Anonym

No predané katolícke kostoly sa nesmú premeniť na mešity alebo chrámy nekresťanských cirkví – v tom sú si biskupi zajedno. „Osobitný charakter božieho domu musí byť zachovaný”, povedal kolínsky arcibiskup Joachim kardinál Meisner pri predstavovaní smerníc nemeckej Biskupskej konferencie k premene využívania kostolov. „Kostol nie je budova ako každá iná. Je to kamenný svedok viery“, povedal Meisner.

V Nemecku sa t. č. uvažuje o premene využívania takmer 100 kostolov. Premýšľať o predaji kostolov núti nemeckých biskupov medzi iným citeľný pokles príjmov z cirkevnej dane a vysoké výdavky na ich obnovu. Meisner však spomenul aj rad iných dôvodov, prečo už nie je treba všetkých 20 000 katolíckych kostolov: pokles počtu obyvateľstva, nedostatok kňazov, postup sekularizácie, pokles počtu návštevníkov  kostola, sťahovanie obyvateľstva z centra miest na ich okraj atď.

„Treba dať prednosť premene využívania pred zbúraním”, povedal Meisner. Ale nie každý kupec je cirkvi vítaný. Zatiaľ niet dopytu zo strany niektorej moslimskej komunity, ale Meisner už jasne hovorí: „Nedovolíme, aby sa z kostola stala mešita.” Podľa špecialistu na liturgiu Winfrieda Haunerlanda by to nielen urážalo náboženské cítenie mnohých katolíkov, ale moslimovia by si to mohli vykladať ako „zneistenie katolíkov vo viere.”

Biskupské smernice k tomu jasne hovoria: „Kultové používanie nekresťanskými náboženskými spoločnosťami (napríklad islamom, budhizmom, sektami) je neprípustné.”

„Neviem si predstaviť, že by z kostola mohla byť diskotéka,” povedal Meisner, podľa ktorého prichádzajú do úvahy múzeá, koncertné siene alebo „počestné hostince”. Neslobodno sa prenáhliť, potrebný je čas. Každý prípad je iný. Treba chrániť aj inventár kostolov.  „Zo spovednice nesmie byť barový pult, z kalicha pivový pohár”, povedal Haunerland.

Keď sa raz rozhodne, že sa kostol predá, nemusia sa kostolné správy báť o nedostatok záujmu – najmä nie pri predvojnových objektoch. Arcibiskupský staviteľ Martin Struck vraví, že kostoly sú hľadané nehnuteľnosti. Pri zápise do pozemkovej knihy sa má zaistiť, aby aj pri ďalšom predaji nemohol ani ďalší nový majiteľ robiť, čo sa mu zachce.

Najvítanejšie by však boli alternatívy k odpredaju celého objektu. Jednou z nich sa ukazuje „zhustenie využitia” podľa príkladu Düsseldorfu. Časť príliš veľkého kostola sa oddelila a používa sa ako farská sála a centrum pre mládež, okolo oltára bol ponechaný priestor na schôdzky veriacich. Tým sa uvoľnili iné budovy, patriace cirkvi, mohli byť predané alebo prenajaté a kostol nebol sprofanovaný.

Premena používania nie je to najhoršie, čo sa môže kostolu stať. Príkladom je slávna Pauluskirche vo Frankfurte, ktorá už za Goetheho čias bola pre nedostatočné využitie premenená na politické fórum (r. 1848 tam zasadalo Národné zhromaždenie). Nejde len o vonkajší vzhľad stavby. Inakšie ako pri továrenských halách a oceliarňach, bývalé kostoly nesú so sebou svoje osobitné pôvodné poslanie.

Ľahostajnosť, s akou mnohí cirkevní hodnostári odhakujú túto tému minulosti ako vybavenú, neprešla ešte do krvi všetkým členom spoločnosti, ani tým, čo už dávno nevideli kostol zvnútra. Mnohí ľudia sú toho názoru, že z kostolov by sa nemali robiť obchodné strediská, diskotéky, herne či chrámy prejedania sa.

(Aký to rozdiel proti horúčke stavby kostolov na Slovensku a osobitne v Bratislave! – pozn. prekl.)

Prameň: Die Welt 22. 12. 2003.