Madona Lukrécia

Friederike Hausmannová

V krivom zrkadle propagandy a literatúry – História Lukrécie Borgia, dcéry pápeža a grófky z Ferrary

Pre svojho súčasníka Francesca Guicciardiniho má meno „pošpinené veľkou hanbou”, podľa Victora Huga je príslušník „rodiny čertov” a Ferdinand Gregorovius ju volá jednoducho „najnešťastnejšou ženou moderných čias”: Lukrécia Borgia. V predstavách svojich potomkov až dodnes stelesňuje fascinujúcu zmes skazenosti a skvelosti, pojem nemorálneho života v dramatickej dobe vrcholnej renesancie.

Je tu však niečo zvláštne: Kým v posledných rokoch sa historičky rady zaoberali so „silnými ženami” onej epochy – taká bola Michelangelova platonická priateľka Vittoria Colonna, slávna kurtizána Tullia z Aragónska alebo grófka Isabella d’Este – o Lukrécii Borgia ešte nebola reč v modernej knihe. Možno víťazí opatrnosť až strach zaoberať sa postavou, na ktorej sa do písmena potvrdzuje, že v spore medzi verným opisom a morálnym hodnotením sa v nenávratne stráca pravda aj o takej historickej osobnosti, o ktorej sa myslí, že sa o nej vie všetko. Príčina bude asi v tom, že o Lukrécii ako žene a o celom jej živote je k dispozícii množstvo istých faktov a presných dátumov, ale pochopiť ich možno len v politickom rámci, s ktorým je jej osud nerozlučne spojený.

Lukrécia sa narodila 18. apríla 1480 jednej Rimanke zo skromných pomerov, a to ako vlastná dcéra španielskeho kardinála Rodriga Borgiu, ktorého vymenoval za kardinála vo veku 25 rokov jeho strýko pápež Kalixt III. Z tohto spojenia vzišli aj Lukréciini starší bratia Juan a Caesare.

V roku 1492 zvolilo konkláve Rodriga Borgiu za pápeža, a ten sadol na Petrov trón ako Alexander VI. Lukrécia, ktorá bola už ako jedenásťročná sľúbená prvému ženíchovi, bola teraz vydatá za Giovanniho Sforzu, grófa z Pesary; manželstvo sa však hneď nenapĺňa. Lukrécia ostáva predbežne v Ríme, kde býva vo vlastnom paláci a zúčastňuje sa života vo Vatikáne.

Jej brat Juan sa medzitým stáva generálnym kapitánom pápežských vojsk a brat Caesare kardinálom vo Valencii. 14. júna 1497 umiera Juan ako obeť atentátu (vrahov sa nepodarí vypátrať), čo má za následok, že jeho brat sa zrieka kardinálskeho purpuru a preberá Juanovo postavenie vojaka. V tom istom roku je Lukréciino manželstvo pre manželovu impotenciu coeundi rozlúčené a už v júni nasledujúceho roku ju pápež vydáva za Dona Alfonsa z Aragónska, „bastarda” dynastie vládnucej v Neapoli; za rok sa jej narodí syn Rodrigo.

Pápež umiera a hneď je reč o otrave

V júli 1500 unikne Lukréciin manžel pokusu o vraždu len o vlas; ťažko poraneného ho atentátnici nájdu na posteli a zahrdúsia; opäť uniknú nespoznaní. Presne za rok sa vdova vydáva za grófa Alfonsa z Ferrary; obrad sa koná vo Vatikáne – a bez ženícha. 22-ročná Lukrécia veľmi skoro odchádza z Ríma, kam sa už nevráti, do Ferrary na dvor svojho svokra Ercola d’Este, ktorý patrí medzi najvplyvnejšie kniežatá Talianska.

Pápež Alexander VI. zomiera v lete roku 1503 po záhadnej chorobe, ktorá súčasne postihla aj jeho syna; ten ju prežil. Hneď sa hovorí o otrave, o jede vo víne. Aj Alexandrov nástupca Pius III., otec dvanásť detí, umiera za čudných okolností už za niekoľko týždňov po voľbe a pápežom sa stáva Július II. z mocnej rodiny della Rovere. Caesare Borgia stráca priazeň pápeža aj francúzskeho kráľa, dostáva sa do zajatia, podarí sa mu ujsť, ale roku 1507 je vlákaný do osídiel a zavraždený.

Jeho sestra Lukrécia sa medzitým stala kňažnou z Ferrary; r. 1505 sa jej narodil syn, prvé zo sedem detí, z ktorých len štyri prežili detský vek. Aj vo Ferrare dochádza k neobjasneným vraždám a útokom na životy členov vládnucej rodiny. V r. 1506 sa nepodarí vražedný komplot, do ktorého sú zapletení dvaja bratia a neter kniežaťa. Bratia sú odsúdení na doživotný žalár vo veži kaštieľa, v ktorom sídli kniežací pár.

Za dva roky padne za obeť vražednému útoku básnik Ercole Strozzi, chránenec Lukrécie. Jej syn z manželstva s Alfonsom z Aragony, tiež Rodrigo, ktorý žil v ďalekom Bari u svojich príbuzných z aragónskeho rodu, umiera ako 13-ročný bez toho, žeby bol kedy znovu videl svoju matku. Aj Lukréciin život sa chýli ku koncu. Umiera 24. júna 1519, mladá 39 rokov, po pôrode dieťaťa v siedmom mesiaci.

Vo Vatikáne vládnu peniaze, moc a Venuša

Už samy uvedené nepochybné fakty vyvolávajú predstavu života, ktorý aj v nepokojných dobách na prelome 15. a 16. storočia prebiehal mimo akýchkoľvek noriem a každého, čo má len trochu fantázie, musí zvádzať k špekuláciám. Lukrécia nebola tajne do ústrania odstrčené dieťa pápeža. Stála ako Venuša uprostred sveta, v ktorom vládlo „aurum, vis, Venus”- zlato, moc a láska, ako už súčasníci charakterizovali atmosféru na pápežskom dvore. Ešte väčšmi ako jej matka mala rada javisko a hrala svoju rolu v rodinnej politike – aj v manželstvách, ktoré osnoval (a ničil) jej otec.

K tomu pristupovali európske dimenzie: pontifikát Alexandra VI. padá do obdobia začiatku jednej z najbúrlivejších epoch talianskych dejín. Kým na východe siaha po Európe osmanská ríša, stáva sa Taliansko po vpáde francúzskeho kráľa Karola VIII. v r. 1494 dejiskom sporu medzi Francúzskom a Španielskom, resp. dynastiou Habsburgov, ktorý trval skoro pol storočia a v r. 1559 sa skončil uznaním španielskeho (habsburského) panstva v Taliansku.

Na túto politickú výzvu chcel reagovať Alexander celkom v zmysle svojej doby dynastickou politikou: v strednom Taliansku malo vzniknúť pod vedením jeho syna mocné kniežatstvo. Tento plán však nakoniec zlyhal a vyvolal veľa škôd. Lebo toto dynasticky chápané pápežstvo narážalo na stále rastúci odpor vo vnútri cirkvi nielen severne od Álp. Fanatické kázne dominikánskeho mnícha Girolama Savonarolu rozohňovali davy veriacich aj vo Florencii; pápežovo postavenie sa stávalo nebezpečným. Rástli aj kolektívne úzkosti a nádeje v súvislosti s nastávajúcim koncom storočia, čo sa prejavovalo prehnanou vierou v zázraky, nevídanou poverčivosťou a farbistými víziami pekiel a čertov.

Pápežská dcéra, ktorá bola vo Vatikáne doma a postupnými manželstvami stúpala na spoločenskom rebríku stále vyššie, až bola na jednej úrovni s najvznešenejšími kňažnými svojej doby, s takou Isabelle d’Este, grófkou z Mantuy, alebo s Elisabettou Gonzaga, kňažnou z Urbina, sa musela stať symbolom politiky tohto pápeža a jeho rodiny. Pritom vzťah Lukrécie k jej otcovi a k jej bratovi Caesarovi, veľmi ctižiadostivému vojvodcovi, umožňoval a rozpaľoval ešte iné, priepastné fantázie …

Lukrécia ako tajná hybná sila Borgiovcov, ktorí sú incestnými pohlavnými stykmi a bezohľadnou túžbou po moci navzájom zviazaní, ale aj duchovne znepriatelení: táto povesť sa dostáva do obehu po prvý raz po vražde Juana Borgiu a vyhlásení prvého manželstva Lukrécie za neplatné; špióni, agenti a diplomati na pápežskom dvore ju bezodkladne šíria po celej Európe. Takýmto chýrom sa však verí, resp. sa podľa nich koná len v takom rozsahu, v akom sú v súlade s prípadnými politickými cieľmi – a nie sú napr. na prekážku druhému manželstvu Lukrécie s príslušníkom aragónskej dynastie z Neapola, ktorú si pápež vyhliadol za spojenca.

Keď sa zavraždením aj tohto Alfonza končí aj druhé manželstvo Lukrécie, a keď pápež opäť mení partnera v spojenectve, vzbudí obrovský verejný záujem jeden anonymný pamflet, tzv. Savelliho list. Anonymný pisateľ v ňom vyzýva baróna Savelliho, ktorý sa po vyhnaní z Ríma zdržuje na dvore cisára Maximiliána vo Viedni, aby vyjavil cisárovi a celému svetu zločiny borgiovského pápeža, aby sa kresťanstvo konečne zbavilo tejto „prekliatej beštie”. V centre obžaloby sú incestné vzťahy Lukrécie tak k jej otcovi, ako k jej obidvom bratom.

Kópia tohto listu sa objavuje v Ríme koncom roku 1501 – práve pred svadbou Lukrécie s dedičom Ferrary. Hanopis plný nenávisti nestačí síce na zabránenie vzniku nového zväzku, ale pôsobí do diaľky v epigramoch neapolských humanistov Sannazzara a Pontana, ktorí obžalúvajú Caesara z vraždy svojho brata a švagra – z vášnivej túžby po svojej sestre.

No teraz sa stáva čosi nezvyčajné, akoby úplná premena charakteru Lukrécie. Lebo ako kňažná z Ferrary je naraz mecénka, priateľka múz a ako takáto sa obklopuje kruhom filozofov, umelcov a básnikov. Na jej dvore žije v službách jej švagra, kardinála Ippolita d’Este, aj básnik Ariosto. A ako je úlohou týchto básnikov, začínajú mladú kňažnú ospevovať a vychvaľovať, aká je „krásna a múdra, učená a mravná”. Ariosto zaradí jej obraz v 42. speve svojho hrdinského eposu Zúrivý Roland dokonca do chrámu cti žien a holduje jej aj tvrdením, že svojou krásou a počestnosťou prevyšuje dokonca aj antickú Lukréciu. Samozrejme sa javí básnikom aj ako Venuša – ale ako cudná Venuša, ktorá svojou krásou síce budí lásku, ale svojou povahou je skôr ako Minerva …

Nasledujúce generácie boli týmto vychvaľovaním zmätené a zväčša ich odmietali ako dvorné lichotenia; všetky ohováračky však považovali za bernú mincu. Zodpovednosť za to nesú hlavne dva pramene z vtedajších čias, ktoré obidva platia za dôveryhodné a nestranné a navzájom sa doplňujú: je to denník pápežského ceremoniálneho majstra Johannesa Burcharda, rodom Nemca, a Dejiny Talianska od Francesca Guicciardiniho.

Hoci Burchardov Liber notarum až do konca 19. storočia cirkuloval po Európe v rozličných verziách, považovala ho väčšina historikov za spoľahlivý, lebo autor sa zdržiava akéhokoľvek komentára k opisovaným udalostiam. Najmä jeho opis tzv. gaštanového balu vyvolával hneď po uverejnení nepredstaviteľný furor. Burchardus opisuje hostinu, podávanú vo Vatikáne Caesarom Borgiom,

„na ktorej bolo 50 počestných kuriev, zvaných kurtizánami, ktoré tancovali so sluhami a inými prítomnými najprv oblečené a potom nahé”.

Zlatým klincom večera, ktorého sa s potešením zúčastnili aj pápež a Lukrécia, bolo však to, že po večeri sa svietniky postavili na podlahu a medzi ne sa hádzali (asi pečené) gaštany, ktoré mali kurtizány plaziac sa štvornožky zbierať.

„Potom boli vypísané odmeny, ako napr. plášte, topánky, čiapky a iné veci pre tie, ktoré dokázali so sluhami najčastejšie obcovať až do orgazmu. Divadlo sa odohrávalo v sále a verejne …”

S menej podrobnosťami, ale pôsobnosť gaštanového balu ešte prevyšujúc, referuje Burchardus na inom mieste o tom, ako sa Lukrécia so svojím otcom s potešením zvykla prizerať z okna Vatikánskeho paláca, ako sa na dvore párili kone.

Kým Burchardus má vo svoj prospech skutočnosť, že mocou svojho úradu bol všade „pri tom”, a tak získal dôverné informácie o všetkých tajomstvách Vatikánu, zakladá sa dôveryhodnosť Guicciardiniho, „jediného veľkého historiografa renesancie”, ako ho volá historik Felix Gilbert, práve na jeho dištancovanom, „modernom” opise udalostí. Vo svojej Storia ďItalia z roku 1534 sa zmieňuje o Lukrécii len okrajovo, ale dosť podrobne, aby v nás rafinovaným spôsobom upevnil fatálnu predstavu tajomnej zvodkyne:

„Kardinál z Valencie (Caesare Borgia), ktorému bol jeho duchovný úrad úplne cudzí, lebo túžil po živote uprostred používania zbraní, nemohol zniesť, že tento úrad pripadol jeho bratovi; okrem toho ho dráždilo a hnevalo, že jeho brat mal väčší podiel na láske ich spoločnej sestry; takto spaľovaný ctižiadosťou a vášňou (najmocnejšími popudmi pre každý zločin) nechal jednej noci v Ríme zavraždiť a do rieky Tiber hodiť svojho brata, keď tento bez sprievodu jazdil na koni mestom. Okrem toho kolovala povesť (ak si také ohavnosti vôbec zaslúžia vieru), že na láske Madony Lukrécie sa podieľali nielen bratia, ale dokonca a najviac aj sám otec: Hoci ju vydal za Giovanniho Sforzu, pána z Pesary, nezniesol, aby mal za soka v láske jej manžela a rozlúčil mocou svojho úradu už naplnené manželstvo…”

Bez toho, že by boli pribudli ďalšie pramene, vznikli na podklade Burcharda a Guicciardiniho nespočetné neskoršie opisy a líčenia, v ktorých sa hlavná vina pripisovala raz otcovi a inokedy synom alebo dcére, a to podľa ľubovôle autora alebo ducha času a záľub čítajúcej verejnosti.

Tak v 19. storočí, ktoré bolo zbláznené do opisov dejín, slávil triumfy Viktor Hugo so svojou už v roku 1833 napísanou sentimentálnou drámou Lukrécia Borgia. Je to tragédia monštruóznej ženy, ktorá sa nakoniec očistí a polepší materstvom. Bolo to najmä toto dielo (úspešné okrem toho aj ako podklad pre Donizettiho operu), ktoré v roku 1874 inšpirovalo Gregorovia k jeho knihe o Lukrécii – vo svojom denníku píše, že to urobil len preto, aby si zarobil na cestu do Grécka, kde sa chcel zotaviť z práce na monumentálnych Dejinách Ríma v stredoveku. Vyšlo mu to: celý náklad sa rozpredal za pár týždňov.

Je to rozštiepená kniha: Na jednej strane demonštruje autor démonickú legendu a do podrobností líči, ako sa Lukréciine manželstvá zaraďovali do meniacich sa politických spojenectiev Alexandra VI. a ako sa v týchto súvislostiach vytvárali a šírili námietky a povesti. Na druhej strane je otázka, či bola Lukrécia „najhriešnejšou zo všetkých žien”, morálnou otázkou, a tu sa autorovi nedarí zachytiť dištancovaným pohľadom skutočnosť života v dobe vrcholiacej renesancie. Stále cítiť hrôzu z toho,

„že dnešnému človeku by každodenné barbarstvo, okolo ktorého vtedajší ľudia prechádzali bez povšimnutia, potrhalo nervy a jeho duch by sa asi zbláznil”.

Celkom iným spôsobom – a najmä oveľa podrobnejšie ako Gregorovius – rozpitváva od konca 19. storočia legendu o Lukrécii tzv. kritika zdrojov. Kritické vydania Burchardovho denníka dokazujú, že práve pasáže do roku 1503 boli v neskorších časoch prepisované až do nespoznania.

Borgiovci – iba rodinný podnik?

Ešte výraznejší je objav historičky Susanne Schulerovej-Pirolisovej. Táto vo svojej knihe o Borgiovcoch z roku 1963 porovnáva opis gaštanového balu so „správami” o slávnostiach čarodejníc a prichádza k záveru, že Burchardus orgie onej slnovratovej noci až do podrobností prispôsobil bežnej predstave o sabate čarodejníc ako „opaku svätej omše” (napr. v povestnom Kladive čarodejníc). Takto denuncuje Lukréciu ako čarodejnicu – jeho súčasníci to ľahko dešifrujú – a z Alexandra urobí Antikrista – ako takého ho pranieroval už Savonarola.

Potom, čo také napínavé kritické analýzy prameňov „dekonštruovali” postavu Lukrécie, vyschol záujem historikov – alebo stratili odvahu. Neochabol však záujem básnikov. Najmä v posledných desaťročiach slávi vo viac alebo menej triviálnej forme blýskavý návrat historický román a tu sa skoro pravidelne objavujú stále nové diela, v ktorých hrá pápežská dcéra hlavnú alebo aspoň vedľajšiu rolu.

Posledný a možno najkrajší príklad tohto druhu literatúry je v roku 1998 uverejnený a teraz aj do nemčiny preložený román populárneho katalánskeho spisovateľa Manuela Vázqueza Montalbána, majúci za titul heslo Caesara Borgiu: Cisár alebo nič. Opäť sa dozvieme málo alebo skoro nič o historickej Lukrécii, zato tým viac o nás a o našej dobe. Lebo pre Montalbána ostáva z trojice aurum, vis, Venus len dvoje: peniaze a moc. A moc stratila svoju démonickosť a podnetnosť, ostala z nej len cynická mechanickosť. Ak je však vo Vatikáne každá každému po vôli, vzniká z toho bezvýznamný, skoro nudný zhon, ktorý sa nafukuje len z politickej vypočítavosti až ku škandálu. Borgiovci potom nie sú zlopovestnou dynastiou, a už vôbec nie „rodinou diablov”, ale jednoducho „podnik”. Tak to aspoň vbíja do hlavy svojej sestre Caesare: a ona potom podľa toho poslušne funguje – mimo dobra a zla.

Lukrécia ako figúrka vo veľkom kšefte, to je pre dnešok pekný obraz, ale tá v jej prípade tak rada odprisahávaná historická pravda ostáva nedosiahnuteľná. A tak ostávame v zajatí udalostí, vzišlých často len z kolektívneho blúznenia, alebo sa s potešením pristavíme pri nesmrteľných anekdotách – ako tá o pápežskej dcére, ktorá raz potrebovala celý deň nato, aby si umyla vlasy.

Prameň: Friederike Hausmannová, Die Zeit, č. 49, s. 92, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Be the first to comment on "Madona Lukrécia"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*