Carsten Frerk

Znižujúce sa príjmy z daní, prázdne kasy – to hovoria cirkvi. Nedávno však vyšla kniha, ktorá predkladá celkom inú bilanciu – dokazuje, že obidve cirkvi sú najbohatší podnikatelia Nemecka: Finanzen und Vermögen der Kirchen in Detschland (Financie a majetky cirkví v Nemecku), Aschaffenburg: Alibri Verlag, 2002.

Ako pokrstené dieťa človek tu vrastie do cirkvi a prežíva ju potom ako kostol a farára počas bohoslužieb a pri príprave na prijímanie a pri birmovke. Ak cestuje, má stále na dohľad jeden z 30.000 nemeckých kostolov – no jeho horizont ostáva zvyčajne obmedzený na tieto stavby a teológov.

Len kto sa o to aktívne zaujíma, zistí, že stále platí staré heslo: „Od kolísky až po máry: strežia ťa kresťanské taláry”.

(V Nemecku) sa človek narodí v konfesionálnej nemocnici a ide do zodpovedajúcich jaslí; potom príde do cirkevnej školy a nájde učňovské miesto v konfesionálnom hospodárskom podniku alebo študuje na katolíckej univerzite v Eichstätte. Potom sa stane jedným z 1,35 milióna priamych a nepriamych zamestnancov cirkví na plný úväzok, v cirkevných zariadeniach pokračuje vo vzdelávaní, má platové konto u jednej z cirkevných bánk, postaví si dom na cirkevnom stavebnom pozemku, alebo býva v jednom zo 150.000 nájomných bytov v majetku cirkví.

V televízii sleduje jednu z nespočetných náboženských relácií, pije k tomu kláštorné pivo alebo víno z cirkevných viníc. Káva, čaj a pomarančový džús sú samozrejme z TransFairu a na dovolenku sa ide do cirkevných domovov pre rodinné prázdniny alebo do kresťanských hotelov. Aj na Malédivy sa dá letieť s kresťanskou turistickou kanceláriou, kým deti ostanú v opatere kresťanských stanových táborov.

Kultúrne sa patrí byť aktívny v kostolnom chóre alebo trúbiť na pozaunu kresťanské tóny. Sociálne záujmy sa dávajú najavo neplateným účinkovaním ako jeden z 1,3 milióna predavačov v obchodoch tretieho sveta, dobrovoľníka nádražnej misie alebo pôsobením v predstavenstve miestnej cirkvi.

Nakoniec je o človeka dobre postarané v dámskych čajových a iných krúžkoch, v seniorskej akadémii či univerzite tretieho veku a v konfesionálnom starobínci, až kým pán farár nepovie posledné slová.

Jediné hospodárske podujatia, ktoré neprevádzkuje cirkev (v Nemecku), sú pohrebné ústavy a bordely.

Koncern cirkev

O existencii týchto zariadení, podnikov, firiem sa nedá pochybovať. Keďže všetky tieto zariadenia sú samostané právnické osoby, existuje názor, že neexistuje cirkev ako celková organizácia. Opačný názor však zastávajú aj sami biskupi, ktorí pyšne hovoria o „koncerne cirkev”, keď majú na mysli nielen „ustanovenú” cirkev, to sú zemské cirkvi, biskupstvá, cirkevné okrsky, dekanáty a cirkevné obce, ale aj všetko, čo mimo tejto cirkvi patrí k jej všeobecnej organizácii.

Nemienime sa zaoberať juristickými podrobnosťami, či je možné chápať ako celok všetky tie rozličné právne formy spoločnosti verejného práva, zapísaného spolku či spoločnosti, družstva, eseróčky alebo nadácie. Pozrime sa jednoducho do Adresára evanjelickej cirkvi alebo do Zoznamu adries pre katolícke Nemecko. A tu ich nájdeme všetky: banky, poisťovne, sídliskové spoločnosti, cestovné kancelárie a mnoho iných foriem hospodárskeho podnikania. Ostaňme teda pri pojme koncern.

Ako taký ho však môžeme označiť len na základe počtu zamestnancov 1,35 milióna; od koncernu však treba vyžadovať, aby okrem toho, že má vedenie a predkladá bilanciu, sám platil svojich zamestnancov. To však cirkvi a ich zariadenia nerobia. Len 216.000 (16 percent) zamestnancov platia ustanovené cirkvi, kým 230.000 (17 percent) zamestnancov dostáva plat priamo zo štátnych daní, ďalších 810.000 (60 percent) z verejnoprávnych pokladníc nemocenského poistenia (v Nemecku sú to dve zložky: poistenie proti nemoci a osobitne proti nevládnosti, no obidve poistenia sú u tarifných zamestnancov povinné) a sociálnych zariadení a konečne 108.000 zamestnancov (8 percent) sa financuje z darov a vlastnej hospodárskej činnosti.

Cirkev a štát

Podľa ústavného zákona v Nemecku neexistuje štátna cirkev.

17 miliárd mariek dostali obidve cirkvi na daniach. Ešte raz rovnakú sumu dostali ako náhrady, dary, príspevky a úroky z majetku.
K týmto 34 miliardám pridal nemecký štát ďalších 39 miliárd takým spôsobom, že úplne financuje alebo prispieva na financovanie niektorých cirkevných zariadení a činností: cirkevné jasle a školy, dušpastierska činnosť v armáde, výchova teologického dorastu a poskytovanie vyučovania náboženstva.

Ďalších 20 miliárd mariek sú príjmy, ktorých sa štát zrieka v prospech cirkvi. Len plná odrátateľnosť zaplatenej cirkevnej dane z dane z príjmu znamená pre štát stratu 6,8 miliárd mariek. Cirkvi a ich zariadenia sú ako zariadenia verejného práva oslobodené od všetkých daní a poplatkov.

V týchto sumách nie sú zarátané podniky Diakónia a Caritas, ktoré sú plne financované zo štátnych peňazí.

Kde je v názve cirkev, tam má cirkev slovo, ale nie vždy za to platí

Dá sa namietať, že časť týchto výdavkov ide na celospoločenské úlohy, za čo sa poskytuje náhrada každému nositeľovi. Pritom sa však prehliada, že konfesionálne zariadenia ponúkajú „kombinovaný” produkt: nielen pedagogickú alebo medicínsku starostlivosť, ale vždy súčasne aj kresťanský príkaz kresťanskej „lásky k blížnemu”, inými slovami kresťanské misionárčenie, „novú evanjelizáciu Nemecka”. Všetci to nevedia, ale z hľadiska obidvoch cirkví patrí Nemecko medzi oblasti sveta, kde pôsobia početní misionári; (vo východných provinciách je to pochopiteľné – p.p.).

Tento nálepkový švindel sa koná aj v rámci medzinárodných misií. Jeden príklad: „Biskupské pomocné dielo Misereor” sa financuje na 49 % zo štátnych peňazí, 42 % sú dary občanov a len 8 % ide z biskupskej pokladnice.

Nemusí vždy byť v názve, na čom sa cirkev zúčastňuje

Spravidla poznať konfesionálne zariadenia , podniky a firmy podľa toho, že sa volajú „katolícke” alebo „evanjelické”. Popri tom, a to najmä v hospodárskej oblasti, sa na tento prívlastok často „zabúda”, takže konfesionálne nosičstvo alebo vlastnícke pomery sú pre nezúčastnených ťažko rozpoznateľné. Z množstva takýchto podnikov len dva príklady:

• Aachenská sídlisková a bytová spoločnosť, s.s r.o., je najväčšia z 51 katolíckych spoločností tohto typu: postavila 75.000 bytov a domov. 52.000 jednotiek sa predalo, čo dalo podľa dnešných cien obrat 12 miliárd mariek; 23.000 je v súčasnosti v majetku spoločnosti. Spoločníkmi tejto firmy sú arcibiskupské stolce v Kolíne, Paderborne, Münsteri a Aachene, ako aj biskupstvo Essen. Keďže všetky tieto inštitúcie sú vlastnými nosičmi, nemá ani diocezánska rada diocéz možnosť náhľadu do financií a posúdenia ich majetkového stavu.
• Nemecká fondová spoločnosť pre osobitné nehnuteľnosti, s.s r.o., DEFO, sa sama nazýva „špeciálny kreditný inštitút v koncernovom zväze s Nemeckou družstevnou bankou pre inštitucionálnych vkladateľov”. V skutočnosti ide o kapitálovú spoločnosť pre zvláštne nehnuteľnosti evanjelických zemských cirkví; fondy obnášajú 2,5 miliardy mariek a je to konfesionálny pendant k uvedenej aachenskej spoločnosti, ktorá pracuje pre katolíckych vlastníkov investícií, realizujúc pre nich výhodné nehnuteľnosti. Pri Ekologických investičných fondoch treba poznať skratky, aby sa vedelo, akej konfesii fond patrí: KD je Banka cirkvi a diakónie, EKK je Evanjelická kreditná spoločnosť Kassel a KCD je spoločné podujatie jedenástich cirkevných bánk, resp. doslovne cirkev, caritas a diakónia.

Aj v obchode existujú konfesionálno-ekonomické podujatia. Spoločnosť na podporovanie partnerstva s tretím svetom (Gepa) založili v r. 1975 Cirkevná rozvojová pomoc EKD (evanjelická), katolícky Misereor, mládežnícke organizácie oboch cirkví a základné organizácie cirkevných obcí; spoločnosť obchoduje s kávou, čajom, kakaom, čokoládou, cukrom, medom a  výrobkami umeleckých remesiel !

Keď Gepa začiatkom deväťdesiatych rokov písala v bilancii prvý raz červené čísla, bol založený spolok Fair-Trade, ktorý sprostredkuje len obchodné kontakty.

Paralelne vznikol TransFair ako spolok na podporu čestného obchodovania s tretím svetom, z.s. (zapísaná spoločnosť), ktorý za odplatu poskytuje svoju pečať ako potvrdenie či záruku čestnosti obchodovania. Hoci medzi časom má 40 členov, sú v predstavenstve stále ešte zástupcovia organizácii Chlieb pre svet a Misereor. Pri doterajších stykoch s verejnosťou sa vždy budil dojem, že ide o ekologické produkty. Interne sa síce už od polovice 90-tych rokov ozývala silná kritika tohto „nálepkového podvodu”, ale TransFair ukončil vnútorné diskusie vyhlásením, že také požiadavky sú formou „ekokolonializmu”. Až keď jedna reportáž ZDF z Ghany o pestovaní kakaa podala správu o používaní pesticídov a sfalšovaných váh, a k tomu zistila, že TransFair dostáva na licenciách za púhu značku viac ako miestni roľníci za svoj v potu tvári vyrobený produkt, uznala spoločnosť milostivo, že jej ekologická značka má len „sociálny” charakter.

Cirkevný puzzle

Kto uverejňuje čísla a údaje tohto druhu, musí rátať s tým, že ho napadnú. Najvehementnejšia kritika zo strany cirkví hovorí, že uvedené podniky nepatria cirkvi a že sa teda spočítava niečo, čo nepatrí spolu. To však len potvrdzuje moju skúsenosť, že s príslušnosťou rôznych organizácií k ustanovenej cirkvi sa manipuluje ľubovoľne. Diakonické dielo, Kresťanský spolok mladých mužov, Christoffelova misia pre slepcov, Cirkevná základina a cirkevné sídliskové spoločnosti, to raz nepatrí k cirkvi, aby to hneď nato bolo vyhlásené ako dielo cirkvi – podľa hesla „Pozrite, čo všetko my robíme pre spoločnosť, deti, mládež a trpiacich!”

Toto rozkúskovanie na rozličných právnych nosičov má tú veľkú výhodu, že ak sa nevyskytnú nijaké problémy, všetci sú jedna veľká rodina. Ak však niečo ide zle, na vine je dcérsky podnik, ktorý musí znášať aj dôsledky. Koniec solidarity alebo čistučké „prežívané kresťanstvo”, ak ide o financie.

Prameň: Carsten Frerk, Kirche? Mehr als man glaubt, Diesseits, č. 58, s.11-12, 2002.

Carsten Frerk je politológ a žije ako voľný autor v Hamburgu.