John Arlidge

Č. 85 na Broad Street (Široká ulica), hrdzavo pochmúrny kancelársky blok na dolnom Manhattane, nie je miesto na zastatie a zízanie a práve to sa páči ľuďom, čo tu pracujú. Muži a ženy, prichádzajúci pri prvých lúčoch brieždenia oblečení vo wallstreetskom čiernom, v rukách čiernu aktovku a pri uchu mobil BlackBerry, sú veľmi, veľmi privátni.

Rýchlo prechádzajú zo svojich čiernych Lincolnov do vstupnej loby. Na budove nie je menovka, na pulte vrátnika nijaký znak a ozbrojený policajt pred vchodom vám nepovie, kto tu pracuje. Mlčanlivosť má svoje dobré dôvody. Č. 85 na Broad Street, New York, NY 10004 je miesto, kde sú peniaze. Veľmi veľa peňazí…

Tu je sídlo najlepšieho stroja na výrobu peňazí, akú kedy globálny kapitalizmus vytvoril; niektorí vravia, že je politickou silou, mocnejšou ako vlády. Ľudia, ktorí tu pracujú za dverami so sklom v mosadznom ráme, zarobia viac peňazí, ako niektoré štáty peňazí majú. Sú to úspešní chlapci, najväčší skokani vo finančnej džungli. Ich aktíva dosahujú 1 (náš) bilión USD, ich ročný príjem sú desiatky miliárd a ich zisky idú do miliárd, ktoré si medzi sebou liberálne delia. Priemerný ročný plat pre 30 000 zamestnancov je v tomto roku recesie 700 000 USD. Špičkové platy budú desiatky miliónov, to je niekoľko desaťtisíckrát viac, ako má upratovačka v tejto firme. Ani keď vo veku 40 rokov „majú peňazí ako prachu“, hovorí sa, títo alfa psi neodtiahnu labu. Zosadnú ako padákom na významný politický post v USA alebo zahraničí, čo navráva obžalobu, že „vládnu svetu“. Na č. 85 Broad Street je doma Goldman Sachs.

Najúspešnejšia svetová investičná banka sa rada skrýva za hromady peňazí, ktoré plodí a s rachotom zosiela na Manhattan, City of London a ostatné hlavné mestá finančného sveta. Teraz však musia rytieri bankárstva žmurkať do studeného denného svetla. Verejnosť, politici a tlač obžalúvajú neúnavné obchodovanie bankárov až do zrútenia úveru a keďže najúspešnejšia banka stále stojí, Goldman je ich prvotný terč. Politici a novinári súťažia v odsudzovaní Goldmana najsilnejšími výrazmi – „zlodejskí baróni“, „ekonomickí vandali“, „kapitalistickí supi“. Vince Cable, hovorca Lib Dem Treasury, porovnáva súčasné rekordné zisky tejto firmy – zisk 3,4 miliardy USD v poslednom štvrťroku – a ich plánované bonusy s tým, čo sa stalo so zamestnaniami a platmi obyčajných ľudí v roku 2009.

Najhoršie je to v USA. Magazín Rolling Stone uverejnil príbeh, v ktorom je Goldman „veľký vampír, prisatý na tvár ľudstva a bez prestania ženúci jeho krvný obeh tam, kde to páchne po peniazoch.“ Michael Moore vo svojom poslednom dokumentárnom filme Capitalism: A Love Story, (asi Kapitalizmus, história jednej lásky) prichádza na č. 85 Broad Street v pancierovom transportéri na prevoz peňazí, vyskočí z neho s vrecom, na ktorom je veľký obraz jednodolárovej bankovky, ukazuje na budovu a reve:

„Prišli sme po peniaze, ktoré treba vrátiť americkému ľudu!“

Lloyd Blankfein: predseda a CEO

Goldmanova reputácia je naraz taká toxická ako exotické dlhopisy a iné nevysvetliteľné finančné nástroje, s ktorými nespútane obchodoval. To škodí jedinej veci, ktorú si cení nadovšetko: obchodu. Byť primárnym terčom pre populárne a politické odsúdenie by mohlo Goldmanovi vyslúžiť prvé miesto pri nových drakonických reguláciách. Zdráhavo sa rozhodol, že prišiel čas ozvať sa a brániť svoj roh. Tak sa stalo, že jedného z týchto sychravých jesenných rán, keď sa všetko zdá možným – dokonca aj pozvanie na lámanie chleba s pánom sveta – som prešiel popri strážach, ktoré zadržali Michaela Moora , do budovy bez mena.

„Aha! Prichytili ste nás osnovať spiknutie,“ vraví Lloyd Blankfein, opúšťajúc svorku rozhodujúcich úradníkov, s ktorými diskutoval o svojej včerajšej ceste do Washingtonu. Blankfein, 55 rokov, predseda a výkonný riaditeľ u Goldmana, má šedý oblek s veselou kravatou od Herm?sa, na ktorej sú malé červené bicykle. V ruke drží jeden z tých kávových hrnčekov, ktorý vyzerá väčší ako ľudský žalúdok. Možno je to kofeín, možno kravata – dar k narodeninám od jeho dcéry – ale je v pozoruhodne rozjarenej nálade pre muža, ktorého sa zdajú všetci nenávidieť. „Je to tu ako na safari,“ žartuje. „Prišli ste do rozhľadne na zvieratá.“

Blankfein môže byť Slnečný Boh Wall Streetu; pri vyhliadkach na ekonomickú búrku to nechce rozkrikovať a tak najskromnejší symbol jeho postavenia, resp. – strašné! – jeho vystatovačnosti je nárys jeho života; konečne je zverejnený. Vezmite si jeho kanceláriu na 30. poschodí. Stoličky sú tie isté, čo tam boli, keď sa pred tromi rokmi stal CEO (chief executive officer, výkonný riaditeľ). Niet tam ani jedného z ručne tkaných kobercov po 87 000 USD, či odpadových košov na papier po 5 000 USD v tradícii Wall Streetu. Niet tu znakov iracionálnej bujarosti. Iba káva, ktorá prichádza už studená. Nahadzuje správny tón pre prácu, ktorá je na rade. Veľký čarodejník Wall Streetu kradne seba samého pre najťažší predaj svojho života: je tu, aby obhajoval starý dobrý kapitalizmus, investičné bankovníctvo a Goldmana Sachsa.

„Sociálne poslanie“

Našťastie preňho a pre jeho firmu je čertovsky dobrý obchodník. Začína malou dávkou skromnosti. Chápe, „že to ľudí nasr… a nazlostilo, až vyskakovali z kože“ pri výčinoch bankárov. Goldman hral svoju rolu pri rozpade, ktorý temer zničil globálny finančný systém. Ako väčšina iných bánk požičiaval príliš veľa peňazí, po temer desiatich rokoch zaznamenal vlani prvý stratový štvrťrok, a skončil tým, že prijal pomoc v hotovosti z Washingtonu.

„Viem, že by som si mohol podrezať žily a ľudia by od radostne jasali,“ vraví, a hneď nato prechádza pomaly do obrany moderného bankovníctva. „Sme veľmi dôležití,“ začína opúšťajúc krátke sebabičovanie. „Pomáhame firmám rásť, a to tak, že im pomáhame zohnať kapitál. Podniky, ktoré rastú, vytvárajú bohatstvo. To umožňuje ľuďom mať prácu, čo vedie k novému rastu a väčšiemu bohatstvu. Je to počestný kruh.“ Aby ten to bod zviezol domov, pridá osobitne trúfalé tvrdenie: „Máme sociálne poslanie.“

Sociálne poslanie? Tí, čo stratili prácu alebo zažili prudké zníženie miezd vďaka bankárom, ktorí do omrzenia ponúkali úskočné zúročenia a vysnívali také zložité investície, že im ani sami nerozumeli, tí mu radi povedia, kam si má strčiť svoje sociálne poslania. Problém je v tom, že Blankfein je dobrý inzerent pre tvorbu bohatstva. Svojho vlastného. Nevyužíva privilégiá, nerozposiela zo svojho orlieho hniezda na 30. poschodí snobské kázne o surovom kapitalizme Narodil sa v húževnatom susednom Bronxe ako syn poštára a recepčného; bol prvý z rodiny, čo išiel na gymnázium a dostal štipendium na štúdium na Harvardovej univerzite.

Hoci si pyšne platí ročne viac ako si väčšina z nás vie vôbec zasnívať – v roku 2007 to bolo 68 miliónov USD, rekord spomedzi všetkých CEO na Wall Streete a k tomu má viac ako 500 miliónov USD v Goldmanových akciách – trvá na tom, že je stále ešte „chlapík s modrým (robotníckym) golierom“.

Čo však so zoznamom žalôb? Bankári priviedli svet na pokraj bankrotu a miesto toho, aby slušne vyskočili z najbližšieho obloka, obracajú sa s čiapkou v ruke na vládu, aby vymohla peniaze od daňovníkov na záchranu ich kože. Teraz, práve rok od tých čias, robia akoby nič, hrajú hazard a zas vyhrávajú s našou hotovosťou pekné peniaze. V druhom štvrťroku mal Goldman zisk rekordných 3,4 miliardy USD. Väčšina peňazí sa zarobila na obchodoch s cennými papiermi, devízami a komoditami.

Globálne trhy prekvitajú

Goldman v tom pokračuje z dvoch dôvodov. Po prvé, globálne trhy prekvitajú – z nízkych hodnôt po páde úverov vzrástli o 50 %, odkedy sa nové peniaze, najmä z vládnych zdrojov, pumpujú do finančného systému. Po druhé, keďže Lehman Brothers a Bear Stearns sú preč z ulice, Merril Lynch je iba tieň toho, čo bol a to isté platí o Citigroup a UBS, ujde sa Goldmanovi väčší kus zväčšujúceho sa koláča. „My sme to neskur… ako tí ostatní. Máme vyrovnaný rozpočet. Takže dostávame väčší a bohatší nočník, do ktorého močíme,“ komentuje situáciu jeden z Goldmanových bankárov. Je len malý zázrak, že banka práve ukladá bokom viac ako 20 miliárd USD na platy a bonusy.

Potiaľto je to veľmi lukratívne. Ale nie je to aj jednoducho nečestné? Nie je Goldmanovo správanie sa moderným ekvivalentom vojnového špekulanta, ktorý využíval globálnu krízu a nútil vládu tlačiť milióny bezcenných bankoviek? Aj finančný veterán George Soros vraví, že veľké zisky wallstreetskych bánk sú „zatajené dary štátu“.

Blankfein odmieta každú výčitku, že by Goldman bol potreboval štátnu pomoc a že teraz firma ťaží z verejnej podpory. Je pravda, že z washingtonského programu TARP prijal 10 miliárd USD. Vrátil ich v hotovosti aj so zdravým úrokom – 23 %. Goldman však zarobil na bankrote veľkej americkej poisťovne AIG. Kúpil od nej poistky za 20 miliárd, a keď Washington pumpoval do postihnutého obra 90 miliárd USD, zarobil miliardy – možno 13 miliárd USD. Blankfein trvá na tom, že Goldman bol chránený proti stratám AIG najlepším možným spôsobom – hotovosťou. Aj keby sa bol AIG utopil, Goldmana by sa to nebolo dotklo. Kritici vravia, že keby bol AIG skrachoval, kolaboval by celý finančný systém a to by bolo vzalo so sebou aj Goldmana. Ešte viac zaváži, že na vrchole krízy porušila Federálna rezerva 80-ročnú tradíciu a pripustila, aby sa Goldman premenil z investičnej banky na bankovú spoločnosť. To znamená, že si môže požičiavať na ako dlho chce a za také nízke úroky ako pre komerčné banky. Blankfein teraz vraví, že Goldman nezmenil svoj štatút kvôli peniazom, ale pretože po krachu Bear Stearnsa a Lehmana sa ukázalo, že trh stratil dôveru v schopnosť komisie US Securities and Exchange dozerať na investičné banky. Dozor centrálnej banky, Federálnej rezervy, vraj pomôže obnoviť dôveru vo finančný systém ako celok.

Nech je za vládnou pomocou akákoľvek pravda, ani najšikovnejší goldmanista nezaprie, že len v dôsledku vládnej pomoci má banka finančný systém, s ktorým môže pracovať. Washington podporil americkú ekonómiu a banky sumou 12 biliónov USD. Neuzná Blankfein, že väčšine z nás je neznesiteľné dívať sa, ako Goldman hltá takú obrovskú hotovosť, kým my trieme biedu? Práve naopak. Trvá na tom, že by sme mali oslavovať úspech jeho banky, nie odsudzovať ho. „Každý by mal byť, úprimne vraviac, šťastný,“ hovorí. Myslí to vážne? Smrteľne. Zdôrazňuje, že Goldmanov výkon je najpevnejší dôkaz začínajúceho ekonomického ozdravenia, ktoré prinesie osoh nielen jemu, ale nám všetkým. „Finančný systém nás zaviedol do krízy a vyvedie nás z nej.“

Sú vysoké bonusy potrebné?

Blankfein pokračuje rovnakými opovážlivosťami. Máme vraj vítať návrat titanských výplat u Goldmana. Goldman je vylúčený z obmedzenia výšky bonusov prezidentom Barackom Obamom, pretože v hotovosti vrátil vlaňajšiu pôžičku. Platiť vrcholné sumy za získanie a udržanie najlepších bankárov vraj nepotopí systém, ale ho zachráni. Plat podľa zásluhy je garancia zodpovedného bankovníctva vysokej kvality. „Ak sa pozriete na praktiky našich odmien, zistíte v celej našej histórii prekrásnu koreláciu medzi remuneráciami a dosiahnutými dlhodobými výsledkami. Druhí nezarobili a stále platia veľké bonusy. Niektorí už nie sú medzi veľkými. Čudujem sa, prečo.“

Mnohí s ním nesúhlasia, tvrdiac, že pri novej, plochejšej ekonómii už nie sú megaplaty potrebné. Lucian Bebchuk, profesor práva, ekonómie a financií na Právnickej škole v Harvarde, hovorí:

„Okay, ak môžete, zabudnite na vykupovania, zabudnite na bonusy, zabudnite na všetky tie finančné krámy. Blankfein sa nevyhne dramatikovi Davidovi Haremu. Vo svojom poslednom diele, The Power of Yes (asi Sila slova áno), ktoré sa zaoberá problémom prasknutia bubliny kreditov, Hare tvrdí, že je vydieraním povedať, že k zotaveniu z krízy nemôže dôjsť, ak nenecháme bankárov robiť to, čo vždy robili, a ak im nebudeme platiť skilióny (asi narážka na sky = nebo, nebotyčné). Podobá sa to tomu, čo robili baníci v 1970-tych rokoch, ibaže tentoraz sú Národnou úniou baníkov City a Wall Street.“

Blankfein nemá čas na taký mierny pohovor. Bankári nie sú baníci. „Mám pre vás novinku,“ vystrelí na mňa so zúženým pohľadom, „ak sa zrúti finančný systém, zrúti sa naše podnikanie, a verte mi, zrúti sa aj vaše a každého iného.“

Vrodená vášeň robiť peniaze

Ako u chorého, ktorý prežil skúsenosť blízkej smrti, vzplanie túžba žiť, tak u Blankfeina zrútenie pôžičiek roznietilo jeho vrodenú vášeň robiť peniaze. Hovoriť s ním je ako hovoriť s mužom, ktorý má v žilách miesto krvi dolárové bankovky. Verí, že to, čo robí, je dobré, a že to robí dobre. Má svojich prívržencov. Vanity Fair mu venovalo vytúžené prvé miesto na svojom zozname Nového poriadku, ligovej tabuľky 100 silných hráčov v informačnom veku, kde sú také esá ako boss firmy Apple, Steve Jobs, a zakladatelia Googla Sergey Brin a Larry Page. Iní, medzi nimi úvodnikár New York Times, Andrew Ross Sorkin, upozorňujú, že verejnosť to nemôže mať obidvomi spôsobmi. Pripomína, že „vlani na vrchole krízy mnohí skrížili prsty v nádeji, že Goldman a ostatok Wall Streetu budú zachránení a klesajúca špirála sa zastaví. Teraz, keď sa banky stavajú na vlastné nohy, chceme, aby znovu padli na brucho?“

Milujte to alebo sa toho štíťte, jedno je isté: „Húževnatý G“ sa zdá vyhrávať v dobrých časoch a, ako sme nedávno videli, aj v zlých. To dovoľuje jednu jednoduchú otázku: Ako to? Čo je pri tom špeciálna prísada? Ak hľadáte odpoveď, opustite Blankfeinovu kanceláriu a zostúpte výťahom na 17. poschodie. Po ceste budete počuť investičných bankárov, „stratov“ – stratégov – a „kvantov“, matematické jašteričie mozgy, snívajúce o vzorcoch fičiacich obchodov, ako diskutujú o pohyboch úrokovej miery, zákazoch neštandardných kreditov, exotických a vanilkových opcií, o „bundoch“, „bobloch“, hedžfondoch a bohvie o čom. Nemôžete vidieť, ako svištia okolo domu na č. 85, Broad Street, obrovské sumy, keď prechádzate námestím, ale môžete cítiť, že sa každý deň počas celých 24 hodín presúvajú medzi centrálnymi, komerčnými a investičnými bankami, veľkými spoločnosťami, ruskými oligarchmi, hýbateľmi a šejkermi (miešačmi) zo Stredného východu, texaskými naftármi a utajenými miliardármi z Bermúd a Kajmanských ostrovov.

V kancelárii s atramentovým fľakom na koberci sedí Liz Beshelová. Je prvým prídavkom do Goldmanovho čarovného nápoja. Firma berie len bystrých, veľmi bystrých uchádzačov a nestanú sa oveľa šikovnejšími ako Beshelová. Táto 40-ročná slobodná matka hovorí tak rýchlo a s takým pochopením finančných trhov, že prakticky potrebujete diplom z Harvardovej Business School, aby ste jej rozumeli. Goldman sa jej zmocnil už na vysokej škole a zariadil, aby dostala MBA od Columbia University – to sa nedeje každý piatok. Rýchlo prešla investičným bankovníctvom a stala sa najmladšou celosvetovou pokladníčkou firmy, strážkyňou pokladnice všetkých aktív. Takže dnes je každá libra, ktorú firma investuje, každý jen, ktorý firma požičiava, každý dolár, ktorý ide raz hore, raz dolu na jej bilancii, pod jej starostlivým okom, a spolu je to 1 (náš) bilión. (Američania vravia trilión.) Koľko hotovosti má banka v tejto chvíli, pýtam sa. „164,2 miliardy v hotovosti alebo v ekvivalentoch,“ odpovedá bez prestávky pre myšlienku alebo nadýchnutie.

Každý deň kontroluj

Vďaka ra-ta-ta-ta intelektom, ako má Beshelová, Goldman Sachs nielenže má toľko peňazí, on ich vie aj dobre použiť. Prísne urči každú cenu! – každý deň kontroluj aktíva banky s presnosťou na posledný cent! – právnicky preštuduj denné zisky a straty! To pomôže banke jasne a včas vidieť trendy trhu a v dôsledku toho lepšie ako iné banky posudzovať riziká. „Myslíme si, že robíme lepšie rozhodnutia,“ vraví Beshelová. Na podporu tohto výroku existujú argumenty. Vezmite si sektor ľahko dostupných hypoték, ktorý sa stal toxickou bombou, ktorej výbuch vyvolal ekonomickú krízu. Pred rokom položili rizikové hypotéky na lopatky Lehmana a Bear Stearns, vynútili svadbu z donútenia medzi Merrill Lynch a Bank of America, ako aj medzi HBOS a Lloyds; z Kráľovskej banky Škótska urobili pobavenie pre celý národ. Goldmanove každodenné vyhodnotenia odhalili, že zo svojich pôžičiek mala banka v jednom týždni mierne straty. Vo väčšine bánk by to bolo prešlo nepozorovane, alebo by sa to považovalo za chybu zo zaokrúhlenia; u Goldmana zvolali poradu starších bankárov a tí hľadali príčinu toho, čo sa deje. Hoci v tom čase ešte trh nehnuteľností a pôžičiek prekvital, banke sa nepáčilo, čo videla a okamžite začala redukovať svoje účasti v tomto sektore. Keď praskla bublina kreditov, boli jej straty len 1,7 miliardy USD, menej ako ktorejkoľvek veľkej investičnej banky; UBS (Union Bank of Switzerland) stratila 58 miliárd USD.

Byť šikovnejší ako priemerný medveď (hrá na burze na pokles) je jedna vec, ale byť goldmanistom znamená, že musíte pracovať viac ako priemerný medveď. Spýtajte sa Sarah Smithovej, 55 rokov, žiačky kláštornej školy v Bromley v Kente, ktorá opustila Anglicko, aby sa stala Goldmanovou hlavnou pokladníčkou. „To je kultúra 24/7,“ vraví. „Keď vás treba, ste tu. A keď vás treba, a nedvíhate telefón, nebude vás dlho treba.“

Smithová má kanceláriu na hodenie kameňom od hotela Embassy Suites, kam si ľudia od Goldmana chodia pospať hodinku-dve, keď boli tak dlho hore, že začínajú chodiť po chodbách ako námesačníci. Minulý rok mala iba pár dní dovolenky. Na koľko týždňov v roku má nárok?
„Neviem. V skutočnosti to nikto nevie, pretože nikto si to nikdy celé nevyberie.“

Brutálna pracovná etika

Veľké mozgy a brutálna pracovná etika predstavujú Goldmanovo ostrie, keď ide o uchvátenie najlepších a najbohatších klientov. Jeden bankový veterán od Goldmana vysvetľuje: „Ste už od začiatku naprogramovaný vychádzať von častejšie ako iní chlapci, vidieť viac ľudí ako oni – klientov, hedžfondy a chlapcov od súkromných investícií.“

Goldmanovi ľudia sa cvičia vo „vyzobnutí mozgu“ ľudí, ktorých stretnú a klientov, tvrdšie, ako to robia ostatní chlapci. „Spýtate sa, čo je teraz ich najlepší obchod. Ako sa dívajú na súčasný trh. Niečo im ponúknete na oplátku, ale vždy sa vrátite s niečím v rukách. To poviete kolegom a tí sa pustia do roboty a pokúsia sa premeniť informáciu na peniaze.“ Iné banky nedostanú túto dobrú informáciu, a keby ju aj dostali, nepodelia sa o ňu kolegovia, pretože si myslia, že ju dobre využijú sami. „Goldman nie je taký. Tu platí duch tímu,“ sú slová veterána od Goldmana. Súperiaci bankár to povie inakšie: „Je to šikovná banda – zlodejov.“

Dan Holmes, 39 rokov, šéf oddelenia pre vzťahy s investormi, meria 6 stôp a 8 palcov, váži 260 funtov a v kolégiu hral basketbal. Zdá sa, že by to cez protivníkov zrovna prerazil – hej, aj cez tehlovú stenu! – keby chcel. Protestuje: „U Goldmana sa to tak nerobí. Môžete urobiť veľkú kariéru bankára ako jednotlivec, ale nie tu. Náš systém vypleje tých, čo nevedia hrať s partnermi slušne.“

Keď Goldman za niečím ide, každý v tomto úli chce niečím prispieť. Vezmime tento článok. Potom čo banka s rozhovorom súhlasila, bolo ťažké dosiahnuť, aby starší pracovníci zavreli ústa. Jeden z nich, Michael Sherwood, 44 rokov, co-boss pre Európu, priletel do londýnskeho sídla spoločnosti zo stretnutia MMF v Istambule, cez Moskvu, na 40-minútové interview, a hneď letel ďalej na stretnutia s klientmi v Golfe.

Idea tímovej práce platí až po vrchol. Goldman už nie je súkromným vlastníctvom – stal sa verejnou spoločnosťou pred desiatimi rokmi – a bossovia tvrdo pracujú na tom, aby sa zachoval rodinný prístup k problémom v štýle „všetci sme v tom“. Iní vravia, že im to pripadá ako kult, ale považujú to za kompliment. Niektoré praktiky majú perfektný zmysel. Napríklad bonusy sa nerozdávajú podľa osobného úspechu, ako sa to robí v iných bankách, ale podľa úspechu firmy ako celku; partneri dostávajú značnú časť svojej odmeny v akciách, ktoré môžu predať až pri odchode z firmy. Tak sa vylúči, čo Dina Powellová, 36-ročná žabka, boss Goldmanovej americko-egyptskej filantropickej vetvy, nazýva „egomaniackými hlupákmi“, prístupnými pokušeniu založiť nový podnik v nádeji, že ulovia veľký bonus.

Iné praktiky sú hrôzostrašné iným spôsobom. Goldmanisti sú povinní kontrolovať svoje hlasové správy Voice Mail ráno, na poludnie a v noci, aby si vypočuli posledné bonmoty Blankfeina a Eileen Dillonovej, 48 rokov, oficiálne vedúcej kancelárie výkonného riaditeľa, neoficiálne psychologickej poradkyne podniku. Goldman je najväčší používateľ voicemailu na svete. „Guľky mysle“ môžu byť hocičo od posledných súhrnov ziskov či strát po to, čo povedali vedúci úradníci kľúčových klientov Blankfeinovi a jeho tímu o obede, resp. po inštrukciu „preboha, vypni to vo sviatok“.

Nikto nevolá, aby ste ráno prišli do suterénu dobiť kyjakom pár mladých tuleňov, aby ste sa dostali do formy pre ťažký bankársky deň? „Preboha, to nie,“ protestuje nakyslo jeden zamestnanec. „Nedobíjame mladé tulene. Dobíjame detičky.“

Peniazmi posadnutá kultúra

Čo spôsobí, že ľudia, ktorí sú natoľko bystrí, že by mohli robiť čo chcú, pustia sa do tejto otročiny vo dne v noci a akceptujú takéto stupídne skupinové myslenie? Samozrejme sú v tom peniaze. Goldman (Zlatý muž) Sachs nemá prezývku „Zlatá baňa Sachs“ len tak pre nič. Všade okolo je toľko materiálu, že v priemernom roku zarobí dobrý investičný bankový partner 3,5 milióna USD, dobrý obchodný partner 7-10 miliónov USD a člen manažmentu 15-25 miliónov USD. Okolo 953 zamestnancov dostalo v roku 2008 bonusy po najmenej 1 milión USD. Blankfein môže trvať na tom, že je chlapík s modrým golierom. Dotiahol to tak ďaleko, že v Central Park West má byt v cene 30 miliónov USD a v Hamptone, letnom sídle newyorkskej elity, dom s plochou 6 500 štvorcových stôp (650 štvorcových metrov). Jeden bývalý Goldmanov bankár opisuje túto kultúru ako

„úplne posadnutú peniazmi. Bol som ako somár, ťahaný dopredu najväčšou, najsladšou mrkvou, akú som si vedel predstaviť. Peniaze sú meradlo, ktorým sa definuje úspech. Vždy je miesto – a potreba – pre viac peňazí. Ak práve nedostávate väčší dom alebo väčší čln, upadáte či zaostávate. To je ako drogová závislosť.“

Výraz závislosť používa aj Shervood. A ten to musí vedieť. Sedí na svojej druhej mnohomiliónovej superjachte. „Milujem lode,“ vraví. Nie plachetnice, ale lode. To je jeho spôsob, ako drží krok s dobou a so svojím priateľom, BHS (British Home Stores) miliardárom, sirom Philipom Greenom, ktorý trávi časť roka na jeho 208-stopovej, 32 miliónov libier hodnej jachte Lionheart, uviazanej v Monaku. „Koľko lodí som kúpil? Nie je príhodná doba povedať to. Chystám sa na piatu.“

No je aj iný mocný motivátor: pochybnosť. Na č. 85 Broad Street môže sídliť arogancia – za zatvorenými dverami Blankfein rád žartuje (nemyslí to vážne), že „dosiahol dokonalosť“ – ale za týmto Bravo goldmanisti, čudo, spytujú svoje schopnosti. „Vo všetkom, čo robíme, je hlboká a stála paranoja,“ vraví Sherwood. Týka sa to tak individuálneho výkonu ako perspektívy celej firmy.

Neistota je zabudovaná do systému. Cítite to ešte prv, než ste prijatý. Mnohí uchádzači sú interviewovaní 20 krát, kým dostanú ponuku, niektorí aj 30 krát. Keď je raz prijatý, je každý člen osadenstva sústavne a dôverne posudzovaný všetkými svojimi spolupracovníkmi. Existuje miera pre každý aspekt výkonu a každý zamestnanec je meraný v pomere k svojmu oddeleniu a k firme ako celku. Každý rok sa všetci zamestnanci zadelia do jednej zo štyroch štvrtín kapitoly Human Capital Management. Všimnite si hlavičku: „Kapitál“. U Goldmana sú ľudia peniaze. Tí hore sú bohato odmeňovaní, ale tí vo štvrtej štvrtine? Kto sa o nich stará? Nevydržia tu dlho. Alebo hore, alebo von. „Každý rok povieme zbohom dolným 3–5 percentám“ (asi 1500 ľudí), prezrádza Richard Gnodde, 49 rokov, spoluboss Európskej operácie so sídlom v Londýne.

Zobrať ľudí typu A, nechať ich cítiť ako ľudia typu B a urobiť z nich tím do r… kopaných, čo sa ustavične drú za Goldmana ako za Boha, je dôležitá vec, iste. Ale nie to je Goldmanova zabíjačská metóda. Tou je zvláštna schopnosť vytvárať siete. Firma predstavuje najväčšiu sieť talentov na svete. No nie tak ako v iných bankách, tu sa najlepší pracovníci povzbudzujú, aby sa do toho pustili čím skôr, aby už v tridsiatke zarobili toľko, koľko budú v budúcnosti potrebovať, ale aby potom odišli „robiť dobre“. Priemerný pobyt partnerov u firmy je osem rokov. „Sem sa nechodí kvôli penzijnému programu,“ poučuje jeden zamestnanec, „mal si tu svoj čas na dobrý zárobok, teraz choď do r…“ No robiť dobre neznamená viesť kliniku s HIV-chorými v Kinshase, ale nájsť zamestnanie na ministerstvách financií, v centrálnych bankách alebo na burzách na celom svete. Pri čítaní zoznamu bývalých vedúcich úradníkov firmy Goldman, ktorí odišli na kľúčové miesta v administrácii USA, resp. vo vitálnych globálnych inštitúciách v New Yorku či Washingtone, sa jednému točí hlava.

Kam sa ide od Goldmana

Sú to napríklad: minister financií za Billa Clintona (Robert Rubin); minister financií za Georgea Busha (Hank Paulson); terajší prezident a bývalý predseda New York Federal Reserve (William Dudley and Stephen Friedman); vedúci kancelárie ministra financií Timothy Geithnera (Mark Patterson); náčelník štábu za prezidenta Busha (Joshua Bolten); ekonomický poradca ministerky zahraničia Hillary Clintonovej (Robert Hormats); predseda US Commodity Futures Trading Commission (Gary Gensler); štátny podtajomník pre ekonómiu, obchod a poľnohospodárstvo za prezidenta Busha (Reuben Jeffery); bývalý a súčasný riaditeľ New York Stock Exchange (John Thain a Duncan Niederauer); hlavný operatívny dôstojník divízie Securities and Exchange Commission (Adam Storch). Okrem toho nový hlavný Goldmanov lobista vo Washingtone Michael Paese, ktorý v minulosti pracoval pre Barney Franka, poslanca a predsedu House Financial Services Committee. Aby sme tomu dali perspektívu, predstavme si, že Alistair Darling, minister financií, jeho hlavní poradcovia Mervyn King, guvernér Bank of England a Xavier Rolet, šéf burzy London Stock Exchange, ako aj Hector Sants, šéf Financial Services Authority, všetci pracovali u jednej firmy v City predtým, ako vstúpili do vlády. Preto je len malý zázrak, že ďalšia Goldmanova prezývka je „Government (Vláda) Sachsa“.

Kritici hovoria, že práve mať priateľov na vysokých miestach je to, čo dáva firme jej vitálnosť. Tvrdia, že vysokí vládni úradníci súkromne diskutujú o politike častejšie so šéfmi od Goldmana ako so šéfmi od iných bánk. Vo svojej novej knihe Too Big to Fail (asi Príliš veľká, než aby mohla padnúť) opisuje Andrew Ross Sorkin jedno stretnutie. Blankfeinov predchodca Paulson sľúbil, že keď odíde z banky na ministerstvo financií, nebude udržovať styky s Goldmanom. No minulý rok bol náhodou v Moskve práve vtedy, keď tam mala Goldmanova správna rada pracovný obed s Michailom Gorbačovom. Právnici ministerstva financií schválili jeho stretnutie so starými kamošmi pri tejto „sociálnej príležitosti“. Paulson ich zabával historkami z ministerstva financií a predpoveďami o globálnej ekonómii. Goldmanovi ľudia sa ho spytovali, či je po Bear Stearns možný podobný krach ďalšej banky… Nedávno uvoľnené dokumenty odhalili skutočnosť, že za pár mesiacov, na vrchole krízy, keď Paulson pracoval na záchrane AIG, vyskytlo sa Blankfeinovo meno na jeho zozname telefonátov 24 krát za 6 dní. Veľké banky, ktoré vlastnili poistné zmluvy s AIG, vrátane Goldmana, boli vtedy plne vyplatené, miesto 60 centov za dolár, ako sa o to snažili vyjednávači AIG – čo vyvolalo klebety o „priateľskej dohode“ medzi Paulsonom a Blankfeinom.

Goldman prudko popiera, žeby mu bývalí zamestnanci, ktorí sú teraz vo vysokých politických funkciách, zaisťovali špeciálne zaobchádzanie. „Títo ľudia zachovávajú vysoké etické princípy,“ vraví Sherwood. No stretnutie v Moskve a následné telefonáty vyvolávajú, mierne povedané, určité otázky.

Kasínový kapitalizmus

Čím dlhšie sa zdržíte na č. 85 Broad Street, tým väčšmi sa vás zmocní pocit, že Goldman je výnimočne úspešné dieťa globalizácie. Má vo vrecku najlepšiu, najbystrejšiu a najťažšiu pracovnú metódu globálnych financií a globálnej vlády. Aj kritici s tým súhlasia. Dodávajú však, že tento dobre naolejovaný stroj zaisťuje úspech aj iným spôsobom, a to sú veci, o ktorých banka nerada hovorí. Tým, že fičiace tímy dobre zvládajú ťažkosti a včas opúšťajú býčí trh (so vzostupnou tendenciou cien), hrajú svoju rolu pri nafukovaní bubliny – a zarábajú pri tom veľké peniaze. Goldman zarobil pri všetkých doterajších boomoch – dot.com, komodity, imobílie – kritici vravia, že sa zúčastnil hromadenia dlhopisov, ponúkal ich veľkým zákazníkom a včas sa stiahol.

Ohovárači obžalúvajú banku, že so svojimi obchodnými a investičnými krídlami „hrá na oboch stranách“ trhu. Goldman predáva cenné papiere veľkým firmám a penzijným fondom. Súčasne účinkuje ako poradca pre firmy, ktorých akcie predáva. To značí, že má prehľad o všetkom, čo sa kde na trhu deje. Povedzme, že nejaký investor osloví Goldmana, že má záujem o akcie ropného trhu. Goldman mu môže poskytnúť presné údaje o vývoji na tomto trhu, pretože vie, čo robia – na jeho radu – jeho klienti na tomto energetickom úseku a s čím obchodujú iní veľkí investori. To značí aj to, že banka bude môcť robiť dobré obchody aj na svoj účet. Kritici to radi prirovnávajú k veľkému kasínu, kde domáci pán vie, aké karty má kto v ruke a používa tieto informácie na svoje obohatenie a na škodu spoluhráčov. No Goldman protestuje proti obvineniu z „kasínového kapitalizmu“. Bráni sa, že čím viac má informácií o trhu, tým lepšie vie poradiť svojim zákazníkom, tým lepšie vie zviesť dokopy predávajúcich a kupujúcich, tým lepšie ceny na trhu dosahuje. Dôrazne popiera, žeby informácie zneužíval alebo konal neeticky. Prísny „čínsky múr“ vraj delí obchodníkov od poradcov, a tak nedochádza ku konfliktu záujmov. Predpisy sú vraj také prísne, že keby sa investičný bankár pokúšal vstúpiť na obchodné poschodie používajúc svoj úradný osobný elektronický pas, nielen že pas by nefungoval, bol by volaný na vypočutie.

Nech používa akúkoľvek alchýmiu, jedna vec je istá: Goldman sa vyhol výbuchu kreditnej bubliny a z krízy vychádza silnejší, ako bol pred ňou. Víťaz má nárok na korisť. Ale pacientovi môže lepšie vyhovovať predstierať smrť ako uspokojovať verejnosť. Mnohí ostávajú nepresvedčení a myslia si, že Goldman síce môže byť veľký a šikovný, ale to by bolo priveľa dobra. Vince Cable varuje:

„Ak sme sa niečo naučili, je to, že banky mali veľa moci nad spotrebiteľmi a vládami. Goldman Sachs nebol nikdy mocnejší ako dnes. To by nás malo všetkých zalarmovať.“

Vodcovia sveta a finanční regulátori sa pokúšajú načrtnúť plány na obmedzenie toho, čo môžu banky ako Goldman robiť a ako smú platiť svojich zamestnancov. Pri jeho psej dôvere v čistotu a účinnosť voľného trhu by si Blankfein nemal potrpieť na takéto veci. No práve to je dobré, že Blankfein sa toho všetkého zastáva, pretože očakáva, že banky sa stanú istejšie a umožnia Goldmanovi v budúcnosti ešte väčšie zárobky.

Vraví: „Doterajšie vládne vyhlásenia naznačovali správne nasmerovanie.“ Platiť zamestnancov podľa výkonnosti, platiť akciami s oneskorenou predajnosťou, keď sa už dá posúdiť dlhodobý úspech, to „je správne a my to už dávno robíme“. Radoví goldmanisti však opisujú investičné a platobné zvyklosti svojej firmy ako „pažravosť, dlhodobá pažravosť“. Blankfein podporuje myšlienku, že banky musia byť lepšie kapitalizované. „Ak sme dosiaľ nechápali hranice nespútaného kapitalizmu, odteraz ich poznáme. A všetko, čo robí kapitalistický systém lepším a istejším, je dobré aj pre nás.“ Mohol dodať: „Len nezaveďte nejaké nečakané zárobkové dane.“

Pre Blankfeina to všetko končí jednou vecou: nájsť najlepšiu, najrýchlejšiu a najistejšiu cestu, ako robiť s peniazmi peniaze, potom trochu viac peňazí a nakoniec zas len peniaze. Nezaujíma ho previerka skutočnosti, ide mu len o veľkú, obrovskú sumu na šeku pre jeho zákazníkov, pre jeho firmu, pre jeho zamestnancov, pre jeho akcionárov a, prípadne, myslí si, aj pre tých ostatných. Jeho takmer náboženská oddanosť dogme finančníctva sa mení v silnú úľavu práve pred mojím odchodom z budovy bez mena a návratom do jesenného slnečného svitu. Položil som mu otázku, pri ktorej v týchto pohnutých časoch každý – od chlapíka, čo si mimo č. 85 kúpi za 99 centov hotdog s čili po gazilionára-kráľa Wall Streetu, sediaceho o 30 poschodí vyššie – každý pred odpoveďou na chvíľu zmĺkne. A potom dá pravdepodobne neistú, váhavú odpoveď na: Je možné zarobiť príliš veľa peňazí?

„Je možné mať príliš vysoké ambície? Je možné byť príliš úspešný?“ vystrelil naspäť Blankfein. „Nechcem mať v tejto firme ľudí, ktorí si myslia, že už urobili dosť a môžu ísť na dovolenku. Ako strážca záujmov akcionárov a tým spôsobom aj verejného blaha chcem, aby pokračovali v tom, čo robia. Nechcem dávať čiapku na ich ambície. Je mi ťažké uvažovať o čiapke pre ich odmenu.“

Takže odteraz ako dosiaľ, a bez ohľadu na to, či väčšina ľudí so zlosťou šteká na mesiac: Goldman Sachs, tento pilier voľného trhu, chovateľ superobčanov, predmet závisti a posvätnej úcty, sa púšťa do zarábania veľkých peňazí, ktoré ho urobia bohatším, ako je Boh? Šibalský úsmev prebehne Blankfeinovou tvárou. Nazvite si ho tučnou mačkou, čo sa vysmieva verejnosti. Nazvite si ho skazeným. Nazvite si ho, ako chcete. Vraví, že je len bankár, „robiaci božie dielo“.

Ako robia svoje peniaze

Meno Goldmana Sachsa nie je nikde na hlavnej ulici, ale ak ste v spojení s bankou HSBC, ak varíte na plyne, ak kupujete u Ocada, ak máte hodinky Big Brother, šaty Gap alebo navigačný systém TomTom, či ak vám jednoducho stále chutí ten čudný sendvič so syrom a uhorkou, Goldman je súčasť vášho života.

Firma sa delí na tri divízie. Prvá je investičná banka, ktorá zháňa peniaze pre klientov a niekedy investuje do niečoho aj vlastné peniaze. V Anglicku zohnala kapitál pre HSBC, Centrica (britský plyn) a Ocado (potraviny Waitrose, ročne 400 miliónov ?). Pomohla financovať Endemol, výrobcu Big Brothera, a je najväčším individuálnym investorom do eurotunela. Organizovala vydanie akcií pre TomTom a JCrew. Je bankárom firmy Gap a reštruktúrovala firmu Premier Foods, majiteľov značky Branston Pickle.

Goldman je aj obchodná banka. Obchoduje s komoditami (olej a zlato), cennými papiermi a pohľadávkami. Zaobstaráva peniaze pre vlády predajom štátnych úpisov. Treťou divíziou je manažment bankových aktív penzijných fondov, poisťovní a bohatých jednotlivcov.

Peniaze sa robia mastnými poplatkami – typicky 2–4 % – za poradenskú činnosť a spravovanie aktív. Zarába sa aj obchodovaním s vlastnou hotovosťou, čo bolo na začiatku temer bezvýhľadné.

Banku založil v roku 1869 židovský prisťahovalec z Bavorska, Marcus Goldman. Neskoršie sa k nemu pripojil jeho zať Samuel Sachs. Keďže nemali prístup do klubového protestantského bankárskeho sveta, našli si výnosnú, hoci nechválnu nišu v obchodovaní s krátkodobými IOU (I owe you = dlhujem vám)), známymi ako dlžobné úpisy. Na prelome storočia firma propagovala počiatky obchodovania s akciami spoločností typu Sears a Ford.

Keď Goldman začal pôsobiť mimo pohodlnej Wall Street, najímal najšikovnejších ľudí, akých mohol nájsť, ktorí sa naučili nachádzať medzery v trhových zákonoch, uchmatnúť prípad protivníkom a získať priazeň priateľov vo vysokých postaveniach. Za Sidney Weinberga, ktorý bol výkonným riaditeľom dlhých 30 rokov od 1939 do 1969, firma ukula ad hoc tím z absolventov najlepších obchodných vysokých škôl, ktorý bol ochotný pracovať pre zákazníkov 24 hodín denne.

Prepracovaní, preplatení, zbytoční

Hoci Goldman Sachs je wallstreetska banka, hrá významnú rolu a je vplyvná aj v Londýne. Asi 5 500 ľudí pracuje na Fleet Street, kde sa spojili dve bývalé redakcie. Tam kde kedysi tlačiari liali z horúceho kovu The Daily, Sunday Telegraph a Sunday Express, dnes sedia obchodníci.

Goldman bola medzi rokmi 2000 a 2008 najvýnosnejšia banka v City; jej priemerný ročný zisk na zamestnanca bol 181,000 ?. Tohto roku sa očakáva priemerný plat 458,000 ?.

Goldman je jedným z najväčších platcov daní v City. Minister financií Alistair Darling očakáva od neho tohto roku platbu 2 miliárd ?, a to ako podnikovej dane, zárobkovej dane a dane z pridanej hodnoty.

Zamestnanci Goldmana sa tešia početným výhodám. Firma má vlastných kuchárov, aby bolo isté, že návštevníci budú jesť a piť so svojimi partnermi štýlovo – a chránení pred závistlivými pohľadmi. Existuje podniková telocvičňa, ošetrovňa s lekárom, jasle. Každý zamestnanec má zdarma primerané zdravotné poistenie. Kedykoľvek chce, môže si vziať taxík. V noci sa hadia za hlavnou budovou rady čiernych taxíkov.

Londýnsku kanceláriu vedie Michael Sherwood (pozri hore) a Richard Gnodde. Sherwood je známy ako Woody (tvrdé drevo). Zdá sa, že bývalý obchodník sa modeluje podľa svojho dobrého priateľa, BHS miliardára sira Philipa Greena. Hovorí veľmi rýchlo a bez hrubých výrazov. Ako sir Philip, vyznamenáva sa pri transakciách. V roku 2006 požiadala British Airports Authority Goldmana o odvrátenie nepriateľskej ponuky na prevzatie španielskym stavebníckym gigantom Ferrovial. Goldmanov tím, v ktorom bol aj Sherwood, volil ako taktiku prejaviť aj sám záujem o kúpu BAA. Tento obrat veľmi pobúril BAA a pohol vtedajšieho newyorkského CEO Hanka Paulsona k odoslaniu pokarhania, ktoré ostáva v pamäti ako „spank from Hank“ (asi ranka od Hanka).

Na rozdiel od Sherwooda je Gnodde uhladený svetácky investičný bankár. Vyzerá a hovorí, ako keby vystúpil z katalógu pre pánsky pletený tovar. Je zamatová – či kašmírová? – rukavica pre Woodyho oceľovú päsť. Vie sa o ňom, že naviedol indického oceľového tykóna Lakshmiho Mittala na jeho úspešnú ponuku dať 17 miliárd libier za európskeho producenta ocele Arcelor.

Šedé eminencie

Sherwoodovi a Gnoddemu radia šedé eminencie na čiastočný úväzok, ako napríklad lord Griffiths, svojho času špeciálny poradca Margaret Thatcherovej a bývalý riaditeľ Bank of England. Je jedným z medzinárodných poradcov banky a súčasne jej duchovným. „Raz si prišiel pohovoriť so mnou jeden chlapík o svojej kariére, ale začal s morálnosťou bankovníctva. Bola to dlhá konverzácia,“ spomína. Ako vyznávajúci kresťan a člen Lambethovej nadácie canterburského arcibiskupa je Griffiths užitočný pre úlohy PR. Bol to on, čo pred mesiacom bránil veľké bonusy.

„Ak povieme, že už nebudeme dávať také veľké bonusy, ako vlani, myslím si, že sa v City nájde veľa firiem, ktoré ľahko preložia svoju činnosť do Švajčiarska alebo na Ďaleký východ,“ povedal v kázni v katedrále sv. Pavla.

Keď je každoročne čas bonusov, Sherwood a Gnodde pripomínajú zamestnancom, aby neroztrubovali svoje bohatstvo. Väčšina sa podľa toho drží. Investujú svoje milióny do nemovitostí najmä v odlúčených izolovaných londýnskych štvrtiach Kensington, Regent’s Park a pod. Jeden zamestnanec, Julian Metherell, sa dlhé roky hrdo rozvážal po okolí v doráňanom červenom Sunny Nissanovi.

Nie všetci goldmanisti sa vyhnú uverejneniu svojich mien na prvých stranách novín. Z boomových rokov sa zachovala príhoda troch úspešných londýnskych vedúcich zamestnancov, Jenifer Mosesovej, jej muža Rona Bellera a Scotta Maeda, ktorí mali toľko peňazí, že nespozorovali, že sekretár Joyti De-Laurey im ukradol z konta viac ako 4 milióny libier.

Goldmanisti posielajú svoje deti do tej istej súkromnej školy a ak sa im jedna v ich oblasti nepáči, založia si vlastnú. Spomínaný Mead založil prípravnú školu v Notting Hille – mala 200 žiakov vo veku 4–14 rokov. Aj vdovy po zamestnancoch Goldmana Sachsa sa snažia zachovať nízky profil životosprávy a venujú sa často dobročinnosti.

Ako v USA, aj londýnska Goldmanova banka je úzko napojená na štát. Jej bývalý hlavný ekonóm Gavyn Davies má za ženu špeciálnu poradkyňu Gordona Browna, Sue Nye. Za Tony Blaira bol Davies riaditeľom BBC. Jeho nástupca na poste hlavného ekonóma u Goldmana, nebohý David Walton, mal kreslo v Bank of England a Paul Deighton, šéf operačného štábu, vedie organizačný komitét pre londýnske Olympijské hry. Goldman je kľúčový bankový poradca anglickej vlády. Radil Brownovi pri vlaňajšej nacionalizácii banky Northern Rock.

Vysokopostavení priatelia

Americkí ministri financií, hlavy newyorkskej burzy, poradcovia Bieleho domu a Downing streetu – temer všetci raz pracovali aj pre Goldmana Sachsa. Tu sú mená pár goldmanistov, ktorí mali prsty v celosvetovom politickom koláči:
Sue Nye, špeciálna poradkyňa Gordona Browna, má za muža Gavyna Daviesa, ktorý bol za Blaira do r. 2004 riaditeľom BBC.
Robert Rubin pracoval 26 rokov pre Goldmana, kým sa stal ekonomickým poradcom Clintonovej administrácie. V rokoch 1995–1999 bol ministrom financií a ostáva poradcom prezidenta Baracka Obamu.
Hank Paulson bol CEO u Goldmana, kým sa stal ministrom financií za Georgea Busha.
Obamov ekonomický poradca Larry Summers nikdy nepracoval priamo pre Goldmana. Pod svojím mentorom Robertom Rubinom slúžil Clintonovi. Goldman mu zaplatil 135 000 USD za jednodňovú účasť na jednom mítingu v roku 2008, ešte pred zvolením Obamu za prezidenta.

Sachs v londýnskej City

Michael Sherwood je co-CEO Goldman Sachs International. V roku 2008 mal základný plat 415,000 ?. V dobrom roku môže očakávať bonus okolo 6 miliónov ?. Je jedným z dvoch rozhodujúcich pohlavárov v Londýne.

Richard Gnodde je to isté ako Sherwood, ale v roku 2007 bol s platom 11,7 milióna ? najlepšie plateným riaditeľom v Londýne. Plat mu bol v roku 2008 znížený na 1,3 milióna ? (zníženie o 90 %).

Matthew Westerman je svetový šéf oddelenia pre equity capital markets. V roku 2009 očakáva bonus 5 miliónov libier za úspešné zhromažďovanie kapitálu. Ako bankár u Rotschilda si v tridsiatke naostril zuby v Európe a v roku 2000 prešiel ku Goldmanovi.

Yoel Zaoui je šéf európskeho investičného bankovníctva u Goldmana od roku 1988. Zažiaril ako meteór a behom 10 rokov sa stal partnerom. V európskych bitkách o preberanie firiem si často skrížil meč so starším bratom Michaelom, ktorý má to isté postavenie ako on u konkurujúcej banky Morgan Stanley. T. r. očakáva bonus okolo 5 miliónov ?.

Caren Cooková (matka šesť detí) je u Goldmana desať rokov, t. č. ako výkonná riaditeľka GS International a prezidentka GS Europe s platom plus bonus v roku 2009 okolo 5 miliónov ?. Zúčastnila sa viacerých miliardových fúzií, napríklad terajšej snahy Kraft Foods o prevzatie Cadburryho za 19 miliárd USD. (Personálne údaje pozbieral Philip Beresford.)

Sila je v číslach

Goldman Sachs nie je najväčšia banka na svete. ICBC (Industrial and Commercial Bank of China) ma 11 krát viac zamestnancov. Ani najbohatšia – HSBC (londýnska Hongkong and Shanghai Banking Corporation) má aktíva 2,4 biliónov USD (po našom!), kým Goldman Sachs má len 1 bilión USD. Nemá ani najvyššiu kapitalizáciu: má cenu 95 miliárd USD, kým HBSC má cenu 201 miliárd USD. Je to však najvýnosnejšia banka:

V druhom štvrťroku tohto roku zarobil Goldman Sachs rekordných 3,4 miliardy USD. V rokoch 2000 – 2008 zarobil na jednom zamestnancovi priemerne 222 000 USD. Tohto roku to bude aspoň dvakrát toľko.

Prameň: John Arlidge, I’m doing ‘God’s work’. Meet Mr Goldman Sachs. The Sunday Times, November 8, 2009.
Esej bola uverejnená v skrátenej forme pod nadpisom „Miesto, kde sa robia peniaze 1“ v týždenníku SLOVO, č.47/48, 2009.
Preložil Rastislav Škoda