Slovensko nemá vysokú školu pre veterinárstvo a brniansku zatvorili

17. novembra 1939 vydal ríšsky protektor v Čechách a na Morave Konstantin Freiherr von Neurath povestný príkaz na zatvorenie všetkých českých vysokých škôl. Čo tomu predchádzalo?

Protektorátny režim bol od svojho vzniku 15. marca 1939 formou neobmedzenej fašistickej diktatúry nemeckého imperializmu nad českým národom; jeho konečným cieľom bolo úplné vyhladenie českého národa a ponemčenie českých krajín. V tajnom prejave 2. októbra 1941 prehlásil zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich:

„Tento priestor sa raz musí stať nemeckým a Čech tu nakoniec už dnes nemá čo hľadať.“

Išlo o nemecký oficiálny „tlak na východ“ (Drang nach Osten), o bezprostredné ohrozenie slovanstva, teda aj nás, zatiaľ privilegovaných Slovákov. (Zdroj.)

Obyvateľstvo Protektorátu Čechy a Morava, vystavené politickému, národnostnému a sociálnemu útlaku, prejavovalo spontánny odpor proti nacistickej okupácii a protektorátnemu režimu a postupne rozvíjalo rôzne formy organizovaného aktívneho odboja.

Už v septembri a októbri 1939, pri prvom výročí mníchovského diktátu, viedenskej arbitráže a 21. výročia založenia ČSR došlo v Prahe k demonštráciám, ktorých rozsah prekvapil nacistických predstaviteľov v Prahe aj v Berlíne. Pri ich potláčaní nemeckou políciou 28. októbra bol najprv zastrelený mladý robotník Václav Sedláček a potom ťažko ranený strelou do brucha študent medicíny Jan Opletal, ktorý 11. novembra podľahol zápalu pobrušnice.

15. novembra sa konala v Prahe rozlúčka, ktorá prerástla na novú protifašistickú demonštráciu tisícov študentov. Opletal bol o deň neskoršie pochovaný v Nákle. Toho istého dňa sa konala porada u Adolfa Hitlera v Berlíne, na ktorej sa rozhodlo o zatvorení českých vysokých škôl na tri roky, o zastrelení viacerých študentských predstaviteľov (bolo ich 9) a o deportácii ďalších študentov do koncentračného tábora Sachsenhausen (bolo ich okolo 1 100).

Na trvalú pripomienku tejto udalosti bol deň 17. novembra vyhlásený za svetový deň študentstva a dodržiava sa na celom demokratickom svete.

Ešte brutálnejšie odpovedali Nemci o tri roky na atentát na zástupcu ríšskeho protektora Reinharda Heydricha 27. mája 1942, ktorý zraneniam podľahol 4. júna 1942. Bezprostredne popravených bolo vtedy vyše 2 300 nevinných ľudí.

Úplne iná bola situácia na Slovensku, kde značná časť národa s nadšením privítala rozchod s Čechmi a založenie „samostatného“ štátu, ktorý sa noví „vodcovia“ chystali budovať na základe sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Až neskoro si mnohí Slováci uvedomili – niektorí vôbec nie –, že zdanlivá pohoda prvých rokov politickej a inej spolupráce, charakterizovaná z nemeckej strany zriadením štátiku, ktorý sa vydával za výkladnú skriňu nového svetového poriadku, je veľký podvod na zakrytie skutočného plánu vrátane zločinného holokaustu.

Historickú faktografiu udalostí od Mníchovskej dohody 29. – 30. septembra 1938 do vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 podáva Husár v knihe Slovenské veterinárstvo v rokoch 1939 – 1945 (2009).

Pokus založiť Veterinársku fakultu v rámci Slovenskej univerzity

Zatvorenie českých vysokých škôl trvalo až do skončenia 2. svetovej vojny. V dôsledku toho sa dostali veterinárni medici na Vysokej škole veterinárskej v Brne a ďalší záujemcovia o toto štúdium zo Slovenska do kritickej situácie. Na Slovensku vysoké školy pôsobili nerušene ďalej, veterinárska fakulta tu však nebola.

O neúspešných pokusoch riešiť situáciu založením Veterinárskej fakulty v rámci Slovenskej univerzity existujú literárne údaje, z ktorých vyberám:

„Na návrh ministerstva školstva zvolali 18. decembra 1939 poradu zainteresovaných a dohodli sa na zriadení Veterinárskej fakulty v rámci Slovenskej univerzity. Vypracoval sa aj štatút fakulty, ktorý bol rozposlaný na jednotlivé fakulty univerzity, predsedovi vlády a ministrovi školstva.

Návrh na vytvorenie veterinárskej školy sa nakoniec neschválil s tým odôvodnením, že pre štát je výhodnejšie, ak záujemcovia budú študovať na štátne štipendiá v zahraničí. Teda myšlienka založenia slovenskej veterinárskej školy nenašla v tom čase ani pochopenie, ani podmienky finančné či personálne.“ (Podľa Jána Hovorku, „História Univerzity veterinárneho lekárstva v Košiciach: Zakladanie a vznik UVL v Košiciach“ na webovej stránke Univerzity veterinárskeho lekárstva.)

Stav slovenského veterinárstva v rokoch 1939 – 1945 vyčerpávajúco opisuje v rovnomennej knihe Husár (2001). Venuje sa aj veterinárnemu školstvu vrátane štúdia v cudzine, ale tu sa pri rámcových záveroch bez konkrétneho materiálu dopustil niekoľkých nepresností, ktoré však neovplyvňujú platnosť jeho záverov.

Potreba zvýšeného počtu veterinárov v rokoch vojnového Slovenského štátu

V čase vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 bol počet zverolekárov na Slovensku nedostatočný a v dôsledku toho nebola zabezpečená ich potreba pre živočíšnu výrobu v poľnohospodárstve a pre ochranu zdravia obyvateľstva (choroby prenosné zo zvierat na ľudí a kontrola potravín živočíšneho pôvodu). Všeobecne sa pociťovala potreba podstatne zvýšiť počet veterinárov. Situácia mala dlhodobý charakter.

Prakticky túto potrebu ešte zvyšoval:

a) Odsun českých veterinárov do Čiech v rámci akcie, ktorá sa volala jednoducho „odchod osôb (napr. zverolekárov) českej národnosti zo Slovenska“. Pamätám sa na smutnú rozlúčku s profesormi gymnázia v Hlohovci, ktorí na jeseň 1939 nútene odchádzali: prof. Rotreckl bol jedným z nich a jeho dcéra chodila so mnou dva roky do 3. a 4. triedy hlohoveckého gymnázia. Nemohol som s touto akciou súhlasiť z osobných a rodinných dôvodov a nebol som sám; narodil som sa v Kroměříži a moja mama bola Češka (Moravanka). Podľa Husára bolo takto postihnutých asi 20 veterinárov. Bezpodmienečne treba hľadať ich mená. Zatiaľ som našiel len dvoch:
– MVDr. Antonín Klaus – odchod v máji 1939 – vedúci bakteriologického oddelenia Ústavu mesta Bratislavy pre skúmanie potravín živočíšneho pôvodu (Husár 2001),
– Med.vet. Rajmund Poštolka, prednosta veterinárnej správy na Slovensku v rokoch 1919 – 1933.

b) Slovenský holokaust: koľko bolo na Slovensku pred 14. 3. 1939 veterinárov židovskej národnosti, koľkým sa podarilo ujsť na západ, koľkí dostali výnimku a prežili, koľkí zahynuli v koncentračných táboroch? Neviem sa zmieriť so zavádzajúcim konštatovaním, že „v štatistikách UŽNO niet údajov o tom, žeby niektorý veterinár-Žid bol z územia Slovenského štátu odvlečený do koncentračného tábora“ (Ladislav Husár a kolektív: Od zverolekárskych spolkov po Komoru veterinárnych lekárov Slovenskej republiky, s. 92). MVDr. Vérteš bol síce zastrelený aj s manželkou na území Slovenska, ale kde stratili životy desiati veterinári, ktorí v roku 1941 dostali dočasnú výnimku vykonávať veterinárske povolanie? Môj priateľ MVDr. MUDr. František Stricker bol od jesene 1944 do oslobodenia 8. mája 1945 Červenou armádou väzňom v Terezíne! V už citovanej knihe Hovorka túto skutočnosť nemenuje menom, ale uvádzajúc príčiny všeobecného nedostatku veterinárov pridáva k zatvoreniu brnianskej školy a odchodu českých veterinárov veľavravné „a iné príčiny“ – aké iné by prichádzali do úvahy? Prečo tajiť meno tej hlavnej?

Celkom inakšie znie údaj Jána Feješa v práci „Spomienka na slovenských zverolekárov a veterinárnych medikov, ktorí stratili životy v druhej svetovej vojne“, uverejnenej v Status veterinarius, V, 2007, 2, s. 17:

„Desiati zverolekári, ktorí pôsobili v rôznych odborných profesiách v slovenskom veterinárstve na začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia, stratili na základe protižidovských zákonov svoje ľudské práva, boli odtransportovaní do rôznych koncentračných táborov, ktorých utrpenie a teror neprežili (– ja by som dokonca povedal, že tam boli podľa plánu zavraždení).

Boli to nasledovní kolegovia:

MVDr. Móric Aldor, nar. 8. marca 1891 v Nitre,
MVDr. Móric Berliner, nar. 16. júna 1891 v Michalovciach,
MVDr. Emanuel Donáth, nar. 5. marca 1870 vo Varíne,
MVDr. Herman Erdélyi, nar. 14. septembra ?? v Ozdíne,
MVDr. Juraj Löwinger, nar. 12. augusta 1907 v Novom Meste n.V.,
MVDr. Tibor Meissel, nar. 26. apríla v Tvrdošíne,
MVDr. Leopold Piszk, nar. 3. októbra 1888 v Jakubove,
MVDr. Samuel Singer, nar. 26. apríla 1879 v Púchove,
MVDr. Dávid Sebestyén, nar. 15. septembra 1882 vo Veľkom Fedýmeši a
MVDr. Viliam Vágo, nar. 20. marca 1894 vo Výčapoch-Opatovciach.

Títo zverolekári vyštudovali veterinárnu medicínu na vysokých školách v Budapešti, Viedni a v Brne a boli promovaní „in memoriam“ na doktorov veterinárnej medicíny 14. februára 1946 na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Len traja z nich, a to Móric Aldor, Juraj Löwinger a Viliam Vágo sa uvádzajú medzi tými 33 veterinármi, ktorí dňa 2. 12. 1941 dostali od vlády SR tzv. predĺženie výnimky do 31. 12. 1942 bolo dočasné. Keď vypršalo, čakal ich strašný osud. Žiaľ, o ich živote a utrpení sa mi nepodarilo nájsť takmer nijaké historické údaje. Výnimkou je MVDr. Eduard Vérteš, o živote ktorého píše Feješ:

„Vrchný veterinárny radca MVDr. Eduard Vérteš (1883 – 1945) sa narodil 12. apríla 1883 v Šarišských Michaľanoch v okrese Prešov. Na zverolekára bol promovaný 20. decembra 1907 na Vysokej škole zverolekárskej v Budapešti. Po vzniku ČSR pôsobil v Novom Meste n. V., potom na veterinárskom oddelení Krajinského úradu v Bratislave, kde získal najvyššiu možnú funkčnú hodnosť „vrchný veterinárny radca“. V roku 1937 bol zvolený za predsedu stavovského spolku zverolekárov „Združenie zverolekárov na Slovensku“. Od roku 1943 pôsobil na veterinárnom oddelení Župného úradu v Banskej Bystrici. Po potlačení Slovenského národného povstania nemeckou armádou sa ukrýval v horách v okolí Banskej Bystrice, pretože bol židovského pôvodu. V horách bol spolu s inými občanmi chytený nemeckou patrolou zastrelený aj s rodinou v Kremničke.“

Túto správu doplnila Mgr. T. Babušíková, vedúca Archívu Múzea SNP v Banskej Bystrici, v e-maile zo 7. 12. 2010 nasledujúcimi údajmi:

„V horách boli MVDr. Eduard Vérteš, narodený 12. 4. 1883, bytom Banská Bystrica, Žid, a jeho manželka Malvína Vértešová, narodená 19. 3. 1878, bytom Banská Bystrica, Židovka, spolu s inými občanmi chytení nemeckou patrolou a 11. 1. 1945 prijatí do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici. Vo väzenskej knihe Krajského súdu v Banskej Bystrici sa píše, že 20. 1. 1945 boli obaja prepustení. V tomto prípade prepustený, prepustená znamená, že boli odvezení z väzenia a v Kremničke 20. januára 1945 popravení.“

V Kremničke zahynulo čase od 4. 11. 1944 do 5. 1. 1945 spolu 747 ľudí, z toho 600 Židov.

Pre prácu na Štátnom diagnostickom veterinárnom ústave v Bratislave dostali výnimku: MVDr. František Stricker, MVDr. Imrich Tepper a MVDr. Ladislav Landau, ktorá platila do 31. decembra 1942. Čo robili potom a čo robili ostatní tridsiati? Do konca vojny ostávali dlhé dva a pol roky. Ferko Stricker išiel aj tak do Terezína, no na šťastie to prežil.

Dr. Ján Feješ mi dal k dispozícii rukopis práce Slovenskí veterinárni lekári, ktorí stratili život v udalostiach druhej svetovej vojny. K 60. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny – I. časť (spoluautor Jozef Pokorný), ktorý pre zaujímavosť údajov o MVDr. Ladislavovi Dindovi, MVDr. Fabianovi Romanovi a MVDr. Eduardovi Vértešovi prikladám v bibliografii v plnom znení.

c) Zvýšená potreba veterinárov v priebehu 2. svetovej vojny, keď kone hrali vo všetkých armádach dôležitú, hoci doznievajúcu rolu a aj v armáde sa zvyšoval dôraz na kontrolu potravín živočíšneho pôvodu. V dôsledku toho bol v r. 1942 založený Vojenský vysokoškolský internát, do ktorého bolo prijatých 203 frekventantov rozličných vysokoškolských odborov, medzi nimi 13 záujemcov o veterinárstvo, ktoré sa dalo študovať len v Nemecku. Na jeseň 1942 začali svoje štúdium na Veterinárskej vysokej škole v Hannoveri. Táto škola v lete 1943 pre bombardovanie obmedzila prevádzku a väčšina jej slovenských študentov prišla do Viedne – spočiatku vyparádení v čižmičkách a s kordíkom na škole aj v ľudovej jedálni WÖK (Wiener öffentliche Küchenbetriebe – Viedenské verejné kuchyne), kde sme sa so staršími kolegami stretávali pri obedoch, neskôr v jednoduchých cvičných šatách a v civile a po návrate na Slovensko opäť v uniformách (Venglarčík).

Za šesť vojnových rokov na Slovensku nepribudli noví veterinári; naopak, ich aj tak nízke stavy sa prakticky ešte znížili, pretože postupný nástup viedenských absolventov nenahradil nárazové vyradenie ideologicky a politicky nevyhovujúcich kolegov českej národnosti a židovskej viery. Nákladná akcia štipendií pre študentov vo Viedni, Záhrebe a Hannoveri nestačila priniesť ovocie. Tých, čo už v prvých rokoch vojny dokončili štúdium, začaté v Brne, vo Viedni, bolo len 9 a v Záhrebe 7. Zo štipendistov na dokončenie štúdia vo Viedni skončili len 4 do roku 1942. V Budapešti skončil za vojny dosiahnutím diplomu v roku 1941 len 1 veterinár. Ostatní viedenskí študenti končili v posledných dvoch rokoch vojny vo Viedni a po vojne absolútnou väčšinou v Brne. Časť viedenských študentov boli etnickí Nemci a tí ostali po skončení štúdia v Rakúsku alebo odišli do Nemecka. Ku koncu vojny, teda na jeseň 1944 vznikla však vo Viedni obrovská skupina osemdesiatich študentov s dvomi až ôsmimi semestrami, ktorá kolektívne prešla od leta 1945 postupne na Vysokú školu veterinársku v Brne, kde ukončila štúdium a stala sa platnou zložkou slovenského veterinárstva.

V Brne sa nikomu nič nevytýkalo a nikto neutrpel ujmu zato, že študoval v Nemecku (Rakúsko sa po plebiscite 14. apríla 1938 stalo provinciou Ostmark; oficiálne sa tvrdilo, že pripojenie podporilo 99,73 % voličov, ale skutočnosť bola iná). Po predložení dokladov – indexu a potvrdení o skúškach – sa všetko uznalo. Nepamätám sa, či sa konali nejaké hromadné či individuálne previerky v súvislosti so štúdiom vo Viedni. Niečo celkom iné boli previerky po „víťaznom februári“ a prevzatí moci Komunistickou stranou. Venglarčík udáva, že ako „Hanoverák“ mal v budúcom živote veľké kádrové ťažkosti, lebo mnohí mali o hannoverských študentoch pochybnosti, či nie sú fašisti. O našom príchode z Viedne do Brna píše vo svojom životopise:

„My, čo sme študovali v Nemecku, sme mali spočiatku veľké problémy – nechceli nám naše štúdium v Nemecku uznať. Došlo to tak ďaleko, že sme poslali memorandum ministrovi školstva Zdenkovi Nejedlému, hroziace, že ak sa nám do určitého termínu naše štúdium v Nemecku neuzná, vrátime sa všetci provokatívne do Viedne. V určený deň ráno sme na vrátnici VŠV v Brne našli vyvesený oznam, že sa nám predošlé štúdium uznáva. Mohli sme pokračovať v štúdiu.“ (List od kolegu Venglarčíka z 3. 12. 2010).

Som jeden z nich

Som jeden z 22 slovenských maturantov, ktorí v jeseni 1943 išli študovať veterinárstvo na Vysokú školu veterinársku (VŠV –Tierärztliche Hochschule – TH) vo Viedni, kde už študovali desiatky starších kolegov, a to prakticky všetci so štipendiom Ministerstva hospodárstva. Absolvovali sme tam dva semestre a na jeseň 1944 v súvislosti so začiatkom bombardovania Viedne, so Slovenským národným povstaním a blížiacim sa koncom vojny sme sa vrátili do vlasti. Po oslobodení sme pokračovali v štúdiu na Vysokej škole veterinárskej v Brne, kde sme štúdium aj ukončili a potom pôsobili na Slovensku.

Keď som sa na sklonku života po dlhoročnom pôsobení v cudzine od roku 1989 občas vracal do vlasti a zamýšľal som sa nad svojím a našimi životmi, majúc k dispozícii okrem knižníc a pár priateľov aj internet, získal som dojem, že naša príprava na celoživotné povolanie nie je historicky ani literárne náležite spracovaná. Ladislav Husár urobil veľmi dôležitý prvý krok a svoje spracovanie štúdia veterinárstva v čase 2. svetovej vojny v knihe Slovenské veterinárstvo v rokoch 1939 – 1945 (2001) v čiastočne pozmenenej ale nedoplnenej forme zaradil aj do publikácie Od zverolekárskych spolkov po Komoru veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (2009). Okrem toho však existuje o tých, čo študovali vo Viedni, len zopár stručných nekrológov (Karol Fried, František Hrudka, Ladislav Landau, Juraj Šutta, Tomáš Gdovin) či pár viet v smútočných oznámeniach (Alojz Žuffa). Všetci by si zaslúžili viac a malo by to byť bezpodmienečne prístupné na internete; zatiaľ nič také neexistuje. Pomyslel som si, že mám čo dodať a týmto spisom to na internete robím.

Už dávno som si uvedomil a mnohým som to vravel, že patrím medzi tých, čo mali v roku 1943 (a pár rokov predtým a aj potom) to veľké šťastie, že miesto ako vojaci na ruský front alebo ako robotníci do Nemecka sme išli do Viedne – zdarma a k tomu ešte s pomerne vysokým štátnym štipendiom, študovať na vysokú školu. Vo vojnových rokoch 1939 – 1945 to bola v oblastiach napuchnutej Veľkonemeckej ríše – okrem samostatného Rakúska absorbovala nemecká Ríša Sudety a Tešínsko od Česko-Slovenska, západné a severné vojvodstvá od Poľska, Elsasko a Lotrinsko od Francúzska – a v ňou vojensky obsadených štátoch výsada, ktorú nemali ani Nemci. Už roky sledujem diskusiu o tzv. nútených prácach v čase národnosocialistického režimu, keď bolo asi 10 – 13 miliónov osôb obidvoch pohlaví odvlečených z okupovaných území na územie tejto Veľkonemeckej ríše a tam museli pretrpieť nadpriemerne ťažký osud a mimoriadnu diskrimináciu.

Boli nasadení na nútené práce v priemysle a poľnohospodárstve a v mnohých prípadoch sa z nich stali robotníci-otroci; boli to vykonávatelia nútených prác, väznení v koncentračných alebo koncentrákom podobných táboroch, ktorí sa dostali do tovární na výrobu zbraní a uhoľných baní, na veľkostatky nemeckých junkerov v Prusku a obsadenom Poľsku, či na malé až stredne veľké roľnícke dvory v Bavorsku a inde alebo do chemických fabrík.

Boli deportovaní (násilne odvlečení či premiestnení) alebo po ich dobrovoľnom príchode do Nemecka bol im odopretý návrat do ich vlasti. Trpeli zlými životnými podmienkami, napr. pri nasadení v priemysle boli ubytovaní spôsobom, porovnateľným s väzením alebo podobnými obmedzovaniami slobody; v prípade nútených prác v poľnohospodárstve museli znášať obmedzovanie osobných práv a neľudské disciplinárne opatrenia.

Nacisti už od roku 1933 používali nútené práce ako spôsob „prevýchovy“ politických oponentov a väzni koncentračných táborov sa veľmi skoro stali kľúčovou zložkou nemeckej pracovnej sily. Neskôr čakali otrocké práce tých Židov, ktorí prežili prvé kolo výberu podľa zdravotného stavu.

Jednou z najstrašnejších foriem likvidácie bolo totálne nasadenie, čo bola forma nútených prác v objektoch, kde v dôsledku nedostatočnej stravy a nadmerného pracovného zaťaženia v nevyhovujúcich hygienických podmienkach dochádzalo k vysokej úmrtnosti.

Bola nás, privilegovaných, asi stovka, čo sme premávali vlakom na trati Bratislava – Devínska Nová Ves – Marchegg – Wien Ostbahnhof, resp. občas autobusom na ceste Bratislava – Engerau (Petržalka) – Wien Busbahnhof. Pas sme síce mali slovenský, ale rozhodujúce bolo vstupné vízum nemeckého vyslanectva v Bratislave a potom povolenie pobytu v Nemeckej ríši – okrem pohraničných oblastí – od úradu policajného prezidenta vo Viedni. Aj budapeštianski a záhrebskí študenti boli vo vtedajšej spoločenskej situácii niečo nie každodenné.

V zime 2011/12 nás žije desať: Štefan Benedek (1921) v Rimavskej Sobote, Jaroslav Fraňo (1924) v Bratislave, Štefan Izák (1924) v Košiciach, Július Molnár (1921) v Trnave, Andrej Pecháč (1924) v Michalovciach, Rudolf Polóny (1923) v Bazileji, Milan Sliepka (1924) v Trenčíne, Jozef Sokol (1923) v Bernolákove, Rastislav Škoda (1923) v Laupheime (Nemecko) a Bratislave a Jozef Venglarčík (1922) vo Zvolene. Rozhodol som sa spísať za ich aktívnej pomoci naše spomienky a doplniť ich tým, čo nájdem v archívoch navštevovaných vysokých škôl, resp. v literatúre.

Samozrejme je potrebné spracovať tému v kontexte spoločenskej a teda aj politickej situácie Európy, ktorá sa niesla v znamení maniakálneho pokusu Adolfa Hitlera založiť po porážke sovietskeho komunizmu na jeho troskách novú tisícročnú Veľkonemeckú ríšu. Na samom začiatku akcie hromadného štúdia Slovákov na veterinárskych vysokých školách v zahraničí, najmä však vo Viedni – to bolo v roku 1940 – sa nové politické usporiadanie Európy mohlo zdať uskutočniteľné. V roku 1943 bola situácia celkom iná a v roku 1944 sa už nové štipendiá nedávali.

Zbierať údaje nie je ľahké a osobne mi to sťažuje (okrem veku) skutočnosť, že žijem v Nemecku. Preto som urobil pokus: Text aj tabuľky som nazval pracovnými, čím som uznal, že majú veľa medzier a pravdepodobne aj faktické chyby. Postupne som ich predložil verejnosti, najmä pracujúcej s internetom, s prosbou o doplnenie a spoluprácu. Dostal som niekoľko listov od kolegov Molnára, Feješa a Pokorného, Benedeka, Fraňa, Pecháča, Sliepku, a Venglarčíka. Kolegovia Izák a Polóny nemajú záujem o korešpondenciu. Veľmi ochotne mi poskytli informácie panie Oľga Mačičková a Dr. Tatiana Mačičková, Mária Jablonská, pani Fraňová, Dagmar Krušpánová a Oľga Borsuková.

Ako hlavné pramene k triedeniu veterinárov a študentov veterinárstva som mal k dispozícii tri zborníky: prvý k 40. výročiu VŠV v Brne s titulnou stranou 1919 Vysoká škola zvěrolékařská – Veterinární fakulta VŠZL 1959 Brno, zostavený za redakcie Rudolfa Böhma; druhý zborník Evžena Novotného a Rudolfa Böhma, 50 let Vysokého veterinárního učení v Brně (1968); a tretí zborník Rudolfa Böhma a spol. 75 let Vysokého veterinárního učení v Brně (1993).

Opakované návštevy archívu Veternärmedizinische Universität Wien (Veterinárnomedicínska univerzita vo Viedni, VUW – miesto tohto nevysloviteľného názvu budem hovoriť jednotne o Vysokej škole veterinárskej vo Viedni a iných lokalitách) mi umožnili nájsť s pomocou Dr. Christy Macheovej zaujímavé podrobnosti o slovenských študentoch veterinárstva vo Viedni v tých pohnutých dobách. To isté sa odohralo pri podobných návštevách archívu VŠV v Brne za pomoci Mgr. Evy Zatloukalovej a MVDr. Pavla Braunera PhD., ako aj pri návšteve archívu VŠV v Budapešti za pomoci prof. Dr. Tibora Kassaia a Dr. Evy Orbánovej.

Spoločenské a politické zmýšľanie viedenských študentov

Neviem si predstaviť, že by niektorý kolega bol išiel študovať do Viedne zo sympatie k nemeckému národnému socializmu; v prvom rade sme chceli byť veterinármi; ja som iste v prvom rade chcel študovať v cudzine – možno ako môj veľký menovec Milan Rastislav Štefánik. Z troch možností: zahraničný obchod, nemčina a veterinárstvo som si vybral po rozhovore s Víťazoslavom Schererom na Starých Horách veterinárstvo, hoci som o chove hospodárskych zvierat nemal ani poňatie. Len čo som mohol, urobil som aj druhý krok v Štefánikových stopách – pokračoval som dva semestre (tretí ročník) v štúdiu na École nationale vétérinaire (Štátna veterinárna škola) v Alforte, okrajovej štvrti Paríža.

Na jeseň 1943 už čo len trochu rozmýšľajúci stredoškolák musel mať vážne pochybnosti o Hitlerovom skorom víťazstve nad Zväzom sovietskych socialistických republík a konečnom víťazstve aj nad Anglickom (Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska) a Amerikou (Spojené štáty Americké). To bolo po ruskom víťazstve v bitke o Stalingrad (2. februára 1943) a o Kursk (august 1943) a po vylodení spojencov na Sicílii (10. júla 1943). Nerozkrikovali sme to, ale nikto z nás sa pred druhým netajil, že počúva Hlas Ameriky (resp. Hlas slobodnej republiky či Amerika volá Československo), tititá, tititá, calling BBC, Volá Londýn (k českému vysielaniu sa od 31. decembra 1939 pridalo i vysielanie slovenské) alebo medzi nami menej populárne, no registrované Vnimanie, vnimanie, govorit Moskva. Od 24. novembra 1941 bolo počuť z Ufy tretiu tajnú vysielačku Komunistickej strany Československa z Ruska. O 19. hodine mohli poslucháči zachytiť slová: „Čujte, čujte! Tu slovenská vysielačka Za slovenskú slobodu na vlne 30,64 stotín metra.“ (Zdroj.)

Boli sme takí neskúsení, že sme si pri jednom protileteckom poplachu, ktorý sme prečkávali v bezpečí flakturmu (delovej, protilietadlovej veže) v blízkosti Mariahilferstrasse, rozprávali polohlasne po slovensky o tom, čo včera večer hlásil Londýn; neuvedomovali sme si, že nás niekto môže rozumieť, a bolo tak: „Kluci, tohle neříkejte, o tom se nebavte, to je dnes a tu velmi nebezpečné,“ ozval sa pritlmený hlas v bezprostrednej blízkosti našich hláv a neznámy muž s rukou na tvári sa od nás vzďaľoval. Od tých čias sme si dávali veľký pozor.

Sledovali sme priebeh („skracovanie“) frontu na východe a prípravy vylodenia spojencov na západe. V mojich predstavách z tých dávnych rokov straší len postava Alojza Čulena ako predsedu akéhosi katolíckeho spolku slovenských vysokoškolákov vo Viedni, tuším filiálky centrály v Bratislave. Možno som ho raz videl, ale na členstvo v spolku, resp. na nejakú spolkovú činnosť kohokoľvek z našej skupiny triaštyridsiatnikov sa nepamätám.

Iba raz sa vyskytol náznak problému. Ktosi priniesol správu, že rozhlasová stanica Donausender (= Dunajský vysielač) hľadá hlásateľov pre správy a možno aj hercov pre scénky a spevákov do spevokolu pre slovenské vysielanie. Že sa dá zarobiť pár mariek a je to zábavná zmena v každodennom programe. Čo sa mňa týka, možno by som ta bol zašiel a poinformoval sa na mieste činu, ale Jaro Krušpán a Ďurko Šutta to zamietli zo zásady a náš užší krúžok (plus Sádecký, Izák a Fraňo) to potom bez reptania akceptoval. Len o Oskarovi Beerovi sa vedelo, že pracoval v Donausenderi, ale nie ako tvorca programov, lež len ako hlásateľ. Doplatil na to tým, že mu v Brne v roku 1949 nebolo dovolené promovať. Neskôr by iste bol mohol, ale neurobil to.

Z oveľa neskorších rokov mám inú nepríjemnú spomienku na tému môjho štúdia veterinárstva, a to bez priamej súvislosti s Viedňou. Keď sa na Virologickom ústave v roku 1963 prejednávala moja účasť na kurze tkanivových kultúr na univerzite v Leidene (Holandsko), predvolali si ma na schôdzu ústavného výboru KSS, ktorý sa mal vyjadriť k návrhu riaditeľa akademika Blaškoviča, aby mi účasť na tom kurze bola povolená. Vraveli sme tomu, že ma preverovali. Straník MUDr. Bohumil Styk CSc. mi položil nepeknú otázku pod pás, prečo som študoval veterinárstvo: či som mal rád zvieratá, alebo som chcel patriť k najbohatším občanom dediny a vymenoval zverolekára, lekára, lekárnika a kominárskeho majstra. Musel som sa priznať, že hospodárske zvieratá sú mi dosť ľahostajné, keďže nemám roľnícky pôvod a vyrástol som len ako sused tých spolužiakov, čo dlhodobo chovali holuby alebo zajace; sám som mal párik zajacov len jedno leto a holuby nikdy. Namietol som že predsa pracujem na výskumnom ústave za menej, ako by som mal v praxi s naturáliami od JRD a Štátnych majetkov. Dal som mu protiotázku, či má ako vedúci oddelenia taký vysoký plat, že mu to stačí na to, aby dal ústavu prednosť pred praxou. Aj dnes si myslím, že som mu odpovedal pravdivo, keď som sa odvolal na prianie študovať v cudzine a tu som mal za vojny malé možnosti voľby: dalo sa ísť len do Nemecka, a to na štúdium nemčiny (budúci profesor nemčiny na strednej škole), medzinárodnej ekonomiky (po smutnej skúsenosti s Obchodnou akadémiou v Nitre to pre mňa neprichádzalo do úvahy; skúšal som to s ňou po 4. triede gymnázia v Hlohovci, ale vydržal som len dva mesiace a vrátil som sa na gymnázium, lenže do Trnavy) a veterinárstva, ktoré súťaž v mojej mysli vyhralo.

To, čo sa dialo na Slovensku v oblasti veterinárstva za mojich štúdií, som nesledoval. O existencii zverolekárskej komory, nejakého diagnostického ústavu či akéhosi MVDr. Opluštila som nechyroval. Chodili sme na prednášky a cvičenia, do kina alebo divadla a celé leto 1944 kúpať sa na ostrov Gänsehäufel (Husacinec) na Starom Dunaji. Týmto prázdninovým letom sa pre študentov ročníka 1943/44 pobyt vo Viedni končil.

*

Po úvodnej časti „Časy veľkých zmien“ nasleduje časť „Chronológie štúdií“, kde sa ako kapitoly preberajú jednotlivé skupiny študentov podľa rokov, kedy a kde začali štúdium a či mali štipendium. Podkladom každej kapitoly je podrobná tabuľka, kde sa uvádza okrem rodných dát aj náboženstvo, národnosť a meno i zamestnanie otca. Údaje o štúdiu sa začínajú menom školy, na ktorej študent maturoval, zápisom do prvého a niekedy aj ďalších semestrov, dátumom dosiahnutia diplomu a dosiahnutia doktorátu. Nasledujú údaje o hlavnom pôsobisku a čase a mieste smrti, niekedy aj o mieste hrobu.

Treťou časťou sú „Životopisy“, ktoré dopĺňajú údaje v tabuľke najmä prehľadom pracovísk bývalého študenta, zoznamom publikovaných prác, podľa možností aj s ich plným znením a faktografickým materiálom z jeho života a o jeho blízkych.

Životopisy sa uvádzajú podľa abecedy pre všetky mená v tabuľkách, hoci niektoré (ešte) neexistujú. Existujúce majú v zozname dodatok ++ (plus).

Čitateľ iste chápe, že vyhliadky na získanie údajov o udalostiach, ktoré sa udiali pred vyše polstoročím, nie sú veľké – ale beda, prebeda, klesajú každým rokom. Máme však šťastie, že žijeme v čase, keď sa priemerný vek neobyčajne predlžuje a existujú medzi nami pamätníci s neuveriteľne vernou pamäťou. Niektorí už so mnou spolupracujú, iní sľúbili spoluprácu, ostatných oslovujem. Nie sú to len už spomenutí prežívajúci bývalí študenti, ale aj ich príbuzní, priatelia a ľudia z ich okolia.

Touto neobyčajnou cestou sa obraciam s prosbou o spoluprácu na spoluobčanov, ktorí prišli do styku s našou vyše stovkou študentov veterinárstva za 2. svetovej vojny či už v čase ich štúdia alebo potom pri výkone ich povolania – zhruba do roku 1990; aj to je už vyše dvadsať rokov! Vďaka osudu sme niektorí ešte výkonní. Neváhajte prosím rozšíriť tento zoznam. Cena každého údaja sa zvyšuje, ak obsahuje presné dátum a miesto, preto zakaždým porozmýšľajte čo len o chvíľu dlhšie.

Samozrejme mi je najvítanejší príspevok vo forme e-mailu, resp. pripojený dokument v akomkoľvek formáte. Mám však plné porozumenie pre správu strojopisom a s dojatím si cením už tri rukopisy trasľavou rukou, pretože jeden začína „Nie tak to bolo…“

Osobitne si budem ceniť spoluprácu Ústavov dejín veterinárstva pri VŠV v Brne a Košiciach, ktoré iste mali svoje dôvody, prečo sa tejto zberateľskej činnosti dosiaľ nevenovali. (Bodaj by som sa jej ja bol venoval miesto zbierania známok!) Dúfam, že príjmu ako príspevok dôchodcu to, čo mi bude dopriate dokončiť – mám 88 rokov – a budú pokračovať v tom, čo nedokončím.

Pri pravidelných cestách/návštevách na Slovensko sa oneskorene ale postupne oboznamujem s literatúrou o slovenskom veterinárstve. Cením si odbornú úroveň kníh doktorov Molnára, Husára, Feješa, a celého radu ďalších a čerpám z nich – no dovoľujem si dve poznámky: nie je tam všetko (čo je samozrejmé a teda nijako nie výčitka) a nebolo to všetko tak. Pri bombardovaní Viedne 10. septembra 1944 zasypaním zabilo vo vchode do pivničného protileteckého krytu v obytnom činžiaku nie dvoch veterinárnych študentov (Pitoňáka a Slivku a volali sa Ladislav a Štefan), ale naraz troch, aj Pavla Karáska zo Smolníka; okolnosti tragédie boli trochu iné.

Vzal som si za cieľ doplniť, spresniť a hlavne menami a osudmi oživiť to, čo je už napísané.

« Návrat na obsah | Chronológie štúdií »