Ausubel Jesse H., Iddo K. Wernick a Paul E. Waggoner

Je prirodzené očakávať, že viac a bohatších ľudí bude vyžadovať väčšie osídlenie, obrábať viac polí, rúbať viac lesov a väčšmi tlačiť na prírodu.

Uplynulé polstoročie disciplinovaného a klesajúceho dopytu pôdy a jej intenzívnejšieho a efektívnejšieho využívania posilňuje racionálnu nádej, že tlak narastajúcej populácie nepremôže prírodu. Začínajúc príkladmi pestovania plodín vo veľkých a rýchlo sa rozvíjajúcich štátoch Čína a India a v USA preverujeme, čo sa tu stalo za toto ostatné polstoročie. Pozrieme sa aj na ostatných 150 rokov, keď sa oblasti ako Európa a USA stali hlavnými príjemcami a užívateľmi chemických, biologických a mechanických noviniek priemyselnej revolúcie v pôdohospodárstve. Analýzu staviame na modeli ImPACT (podrobnosti, tabuľky a grafy vynechávame pre komplikovanosť obsahu – pozn. prekl.) a skúmame prvky, ktoré pôsobia pri využívaniu pôdy na produkciu plodín, vrátane veľkosti populácie, životnej úrovne, spôsobu výživy obyvateľstva a výkonnosti pôdohospodárov.

India a Čína

V roku 1960 mala India asi 450 miliónov obyvateľov. V roku 1961 bolo bohatstvo Indie vyjadrené v HDP asi 65 miliárd dnešných USD (Svetová banka 2012). Priemerný Ind konzumoval denne 2 030 kilokalórií (kcal), čo sa blíži hodnote minima kalórií pre hlad.

Indickí roľníci pestovali na 161 miliónoch hektárov (mha) pôdohospodárske plodiny a štát dovážal ročne 4-10 miliónov ton obilia, čo bolo v 1960-tych rokoch priemerne asi 6 % celoštátnej potreby (FAO 2012). V USA sa vtedy napomínali deti, aby dojedli hrachovú polievku a boli rady, že nemajú osud hladných detí v Indii.

Roky medzi 1960 až 2010 videli viac detí, väčšie bohatstvo a lepšiu výživu. Počet Indov sa zvýšil 2,5-krát a ich priemerný zárobok 15-krát. Priemerný Ind jedol v roku 2010 denne o šestinu viac kalórií ako v roku 1960. Väčšina Indov žila ešte stále na dedinách, ale mnohí sa už sťahovali do miest, kde boli menej závislí od zdrojov z lesa (Chandramouli 2011; Ministerstvo životného prostredia Indie 2009). Medzi rokmi 1960 a 2010 pribudlo k indickým lesom 15 mha, čo je viac ako rozloha amerického štátu Iowa. Zvrat v odlesňovaní nastal v čase vrcholenia rozlohy oráčin.

India, ktorá až do roku 1960 nemala nikdy čistý vývoz obilia, mala 4 roky čistého vývozu medzi 1970 a 1989, ako aj 4 také roky medzi 1990 a 2009 (FAO 2012). V dôsledku pôdohospodárskych technológií, zavedených v 1960-tych a 1970-tych rokoch, ako aj trvalých snáh o zvýšenie výnosov, zaberali oráčiny na obilie v roku 2009 len o 5 % väčšiu rozlohu 170 mha (FAO 2012).

Od roku 1960 sa v Indii zvýšením produktivity zachránila obrovská plocha na pestovanie obilia: 65 mha, čo sa rovná rozlohe Francúzska alebo štyrom štátom Iowa. Po zelenej revolúcii, ktorá dostala svoje meno v 1960-tych rokoch, pokračovalo šetrenie pôdy do 21. storočia. Na rozdiel od iných revolúcií tých čias, táto sa osvedčila a naďalej prispieva znižovaním expanzie rozlôh, potrebných na pestovanie obilia, k nasýteniu početnejších úst.

Porovnanie správ FAO o spotrebe mäsa v porovnaní s HDP na obyvateľa ukazuje, že Indovia, rovnako ako Pakistanci a Japonci, jedia v pomere k svojmu bohatstvu menej mäsa (FAO 2012). Bude to dôsledok toho, že v Indii je veľa vegetariánov, menej hektárov potrebných na rastlinnú produkciu, osobitne na obilie pre výživu ľudí? Šetrenie pôdy pri pestovaní kukurice v Číne, kde sa jej dve tretiny spotrebujú ako krmivo pre zvieratá, poskytuje údaje o vplyve vegetariánstva na šetrenie pôdy. Ako v Indii, aj v Číne rástla aj populácia, aj jej príjmy a od roku 1961 sa obyvateľstvo sťahuje do miest. Počas ostatného polstoročia sa počet obyvateľov Číny zdvojnásobil a HDP vzrástol 45-krát (Svetová banka 2012). Ako sa Číňania množili a prosperovali, konzumovali dvojnásobok kalórií, vrátane kalórií z 8-krát toľko vajec a 14-krát toľko z mlieka a mäsa. Hoci spotreba mäsa v Číne kontrastuje so spotrebou mäsa v Indii, zvýšenie konzumácie mäsa tu bolo pomalšie ako rast bohatstva: 45-krát zvýšené bohatstvo viedlo len k 14-násobnému zvýšeniu konzumácie mäsa.

Kým rozloha pôdy osiatej obilninami sa za polstoročie zdvojnásobila, hektárové výnosy sa zvýšili 4,5-krát. Tým sa ušetrilo 120 mha, čo sa rovná 2 Francúzskam alebo 8 Iowám. Disciplinovaní spotrebitelia a výkonní roľníci znižovali nárast rozlôh obilnín a medzitým rástla rozloha lesov – v rokoch 1990-2010 o (neuveriteľných – pozn. prekl.) 30 % (FAO 2010 a,b). Napriek väčšiemu počtu a bohatších úst indickí a čínski roľníci dokázali uživiť svoju populáciu a obmedziť expanziu obrábanej pôdy.

Zvyšovanie príjmov znamenalo aj lepšiu výživu, ale spotreba priemernej ľudskej potravy rástla pomalšie ako príjmy a zastavila sa. Aj chuť Číňanov na mäso rástla pomalšie ako ich príjmy. V Číne aj v Indii zvyšovali výnosy nové agronomické technológie, vrátane vysoko produktívnych odrôd, nových striedaní plodín, syntetických hnojív, zavodňovania, predpovedania počasia a lepšieho manažmentu. Ako sa tieto štáty stávali technologicky kompetentnejšie, získavali aj najnovšie informácie a ovládli presné pôdohospodárstvo a lepšie využívanie zdrojov.

Pohľad na vývoj plôch ornej pôdy od 17. do konca 20, storočia ukazuje, že tradične úrodné oblasti Indie a Číny podľahli veľmi skoro intenzifikácii (Ramankutty a Foley 1999). Obrábanej pôdy veľmi nepribúdalo. Na rozdiel od južnej a východnej Ázie bola severná Amerika pred rokom 1700 len riedko osídlená; ornej pôdy bol dostatok a dala sa získať či s rešpektom pre predošlé nároky alebo bez neho. Severo- (a juho-) americkí farmári dávali spočiatku prednosť technológiám typu konský záprah a neskoršie traktor na rozšírenie dosahu svojho pôsobenia; produkovali viac z väčšej plochy a málo zvyšovali výnosy. Na severoamerických farmách muselo zvyšovanie produktivity počkať.

Spojené štáty

Spojené štáty nám poskytujú prehľad dlhšieho vývoja, celé poldruha storočie, so spoľahlivými údajmi. Dlhý čas ovplyvňovali vývoj pôdohospodárskej produkcie rozrastajúce sa osady kolonistov, medzi nimi dopravné koridory, vyčerpanie pôdy a nakoniec nové druhy plodín. Dá sa povedať, že Spojené štáty a iné bohaté krajiny produkujú dnes väčšinu svetových potravín. Príklad: V roku 2007 produkovala Kanada, Európska únia a USA polovicu svetovej produkcie kukurice a tretinu svetovej produkcie pšenice (FAO Medzi rokmi 1860 a 2010 sa počet obyvateľov USA zvýšil 9-krát a ich príjmy 130-krát (podľa HDP). Produkcia zrnín v USA sa v rokoch 1866 až 2010 zvýšila 17-krát (US Bureau of the Census 1975 a 2012). No v roku 1925 bola plocha, obsiata zrninami, väčšia ako v roku 2010. Okolo roku 1940 sa krivka rastu plochy na produkciu obilovín odpútala od krivky dorobených množstiev. Počas viacerých dekád pred rokom 1970 sa rozloha plôch pre zrniny zmenšovala, hoci produkcia rástla. Zvyšovanie rozlohy plôch pre zrniny v ostatných dekádach je zapríčinené dopytom pre výrobu bioetanolu zo zrnín. Z celkovej spotreby zrnín išli v roku 1990 na bioetanol 2 %, v roku 2006/07 už 20 % (Trostle 2008) a v roku 2012 temer 40 % (Agricultural Marketing Resource Center 2012) (3). Globálne sa na výrobu bioetanolu spotrebovala úroda zrnín z 12 mha, čo sa rovná ploche štvrtiny Francúzska.

Počínajúc rokom 1850 a potom až do okolo roku 1910 sa usilovali zvyšujúce sa počty farmárov za pomoci energických drevorubačov, plniacich dopyt po dreve ako palive a na železničné podvaly, preriediť a miestami až vyrúbať americké lesy. V priebehu dvadsiateho storočia sa stav lesov postupne stabilizoval a v rokoch 1952 – 2007 pribudlo veľa dreva. (Smith a i. 2009).

Počas troch storočí po príchode európskych usadlíkov sa poľnohospodárstvo v USA rýchlo šírilo a živilo narastajúcu populáciu doma aj vo svete. Postupom času sa poľnohospodárska produkcia presťahovala do úrodnejších oblastí, výnosy sa zvýšili a prišiel aj čas, že sa expanzia ornej pôdy spomalila a nakoniec zastavila. Podobne sa vyvíjala situácia s ornou pôdou aj inde vo svete, napr. vo Francúzsku (časovo paralelne s USA), v Číne a v Egypte (s oneskorením o niekoľko desaťročí).

Sú krivky skúmaných štátov typické pre svet? Môžeme generalizovať a povedať, že rast populácie a bohatstva má za následok stabilizáciu rozsahu ornej pôdy a možno aj jeho znižovanie vo všetkých krajinách? Aby sme rozšírili analýzu na viac ako tri nerovné štáty, analyzovali sme situáciu na základe údajov Svetovej banky a FAO pre roky 1961 až 2010. Sumarizujeme dosiahnuté výsledky ako parametre rodičov, pracujúcich, konzumentov a farmárov (Waggoner a Ausubel 2002).

Uznávame význam interakcií jednotlivých premenných, najmä pri dlhodobých účinkoch. Napríklad, pre technický pokrok je potrebná prosperita; pri slabom výskume a rozvoji alebo kapitáli trpí rast výnosov.

Globálne rozmery – kolektívny dopad

Okolo roku 1970 sa rast globálnej populácie začal spomaľovať a z ročného prírastku okolo 2 % v roku 1970 klesol v roku 2004 na 1,3 %. Hoci rodičia sa rozhodli spomaliť rast svojich rodín, farmári sa budú musieť prispôsobiť nárastu populácie podľa štandardnej predpovede OSN v najbližšom polstoročí na 0,7 % ročne.

Životná úroveň (HDP) kolísala, ale rástla o 1 – 2 % ročne až do ekonomického kolapsu v roku 2008, kedy sa jej rast veľmi znížil, ale pokračuje. Počet dostupných potravinových kalórií klesal ročne o 1 %, hoci blahobyt (HDP) rástol.

Čo sa zistilo v troch veľkých štátoch, má všeobecnú platnosť: zvýšený finančný príjem používajú chudobní na potravinové kalórie, kým bohatší ho minú inde.

V jednom štáte za druhým sa potvrdila platnosť Engelsovho zákona: Len čo počet kalórií prekročí hranicu minima, kalorický príjem rastie, ale po čase sa spomalí, zastaví a zotrváva na jednej úrovni, hoci životná úroveň rastie. Od Číny v roku 1961 po Spojené štáty v roku 2007 sa HDP na hlavu zvýšil 498-krát, kým pokles v kcal na HDP bol 187-násobný.

Je samozrejmé, že v tom dlhom období boli výkyvy a pauzy. V rámci všeobecného zvyšovania životnej úrovne sa vyskytol prípad zníženej životnej úrovne až nedostatku potravy v Rumunsku, ktoré malo predtým komunistickú ekonomiku. V desaťročí 1989 až 1999 tu klesla životná úroveň o 24 %, ale počet potravinových kalórií neklesol o viac ako 3 % – no pomer potravinových kalórií k HDP stúpol o 33 %. Podobná, hoci nie taká tvrdá skúsenosť bola zaznamenaná aj v Maďarsku, Poľsku a Bulharsku.

Produkcia zrnovín typu kukurica ako krmivo pre zvieratá je alternatívou k pestovaniu obilniny ako pšenica, ktorá kalórie dodáva potrave priamo. Mäso pre mnohých je skôr luxus ako základná potravina a bohatstvo zvyšuje väčšmi spotrebu mäsa ako kalórií. Keď začali Číňania po roku 1970 bohatnúť, ich spotreba mäsa rýchlo rástla. V 1990-tych rokoch však klesla na polovicu miery prírastku bohatstva, resp. zlepšenia životnej úrovne. Indovia sa však pri bohatnutí správali odlišne. Za celé polstoročie pred rokom 2010 sa ich spotreba mäsa len nepatrne zvýšila. Globálna spotreba mäsa v rokoch 1995-2007 rástla len polovičnou rýchlosťou ako životná úroveň.

Asi od roku 1990 sa začala produkcia zrnín zvyšovať rýchlejšie, ako rástla kalorická hodnota potravy. Produkcia zrnín sa diverzifikovala a hľadala plodiny s vyššou cenou, zrniny s menšou kalorickou hodnotou, krmoviny a hlavne sa vo veľkom začali pestovať plodiny na bioetanol (Jensen a Müller 2011).

Od kukuričných polí v Iowe po trstinové plantáže v Brazílii a monokultúrne palmové háje v Indonézii, na celom svete dávajú poľnohospodári ornú pôdu „energetickým“ zrninám, a to najmä v poslednej dekáde. Poháňané vysokou cenou ropy a vládnymi politikami, celosvetové plochy zrnín na pohonné hmoty sa za posledný tucet rokov rozrástli zo 4 na 25 mha. Ak však hľadíme do budúcnosti, zdá sa, že environmentálne a ekonomické námietky zabrzdia expanziu energetických zrnín (Michel 2012).

Počas posledného polstoročia farmári na celom svete sústavne žmýkali čoraz viac zrnín z tej istej plochy, znižujúc tak rozlohu pôdy, potrebnú na jednotku produkcie o cca 2 % ročne. Kombinácia pôdohospodárskych technológií zvyšovala výnosy a oslabovala tlak na rozlohu ornej pôdy – šetriac tak zem pre prírodu.

Kontrujúc globálnemu rastu populácie a životnej úrovne, rodičia a konzumenti zmiernili expanziu ornej pôdy zmenou chutí a zvýšením výnosov. Dá sa očakávať, že farmári budú v šetrení pôdy pokračovať.

V roku 2009 bolo treba na takú produkciu zrnín, aká bola v roku 1961, len 35 % osiatej plochy ako vtedy.

Hoci potreba ornej pôdy na jednotku produkcie zrnín vykazuje zlepšené využívanie pôdy, počet hektárov pôdy na zrniny sa od roku 1990 sotva zmenil. Keby nebolo tých 3,5 % ornej pôda na energetické zrniny (Trostle 2008), bol by sa v ostatnej dekáde začal javiť absolútny pokles rozlohy pôdy na zrniny.

Pohľad dozadu a pohľad dopredu

Ak už ľudstvo neprekročilo maximum rozlohy pôdohospodárskej pôdy, blížime sa mu?

Priložené tabuľky ukazujú zmeny jednotlivých faktorov v minulosti a naznačujú ich vývoj v budúcnosti. V prvom rade treba poukázať na značné rozdiely v hodnotách za celé ostatné polstoročie a za ostatných 15 rokov. Populačný rast sa v poslednom čase sústavne spomaľoval. Životná úroveň síce kolísala, ale pokračovala v raste, hoci v ostatných rokoch spomalene. Pomer dávky potravy k príjmu a pomer rozlohy ornej pôdy k produkcii zrnín trvale klesali, ale postupne menej. Neočakávane došlo k zrýchleniu/zvýšeniu produkcie pôdohospodárskych plodín v pomere k dávke potravy.

Čistým výsledkom všetkých zmien bolo šesťnásobné zníženie miery rastu rozlohy pôdy pre rastlinnú výrobu. Z 0,24 % ročne v rokoch 1961 – 2010 sa znížilo na 0,04 % ročne v rokoch 1995 – 2010.

Teraz sa venujeme zmenám, ktoré sa dajú racionálne očakávať v priebehu rokov 2010 až 2060.

Z faktorov, ktoré ovplyvňujú rozlohu pôdohospodárskej pôdy, je najpredvídateľnejší postupný a trvalý rast populácie. Revízia prospektu svetovej populácie Spojených národov z roku 2010 predpovedá spomalenie miery rastu z 1,2 % ročne za roky 1995 – 2010 na 0,7 % ročne v priebehu najbližších 40 rokov; naša predpoveď 0,9 % ročne na najbližšie polstoročie vyzerá teda konzervatívne. Predpoveď OSN, že to bude v najbližších 40 rokoch len 0,7 %, je realistickou alternatívou.

Životná úroveň, kolísajúca od rozmachov k prepadom, neovplyvňuje nič okrem dlhodobosti predpovede. V obdobiach 1961 – 2010 a 1995 – 2010 rástla ročne priemerne len o málo viac ako 1,5 %. Tento celkový stúpajúci trend za posledné polstoročie naznačuje, že pre budúcnosť predpokladaných 1,8 % ročne je rozumné číslo a zahrnuje aj možnosť vplyvu ďalšieho zvýšenia životnej úrovne na požiadavku rozlohy ornej pôdy. Alternatívou je 1,5 %, ako bolo v časoch búmu a recesie v období 1995–2010.

Spolupôsobenie veľkosti populácie a životnej úrovne predstavuje výzvu pre životné prostredie. Naše predpovede 0,9 % pre rast populácie a 1,8 % pre rast životnej úrovne ročne treba ešte zvýšiť o rast HDP o 2,7 % ročne. Ako sily, ktoré oslabia a možno znížia rast potrebnej rozlohy pôdy, ostávajú teda len faktory typu obmedzenia konzumu a snáh farmárov.

Za roky 1961 až 2007 sa zvýšila dávka potravy na hlavu o 27 %, pričom dávka mäsa o málo viac ako jeho podiel na celku. O koľko kalórií jedia ľudia viac, ak sa zvýši ich príjem? Kým životná úroveň sa v období 1961 – 2010 globálne zvyšovala ročne priemerne o 1,67 %, počet kalórií na hlavu rástol len o 0,5 %. Keďže dnešný priemerný občan je bohatší, očakávame, že pri ďalšom raste príjmu sa spotreba kalórií ešte zníži a klesne na elasticitu 0,1; v rokoch 1995 – 2010 bola 0,12.

Porovnanie vyrobených a v podobe obilnín a olejnín spotrebovaných kalórií poukazuje na veľký rozdiel v tom, čo farmári produkujú a čo konzumenti jedia. V roku 2007 vyprodukovali farmári 2,35 miliárd ton obilovín a 0,79 miliardy ton olejnín (FAO); pri 4 000 kcal na kg sa to rovná 12,57 miliónom miliárd potravinových kalórií, resp. takmer 5 000 kcal na osobu a deň pre 7 miliárd ľudí len z obilovín a olejnín. Keďže FAO súčasne hlásilo pre rok 2007 dávku 2,798 kcal na osobu a deň, odhadujeme, že iba polovica vyrobených kalórií vstúpila do potravinovej dávky. Tento trend bol v rokoch 1961 – 2010 pomalý, ale v rokoch 1995 – 2010 prudký.

Príčiny sú známe a spresňujú racionálnu predpoveď budúceho trendu. Produkcia nepotravinových plodín ako bavlny, konopí alebo tabaku, ale ani zvýšenie živočíšnej výroby, nezvýši produkciu zrnín vyjadrenú v kilokalóriách potravinovej dávky.

Príčinou rýchleho zvýšenia nepotravinového využívania rastlinných plodín je chemurgia, ich priemyselné využívanie. Nové produkty otvárajú nové trhy pre bohatú ponuku roľníkových produktov. Najnovšie to bola drahá ropa, snaha o energetickú nezávislosť, obava z klimatických zmien a uhlíková stopa, ktoré viedli k búmu biopalív, čo súvisí s novým využitím pôdy, slúžiacej doteraz iným účelom (Wallander, Claassen, and Nickerson 2011). Štartujúc globálne z menej ako 4 mha v roku 1995, v roku 2007 sa využilo na výrobu biopalív 25 mha (Trostle 2008) ornej pôdy. To je viac, ako v rokoch 1995 – 2010 pribudlo novej ornej pôdy a svedčí to, že väčšina novej ornej pôdy sa použila na kultiváciu biopalív.

Lacnejšia ropa, prírodný plyn na trhu mobility priamo alebo cez výrobu elektriny, zrušenie subvencií a environmentálne ohľady môžu odradiť od biopalív a tým šetriť pôdu pre prírodu. Keď sa nevýhody biopalív stanú pre vlády a šampiónov ochrany životného prostredia evidentnými, klesne faktor využitia ornej pôdy pre iné účely ako potrava pod 0,4 % ročne, čo bude menej ako ročný priemer v období 1995–2010. Aj tak by bol tento nárast produkcie nepotravinových zrnín o viac ako 20 % vyšší ako nárast potravinovej dávky. Rozchod s biopalivami by viedol k negatívnym hodnotám. Ak nevzniknú nové globálne výnosné nepotravinové trhy, bude pomer produkcie obilovín k potravinovej dávke oscilovať okolo nuly.

Hoci svetový priemer kalorickej dávky – ktorý FAO používa ako indikátor hladu – sa zvýšil o viac ako štvrtinu a pohybuje sa hodne nad požiadavkou okolo 2000 kcal na osobu a deň, FAO stále označuje viaceré africké oblasti, v ktorých ľudia trpia podvýživou. V šiestich reprezentatívnych štátoch Afriky (10), z ktorých každá vykazovala začiatkom 1990-tych rokov dennú dávku potravy na osobu menšiu ako 2 000 kcal (Sen 1994), päť zvýšilo túto kalorickú dávku na osobu, a dokonca päť zvýšilo produkciu obilovín skôr ako počet obyvateľstva. FAO však hlási, že napriek zlepšeniam problém podvýživy na tomto kontinente pretrváva a ani zvýšenie životnej úrovne, ani zvýšenie produkcie obilnín nezvýšili počet kcal na osobu nad 2 100. V globálnych priemeroch a projekciách striehnu veľké rozdiely v mierach populačných prírastkov a úrovniach výživy (Alexandratos and Bruinsma 2012). Pretože demografi očakávajú, že za rast globálnej populácie bude v budúcnosti zodpovedná miera populačného rastu v Afrike, bude treba venovať zvýšenú pozornosť takým africkým štátom, ako je Nigéria, Kongo a Etiópia; zvýšili výnosy, zväčšili plochu polí, dovážajú potraviny a exportujú občanov; sú zaujímaví pre tých, čo sledujú využívanie pôdy. Sily, ovládajúce distribúciu potravy, však ležia mimo oblasti nášho záujmu. Nevieme povedať, či bude distribúcia potravy v budúcnosti spravodlivejšia, ale predpokladáme, že to o 50 rokov bude okolo 3 100 kcal na osobu a deň, čo je podstatne viac ako požadovaných 2 000 kcal.

Dôležitý je faktor výnosu, ktorý meria vyprodukované množstvo obilnín na obsiatej ploche v hektároch,. Americkí farmári mali priemerné výnosy obilnín 1,53 tony/ha v roku 1866 a 1,47 tony/ha v roku 1930. Za sedem dekád ich zvýšili na 10,07 tony/ha v úrodnom roku 2007. V hektároch na tonu to bolo 0,65 v roku 1886 a 0,1 v roku 2004 (US Bureau of the Census 1975 a 2012). OECD a FAO predpokladajú, že v období 2011 –2020 bude pôdohospodárska produkcia rásť ročne o 1,7 %, čo je menej ako 2,6 % v predošlej dekáde.

Výsledky práce farmárov v rokoch 1995 – 2010 sústavne prekonávajú predpovede, ako to bolo aj s našou predpoveďou zvýšenia výnosov obilovín: na rok 2001 sme očakávali 1,7 % a medzi rokmi 1983 a 2011 to bolo globálne 1,8 %. Napriek tomu považujeme 1,7 % za štandard a znamená to, že ročné zlepšenie výnosov o 1,7 % by do roku 2060 zvýšilo produktivitu na plochu 2,3-krát. Očakávame, že priemerný globálny výnos obilovín bude v roku 2060 taký, ako bol v roku 2010 americký.

Pri pohľade do budúcnosti si musíme položiť otázku, či existujú biologické hranice fotosyntézy, či skoro dôjde k zníženiu výnosov a spomaleniu šetrenia pôdy. Krivky, ktoré ukazujú vývoj produkcie a nie výnosov, prezrádzajú absenciu výnosného trhu alebo inej iniciatívy produkovať viac obilnín. Nadprodukcia vždy urážala farmárov. (Možno ona je vysvetlením šírenia hamburgerov od roku 1950, keď farmári hľadali trh na svoje obilniny.) Kľúčom pre biologické hranice je odpoveď na otázku, či bude možné pokračovať vo zvyšovaní produktivity súťažiacich iowských producentov kukurice, ktorí držia svoj predstih v amerických aj svetových priemeroch tejto dôležitej plodiny. Alexandratos a Bruinsma (2012) prišli dôkladnou regionálnou analýzou k záveru, že pre budúcnosť je nevyhnutný spomalený rast dopytu po produkcii potravy, podobný našej téme o vrcholení dopytu po ornej pôde. Podľa našich výpočtov by sa do roku 2060 mohla vrátiť prírode rozloha 146 mha, to je oblasť rovnajúca sa poldruha krát rozlohe Egypta, dva a pol krát rozlohe Francúzska alebo desaťkrát rozlohe štátu Iowa.

Zníženie populačného rastu na 0,7 % namiesto 0,9 % a dematerializácia o -1,6 namiesto -1,4 by ušetrili každé po ďalších 132 mha. Zastavenie výroby biopalív z dnešnej úrovne by znamenalo úsporu 292 mha ornej pôdy.

Spomalený populačný rast, uskromnenie chutí, napr. prihliadnutím na pretučnenie a rastúcou obľúbenosťou vegetariánskej diéty, opustenie biopalív a sústavné zlepšovanie všetkých technológií sa sumarizuje do obratu v otázke dopytu po ornej pôde. Keby sa to robilo 50 rokov, prenieslo by to ľudstvo zo súčasného vrcholu rozlôh ornej pôdy do obdobia šetrenia pôdou.

Rozloha globálnej ornej pôdy a permanentných obilnín bola 1 371 mha v roku 1961 a 1 533 mha v roku 2009; predpokladáme návrat na 1 385 mha v roku 2060.

Niet pochýb, že zavlažovanie a umelé hnojivá hnali do výšky rast výnosov, a to najmä v poslednom polstoročí , resp. v posledných 20 rokoch. Rozsah zavlažovania sa dá merať v miliónoch zavlažovaných hektárov alebo v kubických kilometroch spotrebovanej vody. Globálne rástla zavlažovaná plocha v rokoch 1900 až 1950 o 1,4 % ročne, rast sa zrýchlil na 2,1 % ročne v rokoch 1950 až 1995 a potom spomalil na 0,5 % ročne v rokoch 1995 až 2003 (Freydank a Siebert 2008). V roku 2010 bola celková zavlažovaná plocha 253 mha a celková spotreba vody 1 277 km3/rok (Siebert a i. 2010). Historické údaje o spotrebe vody sa dajú ťažko nájsť, ale FAO udáva, že spotreba vody rástla ročne priemerne o 1,4 % (FAO 2012). V USA vrcholila spotreba vody na zavlažovanie v roku 1980 a od tých čias v pomere k produkcii zrnín klesá ročne o priemerne 2 % (Kenny a i. 2009). Napomáhali tomu praktiky šetrenia vodou a presun zavlažovania do vlhkejších a chladnejších oblastí; dá sa predpokladať globálna adaptácia na stabilný rozsah zavlažovanej plochy a pokračovanie poklesu miery potreby ornej pôdy na vyrobenú jednotku produkcie.

Tak ako voda, aj dusíkaté fertilizéry znižujú rozsah pôdy, potrebnej pre produkciu určitého množstva zrnín. Po 2. svetovej vojne dostalo pôdohospodárstvo k dispozícii syntetický dusík a jeho rastúce používanie hnalo výnosy zrnín v 1960-tych rokoch do výšky až o 10 % ročne. Po roku 1980 sa rast spomalil na 0,5 až 2,5 % ročne. Globálne údaje ukazujú, že v rokoch 1970-2009 rástla spotreba dusíka na jednotku zrnovej produkcie len o 0,72 % ročne (FAO 2012). Dusík tvorí 16 % bielkovín a ľudia ani iné živočíchy nemôžu bez neho rásť ani žiť. Rastliny ho koreňmi ťažia z pôdy a pôdne zásoby skoro vyčerpajú. Človek potrebuje denne 50 g proteínu, čo sa rovná 3 kg dusíka na rok. Ročne sa však spotrebuje 14,6 kg dusíkatých fertilizérov na osobu, takže v pôde je jeho nadbytok a dá sa počítať s jeho cielenejším používaním a menším plytvaním.

Závery

Naša analýza sa zaoberá vplyvom, ktorý majú na rozlohu ornej pôdy ľudia ako rodičia, pracujúci, konzumenti a farmári. Od roku 1960 ušetrilo ich kombinované správanie sa obrovské rozlohy pôdohospodárskej pôdy, ak sa pozrieme na to, čo by bolo treba očakávať, keby bola pokračovala pôrodnosť, potravinové zvyky, výnosy a iné faktory. Len India a Čína ušetrili rozlohu väčšiu ako trikrát rozloha Francúzska alebo 12 štátov Iowa. Keby sa nebol spomalil populačný rast, nezmenili chute a nezlepšili pôdohospodárske praktiky, bolo by došlo k nepredstaviteľnej deštrukcii prírody.

Uplynulých 50 rokov bolo svedkom mnohých dôležitých vrcholov vývoja životného prostredia a využívania prírodných zdrojov.

Miera rastu svetovej populácie vrcholila asi okolo roku 1970 a od tých čias sa značne spomalila. Vrchol ničenia lesov je tiež za nami a v mnohých štátoch a oblastiach už lesov neubúda, ale pribúda. Od roku 1980 sa vo všetkých zalesnených oblastiach dôležité temperované a boreálne lesy rozrastajú. Po roku 1990 sa v mnohých lesnatých krajinách zmnožujú rastúce zásoby dreva (Kauppi a i. 2006) a lesy hustnú, čo aj nerovnomerne (Rautiainen a i. 2011). Produktivita lesov dávajúcich drevo sa zvýšila podobne ako produktivita fariem.

Medzitým klesla spotreba dreva nahradením papiera elektronickou dokumentáciou a odpadom používania dreva na železničné podvaly (robia sa z betónu) a telefónne stĺpy (robia sa z ocele). Je možné, že už máme za sebou aj vrchol spotreby dusíka a vody na farmách.

Predpokladaný vrchol využívania pôdy nie je daný vyčerpaním prírodných zdrojov, ale súvisí s iným vrcholom, a to s vrcholom miery rastu populácie. Či sa dosiahne vrchol bohatstva a životnej úrovne, to závisí od toho, ako bude pokračovať súťaž medzi na pohľad neohraničenou túžbou mať stále viac a prijateľnosťou toho, čo je dôležité a možné.

Vzťah medzi počtom kalórií v potrave a HDP, resp. využitie hojnosti pre zlepšenie stravy, je prvým krokom proti škodlivému pôsobeniu veľkosti populácie a hojnosti na životné prostredie. Na rozdiel od bezhraničnej snahy ľudí po hojnosti, ich snaha po nasýtení má svoje hranice a toto otupí ostrie výzvy. Dolnou hranicou je dávka na prežitie – okolo 2000 kcal na osobu/deň. Horná hranica, povedzme 4 000 kcal, už súvisí s pretučnením a ovplyvňuje ju pomer potravinovej dávky k HDP.

Kým znižovanie hodnôt základných potravín (ich dávok a kalorickej hodnoty) pôsobí proti faktoru veľkosti populácie a hojnosti, hranica pretučnenosti pridáva ďalší účinok. Pestovať zrniny na kŕmenie zvierat je alternatívou k ich priamemu podaniu ako kalorickej potravy pre ľudí, čo zvyšuje pomer produkcie zrnín ku kalorickej dávke v potrave. Našťastie pre šetrenie pôdou rastie spotreba mäsa len polovičnou rýchlosťou ako životná úroveň.

Prekvapil nás nedávny vzostup vzťahu produkcie zrnín k obsahu kalórií v potravinovej dávke. Pestovanie zrnín na biopalivá sa ukázalo pre predpovede nepredvídateľnou „divou kartou“, ktorá môže zvrátiť všetky projekty. Ak vládna politika a nové možnosti vedú farmárov k tomu, aby pestovali alternatívne produkty, ktoré sa nezaradia medzi potravinové zásoby, ušetrí sa menej ornej pôdy, ako by sa ušetrilo v situácii, keď orná pôda dáva len potraviny. Bavlna a konope sú dôkaz, že alternatívne produkty nie sú nové. Alternatívne produkty zbavovali farmy nadprodukcie a chránili ich pred nízkymi cenami.

Náš široký záber nesmie zatieniť zásadnú rolu výnosov a poklesu hektárov rozlohy ornej pôdy potrebnej na produkciu jednotky zrnín. Nové druhy plodín zelenej revolúcie 1960-tych rokov sa objavili, aby sa lepšie využila fertilizácia, zavlažovanie a ochrana rastlín, čo podporovalo zmenšovanie rozlohy ornej pôdy. Presné zásahy do DNA, fertilizéry, irigácia, insekticídy a predpovede počasia, to všetko prispieva k zvyšovaniu výnosov.

Nepredvídateľné divé karty však ostávajú v hre, a to ako pre šetrenie ornej pôdy, tak proti nemu. Ako sme povedali, divá karta biopalív zmiatla očakávania posledných 15 rokov. Od spotrebiteľov prídu pravdepodobne mnohé ďalšie. Budú ľudia chcieť jesť oveľa viac mäsa? Ak áno, bude to hovädzie mäso, ktoré vyžaduje väčšie rozlohy polí ako ryby a hydina? Pribudne vegetariánov alebo dokonca vegánov? Ak sa však spotrebitelia stanú vegánmi, bude aj ich šatstvo z ľanu, konopí a bavlny, čo vyžaduje hektáre pôdy? Budú priemerní ľudia pokračovať v telesnom raste do výšky a budú teda potrebovať viac kalórií? Príjmu normy krásy obezitu a tým zvýšenú kalorickú potrebu na hlavu? Bude globálna populácia s mediánovým vekom 40 rokov jesť menej, ako s mediánovým vekom 28 rokov? Priblížia radikálne novinky ľudstvo bližšie k bezpôdnemu pôdohospodárstvu (Ausubel 2010)? Povzbudí hlad alebo medzinárodné investície expanziu ornej pôdy v Afrike a Južnej Amerike? (Samozrejme sa môže rozloha ornej pôdy v niektorých štátoch zväčšovať a v iných zmenšovať aj pri globálnom poklese celkovej sumy). Zmierni čas nerovnosti v globálnych priemeroch, najmä ak ide o nerovnosť medzi hladom a bohatstvom v jednotlivých oblastiach a medzi jednotlivcami?

Veríme, že projekcia konzervatívnych hodnôt pre početnosť populácie, životnú úroveň, návyky spotrebiteľov a technológie ukazuje, že ľudstvo dosiahlo vrchol využitia poľnohospodárskej pôdy – ak neprídu nepredvídateľné prekvapenia. V najbližších 50 rokoch očakávame, že ľudstvo vráti najmenej 146 mha, čo je poldruha rozlohy Egypta, dva a pol rozlohy Francúzska alebo desaťkrát rozlohy Iowy; možno to budú násobky tohto množstva.

Ak vynecháme biopalivá, trendy posledných 15 rokov sa veľmi podobajú trendom posledných 50 a 150 rokov. Nevidíme znaky vyčerpania faktorov, ktoré vedú k vrcholeniu rozlôh ornej pôdy a k následnej úprave prírody.

Naša analýza ornej pôdy sa koncentruje na šetrenie pôdy pre prírodu a vo vzťahu k farmárom vynecháva všetko okrem ich premyslenej efektívnej voľby plodiny a výnosu. Pútnici divočinou, tešiaci sa z prírody pri pohľade na trosky pivničnej jamy, sú svedkami farmárových nádejí, zdeptaných prebytkami úrody.

O ďalších 50 rokov odo dneška sa bude zelená revolúcia spomínať nielen pre globálnu difúziu vysoko výnosných odrôd mnohých obilnín, ale ako hlásateľ vrcholenia využívania ornej pôdy a vracania jej obrovských rozlôh späť prírode. Pred temer 20 rokmi sme vyslovili divokú domnienku o šetrení pôdou (Waggoner 1994). Dnes sme presvedčení, že stojíme na vrchole využívania ornej pôdy, hľadiac na široké pláne krajiny, ktoré budú ušetrené pre prírodu.

Prameň: Ausubel Jesse H., Iddo K. Wernick a Paul E. Waggoner, 2012. Peak Farmland and the Prospect for Land Sparing, Population and Development review 38 (Supplement): xxx (2012);
Web: www.phe.rockefeller.edu

Poznámka prekladateľa: Treba vypočuť aj druhú stranu. Prekvapujúco optimistická štúdia o vyhliadkach do budúcnosti na základe plauzibilného rozboru minulosti, ale s vynechaním faktorov, ktoré môžu byť rozhodujúce v budúcnosti, napr. 1. úplné opomenutie rozhodujúcich klimatických zmien. 2. Precenenie významu zalesňovania východných oblastí v USA, kde sa roľníčenie stalo nerentabilným. 3. Spoliehanie na novú zelenú revolúciu; prvú umožnila lacná voda, lacná energia a stabilná klíma, čomu je pre budúcnosť koniec.