Vern L. Bullough

Od tohto protivedeckého postoja sa môžeme niečo naučiť.

Postmodernizmus, táto radikálna filozofia, tvrdiaca, že pravda je to, o čom niekto povie, že je to pravda, je vlastne potrebná oprava niektorých výstredných tvrdení v minulosti, vyslovených v mene vedy. Až do dvadsiateho storočia učili antropológovia, že Afričania sú menej ako Európania; až v dvadsiatych a tridsiatych rokoch o tom zapochyboval Franz Boaz a skoro sa ukázalo, že to naozaj nemá vedecký podklad.

Niečo podobné tvrdil Hitler o Židoch. Hoci ženy sú zrejme ľudia, dlho sa tvrdilo v mene vedy, že sú intelektuálne a po iných stránkach menej ako muži. Homosexuáli a lesbičky sa uznávali za chorých alebo mentálne postihnutých až do neskorých sedemdesiatych rockov, aj to v mene vedy. Listina by mohla byť aj dlhšia.

Samozrejme to nebola veda, čo to hovorila, ale jednotlivci zaťažení predsudkami svojej doby a mysliaci si, že zastávajú vedecké stanovisko. Preto je dôležité zdôrazňovať, že záleží na vedeckej metóde a nie na tom, čo niekto v určitý čas vydáva za vedecký názor. Okrem toho je pravda, že niektoré vedecké oblasti vedeli lepšie používať vedecké metódy ako iné oblasti. Aj biológia bola napr. v mnohých ohľadoch mäkká veda až do príchodu mikrobiológie a súčasnej explózie biologických poznatkov. Ešte v nedávnej minulosti to boli nepodložené biologické predpoklady, ktoré zapríčinili vpredu uvedené klamné názory. Ale boli to zas biologické objavy, ktoré umožnili dnešné korekcie. To značí, že vedecká metóda koniec koncov funguje, ale tí, čo boli minulými omylmi poškodení, nechcú zabudnúť. Niektorí členovia skupín, poškodených údajnými vedeckými dôkazmi, patria dnes medzi najaktívnejších propagátorov postmodernizmu.

Potmodernizmus má však ešte jednu črtu, ktorá vysvetľuje jeho popularitu. Napriek kritike, ktorej musí čeliť, vie byť osviežujúci a veselý. Umožňuje nový pohľad na staré texty. V oblasti ako je anglická literatúra, kde je možnosť nájsť niečo nové o nejakom autorovi alebo o nejakom diele nepatrná a kde sú všetky základné dáta dobre známe, je občasná reinterpretácia klasikov vo svetle dnešných trendov iste osožná. V akademických kruhoch platí pre odborný postup zásada „Publikuj, lebo zahynieš!“  (Publish or Perish) a o Chaucerovi sa nedá napísať veľa nového; možno ho novo interpretovať. A tak ho interpretovali kritici ovplyvnení Marxom, Freudom, feminizmom a aj postmodernisti. To značí, že aj postmodernizmus má svoje hranice. Aj on prejde, bude nahradený nejakou novou teóriou, otvoria sa nové horizonty a vedci sa budú tešiť z dokazovania, že sa postmodernizmus mýlil.

Skrátka, postmodernizmus je voľačo, čo treba preverovať, kritizovať, hrať sa s tým; koniec koncov je najlepšou metódou na dosiahnutie presvedčivých dôkazov vedecká metóda. Preto tešte sa z postmodernizmu, kým môžete; píšte články obdivu o tom, čoho všetkého je schopný, ale veď už iste pozorujete náznaky, že pomaly končí…

Vern L. Bullough je visiting profesor na Univerzite južnej Kalifornie a senior editor časopisu Free Inquiry.

Prameň: Vern L. Bullough, “A Defense of the Absurd” (Obrana absurdna), Free Inquiry, 18/4, s. 16-17, 1998.

Preložil Rastislav Škoda