Fernando Savater

7. Vži sa do jeho položenia

Robinson Crusoe putuje po brehu ostrova, na ktorý ho vyvrhla búrka po stroskotaní lode. Papagája má na ramene a proti slnku sa chráni slnečníkom, ktorý si sám urobil z palmových listov, za čo je právom hrdý na svoju šikovnosť. Je presvedčený, že sa dá povedať, že sa celkom dobre vyrovnal s okolnosťami:

Má teraz svoju skrýšu, ktorá ho chráni pred nepriazňou počasia a prepadmi divých zvierat; vie, kde nájde potravu a kde vodu; má ošatenie, ktoré ho chráni a ktoré si sám zhotovil z materiálu, ktorý je na ostrove; má malé stádo kôz. Skrátka vie, čo treba urobiť, aby ako osamelý stroskotanec mohol žiť ako-tak pekným životom. Ide ďalej a je so sebou taký spokojný, že sa mu zdá, že mu vôbec nič nechýba. No naraz sa zháči a žasne: v bielom piesku vidí pred sebou niečo, čo celú jeho pokojnú existenciu úplne rozvráti: stopa ľudskej nohy.

Od koho to môže byť? Od priateľa či nepriateľa? Od nepriateľa, z ktorého by si mohol urobiť priateľa? Je to muž či žena? Ako sa s ním či s ňou dorozumie? Ako má s ním zaobchádzať? Od tých čias, ako prišiel na ostrov, privykol si Robinson klásť si otázky a vynaliezavo riešiť svoje problémy. Čo budem jesť? Kde sa skryjem? Ako sa budem chrániť pred páľavou slnka? Teraz je však situácia celkom iná, pretože nejde o prírodné veci, ako je dážď alebo hlad alebo divé zvery, ale o stretnutie s inou ľudskou bytosťou. S iným Robinsonom, možno aj s inými Robinsonmi. Voči veciam a zvieratám sa mohol správať tak, že nemyslel na nič iné ako na prežitie. Bolo treba vidieť, kto je mocnejší, a to bez komplikácií. Pri ľudských bytostiach nie je to také jednoduché. Samozrejme musí prežiť, ale nie hocijakým spôsobom. Ak sa pre svoju osamelosť a z nej vyplývajúci pocit nešťastia premení na zviera, ako sú iné, čo sa túlajú po pralese, bude ho zaujímať len to, či je neznámy pôvodca stopy v piesku nepriateľ, ktorého musí premôcť, alebo korisť, ktorú môže zjesť. Ak však chce ostať človekom, nebude mať do činenia s korisťou alebo nepriateľom, ale so súperom alebo možným druhom, v každom prípade s bytosťou sebe podobnou, s blížnym.

Dokým je Robinson sám, má pred sebou len technické, mechanické, hygienické, dá sa povedať aj vedecké, problémy. Ide mu o prežitie v neznámom a nepriateľskom svete. Len čo však zbadá v piesku stopu nohy Piatka, stretá sa jeho myseľ s etickým problémom. Teraz už nejde iba o prežitie, ako pri zvierati alebo rastline, stratených kdesi v prírode; teraz musí začať žiť ako človek, to je s inými ľuďmi alebo proti nim, ale iste medzi ľuďmi. Život sa stáva „ľudským” tým, že ho trávime v spoločnosti iných ľudí, že s nimi hovoríme, že sa s nimi spolčujeme alebo ich klameme, že si nás vážia alebo nás zrádzajú, že ľúbime a robíme plány, že si spomíname na minulosť a súperíme, že organizujeme spoločné akcie, hráme sa a vymieňame si svoje znaky. Etika sa nezaoberá tým, ako sa dobre stravovať, či ako sa účinne chrániť pred chladom alebo ako sa najlepšie prebrodiť cez rieku a neutopiť sa, hoci sú to istotne dôležité otázky, ako za určitých okolností prežiť. Etiku zaujíma a jej oblasť vytvára problém, ako má prebiehať ľudský život, aby človek žil lepšie. Kto si nevie pomôcť, ako prekonať nebezpečenstvá prírody, stratí život, čo by bolo veľmi zle; no kto nemá poňatie o tom, čo je etika, stratí alebo premárni to, čo je v jeho živote ľudské, a to nie je len tak.

Povedal som, že stopa v piesku oznamovala Robinsonovi riskantnú prítomnosť jemu podobnej bytosti. Nakoľko sa Piatok podobal na Robinsona? Na jednej strane je Európan 17. storočia, ovládajúci vrcholce vedy svojej kultúry, vychovaný podľa kresťanského náboženstva, poznajúci homérovské mýty a oboznámený s kníhtlačou. Na druhej strane je divoký kanibal z južných ostrovov, ktorého kultúra sa obmedzuje na ústne podanie jeho kmeňa; je príslušníkom polyteistického náboženstva a nepočul o vtedajších veľkých mestách Londýn a Amsterdam. Všetko bolo u nich odlišné: farba pokožky, spôsob stravovania, trávenie času. Ani nočné sny nemali podobné. Avšak napriek všetkým rozdielom mali aj v podstate spoločné znaky, podstatné podobnosti, ktoré nemal Robinson spoločné s nijakým zvieraťom, nijakým stromom ani nijakým žriedlom na ostrove. Obidvaja hovorili, čo aj veľmi rozdielnymi jazykmi. Svet sa pre nich skladal zo znakov a ich významov, nie z bezmenných vecí. A tak Robinson ako aj Piatok, obidvaja vedeli posúdiť správanie sa, vedeli, že je dovolené robiť určité veci, ktoré sú „dobré”, ale že sú aj veci „zlé”.

Na prvý pohľad sa to, čo považovali za „dobré” a „zlé”, na seba veľmi nepodobalo, lebo ich hodnotenie pochádzalo z veľmi vzdialených kultúr: Ak mám vybrať nápadný príklad, spomeniem kanibalizmus, ktorý bol pre Piatka rozumný a prijateľný obyčaj, kým pre Robinsona – dúfam že aj pre teba, hoci si veľký žrút – je to najväčší horor. A predsa sa zhodli na tom, že sa dá predpokladať existencia kritérií na posúdenie, čo je prijateľné a čo je neprípustné. Hoci boli ich východiskové pozície veľmi rozličné, mohli spolu diskutovať a chápať, o čom diskutovali. To je podstatne viac, ako sa dá dosiahnuť pri osobnom styku s hladným žralokom alebo skalnou lavínou.

Môžeš mi namietnuť, že to je všetko pekné, ale nakoniec nie je napriek vonkajšej podobe oboch mužov na prvý pohľad zrejmé, ako sa zachovať. Ak patrí stopa ľudskej nohy v piesku kanibalovi, ktorý má chuť na ľudskú pečienku, bude rozumné zachovať sa k nemu inakšie ako k plavčíkovi, ktorý konečne prichádza pomôcť stroskotancovi. Práve preto, že sú mi takí podobní, môžu mi byť iní ľudia nebezpečnejší ako hocaké divé zviera alebo aj zemetrasenie. Niet horšieho nepriateľa, ako je inteligentný nepriateľ, schopný kuť presné plány, nastražiť mi pascu alebo ma na tisícoraký spôsob oklamať. Preto je možno lepšie predbehnúť ho a byť prvý: správať sa k nemu tak, ako keby bol možným nepriateľom, a to vrátane násilia a úskokov. Pozor, takýto postup nie taký rozumný, ako sa zdá: ak sa k svojim blížnym správam ako nepriateľ, zvyšujem tým pravdepodobnosť, že si ich znepriatelím; ujde mi možnosť zachovať si ich priateľstvo alebo stať sa im priateľom, ak boli ochotní ponúknuť mi to.

Pozrime sa pozornejšie na toto možné iné nazeranie na svojich nebezpečných blížnych. Marcus Aurelius bol rímsky cisár a okrem toho filozof, čo sa stáva zriedkakedy, pretože panovníci sa nezvyknú starať o otázky, ktoré nie sú praktickej povahy. Rád písal rozhovory so sebou samým, v ktorých si dával rady a niekedy si dokonca vynadal. Písal napríklad takéto vety (citujem podľa pamäti, nie z knihy, takže to neber doslova):

„Keď dnes ráno vstaneš, pomysli si, že v priebehu dnešného dňa stretneš klamára, zlodeja, cudzoložníka a vraha. Mysli na to, že sa k nim musíš správať ako k ľuďom, lebo sú to tak ľudia ako ty, a sú ti tak nevyhnutní, ako je nutná spodná čeľusť pre hornú.”

Pre Marka Aurelia je na ľuďoch najdôležitejšie nie to, či sa mu ich správanie zdá primeraným, ale že – ako ľudia – sa k nemu hodia a že na to neslobodno v styku s nimi nikdy zabúdať. Nech sú akokoľvek zlí, ich ľudská prirodzenosť je taká ako moja a posilňuje ju. Bez iných ľudí by som azda mohol žiť, ale nie ľudským spôsobom. Hoci už mám jeden umelý zub a a dva či tri s kazom, pri jedení je mi príjemné, že mám spodnú čeľusť, ktorá podporuje hornú.

Táto podobnosť inteligencie, schopnosti počítať a plánovať, vášne a úzkosti – to, čo robí ľudí nebezpečnými, keď to chcú -, to ich robí inokedy veľmi užitočnými. Nič nie je pre mňa vhodnejšie ako človek. Čo poznáš lepšieho ako byť milovaný? Ak niekto zháňa peniaze, moc alebo prestíž, netúži po týchto bohatstvách preto, aby si mohol kúpiť len polovicu toho, čo možno dostať zadarmo, ak je niekto obľúbený? A kto môže naozaj ľúbiť, ak nie iná bytosť, rovnaká ako ja, ktorá funguje tak isto, ako ja, a ľúbi ma, pretože som človek – a hoci som človek? Nijaké čo ako milé zviera mi nemôže dať toľko ako iná ľudská bytosť, aj keby bola trochu nesympatická. Isteže, pre každý prípad treba s ľuďmi zaobchádzať opatrne. No táto „opatrnosť” nemá byť v prvom rade nedôverou a úskočnosťou, ale ohľaduplnosťou, ako v prípade krehkých predmetov – ľudia sú zo všetkého na svete najkrehkejší, pretože to nie sú jednoduché veci. Pretože puto úcty a priateľstva voči iným ľuďom je aj pre mňa, ktorý som tak ako oni členom ľudskej spoločnosti, tým najkrajším, čo na svete existuje, musím ho s veľkým záujmom chrániť a dokonca pestovať. Ani vtedy, keď ide o záchranu mojej vlastnej kože, nie je rozumné zabúdať na túto prioritu.

Marcus Aurelius, cisár a filozof, ale nie imbecil, vedel dobre, čo aj ty vieš: že sú ľudia, ktorí kradnú, klamú a zabíjajú. Je samozrejmé, že neuznával, že by bolo treba preukazovať takéto spôsoby správania sa v záujme dobrého vychádzania s blížnymi. Dve veci mu boli jasné a aj ja ich považujem za dôležité:

Po prvé: Kto kradne, klame, zrádza, znásilňuje, vraždí, alebo akokoľvek inakšie zneužíva iného človeka, neprestáva preto byť človekom. Jazyk nás tu privádza do omylu všeobecnými označeniami typu „To je zlodej”, „To je klamárka” či „Veď on je zločinec”, pretože nás necháva zabudnúť, že stále ide o ľudí, ktorí sa síce chovajú spôsobom, ktorý nemožno odporúčať, ale preto neprestávajú byť ľuďmi. Aj ak to niekto „dotiahol tak ďaleko”, že je odporný, môže sa pre nás stať najprijateľnejším a najnevyhnutnejším – práve pretože je aj naďalej človekom.

Po druhé: Jedným z hlavných znakov všetkých ľudí je schopnosť napodobňovať. Svoje správanie a svoj vkus kopírujeme zväčša podľa konania iných ľudí. Tam pramení naša schopnosť vzdelávať sa a bez prestania si osvojujeme úspechy, dosiahnuté inými ľuďmi v minulých dobách alebo vo vzdialených krajinách . Vo všetkom, čo nazývame „kultúrou” a „civilizáciou”, tkvie kúštik vlastnej vynaliezavosti a kusisko imitácie. Keby sme neboli takí imitátori, museli by všetci ľudia zakaždým začínať od nuly. Preto je príklad, ktorý dávame svojim súkmeňovcom, taký dôležitý: Je skoro isté, že sa k nám budú správať tak, ako sa my správame k nim. Ak naverímboha rozosievame nepriateľstvo (čo aj niekedy len utajene), je nepravdepodobné, že na výmenu dostaneme niečo lepšie ako ešte väčšie nepriateľstvo. Prirodzene som si vedomý toho, že napriek čo ako dobrému príkladu mojej osoby si mnohí okolo mňa nájdu dosť zlých príkladov na napodobnenie. Tak prečo sa namáhať a zriekať sa bezprostredných výhod, ktoré majú veľmi často podvodníci? Marcus Aurelius by ti odpovedal:

„Vidí sa ti hádam rozumným ešte zvyšovať už aj tak vysoký počet zlých ľudí, od ktorých sa dá očakávať málo pozitívneho, a zbavovať odvahy menšinu tých lepších, ktorí môžu veľa urobiť pre dobro celku? Nie je logické siať to, čo chceš žať, a nie opak, hoci vieš, že burina ti môže zničiť úrodu? Chceš sa dobrovoľne ukázať okoliu taký nerozumný, ako sú mnohí blázni, čo ako bezhlaví pobiehajú medzi nami miesto toho, aby bránili a demonštrovali prednosti rozumnosti?”

Pozrime sa bližšie, čo to robia títo tzv. „zlí”, teda tí, čo sa k iným správajú ako k nepriateľom. Iste sa pamätáš na Frankensteina, kde Boris Karloff hrá obludu nad všetky obludy. Keď si bol ešte malý, začali sme sa na to spolu dívať v televízii, ale musel som to vypnúť, lebo si mi po chvíli s elegantne formulovanou otvorenosťou povedal: „Zdá sa mi, že mi pomaly naháňa príliš veľa strachu.” V románe Mary W. Schelleyovej, na ktorom film spočíva, priznáva sa kreatúra, vytvorená z častí mŕtvol, svojmu tvorcovi: „Bieda ma urobila nepriateľom.” Mám dojem, že väčšina tých údajne „zlých”, ktorí sa medzi nami vyskytujú, by povedala to isté, keby boli úprimní. Ak sú voči svojim spoluobčanom nepriateľskí a nemilosrdní, robia to zo strachu, pre svoju osamotenosť alebo pretože nemajú potrebné veci, ktoré iní majú – pretože prežívajú nešťastia. Možno trpia na najväčšie nešťastie, vidiac, že iní sa k nim správajú bez lásky a bez uznania, ako sa to stalo tomu úbohému výtvoru Frankensteina, ktorému chceli preukázať priateľstvo len jeden slepec a jedno dievčatko.

Nepoznám nikoho, čo by bol od šťastia zlý, alebo čo by z čírej radosti týral svojho blížneho. Priznávam, že je dosť veľa ľudí, čo kvôli vlastnej spokojnosti nechcú počuť o nešťastiach, ktorých je toľko v ich okolí a na ktorých sú čiastočne aj sami vinní. Aj ignorancia, aj keď je sama so sebou spokojná, je formou nešťastia.

Dá sa teda povedať: Čím šťastnejší a radostnejší sa niekto cíti, tým menej má chuť byť zlým. Nie je teda rozumnejšie pokúsiť sa zväčšovať šťastie blížnych miesto robiť ich nešťastnými a tak prístupnými zlému? Sám si je vinný ten, čo priniesol svoj podiel k nešťastiu druhých, alebo nič nerobí pre jeho zmiernenie. Taký si nemá čo sťažovať, že je okolo nás toľko zla! Z krátkodobého hľadiska môže sa ukazovať výhodným, vidieť v blížnych nepriateľov (alebo obete) a tak s nimi zaobchádzať. Svet je plný prázdnych a bezočivých typov, ktorí sa považujú za osobitne šikovných, keď sa im podarí mať výhodu z dobrých úmyslov druhých ľudí, neraz aj z ich nešťastia. Ja ich neuznávam za takých múdrych, ako sa sami považujú. Najväčší úžitok, ktorý môžeme mať zo svojich blížnych, nie je získať ich pomocou ďalšie veci, stále viac vecí, alebo ovládať stále viac osôb a správať sa k nim ako k veciam či nástrojom; najväčší úžitok prináša účasť a náklonnosť slobodných bytostí. To posilňuje a rozširuje moju ľudskosť.

„No a, načo je to dobré? K čomu to slúži?” spýta sa gauner v domnienke, že on je vrchol šikovnosti. Môžeš mu odpovedať: „Neslúži to na to, na čo ty myslíš! Len otroci slúžia a už som ti povedal, že my tu hovoríme o slobodných bytostiach”. Gauneri majú ten problém, že nevedia, že sloboda neslúži niečomu, a ani nechce, aby jej niečo slúžilo, ale že chce byť nákazlivá. Chudák gauner má mentalitu otroka, aj keď sa považuje za „boháča”, majiteľa toľkých vecí!
A potom ten podliak narieka, až sa trasie, keď je redukovaný na jednoduchého podvodníka. „Keď ja nemám úžitok z iných, sú to iste títo iní, čo majú úžitok zo mňa!” Je to otázka myší/otrokov a levov/slobodných – s patričnou poklonou pred týmito mnou vysoko cenenými zvieratami.

Rozdiel číslo jedna medzi tým, k čomu sa narodila myš a k čomu lev, znie: Myš sa pýta: „Čo sa so mnou stane?”, a lev sa pýta: „Čo urobím?” Rozdiel číslo dve: Myš by rada druhých priviedla k tomu, aby ju ľúbili, žeby sa potom aj sama mohla mať rada; lev má rád sám seba a to mu dáva schopnosť ľúbiť aj druhých. Rozdiel číslo tri: Myš chce konať proti záujmu druhých preto, aby zabránila zlu, ktoré by sa mohlo zamerať na ňu, kým lev je toho názoru, že všetko, čo robí v prospech druhých, slúži aj jeho dobru. Byť myšou alebo levom, to je tu otázka! Pre leva je takmer jasné – „strašne jasné”, povedal by básnik Antonio Machado – že pri pokuse poškodiť blížneho som prvým poškodeným ja sám, a síce v tom, čo je pre mňa najcennejšie, kde som najsilnejší, kde sa najmenej poddávam.

Konečne sme sa dostali k bodu, keď môžeme odpovedať na otázku, ktorú sme dosť dlho nechávali nezodpovedanú, hoci nepriamo a okľukami už na veľa stranách nehovoríme o ničom inom: V čom spočíva toto zaobchádzanie s osobami ako s osobami, t.j. po ľudsky? Odpoveď: Spočíva vo vžití sa do ich situácie. Uznať niekoho za človeka ako som ja znamená v prvom rade možnosť pochopiť jeho vnútro, na chvíľu prebrať na seba jeho stanovisko. Pri netopierovi alebo muškáte by také niečo bolo možné len fantastickým a preto pochybným spôsobom; pri bytostiach, ktoré vedia narábať so symbolmi, ako ty a ja, sa niečo takého priam natíska. Veď zakaždým, keď s niekým hovoríme, vymedzujeme oblasť, v ktorej ten, čo je teraz „ja”, vie, že sa za moment premení na „ty” a obrátene. Keby sme nepripustili, že medzi nami je čosi zásadne rovnaké (že môžem byť pre druhého to, čo on môže byť pre mňa), nemohli by sme si povedať ani slovo. Kde však existuje výmena slov, tam existuje aj uznanie, že určitým spôsobom patríme k svojmu náprotivku a tento náš náprotivok patrí k nám. Aj keď som mladý a ten druhý je starý, aj keď som muž a ten druhý je žena, aj keď som biely a ten druhý je čierny, aj keď som hlúpy a ten druhý je múdry, aj keď som zdravý a ten druhý je chorý, aj keď som bohatý a ten druhý je chudobný.

„Som človek,” povedal jeden starorímsky básnik, „nič ľudského nie je mi cudzie”.

To znamená: byť si vedomý svojho človečenstva predpokladá istotu, že napriek skutočným rozdielom medzi jednotlivcami som určitým spôsobom súčasťou každého môjho blížneho. V prvom rade prostredníctvom reči a dorozumievania.

Samozrejme nielen preto, aby som sa s nimi mohol rozprávať. Vžiť sa do situácie druhého človeka je viac ako začiatok symbolickej komunikácie: treba brať ohľad na jeho práva. Ak sú nejasné, treba pochopiť jeho pohnútky. Na to má právo každý, nech je akokoľvek zlý, aj keď je ten najhorší. Má právo – ľudské právo -, aby sa niekto pokúsil vžiť sa do jeho situácie a pochopiť, čo sa v ňom deje a čo cíti; aj keď to slúži k tomu, aby bol v mene zákonov odsúdený; každá spoločnosť musí mať zákony. Jedným slovom, vžiť sa do niečej situácie znamená brať ho vážne, skutočne ako seba samého. Pamätáš sa na nášho starého priateľa Kaneho/Kana ? Alebo na Gloucestera? Seba samých brali tak vážne, svoje priania a ambície hodnotili tak vysoko, že sa správali, ako by tu iní ani neboli, alebo ako keby to boli marionety či duchovia: Kým boli užitoční, využívali ich spoluprácu, zriekli sa ich však, dokonca ich zabili v tej chvíli, keď ich už nepotrebovali. Nijako sa nepokúšali vžiť sa do ich situácie, relativizovať vlastné záujmy a brať ohľad na cudzie záujmy. Vieš, ako to s nimi skončilo.

Nevravím ti, že je zlé, ak konáš vo vlastnom záujme, alebo že by si mal všetko robiť v prospech svojho suseda. Tvoje záujmy sú rovnako vážne ako jeho a všetko ostatné sú táraniny. Pozor však pri slove „záujem”: pochádza z latinského inter esse, čo značí byť medzi viacerým, vytvárať vzťah medzi viacerými (vecami či bytosťami). Keď ti vravím že máš svoje záujmy relativizovať, mám na mysli, že tvoj záujem sa nemá zameriavať len na teba, ako keby si žil sám v akomsi strašidelnom svete, ale že ťa privádza do styku s inými skutočnosťami, ktoré sú také „skutočné” ako ty sám. Všetky záujmy, ktoré máš, sú teda relatívne: vzhľadom na iné záujmy, na okolnosti, na zákony a zvyčaje spoločnosti, v ktorej žiješ. Výnimkou je jediný záujem, a ten je absolútny: Byť človekom medzi ľuďmi, k iným sa správať po ľudsky a inými byť cenený ako človek – bez toho niet „pekného života”. Nech ťa niečo akokoľvek zaujíma, ak sa na to pozrieš zbližša, nič nemôže byť zaujímavejšie ako vžiť sa do postavenia tých ľudí, s ktorými ťa privádza dokopy tvoj záujem. Keď sa vžiješ do ich situácie, nestačí ti schopnosť pochopiť dôvody ich konania, ale musíš aj nejakým spôsobom reagovať na ich vášne a city, bolesti, túžby a radosti. Ide o to, že treba pocítiť sympatiu voči druhému, určitým spôsobom vedieť s ním cítiť, nenechať ho s jeho myslením a túžbami celkom samého. Uznať, že sme z rov-nakého cesta: zároveň idea, vášeň aj telo. Alebo ako to poetickejšie a hlbokomyseľnejšie napísal Shakespeare: „Sme z rovnakej látky ako sny.” Dávaj pozor, aby sme si boli vedomí tohto príbuzenstva.

Brať druhého vážne, vedieť sa vžiť do jeho situácie a uznať, že je taký skutočný ako ty, to neznamená, že by si mu mal vždy dať za pravdu v tom, čo žiada a čo robí. Neznamená to ani, že by si sa mal chovať, akoby ste boli identickí. Dramatik a humorista George Bernard Show raz povedal:

„Nerob inému, čo chceš, aby ľudia robili tebe: chúťky sú rozličné.”

Niet pochýb, že sme si ako ľudia podobní; iste by bolo úžasné, keby sme boli rovnakí (čo sa týka šancí pri narodení a neskoršie pred zákonom), ale prirodzene nie sme identickí a ani nemusíme byť. Čo by to bola za nuda a všeobecné utrpenie! Vžiť sa do cudzej situácie znamená dať si námahu byť objektívnym a vidieť veci tak, ako ich vidia druhí; neznamená to odsunúť druhého na stranu a zaujať jeho miesto! Znamená to, že on má naďalej ostať sebou a ty máš naďalej ostať sebou. Prvé ľudské právo je právo nebyť kópiou našich susedov, ale byť viac alebo menej jedinečným. Nikto nemá právo nútiť druhého prestať byť „jedinečným”, ak, pravda, táto „jedinečnosť” nespočíva v schopnosti priamo či nepriamo spôsobiť blížnemu škodu.

Práve som použil výraz „právo” a myslím, že nie po prvý raz. Vieš prečo? Pretože ťažké umenie vžiť sa do situácie blížneho má veľa do činenie s tým, čo odjakživa voláme spravodlivosťou, to je schopnosťou a snahou, ktoré musí mať každý – ak chceme dobre žiť – pochopiť a vedieť, čo môžu od nás očakávať naši spoluobčania. Zákony a sudcovia sa z povinnosti snažia určiť to najmenej, čo môžu ľudia právom vyžadovať od tých, s ktorými žijú v jednej spoločnosti; to je však len minimum a nič viac. Veľmi často je naše správanie sa vo svojej podstate nespravodlivé, nech je akokoľvek zákonité, nech sa akokoľvek bral ohľad na zákony a nik nás nemôže potrestať alebo uvrhnúť do väzenia. Každý napísaný zákon je len skratka, zjednodušenie – často nedokonalé – toho, čo môže tvoj blížny od teba očakávať – nie od štátu, nie od jeho sudcov. Život je príliš zložitý, jemne odtienený; my ľudia sme príliš rozdielni a situácie sú príliš rozmanité a intímne, než aby sa to všetko dalo zachytiť textami zákonov. Práve tak ako nikto nemôže byť za teba slobodný, nikto nemôže byť za teba spravodlivý, ak nie si si vedomý toho, že sám musíš byť taký, ak chceš dobre žiť. K pochopeniu toho, čo od teba môže druhý človek žiadať, niet inej cesty ako ho aspoň trochu mať rád, keď aj len preto, lebo tiež je človekom – a túto malú, ale veľmi významnú lásku nemôže vynútiť nijaký zákon. Kto žije dobre, musí byť schopný súcitnej spravodlivosti, spravodlivého súcitu.

Beda, to zas je z toho dlhá kapitola! Na ospravedlnenie uvádzam, že je najdôležitejšia zo všetkých. Na týchto posledných stranách som sa pokúsil vyložiť základy etiky. Opovažujem sa poprosiť ťa – ak už toho nemáš dosť -, aby si si ich ešte raz prečítal, kým pôjdeme ďalej. A ak to neurobíš, lebo si trochu ustatý – aj tak dobre, viem sa vžiť do tvojej situácie.

Čítaj ešte niečo

„Jedného krásneho dňa na poludnie, keď som zas išiel k svojmu člnu, vyvolala u mňa na pobreží stopa holej ľudskej nohy, zreteľne odtlačená v piesku, ohromné vzrušenie. Stál som ako hromom zasiahnutý, ako keby som videl ducha. Načúval som na všetky starny, ale nemohol som nič vidieť ani počuť.”
                                             Daniel Defoe, Robinson Crusoe

„Všetok skutočný život sú len strety.”
                                             Martin Buber, Ja a ty

„Na podklade toho, že je so svojimi blížnymi zviazaný najpevnejším putom, putom spoločného osudu, zisťuje slobodný človek stále novú víziu, ktorá každú úlohu, ktorú prináša nový deň, osvetlí svitom lásky. Život ľudí je dlhý pochod nocou v obkľúčení neviditeľnými nepriateľmi a plný únavy a strachu; len máloktorí môžu dúfať, že dosiahnu cieľ a dopraje sa im tam len krátke zotrvanie. Ako tak pochodujú, mizne im z pohľadu kamarát za kamarátom, poslušný nemým príkazom všemocnej smrti. Veľmi krátky je čas, kedy im môžeme pomôcť, keď padá rozhodnutie o ich šťastí alebo nešťastí. Kiež by nám bolo súdené posvietiť im na cestu, zmierniť ich bolesť balzamom súcitu, darovať im čistú radosť neúnavnej lásky, povzbudiť ich klesajúcu odvahu a v hodinách zúfalstva im dať novú vieru.”
                                 Bertrand Russell, Čo uctieva slobodný človek

„Lebo ešte nikdy neexistoval taký temný a neúprosný zástanca cti a nenávistník radosti, ktorý by ti uložil útrapy, bdenie a núdzu bez toho, žeby ti súčasne neprikázal, aby si zo všetkých síl miernil biedu a tieseň druhých; ktorý by neschvaľoval, aby jeden druhému poskytoval dobro a útechu. Ak však skutočná ľudskosť, človeku primeranejšia ako každá iná cnosť, tkvie v miernení biedy druhých a odstraňovaní ich trápení, čo vracia ich životu radosť, to znamená potešenie, prečo by nemala príroda každého povzbudzovať k tomu, aby to isté robil aj pre seba samého?”                       Thomas Morus, Utópia

*  *  *

Prameň: Fernando Savater, Ethik für Erwachsene, Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrála pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996.                        Preložil Rastislav  Škoda