V sobotu, 7. júna 2025 sme na našich Dňoch humanistov 2025 v Banskej Bystrici slávnostne vyhlásili výsledky celoslovenskej Súťaže esejí Jána Horárika 2025. Práve ocenenie mladých autorov esejí tvorilo vrchol nášho stretnutia. Celkovo bolo ocenených päť prác,  z ktorých dve získali Čestné uznanie Spoločnosti Prometheus za kvalitu a výnimočný obsah svojich prác. Zhodou okolností obe práce spracovali tému  Humanizmus ako spoločenská hodnota stojaca proti filozofii úspechu za každú cenu. Dnes by sme vám, vážení a milí priatelia, radi odprezentovali tieto dve práce. Sme presvedčení, že obe práce mladých autorov dokážu inšpirovať aj nás všetkých v súčasných zložitých časoch. Prajeme vám pekné čítanie a veľa rozmýšľania nad ním.

Predsedníčka poroty celoslovenskej Súťaže esejí Jána Horárika PaedDr. Jana Borguľová oznamuje výsledky súťaže. Na fotografii zľava: Lucia Tomová, Margaréta Krugová, Bianka Regešová a Karin Műllerová.

Karin Müllerová, Gymnázium L. Stöckela Bardejov – Čestné uznanie

Humanizmus by sme mohli definovať ako duchovné vedy, čiže to, čo oduševňuje človeka. Už v názve je podľa môjho názoru zhrnuté všetko podstatné – duša. Dá sa polemizovať nad tým, čo vlastne tá duša je. Z jedného uhla pohľadu je to niečo, čo nás robí ľuďmi, čo nás robí jedinečnými…

V poslednom čase som si začala čoraz viac uvedomovať, ako humanizmus v tomto svete upadá. Či sa na to budeme pozerať ako na filozoficko-etnické stanovisko alebo ako na humanistické vedy. Všímam si to už na vzdelávacom systéme, ako sú uprednostňované a podporované exaktné vedy, s ktorými to „dotiahneš ďalej“. Kedy už študenti na školách si uvedomujú, že sa musia vzdať svojho sna a vybrať si cestu, s ktorou budú mať lepšie príjmy a tým ľahší život. Chyba nastáva už vo vzorci rozmýšľania, s ktorým prichádzame do styku od detstva. Vzorec, ktorý nám udáva presný „harmonogram života“ a vyvíja prílišný tlak na spoločnosť. Tým sa naša hlava nastaví na stav prežitia a snahy urobiť všetko pre to, aby sme tieto stanovené kritéria splnili a mohli si ich odškrtnúť zo zoznamu povinností. Diplom z vysokej školy, výborne platené zamestnanie, úspešná kariéra, veľká rodina… Pokračovať by som mohla donekonečna. Samozrejme nezabúdajme na to, že nie každý môže vyhrať vo všetkom. Je to ako v športe. Úspešného športovca na prvom mieste si každý vyfotí a gratuluje mu, no tí, ktorí si neuchopili stupienok víťazov ostanú nútení snažiť sa možno, aj za hranice ich síl, aby ich niekto zaregistroval. Každý chce byť najlepší, tak sme vychovávaný a priznajme si to, ak v niečom vynikáme alebo sa nám niečo podarí najlepšie zo všetkých, ten pocit je ako extáza a chceme ho cítiť znova a znova. U veľa ľudí sa to prehĺbi do perfekcionizmu, ktorý je ťažko zvládnuteľný. Ja tam vidím dve cesty: vyhorenie alebo filozofia úspechu za každú cenu.

Ale, kde sa stráca tá ľudskosť, s ktorou sme prišli na tento svet? Jednoducho prenechá miesto bezohľadnosti a egoizmu? Len pre ten pocit zadosťučinenia a vedomia, že sme najlepší? Tento spôsob života mi príde krátkozraký. Zabúdať na ostatných ľudí a žiť len pre seba a pre úspech. Nechá ťa to koniec koncov osamelého a prázdneho. Peniaze, moc, sila… Vďaka tomu sa cítime nepodmaniteľní. Ak sa na to pozrieme z psychologického hľadiska, tak tento spôsob života vyhľadávajú ľudia, ktorí sa niekedy cítili ako najslabší, najhlúpejší, najnepodstatnejší článok vo svete a ten pocit ich zožral do takej miery, až ich postavil z postele. Všetci sme na tento svet prišli rovnocenní, aj keď nás život vyformoval rôznymi cestami.

Humánnosť má úpadok kvôli tomu, že ľudia zabudli, aké to je byť ľuďmi. Meníme sa na telá ovládané rôznymi vecami. Sociálnymi médiami, návykovými látkami, nenávisťou, sebeckosťou… Stávame sa niečím, čo je akoby naprogramované na pohyb vpred bez prestávky, bez nadýchnutia sa. Bažiacimi po niečom hmotnom, čo môžeme nazvať úspech. Zabúdame na lásku, na zdravé medziľudské vzťahy, ktoré nám majú slúžiť v prospech. Úspech bez morálky pomaly vyžiera dobro v nás a mení nás v necitlivé stroje. Preto sa pýtam: Čo je pre jednotlivca dôležitejšie? Ľudskosť alebo úspech bez morálky?

Sarah Bakewellová vo svojej knihe Humanizmus začína jeho dejiny príbehom novej generácie talianskych spisovateľov 14. Storočia, ktorí sa vzhliadli v antických vzoroch dobrého života založeného na priateľstve, múdrosti cnostiach a rozvíjaní krás a pôsobivosti jazyka. Antických filozofov zobrazil v roku 1512 na svojom legendárnom obraze Aténska škola (La scuola di Atene) zachovanom do dnešných dní vo Vatikánskych múzeách popredný maliar talianskej renesancie Raffael Santi. Fotografia zdroj: https://commons.wikimedia.org/, voľné dielo.

Martin Bajzík, SOŠ Lesnícka a Drevárska Liptovský Hrádok – Čestné uznannie

V súčasnosti veľa ľudí túži po úspechu. Chcú byť bohatí, slávni, mať dobrú prácu, veľa peňazí a rešpekt. Mnohokrát sú však pre dosiahnutie svojich cieľov ochotní urobiť čokoľvek. Niekedy dokonca klamú, podvádzajú alebo zabúdajú, že sú okolo nich iní ľudia. To je takzvaná filozofia úspechu za každú cenu. V takomto svete je dôležité iba vyhrať a byť prvý, bez toho, aby sme zvážili, ako to ovplyvní ostatných.

Humanizmus je naopak o niečom inom. Myšlienka je, že každý má hodnotu. Dôležité nie je len to, čo má, ale aký je to človek. Humanizmus nás učí, že si máme pomáhať, rešpektovať sa a starať sa o slabších. V spoločnosti, kde prevláda humanizmus, je potrebné nielen vyhrať, ale aj byť dobrým človekom.

Keď ľudia idú len za úspechom, často sú nešťastní. Sú vystresovaní, radi sa porovnávajú s ostatnými a nikdy nie sú spokojní. Môžu tiež stratiť priateľov alebo vzťahy, pretože obetujú všetko pre prácu alebo peniaze. Humanizmus je viac o rovnováhe. Povedal, že je v poriadku chcieť úspech, ale nie za každú cenu. Musíte byť ohľaduplní k ostatným a neubližovať im.

Dobrým príkladom sú aj školy. Niektorí ľudia sú ochotní podvádzať alebo klamať, aby dostali najlepšie známky. Iný sa možno neučí dokonale, ale pomôže spolužiakom, bude slušný a bude úprimný. Kto je podľa teba lepší človek? Humanista by povedal to druhé, pretože sa k ostatným správa dobre a neobetuje svoje hodnoty pre známky.

Keby sme dokázali viac myslieť ako humanisti, svet by bol lepším miestom. Menej hádok, menej vojen, viac mieru. Keď sa každý stará len o seba, svet sa stáva chladným a neférovým miestom. Ale keď si pomáhame, môžeme dosiahnuť viac a cítiť sa lepšie.

Na záver by som chcel povedať, že úspech je dobrý, ale nesmie to byť jediný cieľ. Ak sa k nemu priblížime klamstvom, podvodom a sebectvom, nebude to nič platné. Humanizmus je dôležitý, pretože nám pripomína, že najdôležitejšie nie je byť prvý, ale byť dobrým človekom.