Jürgen Gerdes

Úloha svetových náboženstiev pri vojnových konfliktoch súčasnosti

John Lennon spieval o vízii – sen o budúcnosti bez náboženstiev, keď všetci ľudia budú žiť v mieri (s.2). Dal tomu melódiu, ktorá vyžaruje pokoj a clivotu, aj keď sa nerozumie po anglicky. Je mŕtvy. Umrel roku 1980 rukou vraha.

Sen o mieri

Čo žije ďalej, sú jeho songy. Čo žije ďalej, je jeho sen o mieri. Do Lennonovho sna patrí svet bez náboženstva. Zbožný človek bude protestovať a odmietne takéto myšlienky. Hľadajúci človek, ktorý sa práve zaoberá úvahou o podstate človeka, sa ešte hlbšie zamyslí.

Dejiny vrhajú verné svetlo na „mierumilovnosť” jednotlivých náboženstiev. Už v škole sa učí všeličo, ale zvyčajne v inej súvislosti. Dejinné udalosti sa preberajú z hľadiska vlasti a nezdôrazňuje sa, aký úzky bol, resp. je vzťah štátu a náboženstva.

Jedným z podkladov spoločenstva, kmeňa alebo štátu bolo spravidla náboženstvo. Zakladalo sa na prorockých zjaveniach alebo mystických skúsenostiach – racionálne pochopenie skutočnosti hralo len podradnú úlohu. Každé náboženstvo považovalo za pravdivé len vlastné predstavy o viere a tým vytváralo hrádzu proti inakšie mysliacim, proti cudzincom. Čo tí verili, to musela byť nepravda, lebo to bolo v protive k tomu, na čo sme verili my. A keď sa niektoré články viery vyhlásili za dogmy – za neotrasiteľné pravdy, o ktorých neslobodno ani len pochybovať! – zaprelo to úplne cestu k druhému, ktorý nechcel len tak ľahko uveriť, čo sa mu predkladalo: konflikty boli prakticky neodvratné.

Tolerancia voči inovercom existovala prakticky len u náboženských menšín, ktoré boli vystavené prenasledovaniu. Kto mal politickú moc, nebol odkázaný na toleranciu. Keďže skoro až do novoveku mala väčšina štátov vlastnú náboženskú tradíciu, prenášali sa náboženské konflikty na štátnu úroveň a medzištátne konflikty na náboženskú rovinu.

Súhra medzi mocou a náboženstvom

Panujúca politická sila spravidla nasadzuje náboženstvo pre svoje ciele – tak mocnie. Takto rastie aj vplyv náboženských vodcov. Víťazná náboženská vojna zväčší štátne územie a tým sa zvýši počet veriacich – to je výsledok súhry.

Saské vojny Karola Veľkého v rokoch 772 až 804 proti malému ešte nekresťanskému národu Sasov boli spojené s masovými krstmi a trestným súdom vo Werdene, ktorý odsúdil a nechal popraviť 4.500 Sasov, ktorí sa nechceli zrieknuť viery svojich otcov. Krátko nato bolo v tej oblasti založených 5 biskupstiev. To bola súhra svetskej a náboženskej moci.

Sedem križiackych výprav v rokoch 1096 až 1270, vedených početnými pápežmi a kráľmi, stálo stotisíce ľudských životov. Údajne malo ísť ochranu svätých miest pred zneucťovaním – v skutočnosti išlo o moc, postavenie a vplyv.

Námietka, že v tejto súvislosti možno uvádzať len prastaré príklady a že v osvietenom 20. storočí je všetko v poriadku, neobstojí. Ak sa na mnohé vojnové konflikty posledných desaťročí pozrieme zblízka, zisťujeme úzku spätosť náboženstiev a politiky.

„Boh s nami” na vojenskom opasku

Počas celého trvania Nemeckej ríše bol na pracke vojenského opasku nápis „Boh s nami”. Oficiálne cirkevné inštancie vždy schvaľovali to, čo robili vojaci. Ešte 21. júla 1944, keď už padli desiatky miliónov vojakov, sa hovorilo v nariade-ní evanjelického biskupa v Hannoveri, že na budúcu nedeľu má kázeň obsahovať asi tieto myšlienky:

„Svätý a milosrdný Bože!
Stoj pri našich udatných vojakoch!
Kiež naši vojaci bojujú s obrazom Tvojej tvári pred očami!
Pri útoku nepriateľov buď im štítom,
pri udatnom postupe ich sprievodcom!
Zachovaj nášmu národu odvahu a obetavosť pri neotrasiteľnej vernosti !”

Asi o rok neskoršie, 6. augusta 1945, štartovalo americké lietadlo s prvou atómovou bombou smerom na Hirošimu. Dve hodiny pred štartom sa kresťanský duchovný na letisku takto pomodlil pred zhromaždenými pilotmi:

„Všemohúci večný Bože, prosíme Ťa:
chráň našich mužov,
keď nesú boj k našim nepriateľom.
Vyzbroj ich svojou mocou, aby sa vojna
skoro skončila.
Kiež muži, ktorí poletia túto noc,
Boli pod Tvojou ochranou a zdraví sa nám vrátili …
V mene Ježiša Krista, amen.”

Atómový hríb, ktorý asi za osem hodín dymil nad Hirošimou, naozaj urýchlil koniec vojny.

Nové časy po roku 1945?

Ak si niekto myslí, že po konci Druhej svetovej vojny sa niečo podstatne zlepšilo, mýli sa – žiaľ. Všade na svete sa vedú vojny a vo väčšine prípadov hrá náboženstvo nie vedľajšiu úlohu. Štatistika počíta v rokoch 1960 až 1982 šesťdesiatpäť vojenských konfliktov a vyše 10 miliónov mŕtvych vojakov a civilistov.

Konflikt v Severnom Írsku je trvale v masmédiách. Stále znova dochádza k nábožensky podfarbeným konfliktom. Raz sa kladú bomby, ktoré zabíjajú nevinných, inokedy záškodníci strieľajú z úkrytu na vodcov protivníka; ich deti sa opľúvajú, keď sú na ceste do svojej školy.
Rok 1991 nám pred desiatimi rokmi priniesol ďalšiu pozoruhodnú vojnu. Zúčastnilo sa jej veľa štátov a súhlas dala aj OSN. Bola to vojna „Irak proti ostatku sveta” a aj do nej sa veľmi skoro zaplietlo náboženstvo. Diktátor Saddám Husajn ju vyhlásil za „svätú”, keď zistil, že USA a vlastne celá svetová verejnosť sa nechcú len tak nečinne prizerať prepadnutiu Kuvajtu; 1. január 1991 vyhlásil za „Deň proroka Mohameda, ktorým sa začína svätá vojna proti nevercom.”
Najmocnejší politický vodca protivnej strany, Američan G.W. Bush, otec dnešného prezidenta, sa tým nenechal pomýliť. Obrátil sa na svojho Boha: nechal vedieť, že „všetko, čo stelesňuje náboženstvo, teda boj dobra so zlom, boj o ľudskú dôstojnosť a slobodu pred tyranom, ako aj boj proti utláčaniu”, je obsiahnuté v konflikte s Irakom. „Zvíťazíme, pretože sme vyzbrojení dôverou v Boha”, zdôveril sa verejnosti a 3. február 1991 vyhlásil za „deň národnej modlitby za mier a bezpečnosť amerických vojsk v Golfskom zálive”. Rozhodnutie k útoku padlo po „podrobnom spytovaní svedomia a modlitbe” s televíznym kazateľom Billym Grahamom. Prezidenta Busha podporila anglická kráľovná Alžbeta II., ktorá ako hlava anglikánskej cirkvi tiež vo verejnom televíznom vystúpení prosila svojho Boha o pomoc spojeneckým vojskám.

Na obidvoch stranách sa do hry zatiahlo náboženstvo, aby sa vlastné obyvateľstvo morálne povzbudilo a aby sa oslabil odpor proti vojne vo vlastných radoch. Jeden označil vojnu za „spravodlivú” (Bush), druhý za „svätú” (Husajn), čím z nej robili osobnú záležitosť svojich veriacich. Racionálne argumenty sa tým oslabili a prípadná kritika dostala nádych priestupku proti základnému presvedčeniu každého vlastenca, takže mohla byť označená ako morálne zvrhlá.

Vojna nie je ani spravodlivá ani svätá

Morálne zvrhlo však koná ten, kto vyhlasuje vojnu za spravodlivú alebo svätú, pretože stavia na miesto racionálnej úvahy nálady a city. Vojna nemôže byť spravodlivá a ešte menej svätá! Vojny vedú zvolení alebo samozvaní politickí vodcovia, aby dosiahli ciele, ktoré by inakšie nedosiahli. Nezaujíma ich, koľko nevinných pri tom stratí život. Žiaden národ by nezačal vojnu z vlastného rozhodnutia, bez zmanipulovania.

Američan Glenn Gray sa vrátil z Európy po Druhej svetovej vojne s takýmto názorom:

„Väčšine vojakov pripadá zabíjanie a umieranie ľahšie, ak majú o nepriateľovi dosť odpudzujúci obraz. Obraz, ktorý im vnuká nenávisť a odpor. V tomto storočí, keď sa z vojenských nepriateľov s ohromujúcou rýchlosťou stávajú priatelia – a z priateľov vojenskí protivníci, záleží na inštanciách, ktorých úlohou je ovplyvňovať verejnú mienku, aby slúžili prežívaniu národov. Obraz nepriateľa, proti ktorému ide vojak do boja, je dnes umelý produkt masmédií, ktorým sa vlády viac-menej metódou lievika snažia urobiť zo svojich občanov lepších bojovníkov.”

V Iraku je ľud manipulovaný a utláčaný. Vojenskú výzbroj mu umožnili dodávky západných firiem, ktoré tu robili rozprávkové obchody. Vývoj chemického, biologického a atomárneho potenciálu sprostredkovali západné firmy, skupiny a štáty až do štádia roku 1990: bol to zadĺžený, silne vyzbrojený štát v rukách malej nevypočítateľnej skupiny okolo Saddáma Husajna.

Súčasné udalosti v spojitosti s Usámom bin Ládinom a teroristickou skupinou al-Káida sú dôsledok dlhého vývoja vecí okolo rodiska islamu. Sú časť konfliktu začínajúceho sťahovaním židovských veriacich do krajiny, ktorú na základe svojho náboženského presvedčenia považujú za svoju „svätú zem” a z toho si odvodzujú právo žiť tu. V čase prisťahovania a zakladania vlastného štátu tu však žilo vo veľkej väčšine palestínske obyvateľstvo, ktoré si tiež robí na túto zem nárok. Osobitná dôležitosť pripadá mestu Jeruzalem, kde sú okrem židovských aj kresťanské a moslimské posvätné miesta.

Ani jedna z obidvoch už generácie zúčastnených strán neprispela k ukončeniu vojny. Na oboch stranách došlo k takému prepleteniu náboženských a politických cieľov, že mierové riešenie nie je ani len v dohľade. Američania prispeli svojou nekritickou jednostrannou podporou izraelsko-židovského stanoviska skôr k zhoršeniu situácie ako k riešeniu problému.

Pocit bezmocnosti, rezignácie a beznádeje prehrávajúcej strany ženie tých, čo už aj tak nemajú čo stratiť, ešte hojnejšie do náručia fundamentalistických vodcov, ktorí využívajú texty z koránu, aby ovládli vášne svojich prívržencov.

Nové dimenzie teroru

Zaslepenosť ide tak ďaleko, že na zastavenie špirály násilia už nestačí ani vyše 3000 obetí, zasiahnutých týmito tzv. „božími bojovníkmi” naraz a bez výberu. Osáma bin Ládin hovorí v jednom televíznom vystúpení:

„Amerika nebude môcť snívať o bezpečnosti, kým aj my ju nebudeme mať v Palestíne a kým sa USA nestiahnu z posvätnej zeme arabských štátov. Vojna medzi veriacimi a neveriacimi sa začala.” K vražedným útokom v USA dodáva: „To je Alahov dar Amerike.”

Hovorca moslimskej teroristickej organizácie al-Káida sa pridáva rovnakým tónom:

„Americké vyhlásenie vojny proti Osáma bin Ládinovi a talibanom je vyhlásenie vojny proti všetkým moslimom. My sme vyhlásili svätú vojnu proti židom a kresťanom … Pôjdeme svojou cestou až do konca, aj keď sú proti nám všetci neveriaci; a aj keď sú proti nám všetci neveriaci, zvíťazíme … To je začiatok konca USA.”

Po teroristických úderoch v New Yorku a Washingtone nebolo počuť nijako silné protesty vedúcich náboženských predstaviteľov islamu. Aj politickí vodcovia sa vyjadrovali skôr nečujne – aspoň tak to prichádzalo do Európy.

Ale – bolo to na druhej strane inakšie? Kde sú zhromaždenia rabínov, ktorí by sa zasadzovali za práva Palestínčanov? Kde sú hlasy kresťanských duchovných na obranu ľudskosti aj voči príslušníkom iného náboženstva? Tu nemôže ísť o milodar alebo zmilovanie – tu ide o rovnaké práva pre všetkých na oboch stranách. O uznanie vlastnej dôstojnosti. O právo, žiť na vlastnej piadi zeme tak, ako to považujem za správne a dobré – a pritom priznávam to isté právo aj menšinám iných ľudí, ktorí tu tiež žijú.

V priebehu doterajších dlhých rokov mnohí spolupôsobili na tom, že veci došli až sem, kde teraz sú. Najmenej viny na seba nabrali zaiste jednoduchí normálni občania, čo aj platili svojou krvou najvššiu daň:

• tí, ktorých životné prostredie v Iraku bolo bombami vrhnuté späť do stredoveku;
• tí, čo v Palestíne umreli v táboroch alebo na uliciach;
• tí podnikaví Američania vo World Trade Center;
• tí civilisti v Afganistane, ktorých teraz guľka zasiahne skôr náhodou.

Kto tu chce hovoriť so zdvihnutou hlavou o svätej alebo dokonca spravodlivej vojne? Na ktorej strane? Sú vojenské odvety západných štátov ozaj spravodlivé? Poslúžia dlhodobému riešeniu konfliktov? Nielen že to znie makabrózne, strašidelne, ono je to makabrózne, používať slovo „spravodlivosť” vo vzťahu k vojne.

Žiaľ, aj pri najnovších vojnových konfliktoch to robia rozhodujúci politickí aj náboženskí vodcovia. Mohlo by sa zdať, že si napevno prenajali pravdu. K takým sa treba blížiť s krajnou skepsou, ba s veľkou nedôverou. Vždy je tu nebezpečenstvo, že pôjdu aj cez mŕtvoly.

Vojna pozná len poškodených

V očiach humanistov môže mať vojna na oboch stranách len poškodených – či jeden zvíťazil alebo to skončilo nerozhodne. Pred domom „Haus Humanitas” v Hannoveri (to je centrum severonemeckých humanistov) už pred desiatimi rokmi viala zástava na pol žrdi – od vypuknutia vojny v Golfe až do podpísania prímeria. V skrinke na stene ste mohli čítať:

„Smútime –
za nevinných ľudí na obidvoch stranách,
ktorí museli stratiť svoje životy,
lebo politika sa ukazuje byť neschopnou
zachovať mier.”

V dnešnej situácii k tomu niet čo dodať. Najviac ak to, že na oboch stranách sa rovnako neschopným ukazuje byť aj náboženstvo.

Iste budú v blízkej budúcnosti ďalšie vojny. Stále budú niekde na svete ľudia utláčaní, zvádzaní a zneužívaní, aby sa dali do vojny za nejakú myšlienku, za vraj lepší život, za viac zeme, chleba, alebo za boha či za pravdu. Musíme dávať pozor, aby sme tomu už v začiatkoch bránili – aj v našej vlastnej zemi.

*  *  *

Jürgen Gerdes je zemský hovorca dolnosaských slobodných humanistov.

Prameň: Jürgen Gerdes, Verhindern Religionen den Frieden? Diesseits, č. 4, s. 11-14, 2001.