počtu vylúčených a zabudnutých a súbežne s tým sa po Európe šírili moderné sekty a nové povery. Ako keby pri pomalom napredovaní mentalít ostával medzi oblasťou, obsadenou technickou racionalitou a oblasťou, uvoľnenou tradičnými náboženstvami, akýsi pás zeme nikoho, no man’s land, a okupovali ho nové viery alebo archaické formy starých náboženstiev. Ako keby platilo, že pri návrate tvrdých časov sa človeku prinavráti aj dôvera v “prozreteľnosť”, ba doslovne aj viera v zázraky (6).
Ešte silnejšie sa verí starým pohanským mýtom o osude a šťastí človeka: tritisíc rokov po Chalkiďanoch sa vracia dôvera v silu hviezd, ktoré “riadia svojou nezlomnou vôľou a mocou všetko dianie vo vesmíre.” A hoci občania vedia, že takáto viera je nezlučiteľná s vedeckým uvažovaním, oddávajú sa takémuto rozumovaniu, lebo natoľko sú zastrašení rizikami súčasnosti. Nepriznávajú si to, ale tým zbavujú hodnoty kritériá technologicko-vedeckej racionality, ktorá, to treba uznať, nie vždy ihneď odpovedá na ich bezprostredné osobné úzkosti (nezamestnanosť, AIDS, kontaminované krvné konzervy, “bláznivé kravy”, geneticky zmenené organizmy, rakovina, samota, kriminalita atď.). Neoliberálne spoločnosti si dali za heslo “Nech vyhrá lepší!” a každý si chce dokázať, že aj napriek svojmu sociálnemu prostrediu môže hrať a vyhrať. Ak treba, aj pomocou hazardných hier. Náhoda zaberá miesto toho, čo bolo voľakedy posvätné. Je fascinujúca a súčasne strašná.

Neistota budúcnosti a šialenstvo hier takto privádzajú davy ľudí túžiacich po šťastí do rúk nových generácií mágov, veštcov a jasnovidcov.
Viac ako dvadsaťtisíc moderných čarodejníkov, veštcov, astrológov a iných oficiálnych hádačov a prorokov za pomoci niekoľko sto priamo z Afriky importovaných marabutov sotva stačí, len vo Francúzsku, uspokojivo odpovedať na znepokojené otázky asi štyroch miliónov pravidelných zákazníkov. Ezoterizmus je vo fáze prudkého rozvoja: polovica Francúzov sústavne sleduje svoj horoskop a počet astrologických časopisov neprestáva stúpať.
Michel Foucault mal vo zvyku vo svojich prednáškach na Coll?ge de France opakovať, že pravda, v protive s tým, čo sa o nej všeobecne verí, nie je ani absolútna, ani stabilná, ani jednoznačná. Hovorieval:

 “Pravda má svoju históriu, a tá sa na Západe delí na dve obdobia: vek pravdy-blesku a vek pravdy-neba.”

Pravda-blesk sa zjavuje v určitý presný čas, na určitom mieste a prostredníctvom osoby, vyvolenej bohmi, ako napr. delfskou vešticou, biblickými prorokmi alebo ešte dnes pápežom, keď hovorí “z katedry”. Pravda-nebo je jasná všetkým, vždy a všade: je to pravda Kopernika, Newtona a Einsteina.

Prvý vek trval tisícročia; vášeň pre zjavenú pravdu ovládla húfy nadšených a bojovných veriacich a viedla k pohromám kacírstva; našla si neúnavných sudcov a organizátorov inkvizície. Druhý vek, podložený vedeckým uvažovaním, sa začal takrečeno len v 18. storočí, ale už má tiež svojich “veľkých kňazov”. A Michel Foucault nevylučuje, že raz aj títo budú svoj pohľad na veci a svoje požiadavky presadzovať pomocou argumentov, ktoré sa budú len málo líšiť od argumentov zástupcov veku temna.

Poznámky

(1) Jean-Claude Guillebaud: La Refondation du monde (Prerobenie sveta), Seuil, Paris, 1999.
(2) Odon Vallet, “Dieu a changé d ‘adresses” (Adresy boha sa zmenili), Le Monde, 26. 10. 1999.
(3) Xavier Temisier, Les Eglises d’origine anglo-saxonne bousculent le protestantisme français (Anglosaské cirkvi získavajú prevahu vo francúzskom protestantizme), Le Monde, 29. 10. 1999.
(4) Začala sa r. 1618 a skončila sa r. 1648 mierom westfálskym.
(5) Spoločná deklarácia katolíckych a protestantských cirkevných autorít z 31. 10.1999 v Augsburgu oficiálne ukončila doktrínový spor o “ospravedlnení”, ktorý bol začiatkom reformácie v 16. storočí; viedol ku krvavým náboženským vojnám v celej Európe. Keďže sa tento spor náboženských doktrín začal roku 1517, trval 482 rokov.
(6) Podľa prieskumu verejnej mienky novín Le Monde z 1. 10. 1999, 46 % Francúzov “verí na zázraky”.

Prameň: Ignacio Ramonet, Géopolitique des religions, Mani?re de voir  č. 48 (L’Offensive des religions, 1999.