Ulrich Joßner

Nechajte maličkých ku mne prísť

Nakoniec sa už hromadné sexuálne zneužívanie detí a mladistvých v americkej katolíckej cirkvi nedalo zatušovávať.

Vo svojom prejave na Zelený štvrtok prejavil pápež Ján Pavol II. pohnutie nad tým, že “naši bratia … pri svojej práci vo svete podľahli tej najťažšej forme tajomstva zla.” A keď už zlo vďaka verejnému tlaku prestalo byť tajomstvom, pocítil pápež potrebu predvolať dvanásť amerických biskupov na dva dni do Vatikánu, aby sa pokúsil zachrániť z vážnosti katolíckej cirkvi aspoň to, čo sa ešte zachrániť dalo.

Začiatkom roka 2002 vyvolala vlna odhalení o sexuálnych zneužitiach miništrantov, kostolných spevákov a žiakov náboženstva idúcich na spoveď – kňazmi – ! v americkej verejnosti skutočné „klerikálne” zemetrasenie. V januári bol odsúdený na trest 10 rokov väzenia 66-ročný farár John Geoghan, ktorý počas svojej cirkevnej kariéry pohlavne zneužil viac ako 130 detí a mladíkov. Zdesení farníci, veriaci aj neveriaci, museli vziať na známosť, že americké vedenie cirkvi, osobne viacerí biskupi a arcibiskupi, počas desaťročí krylo vo svojom strede páchateľov. Doteraz vždy víťazila snaha zatušovať súdne procesy platením odškodného obetiam. Jeden poradca americkej biskupskej konferencie odhadol sumu vyplatenú takto obetiam za posledných 20 rokov na 300 miliónov dolárov; zástupcovia obetí hovoria dokonca o 800 miliónoch dolárov.

Stovky kňazov v podozrení

Miesto toho, aby páchateľov prepustili a odovzdali orgánom trestného stíhania, predstavení ich jednoducho preložili. Od januára do mája 2002 však najmenej 55 kňazov v 17 biskupstvách muselo odísť z kazateľnice. Stovky ďalších sú v podozrení. Vo federácii, v ktorej majú niektoré spolkové štáty v príprave zákony, súdne nariaďujúce chemickú kastráciu sexuálnych previnilcov, to vyvoláva zvláštnu nedobrú ozvenu. Mnohí rodičia, ktorí chcú svojim deťom sprostredkovať pevné morálne hodnoty, si začali verejne klásť otázku, či ich majú naďalej posielať do kostola. A so svojimi 65 miliónmi členov najväčšia americká náboženská organizácia sa začala báť o ročne z neba padajúcich sedem miliárd dolárov vyzbieraných po nedeliach do zvončeka – ani nehovoriac o príjmoch zo súkromných škôl a nemocníc. Na programe dňa bolo ohraničiť škodu.

Je tu miesto pre zločin?

A tak sa koncom apríla tajomstvo zla premenilo v ústach katolíckych najhornejších dušpastierov na čele s pápežom na “zločin, ktorý nemá miesto v cirkvi” . No po dvoch dňoch vatikánskych jednačiek ostalo pre katolíckych páchateľov a pre katolícku cirkev predsa len miestečko, kde si niekto vyhradzuje osobitné práva. Výsledok dohovorov pápežského krúžku v svätopeterskom dóme: Len pri opakovaní treba páchateľa ihneď prepustiť; o tých, ktorých prichytili prvý raz, rozhodne biskup. Takto sa presadili prívrženci mäkkej línie proti prívržencom nulovej tolerancie, ako bol napr. washingtonský biskup McCarrick. Zväzy obetí zneužitia protestovali, že katolícka cirkev nepocítila potrebu odhaliť zoznamy mien kňazov, ktorí zneužívali deti, a odovzdať ich súdnym orgánom. Osobitne im chýbali presné smernice o tom, ako sa má pomáhať obetiam. Inde, napríklad v Kanade, existujú v tomto ohľade záväzné predpisy: okamžité prepustenie podozrivého, bezpodmienečná spolupráca s úradmi a všestranná pomoc obetiam.

USA nie sú ojedinelý prípad

Diskusia o štrukturálnych reformách sa tým nekončí, pretože USA nie sú ojedinelý prípad. Podobné škandály sa vyskytli v Austrálii (v anglikánskej cirkvi), Poľsku, Írsku, Kanade a iných štátoch. Ak sa majú obete účinne chrániť, nedá sa trvale sa vyhýbať konkrétnym opatreniam. Aj v Nemecku sa katolícka vrchnosť odvoláva ešte stále na cirkevné právo. Podľa toho je záležitosť vecou miestneho biskupa a Vatikánu. Katolícke laické hnutie “My sme cirkev” volá po zavedení funkcie ombudsmana, na ktorého by sa mohli obete zneužitia v rámci katolíckej cirkvi obracať. Tento by aj v Nemecku mohol získať rovnako nepríjemné poznatky ako kňaz Helmut Schüller, vedúci ombudsmanskej kancelárie viedenského arcibiskupstva, zriadenej po afére zneužívania okolo kardinála Hansa Hermanna Groera: v priebehu šiestich rokov zaregistroval 55 sťažností predmetného typu. Hoci sa jeho práca stretá s porozumením a pomocou, vyhlásil Schüller v rozhovore so Západonemeckým rozhlasom, že

 “pochopiteľne sú na druhej strane v cirkvi aj kruhy, ktoré sa voči konzekventnému odhaľovaniu a konzekventnej prevencii stavajú skôr skepticky.”

Zneužívanie detí a mladistvých nie je, samozrejme, problémom výlučne katolíckej cirkvi. A pravdepodobne to nie je len vec katolíckej propagandy, že sa to nedáva do súvislosti s celibátom. Je isté, že autoritatívne chlapské sexu nepriateľské katolícke prostredie takéto psychické poruchy silne podporuje.

Infantilná sexualita

Viedenské noviny “Der Standard” uvažujú takto:

“Príčiny pedofílie nie sú nejaké zvláštne tajomstvo: Zneužívania detí sa dopúšťajú najmä osoby s nízkym kvocientom sebavedomia, ktoré sa neodvažujú na dospelých, sebavedomých, vyžadujúcich sexuálnych partnerov, a preto hľadajú uspokojenie u bezbranných a nič netušiacich, teda u detí. Cirkev oficiálne navádza kňazov na cudnosť, čo je infantilita vo veciach sexu. Ak však ich chtivosť (pud, vášeň) prerazí, hľadajú si často “partnera” na rovnakom stupni psychosexuálneho vývoja ako sú oni sami. Často boli páchatelia ako deti obeťami. To, že v katolíckej cirkvi prevláda homosexuálna pedofília, vyplýva v podstate z atmosféry prostredia, v ktorom je málo žien a ktoré je k ženám nepriateľské.”

Nemecký cirkevný kritik H. Hermann posudzuje záležitosť ešte prísnejšie:

“Klerik nielenže podlieha “pudu”. On sa okrem iného naučil, že svoje sklony bude môcť uskutočňovať práve v lone cirkvi a že pritom môže počítať s ochranou svojich predstavených. To je špecialita, ktorú dosiaľ neovláda nijaká inštitúcia tak dobre ako cirkev.”

Prameň: Ulrich Joßner, Diesseits, č. 2, 2002.