Theodore Schick, Jr.

Prečo si profesionálni etici myslia, že etika nie je čisto „subjektívna“?

Hoci názor, že realita je podložená sociálne, mnohých zaráža ako prečudesný, málokto proti nemu protestuje. Mnohí z tých, čo rázne odmietajú možnosť, že niečo môže byť pravda jednoducho tým, že tomu veríme, ľahko súhlasia s tým, že môžeme konať správne, ak si myslíme, že konáme správne. Názor, že viera určuje, čo je správne, je známy pod označením „subjektivizmus“ alebo „relativizmus“. Napriek jeho popularite je pravdepodobne medzi profesionálnymi etikmi menej subjektivistov ako je medzi profesionálnymi biológmi kreacionistov. Prečo? Lebo subjektivizmus sa nehodí do žiadnej etickej teórie, ako po sebe idú svetom. Aby sme tomu porozumeli, treba povedať pár slov o etickom teoretizovaní.

Jedna zo základných etických otázok je „Čo robí nejaký čin správnym?“ Etické teórie sa pokúšajú odpovedať na túto otázku identifikáciou znakov, ktoré odlišujú dobré činy od zlých; určujú, čo majú spoločné všetky dobré, a len dobré, činy. Z tohto poznania vyplynú logicky potrebné a dostatočné podmienky, aby čin bol správny.

Predmetom etických teórií sú naše platné morálne úsudky a naše skúsenosti o morálnom živote. Všetci vyslovujeme morálne úsudky, všetci sa zúčastňujeme morálnych sporov a všetci občas konáme nemorálne. To musí brať do úvahy každá adekvátna teória morálnosti. Ak etická teória pripúšťa nemorálne činy, ak popiera, že existujú podstatné morálne rozpory, alebo ak tvrdí, že nikdy nekonáme nemorálne, potom s ňou niečo nie je v poriadku.

Etická teória nám musí pomôcť riešiť etickú dilemu. Hľadáme adekvátnu etickú teóriu, lebo chceme konať správne. Ak nám nedáva špecifické vedenie vo zvláštnych situáciách, zlyháva pri primárnej úlohe etického hľadania.

Subjektivizmus

Subjektivizmus tvrdí, že čin je dobrý tým, že ho niekto schvaľuje alebo verí, že je správny. Hoci sa môže zdať obdivuhodne egalitárnym, keďže morálny úsudok jedného považuje za rovnako dobrý ako kohokoľvek iného, má aj zvláštne dôsledky. V prvom rade predpokladá, že každý z nás je morálne neomylný: kým niečo schvaľujeme alebo na to veríme, nemôžeme vraj konať zle. To nemôže byť správne. Predpokladajme, že Hitler veril, že je správne vykynožiť Židov; potom by to bolo preňho správne. Alebo predpokladajme, že Stalin veril, že je správne vraždiť svojich nepriateľov; potom to bolo preňho správne? Subjektivizmus pripúšťa každý čin do tých čias, kým ho jeho autor schvaľuje alebo verí, že je správny. Ale to, čo robili Hitler a Stalin, bolo nesprávne, aj keď oni verili opak. Teda veriť, že niečo je správne, nijako neznamená, že to je správne.

Subjektivizmus nielen že predpokladá, že sme morálne neomylní; podľa neho je morálny rozpor skoro nemožný. Predpokladajme, že Jack hovorí, že homosexualita je správna vec, kým Jill hovorí, že je nesprávna. Mohli by ste si myslieť, že Jack a Jill majú rozdielne názory – a môže to byť omyl, aspoň podľa subjektívneho realizmu. Jack hovorí, že si myslí, že homosexualita je správna; Jill hovorí, že si myslí, že je nesprávna. Tu nie je rozpor, lebo ani jeden nepopiera to, čo hovorí druhý. Aby Jill nesúhlasila s Jackom, musela by povedať, že Jack neverí, že je homosexualita správna. Ťažko však vedieť, ako by vôbec mohla byť niekedy v postavení niečo také tvrdiť, pretože pravdepodobne nikto nepozná Jackovu myseľ lepšie, ako on sám.

Subjektivizmus teda nespĺňa kritérium adekvátnosti pre etické teórie: pripúšťa nemorálne činy, predpokladá, že ľudia sú morálne neomylní a popiera, že existujú zásadné morálne rozpory. Pretože nie je konzistentný s našimi platnými morálnymi úsudkami a našimi skúsenosťami z morálneho života, nie je prijateľnou etickou teóriou.

Kultúrny relativizmus

Mnohí si myslia, že keď hovoríme, že niečo schvaľujeme, alebo si myslíme, že je to správne, vyjadrujeme názor nášho kultúrneho prostredia.

Naše morálne názory reflektujú kultúru, v ktorej sme vyrástli. Ak sme vyrástli v Indii, môžeme veriť, že je morálne prípustné, aby sa vdovy upaľovali zaživa spolu s ich mŕtvymi manželmi na pohrebnej hranici. Ak sme vyrástli v Sýrii, môžeme veriť, že je morálne prípustné mať viac ako jednu ženu. A ak sme vyrástli v Sudáne, môžeme veriť, že je morálne prípustné, aby sa mladým dievčatám chirurgicky vyrezal ich klitoris. Ak sme však vyrástli v Amerike alebo v Európe, budeme pravdepodobne veriť, že ani jedna z týchto praktík nie je morálne prípustná. Keďže teda v rozličných kultúrach majú ľudia rozličné kultúrne názory, zdá sa byť nevyhnutným názor, že morálnosť je relatívna vzhľadom na kultúru.

Kultúrny relativizmus nenaznačuje, že by jednotlivci boli morálne neomylní, ako to robí subjektivizmus. Ale znamená, že kultúry sú morálne neomylné. Teda keďže kultúry robia morálne zákony, nemôžu konať nesprávne.

Keby však kultúry boli morálne neomylné, bolo by nemožné nesúhlasiť s nejakou kultúrou a mať pravdu. Sociálni reformátori by nemohli tvrdiť, že nejaká sociálne schválená kultúra je nesprávna, lebo ak ju nejaká spoločnosť schválila, musí byť správna. Ak napr. spoločnosť schvaľuje otroctvo, je to správne. Keby niekto tvrdil niečo iné, mýlil by sa. Takto by nám chcel kultúrny relativista nahovoriť, aby sme verili, že William Lloyd Garrison zastával nemorálny názor, keď rečnil za zrušenie otroctva. To si nemyslíme. Sme presvedčení, že prax otroctva bola zlá, aj keď ju naša kultúra schvaľovala. Z toho vyplýva, že keďže kultúry nie sú morálne neomylné, lebo schvaľujú neraz aj nemorálne praktiky, nemôže byť kultúrny relativizmus korektný.

Kultúrny relativizmus nevylučuje všetky formy morálnych sporov, ako to robí subjektivizmus. Keďže jednotlivci sa môžu mýliť vzhľadom na to, čo ich spoločnosť schvaľuje, sú tu oprávnené dôvody na morálny nesúhlas. Ale pretože všetko, čo spoločnosť schvaľuje, je správne, musia sa všetky morálne spory týkať toho, čo schvaľuje spoločnosť. Napr. ľudia, čo nesúhlasia s morálnosťou potratu, musia v skutočnosti vyslovovať pochybnosť o tom, či spoločnosť naozaj nesúhlasí s potratom. Je to možné? Ak sa ľudia dohadujú o tom, či je potrat morálne prípustný, dohadujú sa o tom, čo si myslí ich spoločnosť? Dá sa spor o potrate vyriešiť výskumom verejnej mienky? Samozrejme že nie. A tak je kultúrny relativizmus nekonzistentný s našimi platnými morálnymi úsudkami a s našimi skúsenosťami z morálneho života.

No aj keby kultúrny relativizmus poskytoval možnosť etického sporu, stále by nebol adekvátnou teóriou morálnosti, pretože by nič neriešil. Nepomohol by nám vyriešiť morálne dilemy, lebo niet spôsobu, ako určiť niečiu kultúrnu príslušnosť. Predpokladajme, že ste čierny, Žid a k tomu komunista, žijúci v Bavorsku za Hitlera. Aká je vaša ozajstná kultúra? Ste čierny? Žid? Komunista? Bavor? Nacista? Každý z nás je súčasne príslušníkom mnohých kultúr a niet cesty, ako nám prisúdiť jednu kultúru ako našu vlastnú. Ak však nie sme v stave určiť našu kultúru, neposlúži nám kultúrny relativizmus na riešenie našich morálnych problémov.

Ak kultúrny relativizmus tak často zlyháva, prečo je stále taký populárny? Čiastočne sa to dá vysvetliť tým, že mnohí si myslia, že podporuje toleranciu. Antropologička Ruth Benedictová napr. hlása, že prijatím kultúrneho relativizmu „dosahujeme realistickejšie sociálne presvedčenie; za základ nádejí do budúcnosti a pre toleranciu berieme potom koexistenciu a všade rovnako platné spôsoby života, ktoré si ľudstvo vytvorilo zo surového materiálu samotnej existencie.“ Ale zastávať sa kultúrneho relativizmu len preto, že podporuje toleranciu, vedie priamo k názoru, že tolerancia je absolútna hodnota. No ak existujú nejaké absolútne hodnoty, kultúrny relativizmus stráca platnosť.

Najviac, čo môže kultúrny relativista hlásať, je jeho úcta k tolerancii. Ale nie je to tak vo všetkých kultúrach. Veď fundamentalisti všetkých odtieňov nikdy netolerujú tých, čo s nimi nesúhlasia – a z hľadiska kultúrneho relativistu je ich netolerantnosť úplne oprávnená. Takže každý pokus odôvodniť kultúrny relativizmus spomenutím tolerancie je spojený s neúspechom.

Ďalšou príčinou popularity kultúrneho relativizmu je jeho zdanlivá konzistentnosť s antropologickými argumentmi. Neadekvátnosť však aj tu upozorňuje na omyl a preto sa pozrime na podrobnosti.

Antropologický argument

Tento argument kultúrneho relativizmu hovorí, že na základe rozporu o morálnosti jednotlivých činov v rozličných kultúrach niet univerzálnych morálnych štandardov. No skutočnosť, že sa ľudia vo svojich názoroch rozchádzajú, neznamená sama o sebe, že niet absolútnych morálnych štandardov. Tento záver možno vysloviť len v súvislosti s inými predpokladmi. Ak ich výslovne uvedieme, budeme môcť lepšie posúdiť spoľahlivosť antropologického argumentu. Rozoberme ho.

1. Príslušníci rozličných kultúr robia rozličné morálne úsudky o tých istých činoch.

2. Ak to robia, musia mať rozličné morálne štandardy.

3. Ak je to tak, neexistujú univerzálne morálne štandardy.

4. Preto neexistujú univerzálne morálne štandardy.

Posledný argument je platný, lebo ako záver vyplýva z premís. Otázne je, či sú pravdivé premisy. Prvá iste, lebo ju antropologické štúdie potvrdili veľa ráz. Čo povedať o tretej? Konštatuje, že ak sa ľudia nezhodnú na tom, čo robí nejaký čin správnym, niet korektnej odpovede na otázku „Čo robí nejaký čin správnym?“ To však nie je pravda. Zo samotného faktu nesúhlasu nemožno uzatvárať, že ani jedna zo stránok nemá pravdu.

Premisa 3 nie je však jedinou nedôveryhodnou premisou v tomto argumente. Premisa 2 hovorí, že každý nesúhlas o morálnosti nejakého činu znamená rozličnosť morálnych štandardov. Inými slovami, že kedykoľvek je tu nesúhlas v morálnych úsudkoch, je tu aj rozdiel v morálnych štandardoch. Morálne úsudky sú však závislé nielen od morálnych štandardov.

Aby sme na základe nejakého morálneho štandardu vyslovili nejaký úsudok, musíme mať nejakú mienku o faktoch daného činu. Bez takej informácie sa nedá vysloviť morálny úsudok. Formula pre morálny úsudok potom vyzerá takto:

morálny štandard + skutkové poznatky = morálny úsudok.

Rozdiel v úsudku môže byť teda daný aj rozdielnymi skutkovými poznatkami. Mnohí antropológovia vedia, že to sa stáva často. Salomon Asch píše:

„Často sa tvrdí, že odlišné hodnotenia toho istého činu sú automatickým dôsledkom prítomnosti rozličných princípov hodnotenia. Mnohé príklady z praxe však poukazujú na neudržateľnosť takejto interpretácie. Preverenie skutkových poznatkov poukazuje na význam zásadných princípov v situáciách, líšiacich sa konkrétnymi podrobnosťami… Antropologická prax neposkytuje dôkazy relativizmu. Nepoznáme spoločnosť, kde by sa udatnosťou pohŕdalo a zbabelosť uctievala, kde by bola veľkodušnosť chybou a nevďačnosť cťou. Skôr sa ukazuje, že vzťah medzi hodnotením a verejnou mienkou je nemenný.“

Podľa Asha príslušníci rozličných kultúr vyslovujú rozličné morálne úsudky nie pre rozličné názory na povahu morálnosti, ale pre rozličné chápanie skutočnosti.

Vráťme sa ku kontroverzii o potratoch. Ľudia z radov hnutia Za život veria, že potrat je nesprávna vec; hnutie Pre slobodnú voľbu považuje potrat za správnu vec. Znamená to, že majú rozličné názory na povahu morálnosti? Nie, veď obidva tábory sa zhodnú v tom, že vražda je zlá vec. V čom sa nezhodnú, týka sa plodu. Je plod nejaká vec, ktorú slobodno zavraždiť? Nezhodnú sa v otázke reality plodu, nie reality vraždy. Ako sme už povedali, morálny úsudok vyplýva z morálnych štandardov a skutkových poznatkov a preto opakujeme, že morálny úsudok neznamená vždy rozdielnosť morálnych štandardov.

Hoci morálne spory boli vždy veľmi rozšírené, vidíme v tejto oblasti značný pokrok. Bolo zrušené otroctvo, ženy dostali hlasovacie právo a tuniak je bezpečný ako delfín. Pokrok je to však len vtedy, ak máme fixné morálne štandardy, podľa ktorých hodnotíme naše činy. Keby nebolo takých štandardov, nemali by sme podľa čoho merať pokrok, resp. povedať, že sa niečo zlepšilo. Meranie pokroku dokazuje, že morálne štandardy existujú.

Odkiaľ prichádzajú tieto štandardy? Nikto, ani sám boh, nemôže urobiť nejaký čin správnym len na tom základe, že ho za správny považuje. Mnohí, medzi nimi aj zakladatelia nášho štátu (USA), veria, že morálne štandardy sa odôvodňujú samy sebou!

„Tieto pravdy považujeme za samozrejmé“, píše sa v Deklarácii nezávislosti. Samozrejmá pravda je taká, ktorej oprávnene uveríte, ak jej rozumiete. Napr. konštatovanie, že čo má tvar, má aj veľkosť. Ak mu porozumiete – ak viete, čo je tvar a čo veľkosť, máte oprávnenie veriť mu. Na podporu svojej mienky nepotrebujete nijaký ďalší dôkaz. Samozrejmé pravdy nepotrebujú nijaké odôvodňovanie; odôvodňujú sa samy.

Všeobecne sa uznáva, že veľa samozrejmých právd je v logike, ako napr. konštatovanie, že všetko je identické samo so sebou. Sú však aj samozrejmé pravdy v morálnosti? Pozrime sa bližšie na konštatovanie „Nepotrebné utrpenie je zlo.“ Nehovorí, že utrpenie je zlo, alebo že niekto trpel bez potreby. Hovorí, že ak niekto trpel bez potreby, bol uskutočnený zlý čin. Tomu, kto vie, čo je utrpenie a čo je zlo, je toto konštatovanie samozrejmé.

Ak neveríte, že uvedené konštatovanie je správne, spočíva ťarcha dôkazu na vás a musíte podať protidôkaz. Ak to neviete urobiť – ak nemôžete uviesť situáciu, kedy je zbytočné utrpenie správne, vtedy je vaše nesprávne tvrdenie iracionálne, lebo nemáte dôvod, aby ste ho vyslovili.

Existuje celý rad takých samozrejmých etických právd, napr. že s rovnakými bytosťami treba zaobchádzať rovnako, že zbytočné ničenie hodnôt je nezmysel atď. Tieto zásady nevytvárajú teóriu morálnosti, lebo nešpecifikujú, čo majú spoločné všetky a čo len dobré činy. Slúžia však ako jej okrajové podmienky, ktoré musí brať do úvahy každá teória morálnosti. Ak nejaká teória morálnosti pripúšťa porušenie jednej alebo viacerých z týchto zásad, ako to robí subjektivizmus a kultúrny relativizmus, je neprijateľná.

Poznámky:

1. Ruth Benedict, Patterns of Culture (Vzorce kultúry; New York: Pelican, 1934, s. 257).

2. Solomon Asch, Social Psychology (Englewood Cliffs: Prentice-Hall, 1952, s. 378 – 379).

* * *

Theodore Schick Jr. je profesorom filozofie na Muhlenberg College v Allentowne v Pennsylvánii. Spolu s Lewisom Waughnom vydal knihu How to Think about Weird Things (Čo si myslieť o záhadách – Mayfield, 1995) a Doing Philosophy: An Introduction Through Thought Experiments (Ako filozofovať: Úvod myšlienkovými pokusmi – Mayfield, 1999).

Prameň: Theodore Schick Jr.: „Is Morality a Matter of Taste?“ Free Inquiry 18/4, s. 32 – 34, 1998.

Preložil Rastislav Škoda