Georg Blume

V boji proti chudobe sú západné recepty nanič

Všetko vyzeralo tak, ako keby boli socálni demokrati na sumite v Okinawe vyhrali. Ani slovo o hospodárskej konjunktúre od vládnych predstaviteľov USA, Japonska, Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Kanady. Miesto toho sa chce skupina siedmich najbohatších štátov sveta plus Rusko (G-8) „otvoriť”.

V záverečnom komuniké sa hovorí: „Musíme vstúpiť do partnerstva so štátmi, ktoré nie sú členmi G-8, najmä s rozvojovými krajinami, ako aj s civilnou spoločnosťou, vrátane súkromných podnikov a nevládnych organizácií”. Bohaté štáty sľubujú chudobným „lepší svet v 21. storočí”, keď najchudobnejší nebudú musieť splácať dlžoby, keď sa urobí všetko pre zmenšenie „digitálnej priepasti” a keď aj tretí svet bude užívať výhody globalizácie.

Gerhard Schröder bol týmto komuniké, ktoré po prvý raz citovalo sociálno-demokratické ciele, taký nadšený, že hovoril o globálnom konsense rozumu. Pripomenul neobyčajné, skoro zabudnuté pravidlo: „Ani pre nás niet rozvoja, ak bude tretí svet ďalej chudobnieť.”

Ak sa z rajskej zahrady mysu Busena, kde sa sumit konal, pozrel cez more, na západ, mohol tušiť Čínu, najväčšiu rozvojovú zem sveta. Ale o Číne sa na Okinawe nehovorilo. O najväčšom a najúspešnejšom projekte na odstránenie chudoby v dejinách sveta – podľa kritérií Svetovej banky sa počet Číňanov, žijúcich pod hranicou biedy, od roku 1978 dodnes znížil z viac ako 500 miliónov na 100 miliónov – o tomto nechceli šéfovia vlád G-8 z dobrých dôvodov medzi sebou hovoriť. Pre nich platí veta, že „demokracia, trhové hospodárstvo, trvalý rozvoj a rešpekt pre ľudské práva sú pre G-8 základné princípy, ktoré Čína zrejme chápe inakšie ako my.” To nebolo od štátnikov na Okinawe čestné. Zamlčali, že boj proti chudobe, ktorý v bode 13 záverečného komuniké slávnostne a sväto sľubujú tretiemu svetu, sa t.č. úspešne praktizuje len v troch štátoch na svete: na malom ostrove v Indickom oceáne Maurícius, vo Vietname a v Číne.

Od r. 1990 počet najchudobnejších vo všetkých rozvojových krajinách, ale aj vo východnej Európe, rastie alebo stagnuje. Túto bilanciu uverejnila v júni 2000 správa Spojených národov, Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a OECD. Táto správa odhaľuje niečo, čo nikto nepredpovedal: Jediné vlády, ktoré sa v desaťročí po páde komunizmu ozaj vážne a s úspechom starajú o odstránenie chudoby, sú komunistické vlády sveta.

Ba či len Jin Bolin tuší niečo o svojom šťastí? Tento 39-ročný muslim v dedine Liuzhiyu v okrese Yiyuan v severovýchodnej provincii Šandong patrí so svojou štvorčlennou rodinou medzi tých 400 miliónov ľudí, ktorí za komunizmu v Beijine a Hanoi v deväťdesiatych rokoch prekonali hranicu chudoby. Bez tohto výsledku by bola medzinárodná bilancia chudoby minulého desaťročia negatívna, takto je slabo pozitívna. Jin, nesmelý roľník s jedným volom vo svojej maštali, spomína:

„200 ľudí malo jednu studňu. Musel som ísť tri kilometre strmého brehu a pol dňa čakať, kým sa mi ušli dve vedrá vody. Raz som potreboval šesť hodín na jedno vedro. Keď som bol konečne s vodou doma, plakal som.”

Rozvojová politika sa pričasto orientuje na podporu vývozu

V Jinovej malebnej vlasti, zelených pahorkatinách Yimengu, odsudzoval nedostatok vody ľudí na trenie biedy – kým komunistická vláda, podporovaná nemeckou rozvojovou pomocou, nenaučila ľudí stavať vodovody. Jin žiari: „Odkedy máme vodu, je všetko inakšie.” A ukazujúc na vodovodný kohútik na dvore: „Nikdy sme ani nesnívali, že by sme mohli mať vodu bez toho, aby sme museli urobiť jeden krok von z dvora.”

Jedenásť rokov, od 1988 do 1999 trval projekt boja s chudobou v Yimenských horách. Pre nemeckú stranu to bol najväčší projekt tohto druhu vôbec. Bonn zaplatil 140 miliónov mariek, Beijin dal oveľa viac a nakoniec bolo 150 miliónov sedliakov v tejto obrovskej oblasti zbavených najväčšej biedy.

Žiaľ, od tých čias sa podiel boja proti chudobe na nemeckej rozvojovej pomoci pre Čínu znížil z 25 na 5 %. Základné projekty, ako bol tento pre Šandong, sú pre Berlín minulosťou. V rámci zvyšujúcej sa orientácie nemeckej rozvojovej pomoci na vlastné podniky nesľubujú projekty boja proti chudobe v rozvojových krajinách v budúcnosti dosť ziskov nemeckým firmám. Nemecká rozvojová pomoc pre Čínu – to je dnes kravata, biely golier a fajná kancelária v Beijine, a to pri stále sa znižujúcich finančných prostriedkoch.

Vo svetovom meradle sa pomoc prvého sveta tretiemu svetu v deväťdesiatych rokoch znížila o asi desať percent. Naproti tomu komunistický boj proti chudobe má stále rastúce rozpočty a neopúšťa miestne projekty.

Čína sama má 10 000 na plný úväzok platených „bojovníkov proti biede”. Ich úrad nie je podriadený nijakému ministerstvu, ale podlieha priamo najvyššej exekutíve, štátnej rade. Rozpočet 10,8 mld yuanov (2,5 mld DM) v roku 1996 sa dodnes (2000) viac ako zdvojnásobil – je 25,3 mld yuanov. Peniaze plynú z Beijinu priamo do chudobných oblastí. Na rozdiel od ostatného štátneho aparátu je tu korupcia veľmi zriedkavá. Okrem toho robia úspešní úradníci boja proti chudobe rýchlu kariéru v KS Číny. Vicepremiér pre tento úsek, Wen Jibao, má veľké vyhliadky stať sa šéfom vlády. Podobné štruktúry existujú na svete len vo Vietname.

„Môže byť, že v konečnom efekte všetko vyriešia peniaze, ale v tom prípade prichádza pomoc často veľmi neskoro,”

napísal indický nositeľ Nobelovej ceny Amartya Sen porovnávajúc západnú a čínsku rozvojovú politiku. Bráni tak voluntaristický prístup komunistov proti zo zásady na rast orientovaný prístup Západu. A tak to vidí aj Svetová banka:

„Komunisti berú potieranie chudoby serióznejšie ako iní a pokúšajú urobiť niečo aj s tým málom, čo majú,”

hovorí nemecký ekonóm pri Svetovej banke Jürgen Vögele. Pri porovnaní vývoja v Číne s Indiou a latinskou Amerikou konštatuje, že hospodársky rast a otvorenie trhov svetu v týchto posledných oblastiach osožilo boju proti chudobe menej ako opatrenia v Číne a vo Vietname.

Čo však ekonóm SB nepovie: rozdiely vo výsledkoch sú dané rozdielmi v politickom systéme. Práve v deväťdesiatych rokoch sa demokratizácia v treťom svete, ak sa konala, neriadila ľavičiarskou sociálnou politikou, ktorej staromódne modely, zakladajúce sa na dôležitej úlohe štátu a socialistickej pozemkovej reforme, prežili globalizáciu len v Číne, vo Vietname a na preslávenom ostrove Maurícius. Maurícius je jediný príklad, ktorý protivníci globalizácie medzi nevládnymi organizáciami citujú, lebo aj tam je politicky nekorektné chváliť Beijin alebo Hanoi.

Prameň: Georg Blume: “Kommunisten lindern Not”, Die Zeit, č. 31, 2000.