Rastislav Škoda

Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, zariadenie Evanjelickej cirkvi a.v. v Slovenskej republike v rámci Ministerstva kultúry SR, usporiadal vo Svätom Jure 21.-22. 10. 2004 Odbornú konferenciu s medzinárodnou účasťou na tému Úloha posvätných textov v žitom náboženstve.

Hovorilo sa tam predovšetkým o evanjelických, katolíckych, a pravoslávnych textoch, ako to zodpovedá tradičnému chápaniu ekumény, t. j. v prvom rade zbližovaniu medzi kresťanskými náboženstvami. Prejavom súčasného trendu ekumény na rozšírenie dialógu kresťanov s nekresťanskými náboženstvami, najmä židovským a moslimským, boli dve prednášky o koráne; o tóre (talmude) sa nehovorilo. Slovenskí a českí odborníci komentovali aj posvätné texty bahájskej viery, budhizmu, sikhizmu a dokonca aj scientológov (medzinárodná tlač venuje pozornosť skôr ich finančným podvodom a vymývaniam mozgov ich príslušníkov).  Nakoniec bola reč (podľa programu v internete; nebol som tam) o občianskom náboženstve v USA; láskavosťou autorky Mgr. Silvie Jozefčiakovej z Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví som elektronickou poštou dostal text jej prednášky na túto tému.

Mám predstavu, že v USA prevláda protestantizmus pod formou niekoľkých cirkví a desiatok siekt, že je tam silnejúca katolícka cirkev a mocné loby ortodoxného aj liberálneho židovstva a že medzi Afroameričanmi je rozšírený islam. O „pobožnosti” Američanov mám v hlave zaujímavé čísla: 55 % Američanov mladších ako 30 rokov absolútne verí v boha a 9 z 10 sú naklonení veriť v neurčité nadprirodzené sily; 27 % ľudí považuje bibliu za pravé slovo božie, 50 % za inšpirované slovo božie a len 20 % za to, čo je pre nás, za knihu bájok a legiend. O ich „občianskom náboženstve” som však dosiaľ nepočul.

Z prednášky Silvie Jozefčiakovej a surfovania v internete sa dozvedám:

Pojem občianskeho náboženstva navrhol v roku 1967 Robert Bellah a charakterizoval ho ako silný pocit „americkej výnimočnosti” a úctu k sekulárnym prvkom ako vlajka, ústava, otcovia zakladatelia, výročné sviatky, koncept individualizmu a spoliehania sa na vlastné schopnosti. Väčšina Američanov podľa neho zdieľa spoločné „náboženské” charakteristiky – tie sa prejavujú v občianskych náboženských presvedčeniach, symboloch a rituáloch, ktoré dávajú celku amerického života náboženskú dimenziu. Definoval ich ako „chápanie americkej skúsenosti vo svetle konečnej a univerzálnej reality”, resp. ako „inštitucionalizovaný súbor posvätných presvedčení o americkom národe”, ktorých symbolickým vyjadrením sú podľa neho m.i. americké zakladajúce dokumenty a prezidentské inauguračné prejavy. Takáto viera legitimizuje konanie štátnych autorít a priznáva mu transcendentný význam. Americké občianske náboženstvo podľa Bellaha zahŕňa vieru v existenciu transcendentnej bytosti, nazývanej Boh; myšlienku, že americký národ je podriadený božím zákonom; ubezpečenie, že Boh bude viesť a chrániť Spojené štáty. Tieto presvedčenia sa odrážajú v hodnotách ako sloboda, spravodlivosť, dobročinnosť a osobné cnosti, konkretizovaných napr. v hesle In God We Trust (veríme v Boha) na štátnych symboloch a bankovkách. Hodnoty ako sloboda, rovnosť, spravodlivosť, náboženská tolerancia si občianske náboženstvo (vraj) vypožičalo z jednotlivých kresťanských tradícií (S. Jozefčiaková v zborníku z konferencie Úloha posvätných textov v žitom náboženstve: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. Bratislava, 2004, s. 214; podľa jej emailu z 10.11.2004).

V nasledujúcich rokoch sa v kruhoch religionistov a sociológov rozprúdila dosť živá debata o tejto novej koncepcii, zameraná v prvom rade na definíciu: čo tu znamená občianske a čo náboženstvo? Ako sa občianske náboženstvo líši od amerikanizmu? Musí človek vedieť, že vyznáva občianske náboženstvo, aby sa dal zaradiť do tejto skupiny, ako je to pravidlom vo veľkých cirkvách? Je občianske náboženstvo viac ako „modlárske zbožštenie” amerického národa a jeho spôsobu života? Aké náboženstvo, keď to nemá ani zakladateľa, ani inštitúciu?

Systematická kritika sa zaoberala predovšetkým otázkou, či je občianske náboženstvo vôbec náboženstvom. Bellahov ústupok, že občianske náboženstvo existuje v americkej kultúre symbolicky, viedol k prieskumu viacerých symbolov. No ukázalo sa, že väčšina prívržencov mnohých symbolov nikdy ani len nepočula o pojme občianske náboženstvo.

Napriek tomu sa sledoval výskyt občianskeho náboženstva (lepšie povedané spomínaných symbolov) medzi obyvateľstvom. Vo všeobecnosti boli absolventi stredných škôl a politickí i religiózni liberáli menej takto „nábožní”.  Príslušníci veľkých protestantských denominácií a katolíci vykazovali rovnaké rozšírenie občianskeho náboženstva – popri svojom prvotnom náboženstve. Mormóni, adventisti a pentakostalisti (majúci korene v USA) mali najčastejšie znaky občianskeho náboženstva, kým židia, unitári a bezverci ich mali len zriedka.

Prieskumy ďalej ukázali, že občianske náboženstvo hrá rolu pri preferenciách pre politických kandidátov: viedlo k voľbe Nixona (republikána) pred McGovernom (demokratom) tak vo vzorke veriacich chodiacich v nedeľu ráno do kostola, ako vo vzorke celkovej populácie tej istej obce; sociálne indikátory sa neuplatnili a nedošlo ku konfliktu s princípom odluky cirkví od štátu.

Diskusia o občianskom náboženstve mala svoj „zlatý vek” v rokoch 1974-1977 v súvislosti s vietnamskou vojnou. V ďalších dvoch dekádach prišla k slovu „nová kresťanská pravica” a jej boj so sekulárnou ľavicou. Vtedy sa najhlasnejšie ozval J. M. Cuddihy výrokom, že občianske náboženstvo je zbierka banálnych fráz, ktoré nenahradia ani seriózne náboženstvo, ani serióznu politickú akciu.

Niektorí sociológovia vyhlásili občianske náboženstvo v Durkheimovej perspektíve za „objektívny sociálny fakt” a navrhovali študovať jeho výskyt aj v iných štátoch. Nenašiel som však iné údaje, ako ten, že sa zdá, že Kanaďania nepoznajú občianske náboženstvo – a napriek tomu sú „ozajstným” národom. Málo pozornosti sa venovalo francúzskej intelektuálnej tradícii, hoci práve v nej vytvoril originálnu koncepciu občianskeho náboženstva Rousseau už v roku 1762. (Najkompletnejšia bibliografia je v Ronald C. Wimberley and William H. Swatos, Jr . Encyclopedia of Religion and Society, http://hirr.hartsem.edu/ency/Wimberly.htm.)

V súvislosti s občianskym náboženstvom prišiel na pretras celý rad príbuzných koncepcií, pre ktoré som našiel len pomenovania: komunálne (civic na rozdiel od civil), difúzne, neviditeľné, verejné, súkromné … náboženstvo. Moje čudovanie neberie konca.

V polovici osemdesiatych rokov sa vraj koncepcia občianskeho náboženstva stala pevnou súčasťou sociálnych a teologických vied. Preto do istej miery prekvapuje, že Bellah vo svojich knihách o americkej morálke a americkom individualizme z rokov 1985 a 1989 upustil od používania výrazu občianske náboženstvo. Iní autori teraz obstarávajú vánok pre jeho plachty, ale všeobecne sa uznáva, že táto komponenta nemá ani teoreticky zďaleka takú dôležitosť, ako malo „transcendentné univerzálne náboženstvo”, ktoré mali na mysli francúzski intelektuáli (osvietenci) konca osemnásteho storočia.

Linguisticko-religiózne krasokorčuľovanie sa mi vidí úplne zbytočné.

Spoločné presvedčenia, hodnoty a rituály určitých politických zoskupení, súhlasný zmysel pre históriu a osud národa, úcta k vlajke a ústave atď. existujú v každej spoločnosti, ale málokde sa považujú za súčasť náboženstva, nikde za náboženstvo. Bellah pripisuje aj zjednocujúce pocity božej vyvolenosti kolektívu všetkým spoločnostiam, no ja si myslím, že pojem vyvoleného národa poznajú len Židia a do určitej miery Američania. Ani keď zástancovia pojmu občianske náboženstvo v čele s Danielom Marshom (http://www.ind-wes.edu/tuesday/1civil.htm)  premenujú Mayflowerskú zmluvu prvých amerických osadníkov na Genezis, Jeffersonom skoncipovanú Deklaráciu nezávislosti na Exodus, ústavu a Listinu práv na Knihu zákona, prejavy prezidentov na Proroctvá, americké hymnické piesne na Žalmy a Lincolnov inauguračný prejav dokonca na Evanjelium pravého amerického občianskeho náboženstva, skrátka, ak pre všetko nájdu paralelu v Biblii, nebude z toho iné náboženstvo ako to, ktoré majú jednotlivci na základe krstu alebo presvedčenia. Za oveľa významnejšie považujem v tejto súvislosti zistenie, že konečne rastie aj v USA počet ľudí bez konfesiálnej príslušnosti a náboženského cítenia; aj Svetová encyklopédia kresťanstva neochotne predpovedá rastúcu sekularizáciu Ameriky.

O neaktuálnosti úvah o občianskom náboženstve svedčí aj fakt, že tak v bibliografii S. Jozefčiakovej, ako v internete sú literárne údaje hlavne z rokov 1970-1980 a dva najčerstvejšie sú z roku 1996.

Pár ďalších pripomienok

V normálnom jazyku je náboženstvom to, čo uznáva nejaké božstvo; pre to ostatné máme pojem svetonázor. Ak sa pojem náboženstva rozriedi natoľko, že je ním každá viera, resp. presvedčenie, dokonca bez ostychu aj „koncept individualizmu a spoliehanie na vlastné schopnosti”(!), teda aj humanizmus, resp. ateizmus, potom hovoríme každý o inšom. Ja verím na tisíc vecí, ale, prosím, nenazývajte ma veriacim, ba ani religióznym človekom. Mám svoj svetonázor (ten istý ako mnohí iní), mám svoje presvedčenia (ktoré sú v súlade s presvedčeniami všetkých slušných ľudí na celom svete, nielen niektorých židovsko-kresťanských západniarov), ale nie som nábožný, tým menej pobožný.

Zachovať pre súčasnosť jeden z rudimentov inakšie pravovernými kresťanmi odmietaného osvietenstva – dávno stroskotaný pokus o deizmus „civilného náboženstva” s jeho čudesnou Najvyššou Bytosťou a náboženskými rituálmi v civilných rúchach – aký to dnes môže mať význam? Pripúšťam, že Bellah má pri mnohých charakteristikách amerického spôsobu života pravdu, ale príliš zovšeobecňuje a pri podrobnostiach sa mýli: Boh viedol USA do občianskej a potom vietnamskej (prehratej) vojny? Uchránil Boh USA pred teroristickým útokom 9. septembra 2001?

Žasnem, keď čítam, že hodnoty ako sloboda, rovnosť a náboženská tolerancia si občianske náboženstvo vypožičalo z jednotlivých kresťanských tradícií – uvedomuje si ten, čo toto povie, rozmer svojho sebaklamu či klamstva, aj keď je to bežné tvrdenie v najserióznejších knihách, encyklopédiách a zborníkoch a sústavne odznieva z kancľa?

1. Sloboda. Kresťanstvo nemalo počas 1800 rokov ani potuchy o slobode pre otrokov, poddaných a nevoľníkov. Aj v dnešnej biblii ich slovami veľkého Pavla vyzýva, aby nielen navonok, ale v hĺbke svojho srdca milovali svojich pánov a boli im oddaní (Ef 6,5)! Bez upozornenia, že to platilo pred dvetisíc rokmi a bolo prekonané osvietenstvom, ktoré konečne povedalo, že je hanba mať pána, a ešte väčšia byť pánom či už v svetskom alebo akomsi nadprirodzenom zmysle slova. Otroctvo bolo zrušené napriek nedeľným kázniam o jeho súlade s božím poriadkom a zbožnosti otrokárov. Neviem, či bol v niektorom starodávnom katechizme hiech mať otroka, ale veľmi o tom pochybujem. V indexe hesiel Svätého písma (SSV, Trnava 1996) sa heslo otroctvo nevyskytuje. Heslo sloboda hovorí o otroctve ako službe hiechu (Rim 6,15; Kor. 6,12) a dokonca ako o príslušnosti k inému náboženstvu (Gal 5,1). Raz sa neurčito naznačuje možnosť prepustenia z otroctva (Efm 16) – to všetko je v Pavlových listoch. Prečo tu nie je odkaz na uvedenú Pavlovu výzvu k otrokom a pod čiarou jej odvolanie? Ale predovšetkým: Prečo Kristus pod prínym trestom neprikázal okamžité zrušenie otroctva? Nepovedzte mi, že sa nezaoberal „podrobnosťami”! (viac v G. Streminger, Jezuánska etika, Zošity humanistov 22, 3, 2000; Ch. de Brie, Budúcnosť minulosti, ZH 28, 11, 2001; S. Weinberg, Vesmír podľa dizajnéra, ZH 29, 3, 2002).

2. Rovnosť. O „rovnosti” v kresťanskej tradícii majú čo povedať napr. ženy – až najnovšie sa konečne hlásia o slovo, ktoré im odobral veľký Pavol (približné znenie v jeho liste Korinťanom: „Ženy nech ostanú doma a spýtajú sa muža, o čom to bola reč na námestí.”). Je zaujímavé, že v niektorých protestantských denomináciách už môžu byť nielen kňažkami, ale aj biskupkami. Ani odevom nechce byť kňaz rovný veriacemu, a to nemám na mysli cenu slávnostných ručne vyšívaných úborov pre hodnostárov.

3. Náboženská tolerancia. Ilustráciou náboženskej „tolerancie” katolíckej cirkvi v minulosti bola napríklad evanjelizácia v Latinskej Amerike a dnes je to 18 miliárd dolárov ročne (!)na šírenie kresťanských vier v Indii – napriek Gandhiho posolstvu, ktorý proti tomu protestoval (S. R. Welch: Hriechy misionárov, ZH 44, 3, 2004; R. Škoda: Kedysi misionári, dnes evanjelizácia, ZH 44, 9, 2004).

Ale vráťme sa k občianskemu náboženstvu. Mám dojem, že keď si religiózni ľudia uvedomujú, že ich pozície v spoločnosti slabnú, že ich presvedčivosť klesá a počtom ich ubúda, chytajú sa čohokoľvek ako záchranného povrazu. Pre profesora fyziky Krempaského sú trojrozmernosť nášho sveta a existencia troch druhov gluónov v atómovom jadre „konkrétnou stopou Trojjedinosti Boha vo vesmíre”, kňazovi zo Štuttgartu na to stačí vianočka (ZH 37, 2, 2003).  Pre jednoduchého veriaceho spravidla veľmi zaváži veľkosť jeho skupiny, a tak organizátori náboženstiev zratúvajú jablká s hruškami a vynašli ekuménu, aby na svojich príslušníkov teatrálne zapôsobili veľkou skupinou, kde sa na pár hodín stretnú a ruky si podajú reprezentanti tak si (právom) nedôverujúcich celkov, ako sú kresťania (najmä katolíci a evanjelici), židia a moslimovia; nútia sa do rozhovorov o svojich náboženstvách, ktoré nevedú k ničomu, ale absolútne ničomu – ak nemáme na mysli celkovým spoločenským vývojom vynútenú toleranciu na tomto javisku; musíme pritom zabudnúť aj na aktuálne krvavé náboženské bojiská (za všetky len Palestínu, Irak a Čečensko), aj na hodnostárov cirkví na ich kazateľniciach (za všetkých len kardinál Ratzinger, neústupný strážca pravovernosti katolicizmu a fundamentalistickí mulahovia v desiatke štátov).

Vítam zmienku o občianskom náboženstve, ak informuje a vyznieva tak zmierlivo ako prednáška Silvie Jozefčiakovej; nevylučuje možnosť, že moderná „žitá” religiozita, často bez Boha aj ponímania boha, ale s religióznymi zážitkami, obradníctvom a konkrétnou dogmatikou (sekularizovaná forma náboženstva, resp. občianske náboženstvo), sa raz stane v Amerike všeobecnou.

O niečo podobné sa snažia aj humanisti na celom svete.