Harvey Siegel

Argument nekoherentnosti, vznesený proti relativizmu, sa zakladá na existencii a prístupnosti neutrálnych štandardov na posudzovanie tvrdení, čo relativista často odmieta. Ak medzi sebou diskutujeme – o nejakej vedomosti, pravde alebo dôvodoch –, povie relativista, že výsledok diskusie môže byť iba relatívny voči našim štandardom; že nikdy nemôže byť absolútny, a to preto, lebo niet štandardov vyššieho stupňa (metaštandardy), na ktoré by sme sa mohli odvolať.

Pozrime sa v tejto súvislosti na slávny spor Galileiho s cirkvou o mesiacoch obiehajúcich okolo Jupitera. Spor sa týkal nielen pravdy tvrdenia – Galileo tvrdil, že tieto mesiace existujú, jeho protivníci to popierali. Išlo aj o relevantnosť štandardov: pozorovať voľným okom? teleskopom? biblia? Aristoteles? Relativista tvrdil, že tieto štandardy nie sú neutrálne. Ak niekto navrhne posudzovať otázku, či existujú Jupiterove mesiace, na základe voľného oka, biblie alebo Aristotela, bude sa Galileo cítiť poškodený, lebo si myslí, že má dostatočné dôvody odmietať epistemickú autoritu týchto štandardov; ak sa však na druhej strane uprednostní Galileiho obľúbený štandard – teleskopické pozorovanie – a urobí z neho metaštandard, budú to oponenti považovať za neférové a odmietnu to. Zdalo by sa, že situácia hovorí v prospech relativistu.

Ale nie. Argument „keďže niet neutrality, platí relativizmus“ je dvojzmyselný, a to ho zbavuje schopnosti podporovať relativizmus. Pripusťme, že niet štandardu, ktorý by bol neutrálny všeobecne, t. j. pri všetkých možných sporoch. Iste sú však štandardy, ktoré sú neutrálne v slabšom zmysle, lebo v určitej situácii neuprednostňujú ani jednu zo stránok. Tak napr. aj Galileo aj jeho oponenti uznali ako štandard logiku (alebo v širšom zmysle rozum), na ktorú sa kedykoľvek môže odvolať každá strana. Z ich diskusie vyplynulo, že keby bol Galileo vedel prijateľne vysvetliť, ako funguje jeho nový vynález, teleskop (čo on, žiaľ, vtedy ešte nevedel!), jeho vysvetlenie by bolo podmínovalo námietky jeho oponentov a umožnilo adekvátne posúdenie ako relevantný metaštandard prvého rádu na rozriešenie sporov prvého rádu, t. j. či existujú Jupiterove mesiace. Na tom základe by sa dala vyhodnotiť, aspoň principiálne, vhodnosť jednotlivých štandardov na posudzovanie, t. j. spor druhého rádu. Samozrejme treba pripustiť, že obidva štandardy, t. j. logika aj adekvátnosť vysvetľovania, nie sú neutrálne vzhľadom na každý spor. Osobitne nemusia byť neutrálne vzhľadom na charakter a silu logiky, ako aj na charakter vysvetľovania a na pravdu. Relevantne neutrálne sú však v Galileiho prípade, lebo obidve stránky ich prijímajú a na ich základe riešia svoj spor. Ak je nakoniec jedna stránka ukrátená, resp. prehrá, čo sa jej iste nepáči, nie je to dôvod povedať, že štandard je nespravodlivý, nevhodný alebo sa mu dá vytknúť niečo iné.

Neutralita, potrebná na vyhnutie relativizmu, nie je teda univerzálna; nemusí byť vhodná pre každý spor; stačí neutralita v otázke, o ktorú ide. Ani sa nevyžaduje, aby štandardy určili, ktorý sporný názor je lepší alebo horší. Ide len o to, aby boli voči týmto názorom nestranné, aby jeden neuprednostňovali a druhý nepoškodzovali. Niet dôvodu myslieť si, že takáto slabšia forma neutrality je zo zásady nanič.

Komu tento stručný výklad Galileiho prípadu nestačí, nech číta M. A. Finocchiaro, ed., The Galileo Affair: A Documentary History (Prípad Galileo: Dokumentovaný priebeh) , Berkeley: University of California Press, 1989.

Prameň: Harvey Siegel, „The Possibility of ‚Neutral‘ Judgment“, Free Inquiry,18/4, 1998, s. 36.

Preložil Rastislav Škoda