Stephen Law

5. kapitola: Rozličné druhy autority

Táto kapitola dáva liberalizmu ďalší argument: dať zodpovednosť za vyslovovanie morálnych súdov nejakej vonkajšej autorite je nielen nerozumné, ale nemožné. Zodpovednosť za morálne súdy má vlastnosť bumerangu – vždy sa vám vráti.

V závere sa táto kapitola zaoberá častou výčitkou liberalizmu – že je nekonzistentný.

Kedy je dobre dôverovať autorite

Podriadiť sa autorite nie je vždy zlá myšlienka. Robíme to stále. Od doktora si pýtame lekársku radu, od inštalatéra chceme radu o ústrednom kúrení, od advokáta si dáme poradiť v právnej veci atď. Vo všetkých týchto prípadoch je rozumné spoľahnúť sa na slovo autority.

Moderný život vyžaduje, aby sme dôverovali odborným znalostiam iných ľudí. Svet je dnes taký zložitý, že každý z nás dobre rozumie len malému úseku z toho, čo nás obklopuje. Nemôžeme byť odborníkmi na inštalácie, vo vede, v zákonoch, autách, psychológii atď. Musíme nájsť druhých, na ktorých odbornosti môžeme stavať.

Čo však, ak sa v nejakej veci obrátite na autoritu a dostanete zlú radu? Koho viniť, ak niečo nevyjde? Predpokladajme, že začínajúca študentka chémie by rada vedela, či môže zlikvidovať značné množstvo draslíka spláchnutím do výlevky. Spýta sa profesora chémie a ten jej povie, že to môže urobiť, lebo je to celkom bezpečné. Tak to urobí a je z toho veľký výbuch, ktorý niekoho zabije. Je vinná študentka, ktorá dostala zlú radu? Môže sa vyhovárať, že jej takto radila autorita?

Áno, môže. Bolo celkom rozumné, keď dôverovala rade svojho profesora chémie. Mala všetky dôvody prijať jeho radu. Vo všeobecnosti platí, že ak si pýtame radu od uznávaného odborníka a ten nás uistí, že niečo je v poriadku, hoci to nie je tak, nie sme morálne zodpovední, ak sa veci skončia zle.

Prečo sú morálne autority rôzne

Ak je dobre dôverovať odborníkom v medicíne, v práve  i v inštaláciách – ak sme oprávnení spoliehať sa na ich slovo – prečo to neplatí o výrokoch morálnych autorít?

Predpokladajme, že niekto by rád vedel, aké stanovisko má zaujať voči ľuďom, ktorí vyznávajú iné náboženstvo ako on. Pýta si radu od náboženskej a morálnej autority svojho spoločenstva, na ktorú sa obracal aj v minulosti. Predpokladajme, že táto autorita mu povie, že je jeho mravnou povinnosťou zabíjať ľudí, ktorí nemajú jeho náboženskú vieru. Ide dokonca ďalej a prikazuje mu opásať sa výbušninou, vyhľadať supermarket plný neveriacich a vyhodiť sa do vzduchu. Berie túto autoritu za slovo (ako robil dosiaľ vždy), ide a zabije stovky ľudí. Je tento človek bez viny?

Intuitívne povieme, že nie. Ak niekto vyjde do mesta a zabíja podľa návodu náboženskej alebo inej autority, nevyhne sa morálnej zodpovednosti za to, čo urobil. Povedať: „Plnil som len príkazy odborníkov“ nie je ospravedlnením.

Samozrejme, v prípade samovražedných atentátnikov existujú poľahčujúce okolnosti, ktoré zmenšujú vinu. Ak cítime, že táto mladá žena sa vlastne nerozhodla sama, ak máme podozrenie na psychologickú manipuláciu, prípadne až na premytie mozgu – vtedy môžeme niečo odpustiť. Ale ďalej platí, že sa nezbaví všetkej zodpovednosti jednoducho povediac „Môj morálny expert mi povedal, že je to v poriadku“ do takej miery, ako keď študentka chémie povedala „Odborník na chémiu mi povedal, že je to v poriadku“.

Tu je jedna príčina, prečo. Všimnite si, že úsudok, či je niekto expert v  oblasti akými sú chémia, inštalácie alebo automechanika, nie je v podstate technickým posudkom. Nemusíte byť odborníkom v chémii, aby ste mohli predpokladať, že niekto iný takýmto odborníkom je a bez obáv môžete poslúchnuť jeho radu. Ale úsudok, či niekto iný je morálna autorita a jeho pokyn sa v tomto prípade musí vykonať, je vlastne morálnym úsudkom. Pri rozhodnutí, či máte alebo nemáte nasledovať jeho radu, musíte angažovať svoje vlastné mravné uvažovanie – spoľahnúť sa na svoj vlastný morálny kompas. V takomto prípade sa zodpovednosť za dôležité morálne rozhodnutie nedá celkom, ba ani vo veľkej miere, zvaliť na „odborníka“ tým spôsobom, ako je to pri chemickej alebo automechanickej expertíze.

Rada autorít a  odborníkov na morálku

Nič z toho, čo predchádzalo, neznamená, že nemáme hľadať morálnu radu, najmä ak ide o zložité mravné rozpory. Neraz môžeme dostať dobrú radu. Môže to viesť až k uznaniu, že doteraz sme mali mylnú mravnú predstavu. Nepochybujme o tom, že niektorí ľudia vedia lepšie posúdiť ako my ostatní, čo je dobré a čo zlé. V tomto zmysle sú „odborníkmi na morálku“. Dá sa povedať, že medzi nimi sú kňazi, imámovia a rabíni. Môžeme sa všeličo naučiť, ak ich počúvame. V tomto zmysle môžu byť „autoritami“.

No hoci pripúšťame, že niektorí ľudia môžu byť „autoritami“ v tomto zmysle, neznamená to, že máme viac-menej nekriticky preberať ich názor v mravných záležitostiach. Dajme tomu, že uznávame, že niektorí ľudia môžu byť morálne „autority“ v tom zmysle, že o  veciach morálky vedia viac ako my ostatní. Predpokladajme, že sú naozaj lepší sudcovia vo veciach morálnej pravdy. To však neznamená, žeby niekto mal byť považovaný za autoritu s veľkým A.

„Hrať sa na Boha“

Mnohí nebudú súhlasiť. Mnohí zdvihnú varovne prst a povedia: „Myslíte si, že sami máte posudzovať, čo je dobré a čo zlé? Aká arogancia! Hráte sa na Boha!“

Či sa vám to páči alebo nie, v tejto súvislosti je nevyhnutné hrať sa na Boha. Lebo ako mám vedieť, ktorú náboženskú knihu, ktoré náboženstvo, ktorú sektu, ktorého vykladača posvätného textu mám nasledovať? Tí, čo sa odvolávajú na náboženskú autoritu, môžu povedať, že takéto úsudky sa nemajú robiť. Ale nedá sa im vyhnúť. Aj keď ostávam verný náboženskej autorite, v mene ktorej som bol vychovaný, musím sa rozhodnúť, musím sa k nej prihlásiť. A to vyžaduje morálne posúdenie, pri ktorom padne otázka: „Musím poslúchnuť morálnu radu, ktorá mi bola daná?“ Nech sme boli akokoľvek vychovaní, v každom prípade sa spoľahneme na svoj vlastný mravný kompas – na náš vlastný zmysel pre dobré a zlé – pri zvažovaní, koho máme poslúchať a či máme prijať morálnu radu, ktorá sa nám ponúka. Či sa vám to páči alebo nie, musíme sa „hrať na Boha“.

Tí, čo vravia „Aká arogancia! Vy sa hráte na Boha!“ klamú sami seba, ak si myslia, že sami sa naň nehrajú. Morálna zodpovednosť je ako bumerang. Ak chcete, môžete ho na niekoho hodiť, ale nakoniec zistíte, že sa vždy vráti k vám.

A tak sa nemôžete zbaviť zodpovednosti za nejaký zlý čin tvrdením, že vám to prikázala nejaká autorita, ktorú uznávate. Ak vám Stalin, Hitler, pápež , ajatolláh či dokonca „Boh“ vo vašej hlave kážu, aby ste vyšli von a zabíjali neveriacich, a ak to urobíte, ste vinný.

Uľavilo by sa mi, keby som mohol preniesť zodpovednosť za vlastné morálne rozhodnutia na niekoho iného. Táto zodpovednosť spočíva na mojich pleciach ako veľká tiaž. Veľmi by mi vyhovovalo, keby som pri každom svojom morálnom rozhodnutí mohol preniesť zodpovednosť na nejakého „odborníka“. Žiaľ, nejde to. (2).

Kant má pravdu

Ak je uvedený argument správny, potom má Kant v podstate pravdu. (3) Ak ide o morálku, vyjde najavo, že je to situácia, keď Ja je svojbytné a autonómne. Ak berieme do úvahy bumerangovú povahu zodpovednosti v mravnom rozhodovaní, nemôžeme robiť to, čo od nás žiadajú moralisti na autoritatívnom konci stupnice od liberálov k autoritárom: aby sme zodpovednosť za rozhodnutie, čo je dobré a čo zlé, celkom alebo čiastočne odovzdali do rúk akejsi vonkajšej autority. Samozrejme, radu alebo inšpiráciu môžeme hľadať u druhých. Niet pochýb, že niekedy je to múdre. No zodpovednosť za preverenie a posúdenie, či sa na túto radu musí dbať, ostáva na našich pleciach.

Keďže teda každý z nás bude mať zodpovednosť, či sa mu to páči, alebo nie, nie je to správna myšlienka, naučiť ľudí uznať to? Nie je aj to dobrá myšlienka, zabezpečiť ich intelektuálnu a emocionálnu dospelosť, aby svoju úlohu primerane splnili? K takejto zrelosti vedie liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, nie však autoritatívny.

Autorita náboženského textu

Mnohé náboženstvá sa zakladajú na posvätných textoch – v mnohých prípadoch sa predpokladá, že obsahujú božie slovo. Čo však s názorom, že také texty protirečia liberálnym, osvietenským prístupom k mravnej výchove? Veď učiť žiakov, že Biblia je božie slovo, znamená, že sa mu musia bez otázok a nekriticky podrobiť. Ak je o tak, potom osvietenský, liberálny prístup k náboženskej výchove sa neznáša so žiadnym náboženstvom, založenom na posvätných textoch.

Nie je to tak. Náboženská škola môže povedať svojim žiakom: „Veríme, že v týchto textoch sú slová božie. Veríme, že máme žiť podľa morálneho odkazu , ktorý je v nich obsiahnutý . Nežiadame však, aby ste ich prijali bez otázok a nekriticky. Vysvetlíme vám, prečo si to myslíme. Rozhodnutie, či veriť alebo nie, musíte nakoniec urobiť vy, nie my. Chceme, aby ste rozhodnutie urobili až po starostlivom, kritickom premýšľaní.“ Takýto postoj by veľmi rýchlo zaujala, napríklad, škola typu Vyššej liberálnej.

Biblia, Korán, Bhagavad-Gita atď. sú nezvyčajne bohaté na provokujúce texty. Bez pochýb si všetky zaslúžia podrobné štúdium a verifikáciu. Jeden z textov je možno skutočne samo slovo božie – v tomto zmysle je autoritatívny.

Predstavu, že nejaký text je slovo božie, môžeme prijať bez zotrvania na tom, že je autoritatívny s veľkým A. Trvať na tom, že nejaký osobitný náboženský text sa musí prijať viac-menej bez verifikácie, znamená prehliadať fakt, že nakoniec si musí každý z nás vybrať nejaký text (alebo aj nijaký), akú interpretáciu toho textu si osvojí atď. Zodpovednosť za morálne rozhodnutia je nevyhnutná. Či sa vám to páči alebo nie, spočíva na jednotlivcovi.

Autorita rodičov, sudcov a policajtov

Existuje aj iný spôsob, ako používame výraz „autorita“. Niekto môže byť autoritou, pretože je legitímnym nositeľom určitej moci. Napríklad sudca a policajt. Obidvaja majú určitú odbornosť a skúsenosť, takže sa kvalifikujú ako autority v odbornom zmysle. Sú však autority aj v tom zmysle, že majú nad nami určitú moc – majú moc potrestať alebo zavrieť nás, ak robíme zle.

Aj rodičia majú tento druh autority. Je in dovolené, ba očakáva sa od nich, že zdisciplinujú svoje deti, ak sa správajú nevhodne.

Existencia tohto druhu „autority“ je celkom iste veľmi dobrá vec. Bez polície a legálneho systému by sme sa veľmi skoro dostali do ťažkostí. Správne fungovanie spoločnosti vyžaduje pravidlá. Potrebujeme aj ľudí, čo majú právo vynucovať dodržanie pravidiel. Ak sa pravidlá a predpisy nedajú presadiť, ich existencia za veľa nestojí .

Potreba autorít tohto druhu je úplne v súlade s liberálnym prístupom k mravnej výchove. Povedali sme už, že liberálov sa týka sloboda myslenia, nie sloboda činu. Liberáli uznávajú, že potrebujeme pravidlá a že deti potrebujú pevné hranice. A tieto pravidlá a hranice predpokladajú autority, ktoré ich vynucujú: autoritu rodičov, učiteľov, riaditeľov a riaditeliek škôl, policajtov a sudcov.

Ako autoritári využívajú viacznačnosť „autority“

Mnohí ľudia ťažko znášajú rast zločinnosti a delikvencie za posledných okolo päťdesiat rokov a volajú po návrate „autority“. No nie všetci prívrženci „autority“ sú autoritatívni s veľkým A. Želajú si len rešpekt pre sudcov, učiteľov, rodičov, disciplínu a vládu práva. Samozrejme, aj liberáli si prajú všetky tieto veci. Nanešťastie, liberáli sú často karikovaní ako nepriatelia každej autority – ale to nie je fér.

Keďže teda často nie je jasné, čo majú ľudia ma mysli, keď chcú viac „rešpektu pre autoritu“, pre niektorých autoritárov sa otvára možnosť využiť zmätok a tvrdiť, že existuje široký súhlas, že potrebujeme autoritatívnejší prístup k mravnej výchove.

Keď pripúšťame, že „autorita“ je dobrá vec, máme na mysli mravnosť. To treba zdôrazniť, aby sme sa nevdojak nenašli spojení s autoritatívnym prúdom. Liberáli musia trvať na tom, aby prívrženci autority presne povedali, o čo im ide – o autoritu, Autoritu, alebo kombináciu obidvoch. Musí byť jasné, že môžeme povedať Áno autorite, ale súčasne vravíme rozhodné Nie Autorite s veľkým A.

Liberalizmus a sebecký individualizmus

V tejto kapitole už boli vyvrátené dva antiliberálne mýty: mýtus, že liberáli majú v úmysle podryť „autoritu“ sudcov, polície, učiteľov a rodičov, zmyslom ktorej je vynucovanie dodržiavania pravidiel a disciplíny; a mýtus, že liberáli musia popierať zrejmý fakt, že niektorí ľudia sú morálne „autority“ v tom zmysle, že sú v otázkach morálky múdrejší, ako my ostatní. Navzdory tomu, čo by chceli nahovoriť niektorí autoritári, je pravda, že liberáli nezastávajú ani jeden z týchto mýtov. Liberáli môžu odmietať Autoritu. Môžu však sebaisto zastávať iné formy autority. Je na čase, odhaliť obidva tieto antiliberálne mýty.

Objasnime hneď teraz aj inú klamnú predstavu: že liberalizmus musí nevyhnutne zastávať kultúru prázdneho, sebeckého, materialistického individualizmu.

Západ je často obžalovaný z nezdravého konzumu a individualizmu a je v tom kus pravdy. Nedá sa pochybovať o tom, že mnohí západniari sa príliš zameriavajú na sebauspokojovanie a získavanie materiálnych statkov – mať najnovší mobilný telefón či plochý televízor, posledný typ auta alebo veľký dom – často na úkor dôležitejších vecí v živote. Verte však, že súhlasíme s potláčaním sebeckých, chamtivých, úzko materiálne orientovaných potrieb.

Ako vravím, často sa tvrdí, že liberáli musia byť prívržencami hedonistických tendencií. Ich kritici sa pýtajú: „Myslíte si, že jednotlivci majú mať slobodu vytvoriť si názor na mravnosť a náboženstvo? Vy si myslíte, že oni sú v tom ohľade rozhodujúci? Veď tým ich nabádate, aby robili, čo chcú, čo sa im páči, čo im robí dobre, len aby ukojili svoje bezprostredné prázdne a egoistické túžby, a to na úkor každého jednotlivca a každej veci.“

To nie je pravda. Stačí chvíľka zamyslenia a zistíte, že povzbudzovať niekoho, aby myslel a sám uvažoval o tom, čo je dobré a zlé, neznamená nabádať ho, aby to vzťahoval na vlastný záujem. Povedať niekomu „Ty musíš určiť, čo je dobré a čo zlé“ neznamená „Musíš súdiť podľa plytkých, materialistických, egoistických kritérií.“

Áno, máme učiť mladých ľudí myslieť nezávisle a viesť ich k prijímaniu vlastných mravných súdov. Ale veď pritom im súčasne môžeme vysvetľovať, a to výrečne a dôrazne, prečo je tvrdé hľadanie sebauspokojenia na úkor druhých v konečnom dôsledku neuspokojivý a, čo je ešte dôležitejšie, morálne odsúdeniahodný životný štýl. Liberálny kresťan môže uviesť aj špecificky náboženské argumenty proti takému životnému štýlu. Skrátka, liberáli majú tú istú slobodu bojovať proti kultúre sebeckého individualizmu ako autoritári.

Keď ide o odpor voči tejto kultúre, rozdiel medzi liberálmi a autoritármi je v použitej metóde. Autoritatívny prístup žiada od jednotlivca, aby uznal nesprávnosť egoistického individualizmu viac-menej len na základe príkazu autority. Naproti tomu liberáli cítia záväzok pustiť sa do slobodnej a otvorenej diskusie, vysvetľovať a brániť svoje stanovisko zo všetkých síl.

A predsa, napriek skutočnosti, že liberáli majú rovnakú slobodu potláčať sebecký individualizmus ako autoritári, protivníci ich často karikujú ako prívržencov sebeckého individualizmu. V skutočnosti je to ďalšia klebeta.

Čo, ak deti nakoniec uveria v niečo nesprávne?

Samozrejme aj liberálny prístup je spojený s rizikom. Ak dovoľujeme – ba dokonca odporúčame – aby ľudia mysleli samostatne, čo ak nakoniec uveria v niečo nesprávne? Čo, ak malý Janko nadobudne presvedčenie, že prepadať staré panie a rozbíjať telefónne búdky sú dobré veci? Kto ho má napraviť? A ako sa máme brániť proti takým ľuďom?

Tento problém vracia niektorých z nás späť smerom do výchovy na základe autoritatívnej morálky, ktorá deťom jednoducho prikazuje, čo musia o dobre a zle veriť.

To riziko existuje, ale nedovoľme autoritárom zveličovať ho. Už sme povedali, že aj liberáli smú malého Janka za zlé správanie fyzicky potrestať. No niektorí si môžu myslieť, že prichytili liberálov pri protirečení si: „Ak obmedzujete Jankovu slobodu a prikazujete mu niečo z pozície autority, konáte ako autoritár a ste teda pokrytec.“

Nie je v tom pokrytectvo. Predovšetkým, nezabudnite, že liberálny prístup k výchove sa zakladá na slobode myslenia, nie slobode činu. Kontrola a potrestanie zlého správania sa sú v plnom súlade s pravidlami, disciplínou a autoritou rodičov, učiteľov a polície. Liberálov charakterizuje ich opozícia voči Autorite s veľkým A. Liberálom ani na um nepríde, žeby nechali Janka robiť čo chce. Záleží im len na tom, aby mal istú slobodu myslenia a prejavu.

Po druhé, nakoľko je pravdepodobné, že v liberálnej škole vychované dieťa skončí s takými nesprávnymi názormi? Nezabúdajme, že liberálna výchova neznamená nepoznať pojem mravnosti, takže dieťa by si bolo nútené vytvoriť vlastný morálny kód z ničoho a bez akéhokoľvek vedenia. Liberáli vedia učiť rozoznať dobro a zlo. Videli sme dokonca, že solídne učia tradičné kresťanské, moslimské alebo iné (mravné) hodnoty. Záleží na spôsobe, akým sa tieto hodnoty sprostredkujú. Liberál povzbudzuje dieťa, aby myslelo nezávisle, čo neznamená bez vedenia a korekcií.

Ale aj keď dieťa dostalo, povedzme, liberálnu kresťanskú výchovu a zachovalo si presvedčenie, že na okradnutí starej panej nie je nič zlé, je to vždy lepšie, ako keď si jednotlivci utvárajú nesprávne názory na základe učenia nejakej autority. Liberálne vychovaný jednotlivec môže mať na niektoré zásadné mravné otázky iný názor, ako máme my. Ale aspoň s ním môžeme racionálne diskutovať o všetkých „za“ a „proti“ jeho a našich názov. Kto sa však vzdal zodpovednosti v takých situáciách v prospech nejakej autority, nemá spravidla možnosť zúčastniť sa racionálnej diskusie.

Omyly sú nevyhnutné. Dôležité je, aby sme pestovali kultúru, v ktorej je možná náprava omylov, kde môžeme opravovať jeden druhého. Taká je liberálna, nie autoritatívna kultúra.

Liberálna odpoveď autoritárom medzi nami

Možno ešte ostáva čosi nekonzistentné v liberálnom postoji. Ako má odpovedať liberálna spoločnosť na autoritatívne hnutie, ktoré sa objaví a začne rozvíjať v jej strede? Predpokladajme, napríklad, že v liberálnej spoločnosti sa zrodí náboženský kult, intolerantný voči tým svojim členom, ktorí rozmýšľajú kriticky a nezávisle; vyžaduje od nich, aby bezpodmienečne súhlasili s názormi svojho vodcu.

Ak je táto spoločnosť liberálna, a hlása slobodu myslenia a prejavu, má tolerovať autoritatívne postoje tohto kultu? Skončilo by to, paradoxne, pripustením autoritatívnosti kultu. Na druhej strane, ak sa liberálna spoločnosť postaví proti autoritatívnemu kultu, neukáže sa sama autoritatívnou? V obidvoch prípadoch je rozporná. Hlása liberalizmus, ale praktizuje, či aspoň trpí, autoritárstvo.

Myslím, že ani v tom nie je rozpor.

Ak liberálna spoločnosť usúdi, že autoritatívny kult v jej strede je pomerne neškodný, môže ho tolerovať. Liberálna spoločnosť môže umožniť svojim členom dôsledne tolerovať odmietanie svojho liberalizmu a dokonca aj proti nemu verejne brojiť. Môže rešpektovať slobodu myslenia a prejavu svojich kritikov a pri tom sa pokúšať racionálne ich presviedčať, že byť liberálnym je lepšie. Tolerovať nesúhlas neznamená prehliadať alebo osvojiť si názory nesúhlasiaceho. Dôsledne liberálna spoločnosť nežiada, aby každý slepo súhlasil, že najlepšie je byť liberálnym a neumlčuje odporcov. To by ju totiž urobilo neprijateľne autoritatívnou.

Ak však na druhej strane sa ukáže, že nový kult premýva mozgy svojich členov a, prípadne, vedie ich k tomu, aby sa zúčastnili násilia, vtedy má liberálna spoločnosť právo obmedziť jeho aktivity. Iste, robiac to využíva svoju autoritu, ale ide o autoritu s malým a, nie s veľkým A. Hovoríme o obmedzení správania, nie myslenia. (4).

Liberálov často obžalúvajú z nedôslednosti. Možno je pravda, že niektoré „liberálne“ názory sú nedôsledné. Ale zatiaľ nevidím, žeby sa táto nedôslednosť týkala Liberalizmu s veľkým L.

Samozrejme, je jeden prípad, keď sú liberáli nedôslední: keď vyžadujú nezávislé kritické myslenie o všetkom, okrem svojich vlastných liberálnych názorov, a to len na základe ich výpovede; vtedy sú zrejme neúprimne pokryteckí. Dôsledný liberál musí byť pripravený na to, že svoje liberálne názory podrobí prísnemu preverovaniu, a to isté dovolí aj iným, . Nie je dôvod, prečo by to nerobil.

Záver

Najnovšie všetci volajú po väčšej disciplíne – od škôl po učiteľov. Mnohí chcú viac rešpektu voči autorite. Osobitne chcú, aby deti uznali a rešpektovali autoritu rodičov, učiteľov, polície atď. Mnohí si prajú, aby ich deti dostali náboženskú výchovu. Želajú si, aby ich deti uznali, že sa majú veľa naučiť, a to mravne aj duchovne, od iných, vrátane svojich náboženských predstaviteľov.

Dúfam, že teraz je jasné, že všetko, čo sme povedali, je úplne zhodné s liberálnym prístupom k mravnej výchove, ako sme to povedali v 3. kapitole. Nič z toho nás nenúti, aby sme sa vzdali Kantovej vízie osvietenstva, na základe ktorej sa od jednotlivca žiada, aby myslel kriticky a sám za seba. Nič z toho nás nenúti, aby sme sa vrátili k mravnej a náboženskej výchove, založenej na autorite, ktorá u nás dominovala až do 1960-tych rokov.

Naozaj sme videli , že nemôžeme urobiť to, čo od nás žiadajú zástancovia mravnej výchovy, založenej na autorite: odovzdať zodpovednosť za formovanie mravných názorov nejakej vonkajšej autorite. Zodpovednosť za myslenie o niečom, a hodnotenie niečoho, či je dobré alebo zlé, má vlastnosti bumerangu: či sa vám páči, alebo nie, vráti sa k vám späť.

Fakt je, že veľa ľudí – a to nielen tvrdí religiózni konzervatívci – dnes vraví, že sme s liberalizmom zašli príliš ďaleko. Musím sa vrátiť smerom k Autorite s veľkým A. Prečo?

Pravdepodobne najpopulárnejšie odôvodnenie nutnosti návratu k výchove založenej na autoritatívnych hodnotách je názor, že náš nadmieru liberálny prístup k mravnej výchove vyvolal morálnu krízu. Na túto krízu teraz sústredíme našu pozornosť.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo