„Nemám rád, keď sa udeľujú známky z pokroku alebo z reakčnosti; je to riskantná hra. Zložitá súvzťažnosť medzi dobou a človekom, medzi jeho zámyslom a objektívnym pôsobením, sa málokedy dá vysloviť
s jednoznačnosťou definitívy; a už vôbec nie jednoslabične.“
(Vladimír Mináč)

Pôvodne sme sa v redakcii rozhodli, že na kauzu biskup Haľko a festival Pohoda nebudeme reagovať. Avšak mediálny ošiaľ, ktorý vznikol okolo tejto témy (a doteraz trvá) nás priviedol k tomu, aby sme aj my povedali svoj názor. Nechceme opakovať povedané, chceme len na vyslovené názory reagovať. Sme ďaleko od toho, aby sme vyjadrovali jednoznačné súdy. Preto si úvodom skúsme zopakovať základné fakty.

Čo sa vlastne stalo

• Na festivale Pohoda ide o to, podľa šéfa festivalu Michala Kaščáka, o to, aby sa návštevník „cítil dobre, počúval dobrú hudbu, tancoval, pozeral filmy, debatoval o radostiach i problémoch vesmíru, preberal umenie…“ K tomu patrí podľa neho aj duchovná služba.
• Tú na festivale zabezpečoval na pozvanie organizátorov festivalu biskup Jozef Haľko, ktorý sa festivalu zúčastnil už tretí krát.
• Biskup Haľko sa „preslávil“ reakciou na seriál RTVS Priznanie. Rozhorčilo ho, že „nič netušiaci divák sa musí pozerať na dve ženy, ako sa partnersky bozkávajú, ako si vyznávajú lásku, ako kritizujú spoločnosť, ktorá ich nevie pochopiť.“
• Za túto svoju reakciu získal ako jeden z piatich kandidátov od Inštitútu ľudských práv (IĽP) nomináciu na titul Homofób roka 2021. Po hlasovaní verejnosti skončil na štvrtom mieste so ziskom 10,66 % hlasov.
• Podľa vyjadrení riaditeľa IĽP Petra Weisenbachera, keď zistili, že biskup Haľko spovedá na festivale Pohoda, obrátili sa na organizátorov festivalu – aj keď na ňom už viacero rokov pre nesúhlas s jeho smerovaním nepôsobia – aby zastavili jeho pôsobenie na festivale. Organizátori na oslovenie údajne nereagovali.
• IĽP a aktivisti začali následne oslovovať aj hlavné hviezdy a umelcov účinkujúcich na festivale, pretože skoro všetci v minulosti verejne podporili LBGTI ľudí.
• V piatok sa pred drevenou chatkou s krížom, kde pôsobil na festivale Haľko, začali zhromažďovať protestujúci, ktorí zabraňovali druhým zúčastniť sa spovede, následne znečistili chatku močom a vyvesili na nej dúhovú vlajku.
• Na základe uvedených aktivít (tlaku) organizátori ukončili činnosť biskupa Haľka na festivale. Michal Kaščák to vysvetlil slovami: „Neboli sme dostatočne citliví a mieru tolerancie sme priniesli až k tolerovaniu názorov, ktoré toleranciu porušujú až príliš zásadným spôsobom. Ospravedlňujem sa všetkým ľuďom, ktorých sa to dotklo.“

Vecnosť riešenia a následných reakcií

Riešenie organizátorov festivalu Pohoda vyvolalo búrku široko názorovo rozdielnych reakcií. Od súhlasných a podporných až po vyhlásenia o pošliapaní práva na náboženskú slobodu.

Nemusíme súhlasiť s biskupom Jozefom Haľkom a jeho názormi (čo my ani nesúhlasíme – viď. článok k jeho výroku), ale je faktom, že biskup Haľko bol na festivale už tretí krát a na pozvanie jeho organizátorov. Ak organizátori niekoho na festival pozvú, potom je ich povinnosťou garantovať jeho bezpečnosť, zabezpečiť tolerantnú diskusiu a vytvoriť pre ňu zodpovedajúce podmienky. Z priebehu celej udalosti je zrejmé, že toto organizátori nezvládli. Nezabezpečili ani bezproblémovú možnosť spovede, ani priestor na diskusiu. Svojim konaním/nekonaním jej naopak zabránili a pri svojom rozhodovaní preferovali len jeden jediný názor, ako ten správny. To je prejav diktátu jediného názoru, netolerancie a neúcty v priamom protiklade s právom na toleranciu, slobodu myslenia a presvedčenia. Napriek svojim názorom sa pozvaný biskup Jozef Haľko mal právo cítiť na Pohode v nepohode a poškodený.

Na druhej strane, robiť z toho trápneho konfliktu útok na cirkev či slobodu vierovyznania nie je na mieste. Takto zarážajúco reagovali na konflikt splnomocnenkyňa Vlády SR pre ochranu slobody vierovyznania alebo presvedčenia Anna Záborská a jej úrad. Na celý konflikt sa pozreli len cez optiku ochrany katolíckeho náboženstva a cirkvi.

Argumentácia riaditeľa úradu splnomocnenkyne pána Považana: „Každému je jasné, že Záborská si právo na spoveď nevymyslela. Ono existuje ako súčasť práva na slobodu vierovyznania a presvedčenia. Toto právo je jedno z najstarších práv, aké západná civilizácia pozná a uznáva, a z neho sa zrodili mnohé iné: sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania, sloboda myslenia”, je minimálne nepresná.

Právo na slobodu vierovyznania je súčasťou slobody presvedčenia. Nie naopak. Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne konštatoval, že pod termínom presvedčenie sa chápe myslenie, hodnotový systém, ktorý vyjadruje istú mieru nemennosti, súdržnosti, dotýka sa závažných a podstatných aspektov ľudského správania a života, rešpektuje hodnotu ľudskej dôstojnosti. „Pritom pojem presvedčenie je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva širší ako náboženské vyznanie. Pod pojem presvedčenie… zaradil …pacifizmus, ateizmus, či vegánstvo …rôzne iné vzťahy k metafyzičnu, ako sú skepticizmus, agnosticizmus.“ (Bartoň, Michal a kolektív: Základné práva. Praha: Vydavateľstvo Leges, 2016, s. 328.).

Sloboda svedomia patrí medzi jedno z najstarších ľudských práv a sformovalo sa v minulosti najmä v opozícii voči vládnucemu postaveniu jediného katolíckeho náboženstva a cirkvi. Preto sa od neho odvodzovali ostatné práva, mimochodom aj sloboda vierovyznania. Taká je ich logická súvzťažnosť.

Právo na spoveď neexistuje samostatne a všeobecne. Náboženstvá sú rôzne a spoveď je súčasťou len niektorých z nich, predovšetkým kresťanského náboženstva. Sviatosťou je však len pre katolíkov, pravoslávnych (v oboch prípadoch ide o osobnú spoveď), starokatolíkov a anglikánov (preferujú hromadnú spoveď, ale umožňujú aj osobnú). Rôzne kresťanské protestantské vyznania (napr. evanjelici) a letničné hnutia uplatňujú predovšetkým hromadnú spoveď či vyznanie hriechov, za sviatosť ich však nepovažujú.

Celý konflikt nepohody na pohode je predovšetkým ďalším prejavom rastúcej netolerancie, neúcty k inému názoru, potlačovania a zamlčovania iných názorov, ktoré sa čoraz viac rozmáha nielen u nás, ale v celom svete. To sa dotýka aj názorov svetských humanistov a ich práva na slobodu myslenia a prejavu, ich reálnemu uskutočňovaniu v slovenskej spoločnosti. Ak má byť sloboda na Slovensku realitou, musí sa dotýkať nielen náboženskej slobody, ale aj slobody presvedčenia humanistov a presvedčenia všetkých nenáboženských občanov. To by si mala uvedomiť najmä pani splnomocnenkyňa Anna Záborská a jej úrad, pretože realizácia slobody presvedčenia je ich poslaním. Len potom to bude pre všetkých v pohode.