Jozef Venglarčík sa narodil 25. februára 1922 v Levoči, osada Levočská Dolina. Jeho otec Juraj bol lesný robotník. Matka Žofia bola rodená Mlynarčíková. Zo 6 detí po 1. svetovej vojne umreli 4 na šarlach. Ostal mu brat Ján, narodený v roku 1918. V roku 1936 mu otec náhle umrel – ako 48-ročný. Jozef mal vtedy 14 rokov.

Do ľudovej školy chodil v Levoči a stredoškolské vzdelanie získal na reálnom gymnáziu tiež v Levoči, kde 30. 5. 1942 maturoval. Medzitým bol 19. 3. 1942 odvedený za vojaka bez odkladu narukovania. To by bolo znamenalo po trojmesačnom výcviku odchod na ruský front a práve tento ročník bojoval až na Kaukaze, kde ho Rusi rozprášili. V júni 1942 vypísalo Ministerstvo národnej obrany konkurz na štipendiá pre budúcich vysokoškolských dôstojníkov, medzi iným aj zverolekárov. Podal žiadosť o prijatie a po zdravotnej prehliadke bol prijatý. Zaviazal sa, že po ukončení štúdia odslúži u armády 15 rokov, pričom sa štúdium započítava. Po ukončení štúdia mal dostať hodnosť nadporučíka.

1. 10. 1942 nastúpil do VVI – Vojenského vysokoškolského internátu. Po základnom výcviku, spoločenskej výchove a prísahe boli 14 študenti odvelení do Vojenskej veterinárskej akadémie v Hannoveri a zapísali sa na štúdium na tamojšej Vojenskej veterinárskej akadémii (Heeres Veterinär Akademie). Podliehali vojenskému režimu akadémie: Každé ráno povinná jazda na koni, odvoz autobusom do školy, účasť na prednáškach ako zamestnanie. Vojenské hodnosti nemali; iba Lazar a Targoš boli poručíci, lebo túto hodnosť získali už predtým v základnej vojenskej službe; Farbiak bol slobodník-ašpirant, pretože mal za sebou jeden rok prezenčnej služby; všetci boli frekventanti VVI v stave dôstojníckych čakateľov; nosili dôstojnícke uniformy:

– parádna, extrovná uniforma: brigadírka, blúza, nohavice, celé čierne topánky, kordík a biely kabát;
– pracovná uniforma: súkenná blúza, rajtky, opasok, čižmy, lodička (čiapka);
– letná uniforma: z bledožltohnedej ľahkej látky.

Po 2 semestroch, t. j. v lete 1943, sa robilo „Vorfyzikum“, skúška z chémie, zoológie a botaniky, a to v jeden deň podľa rozkazu; skúška z fyziky sa robila na Vysokej škole technickej. Tí, čo pri skúške neuspeli, ostali v akadémii a skúšky na jeseň opakovali, ostatní odišli do VVI v Bratislave a boli zadelení na prax k jednotlivým plukom – Venglarčík k delostreleckému pluku v Kežmarku.

Pretože mesto Hannover bolo v tom čase veľmi bombardované spojeneckým letectvom, požiadali frekventanti VVI jeho veliteľa, aby boli preložení na Tierärztliche Hochschule (Vysokú školu veterinársku) do Viedne. Ich žiadosti bolo vyhovené tým spôsobom, že polovica študentov mala ísť do Viedne a polovica mala ostať v Hannoveri. Venglarčík bol zadelený do Viedne. Nepamätá sa na kritérium rozhodovania, ani na presné menovité zadelenia. (Aké rozdielne sú osobné spomienky jednotlivých aktérov!)

Počas štúdia vo Viedni býval s Paľom Šarišským na Beatrixgasse.

Vo Viedni sa študovalo v civilnom obleku. Na konci 3. semestra urobil Venglarčík tzv. „fyzikum“, t. j. skúšky z anatómie, histológie a fyziológie a po skončení semestra bol v rámci celoštátnej akcie očkovania ošípaných proti červienke zadelený na 6 týždňov do okresu Kutno (Wartegau) v oblasti bývalej poľskej Poznane a potom ešte do mesta Ilmenau, okres Arnstadt v Turínsku. Po návrate do Viedne absolvoval letný a zimný semester 1944/45. Po povstaní – v októbri 1944 – boli viedenskí študenti jednotlivo povolávaní na Policajné riaditeľstvo vo Viedni, kde po príslušnom politickom rozhovore dostali všetci povolenie pokračovať v ďalšom štúdiu.

Ako príslušník slovenskej armády dodržoval Venglarčík predpis byť apolitickým a nebyť členom nijakých organizácií; preto nebol ani členom Tatrana, spolku slovenských študentov vo Viedni, kde bol predsedom Alojz Čulen, jeden z prvých štipendistov roku 1940, ktorý promoval vo Viedni 10. 11. 1945 a nevrátil sa na Slovensko.

2. apríla 1945, tesne pred príchodom frontu a oslobodením Viedne, vrátil sa Venglarčík definitívne na Slovensko. Prechod frontu prežil v Novom Meste nad Váhom, kde ako príslušník organizácie Červeného kríža robil zdravotníka v ruskej vojenskej nemocnici. V druhej polovici apríla bola v Novom Meste nad Váhom vyhlásená mobilizácia niektorých ročníkov a postihla aj Venglarčíka. No pretože jeho brat v tom čase ešte bojoval ako príslušník IV. Svobodovej armády v prvých frontových líniách, dostal na DOV v Spišskej Novej Vsi 21-dňovú dovolenku na vykonanie jarných poľných prác.

Po jej ukončení sa hlásil na VO–IV (Najvyššie veliteľstvo armády v Bratislave), kde mu šéf veterinárskej služby MVDr. Pavol Kanka povolil trvalú vojenskú dovolenku za účelom dokončenia štúdia veterinárskej medicíny na VŠV v Brne.

Po zániku Slovenského štátu a jeho armády nemali nové vládne a vojenské orgány nijaký záujem o hannoverských študentov-vojakov. Postihol ich osud ostatných študentov z Viedne.

V júni 1945 prišiel Venglarčík do Brna a začal navštevovať „vyučovací kurz č. 2“. Píše o tej dobe:

„My, čo sme študovali v Nemecku, mali sme spočiatku veľké problémy – nechceli nám naše štúdium v Nemecku uznať. Došlo to tak ďaleko, že sme poslali memorandum ministrovi školstva Zdenkovi Nejedlému, hroziace, že ak sa nám do určitého termínu naše štúdium v Nemecku neuzná, vrátime sa všetci provokatívne do Viedne. V určený deň ráno sme na vrátnici VŠV v Brne našli vyvesený oznam, že sa nám predošlé štúdium uznáva. Mohli sme pokračovať v štúdiu.“

Diplomom ukončil Venglarčík štúdium 14. 8. 1946. Medzitým už pracoval na dizertačnej práci, ktorú už v septembri ukončil, ale obhájil až 15. 2. 1947. Titul dizertačnej práce je „Exkrécia vápnika črevom a ľadvinami pri chronickej otrave fosforom u králikov“.

Počas štúdia v Brne dostával Venglarčík ako sirota sociálne štipendium vo výške 600.- Kčs mesačne, čo však nestačilo na vyžitie, a preto si na pokračovanie v štúdiu požičal postupne 10 000.- Kčs.

V októbri 1946 bol povolaný ako jeden z prvých na stáž na Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, kde pôsobil 3 mesiace a potom bol zadelený ako okresný veterinár na ONV Giraltovce.

Okres Giraltovce bol veľmi spustošený vojnovými udalosťami a vyskytovali sa v ňom mnohé nákazy, napr. sopľavka, besnota a infekčná anémia koní.

Po ročnom pôsobení v Giraltovciach bol Venglarčík vo februári 1948 preložený do Tornale – a nevedel po maďarsky! No medzitým sa 4. 6. 1947 oženil a jeho manželka vedela po maďarsky; počas dvoch rokov ho pri jeho návštevách u chorých zvierat a roľníkov sprevádzala a robila mu tlmočníčku, kým sa naučil aspoň hovorovú maďarčinu. Aj tento okres bol silne zamorený nákazami: mor ošípaných, červienka, nákazlivá obrna, antrax, sneť chrastivá atď. Okres mal 56 obcí a tri roky tu bol Venglarčík ako veterinár sám.

V apríli roku 1952 bol preložený ako okresný veterinár do Trnavy, pretože MVDr. Pavol Kanka ako tamojší okresný veterinárny lekár odišiel za krajského do Banskej Bystrice. Bratislavský krajský veterinár MVDr. Florián položil podmienku, že v tom prípade musí prísť do Trnavy Venglarčík.

Okres Trnava bol známy výskytom brucelózy, moru ošípaných a hydiny, cholery, tbc, ako aj silnou koncentráciou zvierat. V Ružindole bolo treba likvidovať slintačku a krívačku typu C a vo viacerých severných obciach typu A.

Keďže Venglarčík už v Tornali nachytal brucelózu typu BAB a aj v Trnave bolo potratov u zvierat veľa, jeho zdravotný stav sa veľmi zhoršil; preto požiadal v roku 1956 o uvoľnenie z postu okresného a odišiel učiť na Strednú technickú poľnohospodársku školu v Trnave, kde pôsobil od 1. 9. 1957 do 15. 2. 1959. Keďže sa jeho zdravotný stav zlepšil, vrátil sa do veterinárnej služby.

1. júna 1969 nastúpil ako okresný veterinár do Liptovského Mikuláša. V tom čase sa robila reorganizácia veterinárnej služby na okresoch. Krajský veterinár Dr. Kanka ho preložil do Zvolena, keďže tento okres už pol roka nemal okresného. Vo Zvolene veterinári úspešne likvidovali slintačku a krívačku na JRD Očová a ozdravili okres od BAB a TBC.

„V roku 1972 odvolal MVDr. Kriška (synovec Dr. Clementisa) MVDr. Bohuša, Pecháča a mňa z funkcie sme študovali v Nemecku.“

V Lieskovci pri Zvolene sa už roky budoval Veterinársky asanačný ústav (VAÚ); MVDr. Hojšel bol odvolaný a do funkcie riaditeľa nastúpil v auguste 1966 Venglarčík. O rok výstavbu dokončil a začal asanačnú prevádzku v celom banskobystrickom kraji.

„Vrátil som sa na OVZ Zvolen, kde som mal funkciu okresného veterinárneho dietetika a kontroloval som výrobu kŕmnych zmesí až do odchodu do dôchodku v roku 1982.“

Pre chronickú brucelózu a jej následky bol Venglarčík viackrát hospitalizovaný: 2x v Rožňave, 1x v Bratislave, 3x v Martine a 3x v Banskej Bystrici. Má priznanú profesionálnu chorobu a pravidelne sa lieči v početných kúpeľoch, najmä v Darkove na Karvinsku.

Počas svojej veterinárskej činnosti sa Venglarčík zúčastnil množstva kurzov veterinárnej profesie:

– mal 3 atestácie: I. normálnu, II. pre vedúce funkcie vo veterinárnej službe, III. pre choroby hospodárskych zvierat z nesprávnej výživy;
– 10. 11. 1989 dostal na VŠV v Brne „zlatý diplom“ veterinárneho lekára;
– zúčastnil sa vojenských cvičení v r. 1949 na Oremovom Laze u jazdectva, v r. 1956 v Nových Zámkoch a v Prahe-Motole a v r. 1959 v Seredi a Hlohovci ako veterinárny lekár.

Venglarčíkov brat Ján (* 1918) bojoval za 2. svetovej vojny v Poľsku aj Rusku. So Svobodovou armádou sa prebojoval až do Prahy a domov z Ruska sa vrátil práve v čase, keď jeho brat Jozef narukoval. Pretože vtedy platilo, že ak nemá rodina otca-živiteľa, ostáva jeden zo synov doma ako živiteľ rodiny, išiel Ján Venglarčík do civilu a Jozef narukoval.

V roku 1947 sa oženil s Annou Hurajovou z Vidinej pri Lučenci. Spoznali sa v Bratislave a po trojmesačnej známosti bolo z toho šťastné celoživotné manželstvo; manželka v roku 2005 ako 82-ročná umrela; ostal sám v štvorizbovom byte…

Mali 2 deti, Martu a Juraja (obidvaja sú už na dôchodku), 3 vnúčatá a 3 pravnúčatá.

Jozef Venglarčík, 20. novembra 2010.

Pozri tab. 13 a tab. 17.