Alan Sokal a Jean Brickmont

Sú populárne postmodernistické písačky v skutočnosti také nemožné, ako tvrdia Sokal a Bricmont? Tu je prehľad niektorých ukážok takýchto textov, ako ich nachádzame v knihe Moderné nezmysly. Zneužívanie vedy postmodernými intelektuálmi (Sokal and Brickmont: Fashionable Nonsense: Postmodern Intellectuals’ Abuse of Science, Picador 1999).

Jacques Lacan sa opakovane vracia k tej istej téme: psychoanalytická úloha imaginárnych čísel:

„Niet pochýb, že Claude Lévi-Strauss vo svojom komentári k Maussovi chcel opísať vplyv symbolu nuly. Zdá sa mi však, že tu máme do činenia skôr s osobou, ktorá poukazuje na chýbanie symbolu nuly. Napriek riziku, že vyvolám určitý nesúhlas, som preto ukázal, ako ďaleko som dohnal prekrútenie matematického algoritmu pri jeho použití: symbol odmocniny -1 (?-1), ktorý sa v teórii komplexných čísel píše ako „i“, má samozrejme oprávnenie len preto, lebo si nerobí nijaké nároky na automatizmus v druhom prípade…

Takto sa stane, že erektilný orgán bude symbolizovať miesto rozkoše nie sám sebou alebo dokonca formou svojho vzhľadu, ale ako časť, ktorá chýba v zamýšľanom obraze: tým práve je ekvivalentný ?-1 vo význame spomenutom vpredu, t.j. rozkoši, ktorú obnovuje koeficientom svojho významu voči funkcii chýbania osoby, ktorá poukazuje (na -1).“ – (Jacques Lacan, „Subverzia subjektu a dialektika túžby vo Freudovskom nevedomí“, v Ecrits: A Selection (Spisy: Výber, prel. Alan Sheridan, New York: W.W. Norton, 1997, s.317).

Priznávame, že je smutné vidieť, že sa náš erektilný orgán prirovnáva k ?-1. Pripomína nám to Woody Allena, ktorý v Sleeper (Spáč) protestuje proti preprogramovaniu svojho mozgu: „Ako ste sa mohli dotknúť môjho mozgu? Veď je to môj druhý obľúbený orgán!“

* * *

Krajný príklad konfúzie sa objavil v nedávnom článku Latoura v La Recherche (Výskum), francúzskom mesačníku pre popularizáciu vedy (Latour 1998). Latour diskutuje o niečom, čo označuje za objav francúzskych vedcov z r. 1976, keď skúmali múmiu faraóna Ramzesa II. (ktorý umrel okolo r. 1213 p.n.l.) a zistili, že príčinou smrti bola tuberkulóza. Latour sa pýta: „Ako mohol umrieť následkom infekcie bacilom, ktorý Koch objavil až r. 1882?“ Správne poznamenáva, že by bolo anachronizmom vyhlásiť, že bol zastrelený guľometom alebo zomrel následkom stresu, vyvolaného krachom na burze cenných papierov. Ale potom sa čuduje, prečo aj smrť následkom tuberkulózy nie je rovnako anachronizmom. Ide dokonca tak ďaleko, že tvrdí, že „pred Kochom nemal ten bacil predsa reálnu existenciu“.

* * *

Pozrime sa ešte na jedno tvrdenie, tento raz Luce Irigarayovej:

„Je E=Mc2 sexistická rovnica? Možno je. Predpokladajme, že je ňou preto, lebo uprednostňuje rýchlosť svetla pred ostatnými rýchlosťami, ktoré sú pre nás životne dôležité. Mne sa vidí, že možnosť sexistickej povahy tejto rovnice nie je daná priamo jej použitím pre jadrové zbrane, ako skôr tým, že uprednostňovala to, čo ide najrýchlejšie.“ – (Luce Irigarayová, „Sujet de la science, sujet sexué?“ (Predmet vedy, sexistický predmet?) v Sense et place des connaissances dans la société (Veda a miesto poznatkov v spoločnosti, Paris: CNRS, 1987, s.110).

Možno si myslieť čokoľvek o „iných rýchlostiach, ktoré sú pre nás životne dôležité“. Faktom ostáva, že vzťah E=Mc2 medzi energiou (E) a hmotou (M) bol experimentálne overený s veľkou presnosťou a neplatil by, keby sa rýchlosť svetla (c) nahradila nejakou inou rýchlosťou.

Na záver: Vidí sa nám, že vplyv kultúrnych, ideologických a sexuálnych faktorov na voľbu vedeckých tém – či už študované predmety alebo navrhované teórie – je pre históriu vied dôležitým výskumným objektom a zaslúži si podrobné štúdium. Ak však má niekto užitočne prispieť k tomuto výskumu, musí veľmi dobre poznať vedeckú oblasť, v ktorej sa pohybuje. Žiaľ, Irigarayovej tvrdenia poukazujú na dosť povrchnú znalosť látky, ktorou sa zaoberá, a preto neprinášajú do diskusie nič nové.

Prameň: A. Sokal a J. Bricmont, “Compiling Nonsens“ (Zbieranie nezmyslov), Free Inquiry, 18/4, s. 24, 1998.

Preložil Rastislav Škoda