Jörg Lau

S uspokojením konštatujeme, že nemecký parlament prijal kompromisné riešenie problému práce s kmeňovými bunkami: na jednej strane ju zakazuje, na druhej strane ju za určitých podmienok povoľuje. Dá sa to nazvať šalamúnskym rozhodnutím, ale možno v tom vidieť aj dvojitú morálku: je dovolené pracovať s kmeňovými bunkami, dovezenými z cudziny, ale také bunky neslobodno vyrábať v Nemecku.

K rozhodujúcim zástancom tohto riešenia patrí Volker Gerhardt, profesor praktickej filozofie na berlínskej Humboldtovej univerzite, kde boli jeho predchodcami napr. Fichte, Hegel a Schelling, a kde vo foyeri hlavnej budovy pretrváva z čias NDR chýrny citát marxistickej Feuerbachovej tézy, že činorodá „premena” sveta je viac ako jeho „filozofické” vysvetľovanie. Sú takí, čo v tejto vete vidia osudné svedectvo intelektuálnej nedôvery k sebe samému, ktorá na tejto posvätnej pôde nemá miesto. Žeby azda preto mali posledné dve publikácie Gerhardta názvy Sebaurčenie (1999) a Individualita (2000)? Ich predmetom je moderný jednotlivec vo vzťahu ku komplexu etiky, filozofickej antropológie a politickej filozofie. Základnou snahou Gerhardtovho myslenia je vymaniť pojem života z iracionalistickej filozofie.

Človek je animal rationale, zviera, ktoré má – následkom svojho rozumu – svoje dôvody pre svoje konanie. Len ak sa sám považuje za indivíduum, potrebuje si človek svoje činy odôvodňovať. Takáto morálna filozofia robí z človeka sebaurčujúceho a sebe zodpovedného jedinca. Kto takéto názory neuloží do trezoru teoretického myslenia, ale upotrebí ich pri svojom spoločenskom a politickom angažovaní, vystaví sa nebezpečenstvu démonizácie zo strany fundamentalistických náboženských kruhov.

Gerhardt je predsedom bioetickej komisie Nemeckej výskumnej spoločnosti (DFG) a členom Štátnej etickej rady práve v čase, keď vrcholí debata o bioetike v súvislosti s možnosťami využitia či zneužitia ľudských kmeňových buniek; keď stačí prejaviť čo len zvedavosť na možnosti nových biotechnológií, len informovať sa a druhých, a diskreditujú vás, démonizujú vás!

[Pripomenulo mi to nevdojak časy, keď nám na gymnáziu profesor náboženstva chcel nahovoriť, že zatúžiť po dievčati je (podľa deviateho božieho prikázania) smrteľný hriech. Postískať, ukradnúť bozk, opáčiť, áno, to sa nesmelo či nemalo, ale bolo to v našej prirodzenosti a ako zlé nám to nepripadalo. Len oveľa neskôr, ako vysokoškoláci alebo ešte neskoršie, sme sa dozvedeli, že z právneho hľadiska nie je zločinom chcieť niekoho zavraždiť.

„Muž si môže predstaviť aj tucet vyzliekaní a milovaní krásnej ženy alebo tucet podôb sladkej pomsty na nepriateľovi. Kým neuskutoční svoj úmysel pomstiť sa, nie je vinný. Až konkrétny čin ako výsledok voľby je predmetom morálky.” (Paul Kurtz, Zakázané ovocie, s.44).

Ale žeby bolo hriechom už zatúženie pri pohľade?! Myslím si, že to bol jeden z dôležitých momentov pri našom rozchode s neľudskou katolíckou morálkou, ktorej sa dnes dáva meno dvojitá morálka. Žeby už úvaha o génovej manipulácii bola zakázaná? Žeby už terapeutické klonovanie malo byť prísne trestané? – pozn. prekl.]

Gerhardt sa nevyhýba protivetru a nebezpečným témam súčasnosti. Vo svojej polemike k biopolitickej debate Rodí sa človek uvažuje o potrate a predimplantačnej diagnostike (PID), o začiatku života a ľudskej dôstojnosti, o práve na život a o práve robiť výskum. Ostrým perom vytýka pohoršujúcim sa kritikom výskumu kmeňových buniek ich vlastné protirečenia. Ak niekto schvaľuje tento výskum argumentom, že vo výhľade je zlepšenie či až záchrana mnohých životov, dvíhajú prst upozorňujúc: „Ani vznešený cieľ nesvätí prostriedky!” Ak však ide o umelé prerušenie tehotnosti, pripúšťajú mnohí biskupi (a dokonca aj konferencia biskupov, no pápež ešte nie) kompromisy. To sa volá dvojitá morálka.

Gerhardt kritizoval aj veľký prejav spolkového prezidenta Raua k biotechnológii. Vytýka mu fatálnu alianciu biologizmu a moralizátorstva, keď sa „z biologického faktu splynutia vajíčka so semennou bunkou vyvodzuje morálny princíp”. Sám nepripisuje veľký význam ani diskusii o tom, či je už kôpka buniek človekom, alebo či naozaj „indivíduum schopné sebaúcty neznesie ani to, aby sa s tým, z čoho vzniká, narábalo neúctivo, urážlivo alebo ľahostajne.” Pretože akáže je to ľahostajnosť, čo ženie lekára hľadať potrebný liek?

Klíma debaty o bioetike v Nemecku je plná síry. Prevládajú mienkotvorné fejtóny, plné fantázií o „posthumánnej” budúcnosti bez chorôb a postihnutí, plnej vzrušujúcej všemocnosti a končiacich vždy bezmocným volaním po absolútnej hranici. Zatiaľ sa hlási k slovu málo vedcov typu profesora Gerhardta, obrancov rozumu, ktorí sa snažia o primerané zváženie rizík a šancí génovej techniky. Zatiaľ je miláčikom konzumentov masmédií Kasandra so svojimi apokalyptickými predpoveďami. Pesimizmus sa stal oficiálnym názorom na budúcnosť biotechnológie a dobré slovo v prospech budúcnosti pôsobí provokatívne. No Gerhardt nezamýšľa provokáciu; ako filozofa ho miznúca dôvera ľudí v riadiace a chrániace politické inštancie nemôže nechať chladným. Využíva každú príležitosť poukázať na právo a účinnosť existujúcich inštitúcií.

Rozhodnutie nemeckého parlamentu o kmeňových bunkách nesie zreteľné črty Gerhardových diskusných príspevkov v Etickej rade a ako ich poznáme z jeho polemických spisov. Pomaly získava prívržencov aj medzi fejtonistami.
Skoro by sa dalo povedať, že filozofi menia svet tak, že ho rozlične vysvetľujú.

Prameň: Jörg Lau, Unheimlicher Vernunftapostel, Die Zeit, č. 8, 2002.