Bertrand Russell

Koperníkovská revolúcia

Prvá urputná bitka medzi teológiou a vedou, do určitej miery aj najvýznamnejšia, bol astronomický spor o to, či je Zem alebo Slnko stredom útvaru, ktorý dnes voláme solárnym systémom. Ortodoxná bola Ptolemajova teória, podľa ktorej je Zem nehybným stredom vesmíru, kým Slnko, Mesiac, planéty a celok pevných hviezd sa okolo nej krútia, každý na svojom mieste. Podľa novej teórie, Koperníkovej, Zem ani zďaleka nie je nehybná, ale koná dvojitý pohyb: raz za deň sa otočí okolo vlastnej osi a raz za rok obíde Slnko.

Teória, ktorú voláme Koperníkovou, sa objavila s plnou silou novinky v šestnástom storočí, no v skutočnosti ju vynašli Gréci, ktorí boli v astronómii veľmi silní. Hlásala ju Pytagorova škola, ktorá ju, pravdepodobne bez historického oprávnenia, pripisovala svojmu zakladateľovi. Prvým astronómom, o ktorom sa vie s istotou, že učil, že Zem sa pohybuje, bol Aristarchos zo Samu, žijúci v 3. storočí pr.n.l. Bol to muž pozoruhodný z viacerých hľadísk. Vynašiel teoreticky platnú metódu na odkrytie relatívnych vzdialeností medzi Slnkom a Mesiacom. Pre omyly pri pozorovaniach bol však jeho výsledok ďaleko od pravdy. Podobne ako Galilei bol obžalovaný z bezbožnosti a udal ho stoik Kleantes. Žil však v dobe, keď bigotní veriaci mali na vlády malý vplyv a preto mu denunciácia zrejme neublížila.

Gréci boli veľmi dobrí geometri, čo im umožnilo dosiahnuť v určitých oblastiach vedecké úspechy. Spoznali príčiny eklíps (zatmení Slnka či Mesiaca) a z formy tieňa Zeme na Mesiaci usúdili, že Zem je guľa. Erastotenes, ktorý žil krátko po Aristarchovi, odhalil spôsob, ako určiť rozmery Zeme. Gréci však nepoznali ani základy dynamiky. Preto tí, čo zastávali pytagorovský názor o pohybe Zeme, nevedeli uviesť nijaký dobre silný argument na podporu svojho názoru. Okolo roku 130 pr.n.l. Ptolemajos zavrhol Aristarchovu predstavu a vrátil Zemi jej privilegované postavenie v strede vesmíru. Až do konca staroveku a celý stredovek sa o jeho názore nediskutovalo.

Koperník (1473-1543) dostal česť, možno nezaslúženú, že dal svoje meno koperníkovskému systému. Po štúdiách na univerzite v Krakove sa ešte ako mladý človek vybral do Talianska a roku 1500 sa stal profesorom matematiky v Ríme. Po troch rokoch sa vrátil do Poľska a jeho služby boli použité pri reforme meny a v bojoch proti Rádu teutónskych (nemeckých) rytierov. Svoj voľný čas venoval počas dvadsaťtri rokov, od 1507 do 1530, spísaniu svojho veľkého diela De revolutionibus orbium coelestium (O pohyboch nebeských sfér), uverejnenom v roku 1543, tesne pred jeho smrťou.

Hoci Koperníkova teória bola veľmi dôležitá ako plodný príklad predstavivosti umožňujúci ďalší pokrok, bola vo svojej podstate ešte veľmi nedokonalá. Ako dnes vieme, neobiehajú planéty okolo Slnka po kruhových dráhach, ale po elipsách, v ktorých Slnko leží nie v strede, ale v jednom z ohnísk. Koperník sa pripojil k tým, podľa ktorých museli byť orbity kruhové a nepravidelnosti vysvetľoval tým, že Slnko neleží presne v strede týchto kruhov. Toto čiastočne zbavilo jeho systém jednoduchosti, ktorá bola jeho veľkou prednosťou oproti Ptolemajovmu systému a bolo by znemožnilo Newtonovu generalizáciu, keby to nebol Keppler korigoval. Koperník vedel, že podstatnú časť jeho doktríny učil už Aristarchos: bez tejto vedomosti, za ktorú ďakoval oživeniu učenia klasikov v Taliansku, by sa v týchto časoch bezhraničného obdivu pre antiku nebol opovážil publikovať svoju teóriu. Aj tak dlho odďaľoval uverejnenie svojej práce, pretože sa bál cirkevnej cenzúry. Sám bol kňazom a svoju knihu venoval pápežovi. Jej vydavateľ Osiander pridal úvod (možno bez súhlasu Koperníka), v ktorom sa hovorí, že teória o pohybe Zeme sa vyslovuje len ako hypotéza, nie ako pozitívna pravda. Táto taktika pôsobila len krátko a bola to odvážnejšia výzva zo strany Galilea, ktorá vyvolala retrospektívne oficiálne odsúdenie Koperníka.

Protestanti sa doňho pustili spočiatku zúrivejšie ako katolíci. Luther vyhlásil:

„Sú ľudia, ktorí nastavia ucho pochybnému astrológovi, ktorý sa opováži tvrdiť, že zem sa krúti, nie nebesá, obzor, slnko a mesiac. Každý, čo chce vyzerať šikovný, vynachádza nový systém, ktorý je, samozrejme, zo všetkých doterajších najlepší. Tento blázon chce postaviť na hlavu celú astronomickú vedu; no Sväté písmo nás učí, že Jozua prikázal zastať slnku a nie zemi.”

Rovnako kategorický bol Melanchton. Calvin najprv citoval text Svätého písma:

„Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje” (Ž 93, 2) a triumfálne dodal: „Kto sa opováži hodnotiť viac autoritu Koperníka ako Ducha svätého?”

Wesley sa v 18. storočí neopovážil byť taký kategorický, ale nezdržal sa vyhlásenia, že nové astronomické doktríny „smerujú k neviere”.

Myslím si, že Wesley mal v určitom zmysle pravdu. Podstatnou časťou učenia Starého aj Nového zákona je zdôrazňovanie dôležitosti človeka. Dá sa dokonca povedať, že božím cieľom pri stvorení vesmíru boli predovšetkým ľudské bytosti. Doktríny o inkarnácii (vtelení) a vykúpení by sa nezdali možnými, keby človek nebol najdôležitejším zo všetkých stvorení. Je pravda, že v Koperníkovej astronómii nie je nič, čo by dokazovalo, že sme menej dôležití, ako to prirodzene predpokladáme, ale zosadenie našej planéty z jej trónu navádza našu predstavivosť na podobné zosadenie jej obyvateľov. Kým sa myslelo, že slnko a mesiac, planéty a fixné hviezdy, sa otáčali raz za deň okolo zeme, bolo ľahké predpokladať, že existovali pre náš úžitok a že sme boli osobitne zaujímaví pre nášho Stvoriteľa. Keď však Koperník a jeho nasledovníci presvedčili svet, že sme to my, kto sa krúti, a hviezdy si našej Zeme nevšímajú; keď sa okrem toho ukázalo, že Zem je v porovnaní s viacerými planétami malá a že tie sú malé v porovnaní so Slnkom; keď výpočty a teleskop ukázali rozľahlosť nášho slnečného systému, našej galaxie a nakoniec vesmíru nespočetných galaxií – stalo sa postupne stále ťažším veriť, že taký chatrný príbytok v zapadákove vesmíru by bol taký dôležitý, aby sa stal sídlom človeka, keby tento mal tú kozmickú dôležitosť, ktorú mu pripisovala tradičná teológia.

Jednoduché úvahy o veľkostiach poukazovali na to, že možno nie sme účelom vesmíru; a ostatok sebelásky nám našepkával, že ak my nie sme účelom vesmíru, možno ten vesmír pravdepodobne ani nijaký účel nemá. Netvrdím, že by také úvahy mali nejakú logickú presvedčivosť, a ešte menej, že by ich Koperníkov systém vyvolával urýchlene a skoro všade. Chcem len povedať, že to boli úvahy toho druhu, ktorý mal vyvolať nový systém v mysli tých, ktorí ho živo reprezentovali. (Pozn. pod čiarou: Napríklad Giordano Bruno, ktorý strávil vo väzniciach inkvizície sedem rokov a potom bol r. 1600 za živa upálený.) Preto neprekvapuje, že kresťanské cirkvi, protestantská tak ako katolícka, pociťovali voči novej astronómii nepriateľstvo; hľadali dôvody, ako ju predviesť ako kacírsku.

Nasledujúci veľký krok v astronómii urobil Johannes Kepler (1571-1630), ktorý myslel rovnako ako Galileo, ale nikdy sa nedostal do sporu s cirkvou. Naopak, katolícke autority mu pre jeho vedeckú výbornosť odpustili protestantstvo. (Pozn. pod čiarou: Možno však aj preto, lebo cisár si veľmi cenil jeho astrologické služby.) Keď mesto Graz (Štajerský Hradec), kde mal profesorskú katedru, prešlo spod ovládania protestantmi pod vládu katolíkov, boli protestantskí učitelia vyhnaní; hoci utiekol, v dôsledku priazne jezuitov bol reinštalovaný do svojich pôvodných funkcií. Za cisára Rudolfa II. (Habsburského) nastúpil na miesto Tycha de Brahe ako „cisársky matematik”; zdedil aj neoceniteľné Tycheho astronomické záznamy. Keby jeho výživa bola závisela od jeho oficiálneho platu, bol by možno hladoval, pretože plat, síce veľký, mu nevyplácali. Našťastie ako astronóm bol aj astrológ – možno dokonca o astrológii seriózne presvedčený – a keď zostavil horoskopy pre cisára a iných magnátov, mohol žiadať platbu v hotovosti. S odzbrojujúcou nevinnosťou raz poznamenal:

„Príroda, ktorá dala každému zvieraťu prostriedky obživy, pridelila astronómii ako pomocníka a spojenca astrológiu.”

Horoskopy neboli jediným zdrojom jeho príjmov; oženil sa s bohatou dedičkou; a hoci si ustavične sťažoval na chudobu, pri jeho smrti sa zistilo, že bol ďaleko od chudoby.

Charakter Keplerovho ducha bol veľmi osobitný. K podpore Koperníkovej hypotézy ho priviedol temer rovnako Kult slnka ako racionálnejšie dôvody. V prácach, ktoré smerovali k objavu jeho troch zákonov, ho viedla nepravdepodobná myšlienka, že musí existovať nejaký vzťah medzi piatimi pravidelnými mnohostenmi a piatimi planétami Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn. Toto je krajný príklad nie zriedkavého javu v dejinách vedy, že teória, ktorá sa ukáže byť správnou a dôležitou, príde svojmu objaviteľovi na myseľ ako úplne nemožná a nerozumná. V takých prípadoch je ťažké zostaviť presnú hypotézu a neexistuje nijaký spôsob, ktorý by uľahčil túto zásadnú etapu vedeckého pokroku. Preto môže byť užitočný akýkoľvek metodický plán pre novú hypotézu; ak mu bádateľ silno dôveruje, dáva mu to trpezlivosť pokračovať skúšaním stále nových možností, hoci už veľmi početné zavrhol. To bol Keplerov prípad. Jeho konečný úspech, najmä jeho tretí zákon, je výsledok neuveriteľnej trpezlivosti; no jeho trpezlivosť sa zakladala na mystickej viere, že kľúč na riešenie spočíva vo vzťahu k pravidelným mnohostenom; že planéty produkujú svojím otáčaním „hudbu sfér”, ktorú môže počuť len duša Slnka – Koperník bol pevne presvedčený, že Slnko je telo viac alebo menej božského ducha.

Prvé dva Keplerove zákony boli uverejnené v roku 1609, tretí v roku 1619. Najdôležitejší zo všetkých troch z hľadiska našej všeobecnej predstavy o slnečnom systéme je prvý, podľa ktorého sa planéty krútia okolo Slnka po dráhach v podobe elíps, ktorých jedno ohnisko zaberá slnko. (Elipsu nakreslíte tak, že zapichnete na papier dva špendlíky vo vzdialenosti povedzme 5 cm jeden od druhého; potom zoberiete niť, asi 10 cm dlhú a uviažete jej dva konce na špendlíky. Všetky body, ktoré dosiahneme pri natiahnutí nite, ležia na elipse, ktorej ohniskami sú špendlíky. Inakšie povedané: elipsa sa skladá z bodov, pri ktorých je súčet vzdialeností od obidvoch ohnísk konštantný.) Gréci najprv predpokladali, že všetky nebeské telesá musia pri svojom pohybe opisovať kruhy, pretože kružnica je najpravidelnejšia krivka. Keď zistili, že táto hypotéza nefunguje, prijali názor, že planéty opisujú pri pohybe „epicykly”, to sú kruhy okolo stredov, ktoré sa pohybujú, a to tiež v kružnici. (Epicyklus nakreslíte tak, že položíte na zem na plocho veľké koleso. Potom vezmite menšie koleso, jeho stred upevníte na obvod veľkého kolesa a do jeho obvodu vbijete klinec. Necháte ho krútiť sa a sledovať obvod veľkého kolesa. Klinec pritom kreslí na podložke epicyklus. Keby sa Zem pohybovala okolo Slnka po kruhovej dráhe a mesiac okolo zeme taktiež, opisoval by mesiac okolo Slnka epicyklus.)

Hoci Gréci starostlivo preštudovali matematické vlastnosti elíps a vedeli o nich veľa, nikdy im neprišla na rozum možnosť, že by sa nebeské telesá mohli pohybovať po iných ako kruhových dráhach, pretože ich predstavivosť ovládal zmysel pre estetiku, ktorý odmietal iné ako dokonale symetrické hypotézy. Scholastici zdedili predsudky Grékov a Kepler bol prvý, čo sa v tomto ohľade opovážil protirečiť im. Predsudky na estetickom podklade môžu rovnako uviesť do omylu ako predsudky morálneho alebo teologického pôvodu a už len z tohto dôvodu by bol Kepler novátorom prvej triedy. No jeho tri zákony majú ešte aj iné, a to väčšie miesto v histórii vedy, pretože umožnili dôkaz Newtonovho gravitačného zákona.

Keplerove zákony boli na rozdiel od zákona o gravitácii čisto opisné. Nenaznačovali nijakú všeobecnú príčinu pohybov planét, ale poskytovali najjednoduchejšie vzorce na zhrnutie výsledkov pozorovaní. Až dosiaľ bola jednoduchosť opisu jedinou výhodou teórie , že planéty obiehajú okolo Slnka a nie okolo Zeme a že zdanlivý denný pohyb nebeskej klenby je v skutočnosti zapríčinený rotáciou Zeme. Astronómom 17. storočia sa zdalo, že tu išlo o viac ako zjednodušenie, že Zem sa naozaj krútila okolo seba samej, že planéty sa skutočne krútia okolo Slnka; tento názor podporovali výsledky prác Newtona. No v skutočnosti – pretože každý pohyb je relatívny – nemôžeme sa rozhodnúť medzi dvomi hypotézami: „Zem obieha okolo Slnka” alebo „Slnko obieha okolo Zeme”.

Ide pri tom o dva rozličné spôsoby opisu toho istého javu, ako keď sa povie, že A si berie B, resp. že B si berie A. Keď však prídu na pretras podrobnosti, jednoduchosť koperníkovského opisu je taká presvedčivá, že nikto so zdravým rozumom sa nebude obťažovať komplikáciami vyplývajúcimi z považovania Zeme za nepohyblivú. Vravíme, že vlak ide do Trnavy a nie, že Trnava ide k vlaku. Mohli by sme povedať to druhé, bolo by to bez intelektuálnej chyby, ale znamenalo by to predpokladať, že všetky mestá a polia nachádzajúce sa popri trati, náhle sa rozbehnú smerom na východ; týkalo by sa to všetkého okrem vlaku; logicky je to možné, ale je to zbytočne komplikované. Denný obeh hviezd podľa Ptolemajovej hypotézy je tiež náhodný a neužitočný, ale aj ten je bez intelektuálneho omylu. Keďže ani Kepler a Galilei, ani ich protivníci, nepoznali pojem relativity pohybu, zdalo sa im, že pri diskusii nejde o pohodlnosť pri opise javu, ale o objektívnu pravdu. Ukázalo sa, že tento omyl bol pre pokrok vtedajšej astronómie nevyhnutným podnetom. Bez zjednodušení Koperníkovou hypotézou by zákony, ktorými sa riadia pohyby nebeských telies, neboli bývali objavené.

Najvýznamnejšou osobnosťou tých čias bol Galileo Galilei (1564-1642), a to tak pre svoje objavy, ako pre svoj spor s inkvizíciou. Jeho otec bol schudobnený matematik, ktorý robil všetko možné, aby sa jeho chlapec dal na štúdiá niečoho výnosnejšieho. Podarilo sa mu zabrániť tomu, žeby Galileo vôbec počul, že existuje niečo ako matematika, a to až do veku devätnásť rokov, keď raz náhodou načúvajúc za dverami, si vypočul prednášku o geometrii. Ihneď sa vrhol na tento predmet so žiadostivosťou, ktorá mala šarm zakázaného ovocia. Škoda, že poučenie z tejto historky sa medzi učiteľmi stratilo.

Veľká Galileova zásluha je, že vedel kombinovať experimentálnu a mechanickú šikovnosť so schopnosťou vyjadriť výsledok matematickými vzorcami. Štúdium dynamiky, t.j. zákonov, ktoré riadia pohyby telies, začína prakticky ním. Gréci študovali statiku, t.j. zákony rovnováhy. Ale zákonom pohybu, a to najmä pri rozličných rýchlostiach, vôbec nerozumeli ani Gréci, ani učenci 16. storočia. V prvom rade sa myslelo, že ak sa teleso v pohybe ponechá svojmu osudu, zastaví sa; Galileo ukázal, že by malo pokračovať v priamočiarom pohybe stálou rýchlosťou, keby naň nepôsobili nijaké vonkajšie okolnosti. Inými slovami, bolo treba v prostredí hľadať okolnosti, vysvetľujúce nie pohyb telesa, ale zmeny tohto pohybu, a to alebo jeho smeru alebo jeho rýchlosti, alebo obidvoch naraz. Zmena rýchlosti alebo smeru pohybu sa nazýva zrýchlenie. Takže ak chceme vysvetliť, prečo sa telesá pohybujú tak, ako to robia, je to zrýchlenie a nie rýchlosť, ktorá udáva sily, pôsobiace zvonka. Objav tohto princípu bol nevyhnutný prvý krok dynamiky.

Tento princíp použil Galilei na vysvetlenie výsledkov svojich pokusov s voľným pádom. Aristoteles učil, že rýchlosť pádu telesa je úmerná jeho váhe; to by znamenalo, že ak naraz necháme padnúť z rovnakej výšky jedno teleso vážiace (napríklad) desať kilogramov a druhé vážiace jeden kilogram, toto ľahšie bude potrebovať desaťkrát dlhší čas, kým dopadne na zem, ako to ťažšie teleso vážiace desať kíl. Galileo bol v tom čase profesorom v Pise a nemal nijakú úctu pred pocitmi tamojších profesorov. Mal vo zvyku spúšťať závažia zo Šikmej veže, keď tade prechádzali jeho aristotelovsky naladení kolegovia na svoje prednášky. Malé a veľké kúsky olova dopadali na zem temer súčasne: Galileo z toho usúdil, že Aristoteles nemal pravdu, ale ostatní profesori usúdili, že Galileo je zlý človek. Po viacerých zlomyseľne vysvetľovaných príhodách tohto druhu si vyslúžil večnú nenávisť tých, ktorí si mysleli, že pravdu treba hľadať v knihách a nie pokusmi.

Galileo zistil, že ak sa neberie do úvahy odpor vzduchu, majú telesá pri voľnom páde konštantné zrýchlenie, ktoré je vo vákuu rovnaké pre všetky predmety, nech je akýkoľvek ich objem alebo látka, z ktorej sú zhotovené. Každú sekundu voľného pádu vo vákuu sa rýchlosť padajúceho telesa zvyšuje o asi 9,8 m za sekundu. Dokázal tiež, že ak sa teleso vrhne horizontálne, napríklad strela z pušky, pohybuje sa po dráhe paraboly. Predtým sa predpokladalo, že určitý čas letí horizontálne a potom naraz padne vertikálne. Dnes sa tieto výsledky nemusia zdať senzačnými – boli však začiatkom presných matematických poznatkov o pohybe telies. Pred Galileom existovala jednak čistá matematika, ktorá bola deduktívna a nezávislá od pokusov; jednak určitý stupeň čisto empirického pokusníctva, najmä v oblasti alchýmie. Bol to však on, kto urobil najviac pre zrod praxe pokusu vedúceho k matematickému zákonu v oblastiach, kde neexistovali a priori nijaké vedomosti. A bol to on, kto priam divadelne a pri tom nevyvrátiteľne dokázal, ako ľahko sa nejaké tvrdenie opakuje z jednej generácie na druhú, hoci by celkom malý pokus o preverenie ukázal, že je falošné. Počas 2000 rokov, ktoré delia Galilea od Aristotela, nikto nepomyslel na preverenie, či je zákon o voľnom páde to, čo o ňom hovorí Aristoteles. Dnes sa nám zdá prirodzeným, že také tvrdenia preverujeme; za Galileových čias to vyžadovalo génia.

Pokusy s voľným pádom mohli uraziť pedantov, ale nemohli byť odsúdené inkvizíciou. Bol to teleskop, astronomický ďalekohľad, ktorý priviedol Galilea na nebezpečnejší terén. Keď sa dopočul, že jeden Holanďan vynašiel taký prístroj, Galileo ho znovuvynašiel pre seba a takmer okamžite objavil početné nové astronomické fakty; preňho bola najvýznamnejšia existencia Jupiterových satelitov. Boli dôležité ako zmenšená kópia solárneho systému podľa Koperníkovej teórie, ale do Ptolemajovej schémy sa vôbec nehodili. Okrem toho existoval rad iných dôvodov, aby okrem fixných hviezd existovalo len presne sedem zvláštnych nebeských telies (Slnko, Mesiac a päť planét); objav ďalších štyroch bol krajne vzrušujúci. Nespomína sa v Apokalypse sedem zlatých svietnikov? A nebolo sedem cirkví v Ázii? Aristotelovci odmietali čo aj len pozrieť sa do ďalekohľadu a zatvrdilo opakovali, že Jupiterove mesiace sú ilúzie.

(Pozn. pod čiarou: Otec Flavius, napríklad, hlásal: „Aby videl Jupiterove satelity, musel si človek zostaviť prístroj, ktorým si ich tvorí.” White, Warfare of Science with Theology (Vojna vedy s teológiou), I, s. 132, 1869).

Ale Galileo ich rozumne pokrstil na „Sidera Medicea” (Medicejské hviezdy) podľa rodu Veľkého toskánskeho kniežaťa, čo veľmi prispelo k presvedčeniu autorít o ich existencii. Keby neboli priniesli argument v prospech Koperníkovho systému, neboli by mohli tí, čo popierali ich existenciu, dlho zastávať svoje stanovisko.

Ďalekohľad odhalil popri Jupiterových mesiacoch aj ďalšie pre teológov strašné veci. Ukázal, že Venuša má fázy ako Mesiac; Koperník uznal, že jeho teória to vyžaduje a Galileov prístroj zmenil argument proti nemu na argument v jeho prospech. Zistilo sa, že na Mesiaci sú horstvá, čo sa považovalo za škandál – bohvie prečo. Ešte strašnejšie bolo, že Slnko malo škvrny! To sa považovalo za náznak, že Stvoriteľovo dielo malo slabiny; učiteľom na katolíckych univerzitách sa obratom zakázalo slnečné škvrny spomínať a na niektorých týchto univerzitách ten zákaz pretrval storočia. Jeden dominikán bol povýšený, pretože prisahal na veršovaný text: „Muži galilejskí, prečo zízate do neba?”, v ktorom tvrdil, že geometria je dielom diabla a že matematikov treba poslať do vyhnanstva ako pôvodcov všetkých bludov. Teológovia veľmi skoro namietali, že nová doktrína urobí ťažko uveriteľným učenie o vtelení. Okrem toho, keďže Boh nerobí nič nadarmo, musíme predpokladať, že aj iné planéty sú obývané; no môžu byť ich obyvatelia potomkami Noema, respektíve byť vykúpení Spasiteľom? A to bolo iba pár zo strašných pochybností, ktoré podľa kardinálov a arcibiskupov hrozili byť vyslovené hriešnou zvedavosťou Galilea.

Výsledkom toho všetkého bolo, že inkvizícia sa zamerala na astronómiu a dedukciou z určitých miest Svätého písma prišla na dve dôležité pravdy:

„Prvý návrh, že Slnko je stred a netočí sa okolo Zeme, je smiešny, absurdný a teologicky falošný, je kacírsky, pretože výslovne protirečí Svätému písmu. … Druhý návrh, že Zem nie je stredom, ale krúti sa okolo Slnka, je absurdný a filozoficky falošný; z teologického hľadiska sa prinajmenšom protiví pravej viere.”

Na to dostal Galileo od pápeža príkaz predstaviť sa pred inkvizíciou, ktorá ho odsúdila, aby odvolal svoje omyly, čo učinil 26. februára 1616. Slávnostne sľúbil, že nebude podporovať názor Koperníka, ani šíriť ho písmom či živým slovom. Treba si uvedomiť, že to bolo len šestnásť rokov po upálení živého Bruna.

Na príkaz pápeža boli teraz dané na index všetky knihy, ktoré učili, že Zem sa krúti. Učenie Koperníka bolo po prvý raz verejne odsúdené. Galileo sa stiahol do Florencie, kde si určitý čas pokojne žil a vystríhal sa provokovať svojich víťazných nepriateľov.

Galileo mal však optimistický temperament a vždy bol ochotný zamerať svoj vtip na hlupákov. V roku 1623 sa stal jeho priateľ kardinál Barberini pápežom s menom Urban VIII., čo dalo Galileovi pocit bezpečnosti, ako sa neskôr ukázalo, ničím nepodložený. Pustil sa do spísania svojho diela Dialógy o dvoch najväčších systémoch sveta a dokončil ho v roku 1630, publikované bolo v oku 1632. Galileo v knihe predstiera, že je neutrálny v otázke pravdivosti dvoch „najväčších systémov”, ptolemajovského a koperníkovského, no v skutočnosti je to silný argument v prospech Koperníka. Bola to brilantná kniha a celá Európa ju vášnivo čítala.

Kým vedecký svet tlieskal, kňazstvo zúrilo. Počas vynúteného mlčania Galilea sa jeho nepriatelia chopili príležitosti a zvýšili predsudky proti nemu argumentmi, proti ktorým dôvodiť by bolo bývalo nerozumné. Tvrdilo sa, že jeho doktrína bola v rozpore s dogmou o Skutočnej prítomnosti. Jezuita Melchior Inchofer tvrdil, že

„ názor, že Zem sa krúti, je zo všetkých kacírstiev to najodpornejšie, najškodlivejšie, najškandalóznejšie; nehybnosť Zeme je trikrát posvätná; skôr by sa mali pripustiť argumenty proti nesmrteľnosti duše, proti existencii Boha či proti vteleniu, ako argument na dôkaz pohybu Zeme.”

Takýmito výkrikmi „Doňho!” sa teológovia navzájom povzbudzovali a teraz boli pripravení pustiť sa do starého muža, samotára, oslabeného chorobou a strácajúceho zrak.

Galileo dostal opäť výzvu, aby sa dostavil do Ríma pred inkvizíciu: táto sa cítila vysmiata a mala prísnejšiu náladu ako v roku 1616. Galileo sa najprv bránil, že je chorý a prislabý na cestu z Florencie; pápež pohrozil, že pošle svojho osobného lekára, aby vyšetril vinníka a že ho predvedú v reťaziach, ak nemoc nie je smrteľná. Galileo sa teda vydal na cestu bez vyčkania výpovede medicinálneho vyslanca svojho nepriateľa – pretože Urban VIII. bol teraz jeho úhlavný nepriateľ. Po príchode do Ríma bol vrhnutý do väznice inkvizície a hrozili mu mučením, ak neodvolá.

„Vzývajúc presväté meno nášho Pána Ježiša Krista a jeho Preslávnej Panenskej Matky Márie” inkvizícia stanovila, že Galilea nepostihnú tresty za kacírstvo, „ak s úprimným srdcom a ozajstnou vierou v našej prítomnosti odvoláš, prekľaješ a zriekneš sa vymenovaných omylov a bludov.”

Napriek tomu a hoci odvolal a oľutoval,

„odsudzujeme ťa na formálne väzenie tohto Svätého úradu na dobu podľa nášho uváženia; za účelom spásonosnej pokuty ti prikazujeme recitovať najbližšie tri roky raz týždenne sedem kajúcnych žalmov.”

Pomerná miernosť tohto rozsudku bola viazaná na odvolanie. V dôsledku toho Galileo predniesol verejne a na kolenách dlhé vyhlásenie, ktoré zostavila inkvizícia a v ktorom medzi iným stálo:

„Odvolávam, preklínam a zriekam sa uvedených omylov a bludov … a prisahám, že nikdy v budúcnosti nepoviem a nebudem tvrdiť ústne ani písomne nič, čo by mohlo voči mne vzbudiť také podozrenie.”

Pokračoval v tomto tóne a sľuboval, že inkvizícii udá každého kacíra, ktorý by ešte mohol zastávať názor, že Zem sa krúti; s rukami na evanjeliách prisahal, že sa zrieka tejto doktríny. Inkvizícia si bola vedomá, že poslúžila veci náboženstva a morálky, keď prinútila najväčšieho človeka svojej doby, aby sa dopustil krivej prísahy. Dovolila mu potom, aby strávil ostatok života v utiahnutí a mlčaní, nie vo väzení, to je pravda, ale pod jej prísnou kontrolou pri každom svojom pohybe; bolo mu zakázané vidieť rodinu alebo priateľov. V roku 1637 oslepol a v roku 1642 zomrel – v tom roku sa narodil Newton.

Cirkev zakázala vyučovanie Koperníkovho systému ako pravdivého vo všetkých vedeckých a výchovných ustanovizniach, ktoré mohla kontrolovať. Diela, v ktorých stálo, že Zem sa točí, ostali na Indexe až do roku 1835. Keď bola v roku 1829 vo Varšave odhalená Thorwaldsenova socha Koperníka, vzdávali veľké davy úctu astronómovi, ale ťažko sa dal nájsť jeden katolícky kňaz. Katolícka cirkev počas dvesto rokov len neochotne opúšťala svoje odmietavé stanovisko voči teórii, ktorú za celý ten čas ako pravdivú prijímali všetci kompetentní astronómovia.

Neslobodno si myslieť, že protestantskí teológovia boli voči novým teóriám od počiatku menej nepriateľskí ako katolícki. Z viacerých dôvodov bola však ich opozícia menej efektívna. V protestantských štátoch neexistovala na presadzovanie pravovernosti nijaká tak mocná ustanovizeň ako inkvizícia; okrem toho rozličnosť siekt sťažovala účinné prenasledovanie, a to tým väčšmi, že náboženské vojny vyžadovali „jednotný front”. Descartes bol zdesený, keď počul o Galileiho odsúdení v roku 1616 a utiekol do Holandska, kde napriek volaniu teológov po jeho potrestaní vláda dodržovala princíp náboženskej tolerancie. Predovšetkým však protestantské cirkvi neniesli záťaž tvrdení o neomylnosti. Hoci sväté Písma sa považovali za Bohom vnuknuté, ich interpretácia bola ponechaná osobnému úsudku, ktorý rýchlo našiel spôsob, ako vysvetľovať nevyhovujúce texty. Protestantizmus sa začal ako revolta proti cirkevnej nadvláde a všade zvyšoval moc svetských autorít na účet kňazstva. Niet pochýb, že keby bolo malo protestantské duchovenstvo moc, bolo by ju použilo na brzdenie šírenia Koperníkovho systému. Tak neskoro ako v roku 1873 uverejnil jeden exprezident jedného amerického seminára luteránskych učiteľov v St. Louis knihu o astronómii, kde vysvetľoval, že pravdu treba hľadať v Biblii a nie v dielach astronómov, takže učenia Koperníka, Galilea, Newtona a ich nasledovníkov treba zavrhnúť. No také oneskorené protesty vyvolávajú už len súcit. Dnes sa má všeobecne za to, že hoci Koperníkov systém nebol finálny, bol potrebným a veľmi dôležitým úsekom v oblasti rozvoja vedeckých poznatkov.

Hoci sa teológovia po svojom katastrofálnom „víťazstve” nad Galileom radšej vyhýbali podobným kategorickým tvrdeniam, kde sa dalo, zastávali proti vede tmárske stanoviská. Ilustrovať sa to dá ich postojom ku kométam, ktoré v modernej mysli nemajú veľa spoločného s náboženstvom. Avšak stredoveká teológia práve tým, že predstavovala jednotný logický systém všetkého, ktorý mal byť nehybný, nemohla sa vyhnúť definitívnym názorom na takmer všetko, takže bola vystavená zavlečeniu do vojny na celom fronte vedy. Vzhľadom k svojej starodávnosti bola väčšia časť teológie len organizovanou nevedomosťou, dávajúcou pach svätosti omylom, ktoré nemohli prežiť vo veku osvety. Vo veci komét mali muži cirkvi dva pramene. Na jednej strane sa vláda zákona nechápala tak, ako ju my dnes chápeme. Na druhej strane sa predpokladalo, že všetko, čo je nad zemskou atmosférou, je nezničiteľné.

Začnime vládou zákona. Myslelo sa, že určité javy sa dejú pravidelne, napríklad východ Slnka a postup ročných období, kým iné javy sú znaky a náznaky, ohlasujúce budúce udalosti či vyzývajúce ľudí, aby sa kajali za svoje hriechy. Od čias Galilea považujú ľudia vedy prírodné zákony za zákony zmeny: vravia, ako sa predmety za určitých okolností hýbu a umožňujú nám vypočítať, čo sa stane, no nevravia jednoducho, že čo sa stalo, sa aj stane. Vieme, že Slnko bude ešte veľmi dlho vychádzať, ale nakoniec sa to v dôsledku trenia pri prílive a odlive prestane stávať, a to v dôsledku tých istých zákonov, ktoré teraz zapríčiňujú, že sa to stáva. Taká koncepcia bola pre stredoveké myslenie príliš ťažká; to rozumelo prírodným zákonom len vtedy, keď potvrdzovali nekonečné opakovanie. Čo bolo nezvyčajné či neopakovalo sa pravidelne, pripisovalo sa priamo vôli božej, a nepovažovalo sa za spôsobené prírodným zákonom.

Na nebi bolo temer všetko pravidelné. Zatmenia sa zdali za istý čas výnimkou a vyvolávali hrôzy poverčivosti, ale babylonskí kňazi ich podrobili zákonom. Slnko a Mesiac, planéty a pevné hviezdy, robili rok čo rok to, čo sa od nich očakávalo; nové hviezdy sa neobjavovali a známe nikdy nestarli. Súhlasne s tým sa došlo k názoru, že všetko, čo sa nachádza nad zemskou atmosférou, bolo stvorené raz pre vždy a s dokonalosťou podľa vôle Stvoriteľa; rast a zánik boli obmedzené na našu zem, a to ako časť trestu za hriech našich prvých rodičov. Meteory a kométy, ktoré sú javy prechodné, sa mali nachádzať v zemskej atmosfére, pod mesiacom, mali byť „sublunárne”. V ohľade meteorov bol tento názor správny, v ohľade komét nie.

Dva názory, že totiž kométy sú predpovede a že sa nachádzajú v zemskej atmosfére, zastávali teológovia s veľkou priam vášnivosťou. Od pradávnych čias sa kométy považovali za poslov katastrof. Tento názor sa považuje za zrejmý v diele Shakespeara, napríklad v jeho Júliovi Cézarovi alebo Henrichovi IV. Pápež Kalixt III. (1455-1458), ktorého veľmi vzrušilo dobytie Konštantínopolu Turkmi, spájal toto nešťastie s objavením sa veľkej kométy a prikázal dni modlitieb s prosbami,

„aby sa všetky hroziace kalamity odvrátili od kresťanov a postihli Turkov”. Do litánií sa pridal verš: „Od Turkov a kométy, zachovaj nás, Pane.”

Arcibiskup Cranmer písal v roku 1532 Henrichovi VIII. o kométe, ktorú bolo vtedy vidieť: „Boh vie, aké strašné veci ohlasujú tieto znamenia: neobjavujú sa pre nič, ale pre dôležité veci.” Keď sa v roku 1680 objavila veľmi znepokojujúca kométa, vyhlásil jeden vynikajúci škótsky teológ s obdivuhodným nacionalizmom, že kométy sú „predpovede veľkých trestov pre našu krajinu za naše hriechy, pretože nikdy žiaden národ tak neprovokoval Pána.” V tomto názore sa zhodoval, možno to ani nevediac, s Lutherom, ktorý vyhlásil:

„Pohania píšu, že kométy vznikajú z prírodných príčin; no Boh nestvoril ani jednu z nich bez toho, aby nemala predpovedať istú katastrofu.”

Napriek svojim iným sporom boli katolíci a protestanti vo veci komét jednotní. Na katolíckych univerzitách museli profesori astronómie skladať prísahu, ktorá bola nezlučiteľná s vedeckým názorom na kométy. Otec Augustin de Angelis, rektor kolégia Clementinum v Ríme, uverejnil v roku 1673 knihu o meteorológii, v ktorej napísal, že „kométy nie sú nebeské telesá, ale vznikajú v zemskej atmosfére pod mesiacom; a všetko, čo je nebeské, je večné a nezničiteľné, ale kométy majú začiatok aj koniec; ergo, kométy nemôžu byť nebeské telesá.” Išlo mu o odmietnutie názoru Tycha de Brahe, ktorý s podporou Kepplera uviedol početné dôvody pre predpoklad, že kométa z roku 1557 sa nachádzala nad Mesiacom. Excentrické pohyby komét pripisoval Otec Augustin ich podržaniu anjelmi, ktorým túto úlohu pridelil Boh.

Veľmi britský je svojím duchom kompromisu zápis v denníku Ralpha Thoresbyho, F.R.S. (člena Kráľovskej spoločnosti), v roku 1682, keď sa objavila Halleyova kométa, ktorá mala umožniť prvý výpočet svojej obežnej dráhy:

„Pane, pripravte sa na každú zmenu, ktorú môže táto kométa znamenať; hoci neignorujem skutočnosť, že kométy sú dôsledkom prírodných príčin, viem, že často zvestujú prírodné pohromy.”

Konečný dôkaz, že kométy podliehajú zákonu a že sa nenachádzajú v zemskej atmosfére, podali traja muži. Švajčiar menom Doerfel ukázal, že orbita kométy z roku 1680 bola približne parabola; Halley ukázal, že kométa z roku 1682 (pomenovaná neskôr po ňom), ktorá šírila teror v roku 1066 v čase, keď Normani dobyli Anglicko a v roku 1453, keď padol Konštantínopol, mala orbitu vo forme veľmi predĺženej elipsy a s periódou asi 76 rokov; a Newtonove Princípy z roku 1687, ktoré ukázali, že gravitačný zákon vysvetľuje pohyby komét rovnako uspokojivo ako pohyby planét. Teológovia, ktorí mali záujem o predpovede, boli nútení uspokojiť sa so zemetraseniami a výbuchmi sopiek. No tieto nepatria od oblasti astronómie, ale inej vedy, geológie. Táto sa zrodila neskoršie a viedla svoj vlastný boj proti dogmám, zdedeným z dôb nevedomosti.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: Tretia kapitola: Evolúcia, ZH 78).