Paul Kurtz

Americký filozof Paul Kurtz vyslovil nedávno názor, že Spojené štáty sa nachádzajú v postdemokratickom štádiu, charakterizovanom 1. zakorenenou plutokraciou, ktorá má obrovské bohatstvo a moc, 2. vznikom megakorporácií, úzko zviazaných s vojensko-priemslovo-technologickým komplexom, 3. ovládnutím komunikácií a spoločenského života médiokraciou, t. j. často týmito megakorporáciami a 4. nebezpečenstvom, že sa stanú kváziteokraciou: jeden národ pred Bohom, pretože neviera sa považuje za neamerickú.

Celý článok rozsahom presahuje možnosti ZH. Pozrime sa bližšie, ako odôvodňuje body 1 a 4.

Plutokracia

Prvým nebezpečenstvom je rast plutokracie, ktorú Kurtz definuje ako „vládu bohatých, pre bohatých a bohatými”. No je to sotva po prvý raz v histórii Ameriky, čo je vláda v rukách vrstvy veľmi zámožných ľudí: už zakladajúci otcovia boli dobre známi a vplyvní boháči; plantážnici ovládali bohatstvo Juhu a podelili sa oň až po Občianskej vojne so severanmi;  počas „zlatých rokov ” okolo konca 19. storočia hrabali bohatstvá a moc „zlodejskí baróni” temer bez odvádzania akýchkoľvek daní. Potom prišli vzrušujúce roky konjunktúr rokov 1920 a 1980, medzi nimi burzový krach roku 1929, Rooseweltov Nový údel (okolo 1934), Johnsonova Veľká spoločnosť (1965) a špekulácie čias bubliny burzových papierov za Reagana a Clintona.

Kým po druhej svetovej vojne sa ekonomické postavenie priemerných zamestnancov podstatne zlepšilo, od viac ako dvoch desaťročí zavládla vo verejnej mienke libertariánska mantra (zaklínadlo): vraj štát je zlý, vraj dane hrdúsia slobodné podnikanie, vraj sociálna starostlivosť sa zneužíva a treba ju drasticky obmedziť, vraj zhŕňanie bohatstva je základná cnosť moderného človeka.

Mnohých sa zmocnila plutománia, nerestná túžba po bohatstve, neraz vydávané za bohom posvätené; Kurtz to nazval „evanjelikálnym kapitalizmom”. Marxizmus bol prakticky porazený a našlo sa len málo kritikov výstrelkov pažravosti kapitalizmu, obrany sociálnej spravodlivosti a princípov čestnosti.

Politický život špiní korupcia. Lobisti útočia na prezidentské paláce aj snemovne, na ministerstvá i miestne  úrady. Vrcholom korupcie sú prezidentské a iné volebné kampane obidvoch politických strán, ako na to poukázali Noam Chomsky a Ralph Nader. Republikáni aj demokrati rovnako  tučnejú zo štátnych zdrojov a majú svojich ľudí na rozhodujúcich miestach. Bushova dynastia je veľmi bohatá. Chudobným občanom sympatického Kerryho urobila boháčom jeho manželka. Prečo sú  členmi kongresu prevažne obchodníci a právnici? Prečo je medzi nimi tak málo až nula učiteľov, profesorov, ošetrovateľov, vedcov, filozofov, umelcov, odborárov či žien v domácnosti? Každá voľba stojí veľa peňazí a to vyraďuje z kandidátstva obyčajných ľudí.

Hoci demokrati majú bližšie k sociálnej politike, sú obidve strany zodpovedné za súčasnú krízu, pri ktorej 45 miliónov Američanov nemá zdravotné poistenie; dôchodky klesajú; minimálna mzda neexistuje; americký robotník pracuje ročne o 350 hodín viac, ako jeho európsky kolega (nemecké a francúzske firmy už dávnejšie predlžujú v rámci flexibility týždňový počet hodín); má kratšiu dovolenku; 64 % domácností je takých, kde pracujú obidvaja alebo osamotená matka s deťmi.  Rreformy neprichádzajú do úvahy, pretože plutokrati kontrolujú všetko a nepripustia zmeny.

Kevin Phillips vydal v roku 2002 pozoruhodnú knihu Bohatstvo a demokracia. Dokazuje v nej, že USA sú štátom s najväčšou nerovnosťou bohatstva a moci zo všetkých vyvinutých demokracií. Vznikla tam už v minulosti zakorenená trieda plutokratov a jej moc stále rastie. Štatistiky dokazujú, že medzi 1979 a 1989 sa bohatstvo, patriace hornému 1 % obyvateľov, skoro zdvojnásobilo: z 22 % celkového bohatstva štátu stúplo na 39 %.  Priemerní Američania medzitým chudobneli; 60 % z nich malo v roku 1999 nižšiu životnú úroveň ako mali v roku 1977. Od nástupu Georgea W. Busha sa tento trend zrýchľuje a rozdiely v bohatstve narastajú.

V časopise Forbes sa každý rok dozvedáme mená miliardárov; každý rok pribúdajú noví a nové priemyslové odvetvia zatláčajú do pozadia bohatstvá získané starým spôsobom, obchodovaním s nemovitosťami, ťažbou a spracovaním nafty a ťažkým priemyslom. V podobe trustov sa v plutokratickej triede prenáša bohatstvo na dedičov, pričom neustále rastie, dnes už v štvrtej až piatej generácii Rockefellerovcov, DuPontovcov a iných. Najmenej 100 000 rodín (!) – to je jedna tisícina celkovej populácie USA – medzi rokmi 1982 a 1999 zdvojnásobilo až zoštvornásobilo svoje aj tak obrovské majetky; kto má, tomu rýchlo a bezpečne pribúda. Sú aj „len” multimilionári, čo patria do skupiny horného 1 %. V roku 1972 vlastnilo toto 1 % občanov 19,9 % všetkého amerického bohatstva, v roku 1997 to bolo už 40,1 %. Odvtedy je to za osem rokov možno už 50 % …

Tak sa vytvára dedičná aristokracia trvale v mieste svojho majetku neprítomných majiteľov pozemkov, domov a akcií. Tento trend sa ešte zosilní, ak sa nezastaví Bushova politika znižovania daní: ide najmä o dedičskú daň (ktorú republikáni nenávistne nazvali daňou zo smrti), ktorá sa každoročne znižuje, takže hrozí, že za pár rokov sa veľké bohatstvá zaobídu bez daňových priznaní; ďalej sa znižujú aj dane z kapitálových ziskov, ktoré sú už len 15 %.

Bushovo znižovanie daní má podporiť slabnúci trh cenných papierov a celkove posilniť „faktor bohatstva”; hlasujú zaň všetci republikánski poslanci, ale aj mnohí demokrati. Kurtz mu však vytýka, že 1. skoro všetky daňové výhody idú na adresu aj tak veľkých bohatstiev; 2. bezpracné zisky sú zdaňované oveľa nižšie ako zárobky z práce a služieb. Socialistická kritika kapitalizmu sa v minulosti zakladala na teórii, že „práca tvorí hodnoty” a neuspokojila sa, kým si pracujúci (v priemysle, poľnohospodárstve a službách) nemohli kúpiť svoje výrobky (tovar a služby). Dnes sa ozýva len hlas volajúceho na púšti, že nie je spravodlivé, aby sa zisky z kapitálu a dividendy, často podložené len čisto špekulatívnym rastom cien akcií bez akejkoľvek produkcie, zdaňovali nižšie ako zárobky podložené prácou, a to sú, ako som už povedal, nepredstaviteľné bohatstvá dedené v niektorých rodinných klanoch dnes už v piatej generácii; 3. postupné podrývanie princípu progresívnej dane treba odmietnuť z morálnych dôvodov.

Fungujúca demokracia predpokladá silnú strednú triedu. Tá slabne v dôsledku vývozu pracovných príležitostí do štátov s lacnou pracovnou silou a „walmartizácie” (to sú slabo platené džoby a rozhodovanie o zisku v podniku bez kontroly štátom) nielen v Amerike, ale na celom svete

Teokracia

Demokratickej republike USA hrozí ako štvrté nebezpečenstvo, že sa stáva teokraciou či aspoň kváziteokraciou. Náboženská pravica nahlodáva a spochybňuje až donedávna všeobecne uznávaný princíp odluky cirkví od štátu.

Prvý dodatok k ústave stanoví, že demokratický štát musí byť vo veciach náboženstva neutrálny, že

„kongres nesmie vydať zákon, ktorý by nastoľoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval jeho slobodné vyznávanie.”

Sudcovia Najvyššieho súdu Rehnquist, Scalia a Thomas však vykladajú túto vetu v tom zmysle, že to neznamená, žeby vláda nemala či nesmela favorizovať náboženstvo pred nenáboženstvom (rozumej: obávaným ateizmom). Bude zaujímavé sledovať, aké legálne prostriedky vymyslia konzervatívni sudcovia Najvyššieho súdu na odmietnutie favorizovania miliónov hinduistov, budhistov a sikhov, ktorí žijú v USA –  a v tomto zmysle aj ateistov, agnostikov a sekulárnych humanistov, keby títo súhlasili s tým, že sa ich svetonázor bude považovať za druh náboženstva.

Je isté, že v USA existuje široký verejný súhlas s akýmsi civilným monoteizmom (na Abraháma sa odvolávajúce kresťanské, židovské a moslimské náboženstvo) a tento Bushova administratíva finančne neprimerane podporuje. Existuje rozdeľovanie sociálnej podpory cez cirkevné sociálne zariadenia; vydávanie školských kupónov, ktorými vláda pomáha nemajetnejším rodičom financovať štúdium detí v súkromných – často cirkevných – školách, ak nie sú spokojní s úrovňou verejných škôl; a priame finančné podpory pre cirkevné organizácie. Najnovšie sa financujú aj stavby a opravy kostolov a cez cirkevné organizácie organizujú malé nákupné strediská, rozdávajú detské sedadlá do áut a prideľujú recepty na bezplatné lieky. Je to legálne? Niektorí demokratickí poslanci v kongrese sa proti tomu stavajú, ale ostatní súhlasia; je poľutovaniahodné, že väčšina politikov verejne vyznáva zbožnosť (vrátane kandidáta Kerryho) a skoro ani jeden sa neprizná k ateizmu.

Útoky na prvý dodatok k ústave sa začali okolo r. 1980 v súvislosti so „sekulárnym humanizmom”, ako sa vtedy začal ateizmus nazývať. Náboženská pravica prišla s námietkou, že keďže nie je na verejných školách prítomné náboženstvo (učí sa zatiaľ v nedeľnej škole v kostole alebo iných cirkevných zariadeniach), nemá tam miesto ani sekulárny humanizmus, ktorý je tiež náboženstvom; vraj nepatrí ani na univerzity, súdy a iné vládou podporované inštitúcie. Rada pre sekulárny humanizmus (Kurtz) nesúhlasila a nesúhlasí s názorom, že by sekulárny humanizmus bol náboženstvom, ale mnohé humanistické organizácie súhlasili, že ako ho praktizujú, má ich svetonázor ten charakter; majú z toho neraz finančné výhody. Útok dogmatických religionistov potom nabral dva smery.

Prvý útok sa uskutočnil ešte začiatkom osemdesiatych rokov v meste Mobile v štáte Alabama. Sudca Federálneho obvodného súdu Hand vyradil zo školských knižníc 45 kníh na tom základe, že šíria „sekulárny humanizmus” ako náboženstvo. Americká únia občianskych slobôd protestovala ústami profesora Kurtza, ktorý neváhal povedať, že Handovo rozhodnutie zaváňa novou inkvizíciou a indexom zakázaných kníh; Apelačný súd  ho zrušil, knihy sa vrátili do knižníc, nešlo sa pred Najvyšší súd. Keby sa to stalo dnes, nie je isté, ako by všetko skončilo.

Druhú sériu útokov charakterizovala snaha dostať na školy „vedu (či teóriu) o stvorení” ako paralelu k Darwinovej vývojovej teórii, ktorú Kresťanská pravica vydáva za „článok viery sekulárneho humanizmu”. Religionisti prehrali v tejto veci niekoľko súdnych sporov (najspektakulárnejší už r. 1925, tzv. Scopesov opičí proces v Daytone, Tennessee, kde išlo o to, či smie učiteľ učiť, že človek a opica majú spoločného predka) a okolo r. 1990 sa zdalo, že legálne je situácia jasná: v prírodných vedách sa učí náuka o vývoji, na náboženstve sa učí, že boh stvoril svet.

V knihách, z ktorých viaceré figurujú na predných miestach zoznamov najpredávanejších kníh, v dennej tlači (aj finančného rázu) a samozrejme v televízii sa dnes na amerického občana valia tie isté staré litánie obžaloby, že sekulárny humanizmus je náboženstvo, ale nepomerne horšie ako všetky ostatné a, hlavne, nezrovnáva sa s americkým spôsobom života; že je preto úlohou miliónov evanjelikálnych (katolíckych aj protestantských) pešiakov bojovať proti nemu a vykoreniť ho zo všetkých odvetví spoločenského života vrátane verejných škôl, ale najmä zo stredných škôl a univerzít; v desiatkach tisícok kostolov sa proti nemu brojí; stotisíce kníh sa zdarma rozdávajú na univerzitných kampusoch a ponúkajú pri dverách.

Treba brať tieto aktivity seriózne, či nevšímať si ich ako nezmysly? Žiaľ, autori a televízni komentátori a kazatelia ako Tim LaHaye, Paul Krugman, Nicolas Kristof, Jerry Falwell and Pat Robertson majú veľký vplyv na Bushovu administráciu a veľkú moc na chodbách rozhodovania. Kresťanská pravica neprestáva v zastrašovaní a núti každého, nech je na akomkoľvek poste, aby uznával nejaké božstvo, nech je hocijaké.

V súvislosti s voľbami prezidenta Busha sa tieto činnosti zintenzívnili. Bojovný dogmatizmus strieľajúcich odporcov prerušenia tehotenstva vzal na seba v otázke verejných škôl barančiu kožu „inteligentného dizajnu” (pozri ZH č. 29, január 2002). V jednom štáte po druhom sa zavádza nielen na hodinách náboženstva, ale aj v prírodopise zmienka o stvorení sveta, často kvalifikovaná ako „teória”, rovnocenná evolučnej náuke. Vo výučbe sa má obidvom venovať rovnaký čas, hoci si neviem predstaviť, ako môže vystačiť prírodovedný obsah Genezis či celej biblie na viac ako jednu hodinu. Žiak si má vraj vybrať, ktorej „teórii” verí viac. Vedecká komunita protestuje, ale nie všade a často bez úspechu. Keďže Bush bude čo nevidieť menovať nových konzervatívnych sudcov a vo verejnosti je bežná nábožná religiozita, treba sa obávať, že Kresťanská pravica bude spory pred súdmi po jednom vyhrávať. Nakoniec nejde len o základné a stredné školy – ide aj o univerzity a vedecké bádanie.

Nedá sa čakať, žeby v krátkom čase došlo k zmene. Stačí pozrieť sa na prípad protestu Michaela Newdowa proti pasáži „národ pred Bohom” v  Sľube vernosti, ktorý deklamujú žiaci každý deň pred vyučovaním (a ktorý teda mala odriekať aj jeho 7-ročná dcéra) a recituje sa pri slávnostných príležitostiach. V roku 2002 mu dal jeden kalifornský súd za pravdu, no v r. 2004 Najvyšší súd toto rozhodnutie zrušil, dôvodiac tým, že dcéra žije s rozvedenou manželkou, a tak Newdown nemá oprávnenie zastupovať ju. Newdown sa odvolal a má teraz osem spolužalobcov, ktorí hovoria v mene celkom vlastných detí, resp. sú to samotní žiaci; ich myšlienka však nemá  otvoreného priateľa v Kongrese a veľmi málo prívržencov vo verejnosti.

Pre zaujímavosť: Pôvodné znenie Sľubu, ako ho r. 1892 zložil socialisticky zmýšľajúci pastor Francis Bellamy: „Sľubujem vernosť svojej zástave a Republike, ktorú predstavuje, jeden národ, nedeliteľný, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých.” V r. 1924 sa oficiálne zmenili slová „svojej zástave” na „zástave Spojených štátov amerických”, čo sa Bellamymu nepáčilo, ale jeho protest sa ignoroval. V r. 1954, na vrchole studenej vojny a boja proti komunizmu za mccarthyizmu, sa slová „jeden národ” doplnili na výraz „jeden národ pred Bohom”, čo vyvoláva trvalé protesty tých jednotlivcov a organizácií, ktorí v tom vidia porušenie princípu odluky cirkví od štátu. (Nevidíte ho aj Vy? – otázka prekl.)  Súčasné plné znenie Sľubu je teda nasledovné: „Sľubujem vernosť zástave Spojených štátov amerických a republike, ktorú predstavuje, jeden národ pred Bohom, nedeliteľný, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých!”. Existujú reformátori, ktorí navrhujú pridať „pre všetkých narodených a nenarodených”, resp. „s rovnosťou, slobodou a spravodlivosťou”.

Po tomto rozbore (aj médiokracie a medzinárodných megakorporácií) Kurtz uvažuje, či je možné zastaviť tento trend a obnoviť americkú demokraciu. Ak sa na problém díva optimisticky, vidí možnosť v politickom boji, t.j. aktualizácii nového osvietenstva: obrane rozumu, vedy, slobodného hľadania a nenáboženských etických alternatív – ak je na to ešte čas.

Pri pesimistickom pohľade vidí na obzore ďalšie nebezpečenstvo pre demokratické inštitúcie:

V súčasnosti nie je ani jeden čo ako veľký národný štát vstave riešiť svoje ekonomické, sociálne, kultúrne a environmentálne problémy sám, pretože tieto problémy sú planetárne. A len vláda USA zaujala povýšeneckú pozíciu izolácie, odmietajúc uznať legitimitu Svetového súdu a dodržovať uzavreté zmluvy; len Spojené štáty opustili princíp kolektívnej bezpečnosti v rámci Organizácie spojených národov; len Spojené štáty sa domnievajú, že im patrí úloha svetového policajta. Pravda, majú obrovskú hospodársku moc a absolútnu prevahu v zbraniach hromadného ničenia, takže sa dá pochopiť, že vnucujú ostatným svoju vôľu. Je však neuveriteľné, že spomedzi veľmocí len USA sa fixujú na predmoderný teologický svetonázor. Je otázne, či budúca demokratická administrácia bude vstave zvrátiť tieto trendy – budú sa  musieť zásadne preskupiť mocenské centrá nielen v USA, ale aj v rámci megakorporácií. Budú sa musieť objaviť ľudia typu Wilsona, Roosewelta, Eisenhowera, Kennedyho, Johnsona, Nixona, Cartera (píše Kurtz; vieme, že každý z nich mal niečo aj „na rováši”, ale každý z nich urobil aj niečo veľké pre svetovú demokraciu a ľudské práva – pozn. prekl.)

Kurtzov a náš záver: Etický princíp vyhlásený v Humanistickom manifeste 2000 (ZH č. 11, november 1999) znie, že všetci ľudia na celom svete sú si rovní a majú rovnakú dôstojnosť a hodnotu. Nie kresťanstvo robí ľudí ľuďmi, ako to tvrdí kardinál Ján Chryzostom Korec v knihe-dialógu Sergeja Chelemendika (Slovanský dom, Bratislava 2004); len styk s ľuďmi nás robí ľuďmi! Pozorný čitateľ iste zaregistroval, kde sa naša slovenská situácia bolestne blíži americkej. Dúfam, že pochopil, že aj u nás je na programe dňa snaha o sociálnu spravodlivosť a prekonanie tých náboženských predsudkov, ktoré má kardinál Korec.

Prameň: Paul Kurtz , Is America a Post-democratic Society? How to Preserve Our Republic, Free Inquiry, zv. 25, č.1, s. 19-5, 2004/2005; voľne upravil Rastislav Škoda.

*  *  *

Dosiaľ nikto nezistil, ani nezistí, nič istého o bohoch a o čom tu hovorím; pretože nech je to, o čom hovoríme, akokoľvek dokonalé, nepoznáme to; všetko je potom vec názoru. Xenofanes, fragment citovaný podľa Encyclopedia Britannica v knihe James A. Haught, ed., 2000, Years of Disbelief (Roky neviery).

Je nesprávna dedukcia, že tisíc ľudských bytostí má väčšiu cenu ako jedna; to by sa rovnalo pohľadu na ľudí ako na zvieratá. Ústredný bod v otázke ľudských bytostí je, že jednotka 1 je najviac; 1000 zaváži menej.   –  Kierkegaard