Nicholas Eberstadt

Mnohé štáty majú starnúce obyvateľstvo, ale ani jeden sa nevyrovná Japonsku. Jeho skúsenosti môžu byť poučením pre iné štáty a umožňujú nazrieť do rozdielov japonskej spoločnosti.

V roku 2006 dosiahlo Japonsko demografický a sociálny bod obratu. Podľa oficiálnych tokijských štatistík bolo o málo viac úmrtí ako narodení – niečo podobné sa nevyskytlo od roku 1945, roku katastrofálnej porážky Japonska v 2. svetovej vojne. Nebol to však prejav nejakého zmätku, ale posol novej národnej normy.

Japonsko je teraz krajinou „vymierajúcej spoločnosti“. Úmrtnosť je dnes vyššia ako pôrodnosť a nerovnováha rastie. Národ začína prežívať obdobie predĺženej depopulácie. V priebehu pár generácií sa počet obyvateľov Japonska zníži o 20 %. Nemci, ktorých počet sa v rokoch 2002 až 2009 znížil o odhadom 700 000, majú pre tento nový jav výraz „schrumpfende Gesellschaft“, Angličania hovoria o “shrinking society”. Rozumie sa ním, že progresívna mierová depopulácia znamená oveľa viac ako len znížený počet hláv. Nevyhnutne sa myslí na transformáciu rodinného života, sociálnych vzťahov, nádejí a očakávaní.

Ale Japonsko je na vrchole ešte väčšieho demografického prerodu ako dnešné Nemecko a iné národy, ktoré sú v podobnej situácii, vrátane Talianska, Maďarska a Chorvátska. (Spojené štáty tiež starnú, ale ich populácia ešte stále rastie.) V priebehu len jednej jedinej generácie povedie demografický trend k premene Japonska na dramaticky – v určitom zmysle nepredstaviteľne – iné postavenie štátu, aké má tento štát dnes. Ak napríklad použijeme projekcie amerického cenzu na Japonsko, bude v Japonsku v roku 2040 tak veľa ľudí vo veku nad 100 rokov a tak málo novorodencov, že každé bábätko bude vítať storočný starec. Úpadok populácie a jej extrémne starnutie podstatne zmenia rozsah možností pre Japonsko – a bude to mať veľkú ozvenu odozvu v sociálnom živote, ekonomickom výkone a zahraničných vzťahoch. Postupne, ale neúnavne sa Japonsko mení na spoločnosť, ktorej obrysy a fungovanie sa dosiaľ preberali len v sci-fi románoch. Nevie sa, či japonská cesta do budúcnosti bude predzvesťou toho, čo čaká aj iné starnúce spoločnosti. V poslednom storočí modernizácia podstatne zvýšila ekonomické, vzdelanostné, technologické a sociálne podobnosti medzi Japonskom a inými bohatými štátmi. V mnohých dôležitých ohľadoch však Japonsko ostalo odlišné – a v blízkej budúcnosti sa môže stať ešte menej podobným iným bohatým štátom, pretože populačné zmeny zvýrazňujú niektoré z jeho jedinečných postojov a sklonov.

Profil budúcej japonskej populácie je už zhruba hotový. Viac ako 75 % obyvateľov Japonska v roku 2040 je už nažive a žijú tam. Ich životnú dráhu ovplyvnia tri základné typicky japonské vlastnosti: 1. extrémne priaznivé podmienky celkového zdravia – Japonci dosahujú najvyšší vek na svete a sú vyhliadky na jeho ďalšie zlepšenie; 2. neobyčajne ostrá averzia voči imigrácii; a 3. najvýraznejšia a najdlhšia doba nedostatočnej pôrodnosti pod úrovňou náhrady, aká sa nevyskytla u žiadneho národa v modernom svete.

Celková pôrodnosť v Japonsku po prvý raz dočasne klesla pod úroveň náhrady v 1950-tych rokoch, teda v čase, keď ostatok sveta práve začínal prudko rásť, a to za zvukov alarmu pred možnosťou „populačnej explózie“. Ostala pod úrovňou náhrady (čo je okolo 2,1 pôrodov na ženu) od začiatku 1970-tych rokov. Celková pôrodnosť (počet pôrodov na ženu za celý život) sa síce zvýšila z najnižšej hodnoty 1,26 v roku 2005 na 1,37 v roku 2009, ale aj to sú len dve tretiny hodnoty, potrebnej na dlhoročnú populačnú stabilitu. (Japonská populácia pokračovala v raste až do 21. storočia, pretože skupina žien v plodnom veku rástla až do asi 1990-tych rokov a ohromné zlepšenie zdravia seniorov posunulo priesečník celkových úmrtí a narodení.)

Povojnový pokles pôrodnosti v Japonsku bol taký prudký, že sa dá nazvať virtuálnym kolapsom. V roku 2008 sa v Japonsku narodilo len toľko bábätiek, ako v roku 1948. Celková pôrodnosť je dnes nižšia, ako bola pred sto rokmi – a ak sa potvrdia dnešné projekcie, nebude mať Japonsko v roku 2050 viac novorodeniat, ako malo v roku 1870. Obraz o tom, ako to bude vyzerať, si vytvoríme, ak porovnáme profil dnešnej populácie s odhadom pre rok 2040. Ani nie za 30 rokov bude mať tretina Japoncov 65 rokov alebo viac. Japonsko je už dnes najšedivejšou krajinou na svete so stredným vekom temer 45 rokov. V roku 2040 sa jeho stredný vek zvýši na neuveriteľných 55 rokov. Na porovnanie: V raji penzistov v Kalifornii, v Palm Springs, je stredný vek 52 rokov.

Starnúca populácia sa bude, samozrejme, scvrkávať. Z dnešných 127 miliónov občanov – desiaty najväčší štát na svete – bude mať v roku 2040 len 106 miliónov. Počet ľudí v pracovnom veku (15 – 64 rokov) sa zníži o 30 %, z 81 miliónov na 57 miliónov. V roku 2040 sa bude celková populácia zmenšovať asi o jedno percento ročne (to je zhruba 1 milión ľudí ročne menej) a pracujúca populácia o takmer dve percentá ročne.

Bude toho však viac. Japonské historicky robustné (hoci niekedy aj vŕzgajúce) rodinné vzťahy, pilier spoločnosti vo všetkých predošlých generáciách, stoja v najbližších desaťročiach pred závažnou a možno rozhodujúcou eróziou. Tradičné „japonské rodinné hodnoty“ – ideály univerzálneho manželstva a rodičovstva – sú vlastne už dnes kuriozitou minulosti Japonska. Ich úpadok sa začal javiť zásadnými zmenami, ktoré zaručujú, že Japonsko roku 2040 bude krajinou s velikánskym počtom starnúcich osamelých jedincov, rozvedených indivíduí a dospelých, ktorých rodinná línia sa nimi prakticky skončí.

Vo svojej podstate bolo manželstvo v tradičnom Japonsku vecou povinnosti a nie lásky. Na začiatku žijúcej pamäti prevládali aranžované manželstvá (miai), kým manželstvá z lásky (renai kekkon) boli anomáliou. V roku 2005 bolo tradične aranžovaných len 6 % manželstiev. Zdá sa, že kolaps aranžovaných manželstiev zobral niečo so sebou. Existuje takmer dokonalá korelácia medzi zánikom aranžovaných manželstiev a povojnovým poklesom pôrodnosti.

Nevšímajúc si povinností podľa starého rodinného poriadku sa mladí japonskí muži a japonské ženy ponorili do dosiaľ neznámeho mora medziosobných vzťahov. Prvým dôsledkom bol bezhlavý „útek pred manželstvom“, ako ho opísal austrálsky demograf Gavin Jones. V modernom Japonsku začali muži aj ženy postupne odkladať manželstvo na neskorší čas – alebo sa mu definitívne vyhli. Medzi rokom 1965 a 2005 stúplo percento nevydatých žien na konci tridsiatky zo 6 % na 18 %; u mužov to bolo ešte prudšie – zo 4 % na 30 %. Mnohé z týchto singlov neopustili rodičovský dom a vytvorili nový rod parasaito shinguru, parazitujúcich singlov.

Kým na jednej strane sa mladí Japonci čoraz viac vyhýbajú manželstvu, na druhej strane rozvody ďalej narúšajú rodinnú štruktúru. Byť nevydatá a mať veľmi skoro prvé dieťa už nie je situácia vyžadujúca vysvetľovanie a ani rozvod nezanecháva na postihnutých stopu. Medzi rokmi 1970 a 2009 sa ročný počet rozvodov temer strojnásobil. Počet nových manželstiev sa medzitým znížil temer o tretinu. Podľa jednej štúdie sa pravdepodobnosť vydatej ženy, že sa rozvedie, zvýšila z 10 % v roku 1965 na okolo 30 % dnes; to je viac, ako v takých „postmoderných“ škandinávskych štátoch, ako je Nórsko alebo Fínsko.

Keď útek pred manželstvom a normalizácia rozvodu preformulovali životné dráhy v Japonsku, preriedli šíky plodných dospelých ženatých mužov a vydatých žien. Hoci v roku 2010 bol rovnaký počet mužov a žien vo veku 20 až 50 rokov ako v roku 1970, v roku 2010 bolo ich asi o 10 miliónov menej v manželskom zväzku. Ani v tejto kľúčovej demografickej skupine nie sú dnes vyhliadky na manželstvo. A manželstvo je jediná skutočná cesta k rodičovstvu. Slobodné materstvo ostáva nemysliteľné pre pretrvávajúcu hanbu za materstvo mimo manželstva. Dôsledok toho všetkého je, že Japonci sa dobrovoľne rozhodli pre masovú bezdetnosť.

Stupne bezdetnosti začali narastať v priemyselných štátoch od roku 1945, ale v Japonsku boli vysoké od začiatku. Asi 18 % Japoniek, narodených v roku 1950, skončilo bez detí – to bolo viac, ako je bezdetných ich chýrnych západonemeckých súčasníčok. U Japoniek, narodených o 15 rokov neskoršie, je pravdepodobnosť bezdetnosti zhruba jedna ku štyrom.

To všetko je len predzvesť toho, čo nás čaká.

Projekcie japonského oficiálneho Štátneho ústavu pre populáciu a sociálnu istotu ponúkajú dnešným mladým Japoncom omračujúci obraz možnej budúcnosti. Berme do úvahy ženu, narodenú v roku 1990, ktorá má dnes 22 rokov. Podľa súčasných trendov ústav odhaduje, že bude žiť 90 rokov, možno aj viac. Ale deti nemusia byť časťou jej životnej skúsenosti – aspoň v bežnom zmysle toho slova. Projekcia jej dáva o málo nižšiu pravdepodobnosť, že sa vydá a ostane vydatá do veku 50 rokov. Šanca, že sa nevydá, je 25 % a že nebude mať deti dokonca 38 %. Ešte prekvapujúcejšie je, že skončí svoj život, pravdepodobne bez biologických vnúčat.

Hoci sa to dá vyjadriť studenými štatistikami, ľudská chuť nového japonského demografického stavu vynikne lepšie v hovorovej reči:

• Ak pri slávnostnom sobáši chýba neveste alebo ženíchovi potrebné príbuzenstvo, ľahko sa dajú zaobstarať v celom štáte „prenajatí príbuzní“.
• „Babyloidi“ sú malé, kožušinové, robotické bábiky, napodobňujúce zvuky a pohyby skutočných bábätiek. Pomáhajú starším Japoncom vyrovnať sa so samotou a depresiou.
• Pre tých, čo hľadajú prítulnosť zvieraťa, ale o živé sa nemôžu postarať, sú k dispozícii robotické zvieratká alebo živé na niekoľkohodinový prenájom.
• V nedávnej vládnej štúdii sa tretina chlapcov vo veku 16 až 19 rokov vyslovila, že nemajú záujem alebo dokonca majú averziu voči sexuálnym intímnostiam.
• Mladí Japonci sa však veľmi zaujímajú o videové hry a internet. V roku 2009 vyvolal rozruch 27-ročný Japonec, ktorý sa „oženil“ s avatárom, ženským obrazom hrdinky jednej videohry, čo sledovalo tisíce ľudí na obrazovke on-line.
• Japonskí výskumníci sa venujú rozvoju atraktívnych, „ako živých“, androidov. Prednedávnom predviedli vo výklade jedného supermarketu presvedčivo realistického humanoida s menom Geminoid F, ako tam čakal na priateľa.

Tieto náhodné skutočnosti nemôžu odrážať celé spektrum každodenného života moderných Japoncov, ale ako historky odhaľujú jeho pravú, rozdielnu, a pravdepodobne zmysluplnú dnešnú podstatu – a možno aj budúcnosť.

Čo znamenajú všetky tieto rozvíjajúce sa demografické a rodinné zmeny pre Japonsko roku 2040? Pokúsme sa ich opísať:

Hrozivá ťarcha staroby: Napriek priaznivým dôsledkom „starnutia v dobrom zdraví“ môže neobyčajná demografia Japonska znamenať len to, že rýchlo rastúca starnúca časť obyvateľstva bude v blízkej budúcnosti krehká a zraniteľná – že pre japonskú spoločnosť budú verejné dôchodkové príspevky, zdravotné a lekárske služby a dlhodobá starostlivosť stále ťaživejšie. Veľkým problémom môže byť Alzheimerova choroba. Jedna štúdia Medzinárodného strediska pre túto chorobu predpovedá, že pri súčasnom trende môže výskyt tejto choroby dosiahnuť 5 %, to je výskyt u jednej z 20 osôb. Rozsah potrebných opatrovníckych služieb je pri takom vývoji ohromujúci – a pri pokračujúcej erózii japonskej rodiny bude mať stále menej seniorov deti, ktoré by sa o nich starali. Za takých okolností je inštitucionalizácia dlhodobej starostlivosti o starších ľudí nevyhnutná.

Nový druh detstva: V nedávnej minulosti bolo v Japonsku veľa detí, kým starkí (ktorí očakávali prejavy úcty) boli vzácni. Podľa väčšiny predpovedí však budú v roku 2040 traja starí ľudia na každé dieťa pod 15 rokov – takmer opak pomeru, ktorý platil v roku 1975.

Ľahko si možno predstaviť Japonsko, v ktorom sa budú jeho deti – spojka spoločnosti s jej budúcnosťou – čoraz väčšmi ceniť. No je možná aj predstava budúcnosti, v ktorej si japonskí chlapci a dievčatá vytvoria vyslovený zmysel náročnosti, aký má nová rastúca čínska generácia „malých cisárov“, ktorí záväzky a povinnosti voči svojim starkým budú považovať za stále obťažnejšie a voliteľné, nepovinné. Nádeje a očakávania, kladené na túto zmenšujúcu sa časť mládeže budú vskutku enormné – a pre časť sa môžu ukázať neúnosné.

Japonsko už dnes prežíva znepokojujúci vzostup počtu mladých ľudí, ktorých sociálni vedci nazývajú NEET (not in education, employment, or training – nie je v škole, v zamestnaní ani v zácviku). Sú to mladé ženy, a ešte viac mladí muži, ktorí sa odhlásili z existujúceho japonského sociálneho poriadku. Patologický extrém tohto javu sú hikikomori, mladí dospelí v rodičovskom dome, uzatvorení bez priateľov do svojho sveta videohier, internetu a manga, komiksov. Presných údajov o počte hikikomori je málo, ale experti ho odhadujú na státisíce. Stačí povedať, že detstvo a mladá dospelosť budú v budúcom Japonsku iné, ako sme zvyknutí – a v mnohom ohľade ťažšie, ako boli kedykoľvek v minulosti.

Boj za zachovanie ekonomického rastu: Po dvoch „stratených desaťročiach“ slabého rastu, svetovej ekonomickej kríze a devastujúcom cunami stojí Japonsko pred budúcnosťou, v ktorej bude už jednoduché udržanie rastu postupne stále ťažšou výzvou. V priebehu najbližších troch dekád sa očakáva pokles populácie v pracovnom veku o 30 % a hoci starší Japonci preberú určitú časť úloh, celková pracovná sila štátu bude iste oveľa menšia, ako je dnes. Extrémne starnutie obyvateľstva bude zmenšovať celoštátne úspory – a tým aj možnosť investícií.

Demografický tlak na ekonomický výkon bude spojený s veľkým rastom dlžôb. V dôsledku svojho prístupu k financovaniu programov pre starých ľudí má Japonsko už dnes medzi rozvinutými krajinami v pomere k svojmu hrubému domácemu produktu najvyššie hrubé verejné zadlženie – viac ako 200 %. Predpovede pracovníkov Banky pre medzinárodné zúčtovanie počítajú pre rok 2040 so šokujúcim pomerom 600 %. (Grécky verejný dlh bol na začiatku drámy len 130 %.) Hoci Japonsko je v stave zaplatiť túto dlžobu bez štátneho bankrotu (ak si zachová možnosť pôžičiek s nízkym úrokom), ťažko si predstaviť recept na rýchly, čo aj mierny ekonomický rast z takýchto ingrediencií.

Napriek tomu si čisto aritmeticky možno predstaviť, že krajina s umenšujúcou sa populáciou – a klesajúcim HDP – môže teoreticky zlepšovať osobný príjem a životný štandard. Japonsko má niekoľko opcií na zvýšenie ekonomického rastu. Dôležité je, že si vybudovalo prísny vzdelávací systém a možnosti zvyšovania kvalifikácie, vrátane celoživotného vzdelávania, môžu citeľne zvýšiť produktivitu ich práce. Japonsko je vedúca krajina vo výskume, rozvoji a „produkcii vedomostí“. Využitie týchto kapacít a technologických predností môže stimulovať rast. Ako najzdravší národ na svete majú Japonci nevyužité možnosti zvýšenia svojej budúcej pracovnej sily predĺžením dĺžky pracovného života. A nakoniec, ďalekosiahla štrukturálna reforma ekonomiky – dlho mrzačenej nefungujúcim finančným a bankovým sektorom a inými chorobami – môže preukazne rozšíriť vyhliadky na dlhodobý rast. Siahnuť po týchto možnostiach však bude vyžadovať od vedúcich japonských politikov ostrú zmenu ekonomickej politiky a starnúci elektorát môže odmietnuť riziká.

Menej preplnené, „zelenšie“ Japonsko: Znižovanie počtu ľudí môže mať aj dobré dôsledky. Vyprázdnením vidieka získa národ viac životného priestoru a ornej pôdy na osobu, ako je to dnes. Ak sa vezmú do úvahy pripravované zlepšenia vo využití energií a environmentálnych technológií, môžu depopuláciu sprevádzať zlepšenia kvality života. Vďaka priaznivým technologickým možnostiam a čo aj pomalému ekonomickému rastu môže sa Japonsko stať vedúcim štátom na poli redukcie emisií skleníkových plynov.

Zmenšujúci sa medzinárodný vplyv: Demografické trendy budú mať v budúcich desaťročiach veľký vplyv na rolu malého Japonska vo svetových záležitostiach. Treba očakávať, že jeho podiel na svetovom ekonomickom výkone a jeho medzinárodný ekonomický vplyv sa asi značne zníži. Podobné to bude aj s jeho vojenskou silou. Pred 30 rokmi bolo Japonsko čo do počtu obyvateľov siedmym štátom na svete. Za 30 rokov bude pätnástym a predbehnú ho, medzi inými, Egypt a Demokratická republika Kongo.

Je pravda, že veľkí susedia Japonska, Čína a Rusko, majú na obzore rovnaké demografické mračná. Sebaobranný systém Japonska je oveľa väčší, ako naznačujú jeho súčasné možnosti (Mnohé sú vytvorené dobrovoľnými obmedzeniami.) Japonsko ako námorná moc, podobne ako iné pred ním, bude sa musieť napriek svojej sebaistote aj v budúcnosti pri obrane svojej národnej bezpečnosti spoliehať na medzinárodné spojenectvá. Pre budúcnosť potrebuje medzinárodných priateľov a spojencov ešte viac ako dnes. Jeho politici urobia dobre, ak budú uvažovať o tom, čo môže ponúknuť jeho starnúca, vyľudňujúca sa krajina takým perspektívnym partnerom.

Potenciálne kľúčová rola migrácie: Pre budúcnosť Japonska je migrácia niečo ako žolík. Vzhľadom k dlhodobej precitlivosti jeho obyvateľov voči „inakosti“ gaijinov (Nejaponcov) bola imigrácia do Japonska prísne obmedzená a asimilácia prisťahovalcov ešte viac. (Na porovnanie: V roku 2009 naturalizovalo Japonsko sotva tretinu nových občanov ako Švajčiarsko, ktoré má len 6 % počtu obyvateľov Japonska a má reputáciu výraznej rezervovanosti.) Aj tak sa Japonsko stáva kozmopolitným štátom, Japonci sú nadšení turisti a medzinárodní cestovatelia. Nie je nemožné, že sa postoj voči importovanej cudzej pracovnej sile zmení, ak to bude vyžadovať demografický tlak.

Nie menej zaujímavý je návrh, aby sa Japonsko stalo vážnym dodávateľom emigrantov pre ostatok sveta. Vzhľadom k cene a komplikovanosti starostlivosti o starnúcu populáciu mohli by Japonci vytvárať kolónie zdravotnej starostlivosti v štátoch ako je India alebo Filipíny; vytvorili by tam sídliská, kde by sa početní Japonci tešili z dobrého života a dostávali potrebné ošetrenie a pomoc za zlomok toho, čo by to stálo doma. Mladí Japonci by mohli nájsť záľubu v pobyte v zahraničí a hľadaní alternatívy k obmedzenej budúcnosti v zmenšujúcej sa, umierajúcej vlasti. Odhaduje sa, že v roku 2009 žilo v cudzine viac ako jeden milión Japoncov.

Projekcie populácií sú práve to: odhady na predpokladoch dneška. Je v predpovediach o budúcnosti japonskej populácie v najbližších desaťročiach možný nejaký prekvapujúci obrat? Celkom sa to vylúčiť nedá, ale musíme uznať, že možností je málo. Len katastrofa ozaj biblického rozsahu, ako by bolo katastrofálne umieranie dnešných strednovekých a postarších Japoncov, by mohla zastaviť bezprecedentné starnutie Japonska. Imigrácia, aspoň dnes, sa asi veľmi nezvýši a rast emigrácie by len urýchlil hustnutie mračien nad budúcnosťou Japonska. A niet ani nádeje, že by natalistická politika, napr. „baby bonusy“, dlhodobo niečo preukazne zmenila. V iných bohatých spoločnostiach mali také opatrenia v najlepšom prípade ohraničený úspech. Singapur agresívne uskutočňoval natalistickú politiku vyše dve desaťročia a v roku 2011 bola jeho celková pôrodnosť nižšia ako v Japonsku. Dekády celosvetových pozorovaní ukazujú, že pôrodnosť závisí väčšmi od želanej veľkosti rodiny, ako od „pôrodných úplatkov“.

Je možné, že nejaká veľká zmena vo verejných postojoch – ideologické alebo náboženské hnutie, „národné prebudenie“ alebo niečo podobné – pohne Japonskom a zvýši túžbu mať deti. No nič podobné sa dosiaľ nikdy nestalo v bohatej otvorenej spoločnosti s takou nízkou pôrodnosťou, ako má Japonsko.

V dobrom či zlom je depopulácia a prenikavé šedivenie osudom Japoncov až pokiaľ siaha naša predstavivosť. V určitom zmysle to robí Japoncov jednoducho „národom pionierov“: aj mnohé iné národy a populácie sa môžu podobne stať scvrkávajúcimi sa spoločnosťami. Snahy Japonska vyrovnať sa s predloženými problémami (aj kapitalizácia naskytujúcich sa možností) prosperujúcou riadenou depopuláciou sa môžu ukázať príkladom pre ostatok sveta. Na druhej strane, keďže Japonci sú na novej ceste často prví, ich minzoku, emocionálny a významovo preťažený výraz pre „kmeň“, „rasu“ či „národnosť“, je významovo jedinečný. „Depopulácia s japonskou charakteristikou“ môže z perspektívy iných depopulácií vyzerať rozlične – a Japonsko môže čeliť špeciálnym vlastným obmedzeniam pri riešení svojej demografickej budúcnosti. Vyťaženie maxima z demografických skutočností, ležiacich v zásobe pre dekády pred nami, môže byť v každom prípade jedným z najväčších prínosov tohto veľkého národa.

*

Nicholas Eberstadt je vedúci Katedry politickej ekonómie Henryho Wendta na American Enterprise Institute a poradca Štátneho úradu ázijského výskumu.

Prameň: Nicholas Eberstadt, Japan Shrinks, The Wilson Quarterly, Spring 2012.

Preložil Rastislav Škoda