Edward O. Wilson

Osvietenstvo znamenalo začiatok modernej intelektuálnej tradície západu a jeho kultúry. No kým sa rozum považoval za rozhodujúci znak ľudského rodu a myslelo sa, že ho treba len trochu kultivovať, aby rozkvitol na celom svete, neuspelo. Ľudstvo mu nevenovalo dosť pozornosti a rozmýšľalo inakšie. Príčiny úpadku Osvietenstva, ktorý pretrváva do dnešných dní, osvetľujú labyrint nevyčerpateľných ľudských motivácií. Oplatí sa položiť si otázku, najmä v dnešnej zime kultúrnej nespokojnosti, či je možné oživiť pôvodného ducha Osvietenstva – dôveru, optimizmus a pohľad do budúcnosti…

Osvietenstvo nebolo nikdy jednotným hnutím. Bolo menej rýchlou riekou s pevnými brehmi ako skôr pletencom deltových prúdov raziacich si cestu zatáčkami kanálov. V čase Francúzskej revolúcie už bolo veľmi staré. Vynorilo sa z Vedeckej revolúcie na začiatku sedemnásteho storočia a na európskych vzdelancov malo najväčší vplyv počas osemnásteho storočia. Jeho zakladatelia sa často hádali o základných otázkach. Mnohí z nich sa občas zamotali do absurdných špekulácií, ako bolo hľadanie biblických kódov alebo anatomického sídla duše. Súlad ich názorov bol napriek tomu rozsiahly a jasný a dosť rozumný na to, aby sa dala vysloviť táto stručná charakteristika: Spájala ich túžba demystifikovať svet a oslobodiť myseľ od neosobných síl, ktoré ju do tých čias držali v zajatí.

Hnalo ich potešenie z objavu. Zhodli sa na tom, že veda umožní vysvetliť usporiadaný a pochopiteľný svet a tým položí trvalé základy pre slobodné racionálne rozhovory. Mysleli si, že dokonalosť nebeských telies, ako ju odhalila astronómia a fyzika, môže slúžiť ako model pre usporiadanie ľudskej spoločnosti. Verili v jednotu poznania, individuálne ľudské práva, prírodné zákony a neohraničený ľudský pokrok. Pokúšali sa vyhnúť sa metafyzike aj vtedy, keď ich nedostatky a neúplnosť niektorých vysvetlení nútili praktizovať ju. Odporovali organizovanému náboženstvu. Pohŕdali zjavením a dogmami. Schvaľovali alebo aspoň trpeli štát ako zariadenie, nutné pre občiansky pokoj. Boli presvedčení, že vzdelanie a správne uvažovanie ľudstvu ohromne osožia. Pár z nich, napr. Condorcet, považovalo ľudí za schopných zlepšenia a dosiahnutia politickej utópie…

Osvietenstvo bolo vo svojom zameraní vyslovene sekulárne, hoci sa cítilo zaviazané teológii a bralo ju do úvahy. Západnú myseľ priviedlo na prah novej slobody. Odvialo všetko, čo vzbudzuje strach, každú formu náboženskej alebo civilnej autority, aj pomyselný strach, a zaviedlo do etiky slobodné hľadanie. Navrhovalo svet, v ktorom ľudstvo hrá rolu večného dobrodruha…

Ale už začiatkom 19. storočia začal tento prekrásny obraz blednúť. Rozum zlyhával, intelektuáli strácali vieru vo vodcovstvo vedy a vyhliadky na jednotu poznania sa zmenšovali. Je pravda, že duch Osvietenstva žil ďalej v politickom idealizme a v nádejach jednotlivých mysliteľov. V nasledujúcich desaťročiach rástli nové myšlienkové školy ako huby v tieni stromu: utilitaristická etika Benthama a Milla, historický materializmus Marxa a Engelsa, pragmatizmus Charlesa Peircea, Williama Jamesa a Johna Deweya. No jadro hnutia sa zdalo byť nenávratne opustené. Veľká predstava, ktorá fascinovala mysliteľov dve storočia, stratila veľkú časť svojej dôveryhodnosti…

Všetky hnutia majú tendenciu smerovať do extrémov a asi tam sa nachádzame dnes. Snaha o bujnú sebarealizáciu, ktorá sa rysovala od romantizmu po modernizmus, dala teraz vzniknúť postmodernizmu (nazývanému často postštrukturalizmus, najmä v jeho skôr politickom a sociologickom prejave). Postmodernizmus je posledná polárna antitéza k Osvietenstvu. Rozdiel medzi týmito dvoma extrémami sa dá v krátkosti charakterizovať takto: Myslitelia Osvietenstva myslia, že môžeme vedieť všetko, kým radikálni postmodernisti myslia, že nemôžeme vedieť nič.

Filozofickí postmodernisti ako skupina rebelov, pobiehajúcich niekde okolo anarchistickej zástavy, vyzývajú samotné základy vedy a tradičnej filozofie. Tvrdia, že skutočnosť je stav, vytvorený mysľou; teda nie stav, vnímaný mysľou. V najvýstrednejšej verzii tohto konštruktivizmu neexistuje „skutočná“ skutočnosť, ani objektívna pravda, externá mentálnej aktivite; existujú len prevládajúce verzie tohto konštruktivizmu, roztrusované vládnucimi sociálnymi skupinami. Ani etika nemôže mať pevné základy, lebo každá spoločnosť si vytvára vlastné kódy, slúžiace vždy účelom utláčajúcich síl…

Vedci, ktorí nespia a považujú sa za zodpovedných za to, čo povedia, keď nespia, nenašli na postmodernizme veľa užitočného. Naproti tomu je postoj postmodernistov voči vede prejavom subverzie. Ukazuje sa, že uznávajú len predbežne nielen zemskú príťažlivosť, ale aj periodickú tabuľku prvkov, astrofyzikálne poznatky a podobné piliere vonkajšieho sveta. Vedeckú kultúru považujú vo všeobecnosti len za akúsi inú cestu poznávania, ktorá ostatne vyhovuje najmä Európanom a Američanom, bielym a mužského pohlavia…

Človek by skoro poslal postmodernizmus do komory historických kuriozít ako teozofiu a transcendentálny idealizmus, ale on sa medzičasom usalašil v centre sociálnych a spoločenských vied. Tam ho považujú za technický prostriedok metateórie (t. j. teórie o teóriách), pri ktorej učení ľudia analyzujú ani nie tak predmet vedeckej disciplíny, ako skôr kultúrne a psychologické dôvody, pre ktoré títo zvláštni ľudia myslia tak, ako myslia. Psychoanalytik kladie dôraz na „koreňové metafory“, t. j. predstavy v mysli mysliteľa, na základe ktorých tento vytvára svoju teóriu a plánuje experimenty…

Keď sa k etnickej rozličnosti pridala rôznorodosť metafor a dualizmus pohlaví a takto vznikla v postmodernej akademickej industrii nová dielňa, ktorá sa okrem toho spolitizovala, došlo k explózii škôl a ideológií; spravidla sú orientované ľavičiarsky. Najbežnejšie druhy postmodernistického myslenia sú afrocentrizmus, konštruktivistická sociálna antropológia, „kritická“ (t. j. socialistická) veda, hĺbková ekológia, ekofeminizmus, Lacanovská psychoanalýza, Latourovská sociológia vedy a neomarxizmus. K tomu treba pridať ešte všetky tie úžasné odrody dekonštrukčných techník a holizmus hnutia New Age, krúžiace v ich strede a potulujúce sa v ich okolí.

Postmodernisti sa oddávajú svojej hre a raz sú vynikajúci, no zvyčajne nie, inokedy radi používajú odborný slang a nachádzajú únik vo vyhýbavosti. Každý z nich ako by smeroval svojím spôsobom k onému mysterium tremendum (tajomstvo, ktoré vyvoláva úžas, božstvo), ktoré Osvietenstvo v 18. storočí jednoznačne zavrhlo. Neobíde sa to bez prejavov pozoruhodného osobného bolestínstva. O zosnulom Michelovi Foucaultovi, veľkom vykladačovi politickej moci v histórii ideí, vyzdvihnutom na „vrchol západného intelektuálneho života“, napísal George Scialabba citlivo:

„Foucault sa boril s najväčšou a najnepoddajnejšou dilemou modernej identity… Sú takí, čo neveria, že existuje boh, ani prírodné zákony, ani nijaký transcendentný Rozum a vidia tie rozličné úlisné spôsoby, ako materiálne záujmy a túžba po moci skorumpovali všetky už dávno vytvorené morálky – no ako majú žiť, akých hodnôt sa majú pridŕžať?“

Ja by som Foucaultovi povedal, keby som mohol (a to bez povýšenectva), že to nie je také zlé… Rozum raz dostane svoje miesto a emócie sa vždy pohybovali v neurčitých hraniciach. Pravda bude oddelená od klamstva a budeme si veľmi dobre rozumieť, a to tým skôr, že sme jedeného rodu a máme predsa biologicky veľmi podobné mozgy.

Iným, ktorých sa nemilo dotýka rastúci úpadok a nastupujúca bezvýznamnosť inteligencie, čo je samozrejme alarmujúce, chcem povedať, že vždy boli dva druhy originálnych mysliteľov: takí, čo vidiac neporiadok snažili sa dať veci do poriadku; a takí, čo vidiac poriadok, pokúšali sa vyvolať zmätok. Napätie medzi nimi podporovalo proces učenia. Pozdvihovalo ľudí do nových výšok kľukatou cestou pokroku. A v darvinovskom súboji ideí vždy vyhráva poriadok, pretože to je spôsob, ako beží skutočný svet.

Napriek všetkému, v tom je záchrana pre postmodernistov. Ako súčasní tanečníci extravagantného romanticizmu obohacujú kultúru. Hovoria nám: Možno, práve len možno, nemáte pravdu. Ich myšlienky sú ako iskry ohňostroja, rozprskujúce sa na všetky strany, ale keďže sú bez energie, rýchlo domrkajú v bezhraničných temnotách. Iba pár z nich svieti dosť dlho, aby osvetlili nejaký neočakávaný predmet. To je jeden dôvod, prečo sa dá o postmodernizme povedať niečo dobré, aj keď inakšie ohrozuje zdravý rozum… John Stuart Mill správne podotkol, že učiteľ aj žiak zaspia na svojich miestach, ak niet na obzore nepriateľa. A keby nejakým spôsobom, čo aj nepochopiteľne, opora spoločnosti padla a všetko sa redukovalo na epistemologický zmätok, my budeme mať toľko odvahy, že postmodernistom uznáme, že mali pravdu; a v najlepšom duchu Osvietenstva sa do všetkého pustíme znovu. Lebo ako raz povedal veľký matematik David Hilbert, veľmi dobre vystihujúc práve tú časť ľudského ducha, ktorá našla vyjadrenie v Osvietenstve:

„Wir müssen wissen. Wir werden wissen.“ (Musíme vedieť. Budeme vedieť.)

* * *

Edward O. Wilson, zakladateľ sociobiológie, sa narodil v Birminghame, Alabama, roku 1929. Titul B.S. a M.S. v biológii dosiahol na univerzite v Alabame a PhD. v biológii r. 1955 na Harvarde. T. č. je Pellegrino University Research Professor a Honorary Curator v entomológii v Múzeu porovnávacej zoológie na Harvarde. Je autor a spoluautor dvoch kníh, ktoré dostali Pullitzerovu cenu: On Human Nature (O ľudskej povahe, 1978) a The Ants (Mravce, spolu s Bertom Hölldoblerom, 1990). Dostal veľa vyznamenaní. Napísal aj knihy The Diversity of Life (Rozličnosť života), Biophilia (Láska k životu), Sociobiology: The New Synthesis a vlastnú autobiografiu Naturalist (Prírodovedec). Je členom Medzinárodnej akadémie humanizmu a častým prispievateľom do Free Inquiry.

Prameň: E. O. Wilson: „Back to the Enlightenment“, Free Inquiry, 18/4, s. 21 – 22, 1998. Výber z knihy: E. O. Wilson, Consilience: The Unity of Knowledge (Zhoda: O jednote poznania – New York, A. A. Knopf, 1998).

Preložil Rastislav Škoda