Ignacio Ramonet

Varovanie čísiel

„Ak sa raz Čína prebudí …”, vravievalo sa kedysi a zamenalo to, že celej planéte hrozí nie hocaké nebezpečenstvo. No táto obrovská zem sa už prebudila. Je najvyšší čas položiť si otázku, aké dôsledky to môže mať pre beh sveta.

Čína, demografický kolos (1,3 miliardy obyvateľov), sa pustila do svojej ekonomickej reformy až po smrti Mao Zedonga, keď sa v roku 1978 dostal k moci Deng Xiaoping. Jej model rozvoja, založený na prebytku slabo platenej pracovnej sily, na zakladaní filiálok zahraničných tovární, kde sa výrobky len skladali, na vývoze lacného tovaru a prílive zahraničného kapitálu, sa dlho považoval temer s posmechom za „primitívny” a typický pre zaostalú krajinu ovládanú železnou rukou jedinej strany.

No nielenže – hoci stále komunistická – Čína prestala svetu naháňať strach, ale v eufórii nastávajúcej globalizácie ju začali stovky zahraničných firiem, ktoré sem delokalizovali svoje továrne (po prepustení miliónov svojich zamestnancov), predstavovať za zlatú baňu pre šikovných investorov. Vďaka sieti „špeciálnych ekonomických zón” zriadených pozdĺž svojich morských brehov sa Čéína v krátkom čase stala fenomenálnou exportnou veľmocou. Na čelo sa postavili jej svetoví vývozcovia textilu obliekania, obuvi, elektronických prístrojov a hračiek. Jej výrobky zaplavili svet. Predovšetkým zaplavili trhy Spojených štátov, ktoré si na jej účet zadovážili gigantický rozpočtový schodok: ich obchodný deficit voči Pekingu dosiahol v roku 2003 sumu 130 miliárd USD! (1).

Táto vývozná vášeň vyvolala nevídaný štart ekonomického rastu, ktorý rok čo rok prekračuje 9 % (2). A tento „demokratický trhový komunizmus” mal pre milióny rodín za následok zvýšenie ich kúpnej sily a životnej úrovne (3). Umožnil vznik ozajstného čínskeho kapitalizmu. S rovnakým elánom sa štát pustil do modernizácie štátu zrýchlenou výstavbou infraštruktúry: prístavy, letiská, diaľnice, železnice, mosty, priehrady, vežiaky, štadióny pre Olympijské hry v Pekingu roku 2008, inštalácie pre Svetovú výstavu v Šanghaji v roku 2010 atď.

Šialené množstvo týchto prác a nová konzumná horúčka Číňanov pridali svetovej ekonómii novú dimenziu: Čína, ktorá naháňala strach ako rozpínavá a dobyvačná exportná veľmoc, sa v krátkom čase stala dovoznou obludou, ktorej pažravosť seriózne znepokojuje. Minulý rok bola prvým kupcom vo svete cementu (importovala 55 % svetovej produkcie), uhlia (40 %), ocele (25 %), niklu (25 %) a alumínia (14 %). Po Spojených štátoch je druhým dovozcom nafty. Jej nákupy vyvolali na trhoch explóziu cien, najmä na trhu nafty.

V roku 2001 bola Čína prijatá do Svetovej organizácie obchodu a v skutočnosti je jednou z najväčších ekonomík sveta – presne povedané šiestou (4). Ťahá dopredu celosvetový rast a každý zášklb u nej má následky v celku svetového hospodárstva. „Napriek rýchlosti nášho rastu”, zmierňuje závažnosť tohto výroku premiér Wen Žibao, „Čína je ešte stále rozvojovou zemou a bude treba 50 rokov rastu pri terajšej rýchlosti, aby sme sa stali stredne vyvinutou krajinou.” (5).
Ak však bude Čína pokračovať dneš-ným rytmom, prekoná okolo roku 2040 Spojené štáty a stane sa prvou ekonomickou mocnosťou sveta (6). To bude mať vážne geopolitické dôsledky. Znamená to tiež, že v roku 2030 sa jej spotreba energie vyrovná dnešnej spotrebe energie Spojených štátov a Japonska spolu, a tak, keďže nemá dosť nafty, je nútená už v roku 2020 zdvojnásobiť svoju nukleárnu kapacitu a dokončovať dve atómové elektrárne ročne počas šestnásť rokov …

Ale aj tak opustí Čína – ktorá roku 2000 ratifikovala kyotský protokol – druhé miesto znečisťovača planéty, ktoré má dnes, a postúpi na prvé miesto. To bude produkovať kolosálne množstvo plynov so skleníkovým efektom, čo veľmi zhorší aktuálne klimatické zmeny na celej zemeguli.

V tomto ohľade je Čína školský prípad pre predvídanie zajtrajšieho vývoja v Indii, Brazílii, Rusku alebo Južnej Afrike: ako vytrhnúť miliardy ľudí z tiesne zaostalosti bez toho, žeby upadli do produkčného a konzumného modelu na „západný” spôsob, ktorý je nešťastný pre planétu a smrteľný pre celé ľudstvo?

Poznámky

1) Pozri Cyclope, „Les marchés mondiaux 2004″, (Svetové trhy v roku 2004), vyd. Philippe Chalmin, Economica, Paris, 2004.
(2) V prvom polroku 2004 to bolo 9,7 % (Francúzsko: 2,3 %).
(3) V roku 2003 bol HDP na obyvateľa 4 690 USD (vo Francúzsku 21 700).
(4) Za Spojenými štátmi, Japonskom, Nemeckom a Francúzskom je medzi Anglickom a Talianskom. Mala by sa stať členom klubu G8, kam patrí okrem menových štátov Rusko a Kanada.
(5) El País, Madrid, 6. júna 2004.
(6) Podľa experta Maryama Kheliliho bude potom poradie prosperity štátov takéto: Čína, Spojené štáty, India, Japonsko, Brazília a Rusko.

Prameň: Ignacio Ramonet, „Chine mégapuissance”, Le Monde diplomatique, č. 605, august 2004, s.1.

Preložil Rastislav Škoda