John Cornwell

Pápež a Hitler alebo Hitlerov pápež ?

Ešte prv, ako kniha vyšla, zdvihla sa proti nej vo Francúzsku a najmä v Nemecku búrka protestov. Bol Pius XII., ktorý sa r. 1939 vo veku 63 rokov stal pápežom a vládol až do svojej smrti r. 1958, naozaj „Hitlerov pápež“, ako znie trhákový názov anglického originálu? Preklad do francúzštiny má titul „Pápež a Hitler“ a Nemci volili skromný titul „Pius XII.“ s podtitulom „Pápež, ktorý mlčal“. Bol to naozaj pápež, ktorý „len“ mlčal – a inej viny nemal?

Napriek svojej nielen rodinnej príbuznosti s románopiscom Johnom Le Carré (kniha Muž, ktorý prišiel z chladu) nezaujíma sa John Cornwell o tajné služby a dobrodružstvo. Ako historik na Jesus College v anglickom Cambridge a novinár sa podujal seriózne presvietiť životnú činnosť a osobnosť Eugénia Pacelliho, neskoršieho Pia XII. Nové, dosiaľ neuverejnené údaje o jeho živote získal z dokladov pre proces beatifikácie, ktorý vo Vatikáne prebieha už dlhé roky. Vychádza najavo, že Pacelli vyrastal v integristickom prostredí rímskej šľachtickej rodiny so živými stykmi s Vatikánom, v „antimodernistickej“ atmosfére pápežov Leva XIII. a Pia X., teda v spoločnosti, ktorá bola silne antisemitská, antisocialistická a antiboľševická, samozrejme odmietajúc väčšinu myšlienok Osvietenstva. Táto výchova sa potom stala červenou niťou jeho celého života. Čo sa týka ostatku, to je známe už od šesťdesiatych rokov a od polemiky, ktorá nasledovala po divadelnej dráme Rolfa Hochhutha „Zástupca“.

Okrem teológie študoval Pacelli právo a od roku 1917 sa koncentroval na práve kodifikované cirkevné právo, z ktorého si ako vatikánsky diplomat (najmä ako pápežský nuncius v Mníchove a v Berlíne v rokoch 1917-1929) zostavil svoj nástroj boja o moc. V tom období vyjednal viacero konkordátov a dohôd, napr. Lateránsku dohodu s fašistickým Talianskom r. 1929 obnovujúcu samostatný cirkevný tentoraz miništát Vatikán, ktorý mal prežiť svojho spolutvorcu Mussoliniho. Korunou tejto činnosti bol neskoršie ríšsky konkordát s Hitlerovým Nemeckom v roku 1933, ktorý Pacelli podpísal už ako kardinálsky sekretár.

Hochhuth videl v Pacellim „bezcitného chamtivého cynika“; Cornwell túto predstavu „obludy“ vyslovene odmieta a nachádza komplexný charakter človeka s tragickými rysmi. Za bledým „bezkrvným obličajom askéta“ sa skrýva osamotený, ale svojej moci si vedomý administrátor so sklonom k neobyčajnému mysticizmu; asi preto ho čoraz viac uchvacovala „ideológia pápežskej moci“.

Prečo uzavrel Vatikán s Hitlerom konkordát? Aby ho, sotva prišiel k moci, brzdil, alebo aby ho podporil? Hovorí sa aj, že o odpovedi na túto otázku sa historici dosiaľ nedohodli. Tvrdia to najmä prívrženci prvej varianty a, samozrejme, inicianti blahorečenia. Z názvu štúdie (Hitlerov pápež) by sa dalo usudzovať, že Cornwell patrí do druhého tábora a vskutku čítame vety, že „Pacellimu sa dá dokázať diplomatický súhlas s celkovou antisemitskou politikou Ríše“. Tomu však protirečí na inom mieste údaj, že Pacelli ako štátny sekretár v auguste 1933 „nijako neskrýval svoj osobný odpor voči činom Hitlerovej vlády“. Tieto zdanlivé protirečenia vysvetľuje Cornwell tým, že Pacelliho „odpor voči otvorenému rasizmu“ bol predsa len menší ako jeho „strach pred komunizmom“. Vzťah týchto dvoch antipatií v citovom živote budúceho pápeža s katolíckymi predsudkami voči Židom dokazuje Cornwell dvoma novými dokumentmi: V prvom liste z r. 1917 odmieta Pacelli prosbu jedného mníchovského rabína, aby umožnil tamojšej židovskej obci dodávku talianskych palmových listov na rituálne účely a v druhom už ako nuncius v Mníchove opisuje svoj šok pri pozorovaní bavorskej Republiky rád a jej Červenej gardy – „samí Židia“, píše.

Isté je, že Pacelli bol nasiaknutý nábožensky motivovaným, nie rasistickým, protižidovstvom, ktoré katolícka cirkev prekonala len veľmi neskoro. Cornwell súdi, že práve tento antijudaizmus vyvolal u Hitlera sympatie najprv voči cirkvi a potom aj voči konkordátu; o tom sú písomné doklady v Hitlerových listoch a záznamoch rozhovorov. Na tom nič nemení nepriateľstvo nacistického šéfideológa Alfreda Rosenberga voči cirkvi, ani jeho výzva do boja proti „čistotu rasy narušujúcej rímskej cirkvi“. V zamotanej histórii sporov a dohôd boli predsa kompromisy – aj zhnité – skôr bežné ako vylúčené.

O Pacelliho spolupráci s pravičiarskymi vládami niet pochýb – dalo by sa uviesť ešte Španielsko, Portugalsko, Chorvátsko i celý rad ďalších krajín. Motívom mohla byť snaha zakotviť v spoločenských systémoch týchto štátov cirkevnú moc alebo získať finančné prostriedky, ale to bolo asi druhoradé. Na prvom mieste stál vždy antikomunizmus, a nie raz mal intenzitu križiackeho ťaženia. Priam smiešne pôsobia pokusy určitých kruhov nájsť u Pacelliho aspoň náznaky ochoty k ozajstnému dialógu s komunistami – bol predsa diplomatom! Cornwell správne venuje tejto otázke len jednu vetu, že „počas svojho pobytu v Berlíne sa (P.) pokúsil vyjednávať so sovietskymi diplomatmi“. Nemeckí kritici vytýkajú Cornwellovi, že sa ani nezmienil o nedávno dokumentovaných tajných rozhovoroch Pacelliho so Stalinovým ministrom zahraničných vecí Čičerinom v roku 1927, či o Pacelliho ponukách vyslancovi Krestinskému.

Počas druhej svetovej vojny chcel vraj Pius XII. „stáť neochvejne nad (vojnuvedúcimi) stranami“ a stať sa možným tvorcom mieru, hovoria jeho zástancovia. Mlčal, aj keď bol v roku 1942 hodnoverne informovaný o prebiehajúcom masovom vraždení a o jeho rozsahu. Len raz, a to na Vianoce 1942, chabo prerušil vytrvalé mlčanie, keď hovoril o tom, že „stotisíce ľudí sú niekedy (?) bez vlastnej viny, len pre svoj pôvod, odsúdené k smrti alebo trvalému živoreniu“.

Ani deportácie rímskych Židov nepohli Pia XII. k verejnému protestu alebo aspoň k liturgickej spomienke. Prečo? Mlčal nie z obavy pred nemeckými okupantmi, hovorí Cornwell, ale zo strachu pred hroziacim víťazstvom talianskych komunistov. Alebo jednoducho, ako je to po vatikánsky, „aby sa predišlo horšiemu“. (Žiaľ, aj u nás sa v podobnej súvislosti udomácnilo toto vyhýbanie sa zodpovednosti – pozn prekl.).

Cornwell si nezaslúži znevažovanie od nemeckého a francúzskeho episkopátu. Ako škrupulózny katolík dokonca vyníma z obžaloby zbor nemeckých biskupov, hoci títo – menovaní dohodou medzi nunciom a nemeckou vládou – nikdy sa zreteľne nedištancovali od svojich tútorov.

Cornwellova kniha je výstrahou tým kruhom v katolíckej cirkvi, ktoré provokatívne pripravujú vyhlásenie Pia XII. za svätého, hoci dokázateľne nebol ani hrdina ani svätec. Zdanlivý despota na pápežskom tróne sa ukázal byť „stroskotanou ľudskou bytosťou“. Nebol škvrnou na obraze rímskokatolíckej cirkvi, ale výraznou osobnosťou, verne reprezentujúcou generálnu stratégiu Vatikánu najmä v oblasti jeho politiky expanzie na Východ; uskutočňovala sa od storočí v aliancii s rakúsko-uhorskou monarchiou a od jej pádu v spolupráci s nemeckou Ríšou. Ako nuncius v Nemecku, ako štátny tajomník a nakoniec ako pápež Pacelli dôsledne sledoval germanofilskú líniu pápežskej kúrie.

*  *  *

Prameň: John Cornwell: Pius XII: Der Papst, der geschwiegen hat (Pius XII.: Pápež, ktorý mlčal), do nemčiny preložil Klaus Kochmann; München: C. H. Beck Verlag, 1999.

Preložil Rastislav Škoda