Harvey Siegel

a prečo je možné nerelatívne, absolútne posúdenie.

Epistemologický relativizmus možno definovať ako názor, že vedomosti (a/alebo pravda alebo posúdenie) sú relatívne – vzhľadom na čas, miesto, spoločnosť, kultúru, epochu, koncepčnú schému alebo rámec, vzhľadom na osobnú úroveň alebo presvedčenie, a to preto, lebo to, čo sa považuje za vedomosti (alebo za pravdu, resp. za jej odôvodnenie), závisí od hodnoty jednej alebo viacerých týchto premenných. Podľa názoru relativistu je vedenie relatívne preto, lebo rozličné kultúry, spoločnosti, epochy atď. majú rozličné pozadie princípov, kritérií, a/alebo štandardov pre hodnotenie tvrdení o vedomostiach; a niet vraj neutrálnej cesty na voľbu medzi týmito alternatívnymi súbormi štandardov. Základná téza relativistu teda znie, že tvrdenia o vedomostiach (a/alebo o pravde, alebo racionálne odôvodniteľnom tvrdení) sú relatívne vzhľadom na štandardy, ktoré sa pri hodnotení týchto tvrdení používali a že tieto alternatívne štandardy nemožno neutrálne vyhodnotiť na základe nejakého vyhovujúceho metaštandardu. (Charakter takej „neutrality“ sa vysvetľuje v prílohe k tomuto článku.)

Doktrína relativizmu sa zvyčajne odvodzuje od Protagorasa, ktorého opisuje Platón v knihe Theaetetus ako autora výrokov, že

„človek je mierou všetkého“ („homo mensura“) a „každá vec je pre mňa taká, ako sa mi javí; a pre teba taká, ako sa javí tebe“. Platónov Sokrates charakterizuje Protagorasov relativizmus ako názor, že „čo sa niekomu vidí byť pravdou, je pravdou preňho, lebo sa mu to vidí byť pravdou“.

Tento názor je práve tou formou relativizmu, akú som práve načrtol, pretože pre Protagorovcov nebolo vyššieho štandardu ako individuálny – so špecifickým postavením v čase, mieste, kultúre, rámci atď.; len vzhľadom k nemu možno vysloviť súd o pravde (a vedení). Ale relativizmu sa dá lepšie rozumieť ako doktríne, ktorá je všeobecnejšia ako jej protagorovská verzia, keďže prameň relativizmu kladie na úroveň štandardov a nie, ako protagorovská, na úroveň osobného názoru; takto vhodnejšie charakterizuje nové vplyvné verzie relativizmu.

Problém inkoherencie

Oponenti relativizmu ho často kritizovali; najzásadnejšia je výčitka, že je sebareferenčne nekoherentný (na seba sa odvolávajúc nesúhlasný), resp. sám sa vyvracajúci: lebo obrana tejto doktríny vyžaduje, aby sa jej obranca vzdal. Existujú viaceré verzie výčitky inkoherencie. Najmocnejšia znie, že relativizmus vylučuje možnosť určiť, čo je pravda, aká je hodnota dôvodov a vôbec všeobecne aká je epistemická hodnota sporných tvrdení alebo pracovných téz – vrátane vlastného tvrdenia -, pretože nedať relativizmu hodnotu tvrdenia alebo tézy môže znemožniť test epistemologickej adekvátnosti, resp. môže sa označiť za nespravodlivé alebo nesprávne.

Príkladom je protagorovský relativizmus. Ak „čo sa vidí byť niekomu pravdou, je pravdou preňho, pretože sa mu to vidí byť pravdou“ (dôraz kurzívou je pridaný), potom žiadne seriózne tvrdenie nemôže byť iné ako správne, resp. nemožno ho oprávnene posúdiť ako falošné. Ale ak nie je možné, aby (seriózne) tvrdenie alebo doktrína boli falošné, potom padá možnosť ozajstného rozlišovania medzi pravdou a klamstvom; „falošným“ názorom sa stáva len ten názor, ktorému sa neverí. Protagorovský relativizmus je na prvom stupni len doktrínou o relatívnosti pravdy, ale dá sa ľahko rozšíriť na veci epistemického hodnotenia vo všeobecnosti; potom hlása relativitu štandardov spravodlivosti a ospravedlnenia ako aj pravdy. Z toho vyplýva, že nie je možné, aby nejaký názor, ktorý niekto seriózne označí za správny alebo odôvodnený, mohol byť nesprávny alebo nespravodlivý. Konečný výsledok potom je, že pojmy pravdy, spravodlivosti a odôvodniteľnosti sa úplne podmínujú, spochybnia. Ak je to však tak, potom ani relativizmus nemôže byť pravdivý, správny alebo odôvodniteľný.

Relativizmus je nekoherentný tým, že ak má pravdu, potom je pojem pravdy spochybnený a on sám nemôže byť pravdivý. Relativista zdôrazňuje relativitu štandardov, potrebných na posúdenie, a práve tým znemožňuje rozlíšiť medzi pravdou a jej opakom. Potvrdenie a obrana relativizmu by vyžadovali neutrálne štandardy, ale relativizmus odmieta možnosť ich existencie; tým odmieta možnosť samotnej obrany relativizmu – brániť ho možno len vtedy, ak sa ho posudzovateľ vzdá. (Keby to urobil, dopustil by sa „dialektickej samovraždy“ – Levine). Stáva sa tak impotentným, neschopným sebaobrany a dostáva sa do reflexívnych ťažkostí. Brániť relativizmus nerelativisticky by totiž bolo nelogické, resp. logicky je to nemožné. Taká obrana by sa musela odvolávať na niečo, čo relativista neuznáva, na čo sa nemôže odvolávať – ak sa nevzdá relativizmu.

Iný druh pravdy?

Výčitka ne koherentnosti je pre relativistov najťažším problémom. Pokúšali sa mu vyhnúť vymyslením pojmu relatívnej pravdy, ale ani tak nedosiahli úspech. Vzniklo niekoľko verzií relativizmu, založených na tomto pojme, ale vcelku nemajú zmysel. Nahradiť výraz „čo je pravda pre mňa“ výrazmi ako „čo si myslím“, „čo verím“, „to je relatívna pravda“ predsa značí opustiť pole relativizmu, aj keď bude relativista tvrdiť, že pri jeho činnosti mu nejde o obranu relativizmu, ale o niečo iné.

Aj keby existovala životaschopná koncepcia relatívnej pravdy, jej obrana relativistom by aj tak bola vystavená výčitke ne koherentnosti: predpokladala by neutrálny štandard, na ktorý sa bude treba odvolať, a to nemôže relativista pripustiť.

Relativista môže povedať: „Vy máte vašu koncepciu pravdy (resp. relatívnej pravdy), ja mám moju a nezáleží na tom, ktorá je lepšia ako druhá“, ale v tom prípade sa stráca filozofický podklad, deliaci relativistu od nerelativistu a dišputa stráca filozofický charakter. Ak relativista povie „Ja som relativista, vy nie ste; ale váš názor je taký dobrý ako môj“, potom nie je jasné, prečo by sme ho mali považovať za relativistu. Aj pri odmietnutí obrany relativizmu sa teda vynára problém impotencie, s ktorým sme sa už stretli pri nemožnosti jeho obrany.

Záver: Či je relativistova koncepcia pravdy relatívna alebo nerelatívna, jeho uznávanie i obrana relativizmu sa ukazujú byť nekoherentné a samy sa vyvracajú.

Poznámky (výber z 11 položiek)

1. Je veľa iných relativizmov: morálny, axiologický, kultúrny atď. – ale o tie tu nejde. Nepoužívam prívlastok epistemologický, ale taký mám vždy na mysli. Diskusia o iných relativizmoch sa ľahko nájde v knihách.

2. Je veľmi dôležité rozlišovať medzi relativizmom a príbuznými ale epistemologicky rozličnými výrazmi, s ktorými sa často zamieňa, napr. so skepticizmom, falibilizmom (omylnosťou), pluralizmom, nihilizmom atď. Inštruktívny prehľad sa ľahko nájde v knihách.

4. M. Levine „Reality Relativism“ v Aspects of Relativism: Moral, Cognitive, and Literary, ed. by J. E. Bayley; Lanham, Md.: University Press of America, 1992, s.72.

Harvey Siegel je profesor filozofie na Univerzite v Miami. Je autorom kníh Relativism Refuted (Vyvrátený relativizmus, D.Riedel, 1987) a Rationality Redeemed? (Zachránená racionalita, Routledge, 1997). Tento článok je úryvok zo state „Relativizmus“ z knihy Handbook of Epistemology, eds. I. Niinilvoto, M. Sintonen a J. Wolenski, Kluver, v tlači).

Prameň: „Why Everything is Not Relative“ (Prečo všetko nie je relatívneň, Free Inquiry, 18/4,  1998, s. 35-38.

Preložil Rastislav Škoda