Pravicový mesačník Die politische Meinung uverejnil v júni 2000 článok prof. Eugena Bisera „Rozvinie ešte kresťanstvo presvedčivosť?”, v ktorom autor rozvíja myšlienku, že z duchovných koreňov Západu (rozumej: z triády Abrahámových náboženstiev židovstva, kresťanstva a islamu) vyrastú nové perspektívy pre budúcnosť.

V marci 2001 prišla kontroverzná polemika Rüdigera Böhleho „O nepresvedčivosti kresťanstva” dokazujúca, že kresťanstvo sa nehodí za garanta toho, čo dnes menujeme slobodou, solidaritou a toleranciou, ako aj replika osloveného autora. Aj z priestorových dôvodov nemôžeme uverejniť dlhú Biserovu esej (záujemci ju majú k dispozícii v redakcii). Neodvažujeme sa predkladať našim čitateľom stránky odstavcov typu:

„ … rastúca túžba, aby sa otvoril stánok dogmatických a kultových spredmetnení a aby sa jeho obsah stal natoľko zrozumiteľným, že ho veriaci príjmu, pochopia a urobia z neho obsah svojho života. Len to zodpovie objavu nového boha, ktorý biedu svojho stvorenia premáha tým, že ho privinie na svoje srdce, príjme za svoje dieťa a jeho trápenia a viny spáli ohňom svojej očisťujúcej lásky.”

Naproti tomu v Böhleho replike nachádzame veľa trvale aktuálnych námetov do diskusie.

Astrologické nezmysly sú dosť rozšírené. Aj politici sa vraj občas obracajú o radu na hviezdy a nemeckí televízni diváci boli ohúrení, keď známa demoskópka prof. Elisabeth Noelle-Neumannová vyhlásila, že verí na silu hviezd. Kým na jednej strane štátom podporované a dokonca aj konfesionálne viazané organizácie ponúkajú kurzy astrológie pre dospelých, závisí angažovanosť pre ozajstné vzdelávanie národa neraz od osobnej iniciatívy pár jednotlivcov. Prof. Roslund (astronóm) opisuje, aké skúsenosti získal na univerzite v Göteborgu pri organizovaní verejných kurzov proti astrológii (pre študentov i dospelých).

Albert Camus (1913-1960), francúzsky spisovateľ, novinár a filozof, sa vo svojom diele zaoberá revoltou človeka proti nezmyselnostiam – napr. proti trestu smrti a stínaniu guilotínou. Bol veľmi aktívnym členom francúzskeho hnutia odporu proti fašizmu a aj potom bojoval proti každej politike na úkor indivídua. So svojím dlhoročným priateľom Jean-Paulom Sartrom a s parížskou ľavicou sa rozišiel pre ich idealizáciu Sovietskeho zväzu. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. 4. januára 1960 umrel pri autonehode.

S poldruharočným oneskorením splácame svoju dlžobu kométe, čo preletela ponad Európu koncom 16. storočia – vlani bolo štyristo rokov od zavraždenia Giordana Bruna – a sedemdesiat rokov od vyhlásenia za svätého „kladiva na kacírov”, jezuitského kardinála Roberta Bellarminiho, predsedu inkvizičného tribunálu, ktorý (nie tribunál, ale jeho Excelencia kardinál!) Giordana Bruna skrivodlivo súdil, neľudsky mučil a nechal bezcitne popraviť upálením. Aký je dnes oficiálny postoj Vatikánu k tomuto „svätému”?
Prívlastok „anarchista” dostáva v posledných rokoch iný obsah, ako mal vtedy, keď v Sarajeve v r. 1914 Gavril Princip zavraždil rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda. Presadzuje sa poznanie, že anarchizmus (bez atentátov) je prejavom revolty proti sociálnej nespravodlivosti a najznámejší súčasný anarchista, lingvista Noam Chomsky, patrí medzi najväčších žijúcich intelektuálov; približujeme ho čitateľom ďalšou esejou.

Nepoznám kapacity slovenského základného výskumu v oblasti antropotechník, ale nemám obavy, že by sa na niektorom z výskumných pracovísk SAV a rezortov konalo klonovanie alebo čo len sledovali terapeutické ciele výskumu kmeňových buniek. Problém novej bioetiky je však taký aktuálny, že nemôže obísť ani SNR, najmä z toho dôvodu, že konzervatívne kruhy by pri ňom rady prihriali aj starú polievku umelého prerušenia tehotenstva, ako nám to nedávno ukázala iniciatíva KDH. Preto pripomíname, že ľudský plod, ktorý nemá žiadne ústavné práva nielen v našom štáte, ale ani inde na svete, sa nepovažuje za ľudskú osobu ani v biblii a že diskusia o novej bioetike v svetonázorovo neutrálnom štáte sa musí vyvarovať v prvom rade nástrah fundamentalizmu.