Našimi médiami prebehla masívne správa o „veľkej pocte“, ktorá sa dostala prezidentke Slovenskej republiky pani Zuzane Čaputovej. Veľká pocta spočívala v jej prijatí pápežom Františkom. Správy všetkých médií boli plné informácií i fotografií z prijatia u pápeža a odovzdaných daroch. Všetky správy informovali o prijatí ako o výnimočnej udalosti. Nepochybne. Pápež (ktorýkoľvek) je významná osobnosť s výrazným vplyvom na dianie vo svete. Prijatie u neho (najmä, ak ide o prvé) je jedinečné osobne pre každého človeka.

Na druhej strane, pani Zuzana Čaputová nebola prijatá ako súkromná osoba, ale ako predstaviteľka Slovenskej republiky, ako jej najvyššia predstaviteľka. Ak sa pozrieme na históriu prijatia troch najvyšších predstaviteľov Slovenskej republiky pápežom od jej vzniku (teda od 1.1.1993), tak zistíme, že o mimoriadnu udalosť v zásade nešlo. Naopak sa zdá, akoby naši  predstavitelia štátu mali návštevu pápeža ako povinnú jazdu. Za 27 rokov existencie samostatného štátu boli vrcholní predstavitelia Slovenska prijatí pápežom minimálne až 26 krát – z toho prezidenti 16 krát. Prezident Michal Kováč tri krát (už 6.6.1993, 1994, 1997), prezident Rudolf Schuster päť krát (1999, 2000 – dva krát, 2001, 2002) prezident Ivan Gašparovič tiež päť krát (2005, 2011, 2013, 2014). Prezident Andrej Kiska to za štvorročné obdobie stihol dva krát (2015 a 2018). Prezidentka Zuzana Čaputová bola prijatá zatiaľ prvý krát.

Predsedovia Národnej rady a premiéri Slovenskej  republiky boli prijatí pápežom desať krát. Pápež František za svoje sedemročné pôsobenie vo funkcii (od roku 2013) prijal po dvakrát prezidentov Ivana Gašparoviča (2013, 2014) a Andreja Kisku (2015, 2018) a včera prvý raz aj prezidentku Zuzanu Čaputovú (2020), raz predsedu Národnej rady Andreja Danku (2019) a raz aj premiérov Róberta Fica (2017) a Petra Pellegríniho (2019).

Celkove osem prijatí u pápeža za sedem rokov. Zvláštna a zaujímavá početnosť prijatí. Čo je dôvodom takej veľkej intenzity návštev? Sme katolíckym štátom? S kým sa vlastne naši predstavitelia stretávajú: S najvyššou hlavou Katolíckej cirkvi či s najvyšším predstaviteľom štátu Svätá stolica?

Odpoveďou nám môže byť oslovenie pápeža, ktorého naši najvyšší štátni predstavitelia titulujú oslovením: Svätý otec či Jeho svätosť. Toto oslovenie patrí svetovo najvyššiemu predstaviteľovi katolíckej cirkvi. Takto by ho mohli a mali oslovovať súkromne (ako veriaci katolíckej cirkvi), nie však ako predstavitelia suverénnej, a svetonázorovo neutrálnej Slovenskej republiky. Reprezentujú republiku, ktorá sa neviaže, podľa svojej Ústavy, na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podobne by nemali darovať pápežovi obrazy, portréty Sedembolestnej panny Márie – patrónky Slovenska. Náš štát nepozná a ani právne nemá žiadneho svätého patróna. Sme svetonázorovo neutrálnym štátom. Sedembolestná panna Mária je svätou pre katolíckych veriacich, časť občanov Slovenska, nie pre Slovenskú republiku a všetkých jej občanov. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky síce používa archanjela Michala ako patróna policajtov (viac pozri na Mýty a legendy o odluke IV.), či hasiči svätého Floriána, je to však v príkrom rozpore so svetonázorovou neutralitou štátu.

Najlepšou odpoveďou na hľadanie zmyslu týchto návštev je pozrieť sa na ich praktické výsledky a dopady. Otázka Cui bono – V čí prospech? dáva odpoveď. V roku 2000 Slovenská republika uzavrela tzv. Základnú zmluvu so Svätou stolicou, ktorá zaistila Katolíckej cirkvi a jej veriacim nadštardardné postavenie a práva na úkor ostatných obyvateľov Slovenskej republiky. Práve prijatie tejto zmluvy vysvetľuje prečo v rokoch 1999 až 2001 bol prezident Rudolf Schuster prijatý pápežom štyri krát, predseda Národnej rady SR Jozef Migaš raz a predseda vlády Mikuláš Dzurinda dvakrát. Výsledkom  týchto stretnutí bolo prijatie medzinárodnej zmluvy, ktorá ako jediná v histórii Slovenskej republiky prešla za 24 dní procesom od podpísania až po nadobudnutie právoplatnosti (viac pozri na Mýty a legendy o odluke II.). Zrejme tiež nie je náhodou, že z procesu jej tvorby bola vylúčená verejnosť a podľa názoru viacerých právnikov nie je vypovedateľná.

Možno je to len náhoda, že pred prijatím premiéra Petra Pellegríniho pápežom Františkom v decembri 2019 prijala Národná rada Slovenskej republiky nový zákon o financovaní cirkví, ktorý im zabezpečil nielen stály rast príspevkov od štátu, ale prvý krát aj jeho nárokovateľnosť v konkrétnej výške. A opäť, zrejme „náhodou“, je to zákon novým prepočtom financovania jednostranne zvýhodňujúci katolícke cirkvi a  reálne znemožňujúci rovnocenné financovanie novo registrovaných cirkví. A asi nie je potrebné pripomínať, že bol opäť pripravený kabinetne, bez možnosti vyjadrenia sa verejnosti a v rozpore s jej celkovým názorom (viac pozri na Poznámky k návrhu zákona o financovaní cirkvi. )

Čo nám prinesie návšteva prezidentky Zuzany Čaputovej ukáže až budúcnosť…

P.S.

Prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová dodržala protokol návštevy pápeža a bola vhodne oblečená, vrátane farby oblečenia a pokrývky hlavy. Kritika voči jej oblečeniu je nezaslúžená. Právo obliecť si biele oblečenie (le privilége du blanc či il privilegio del bianco) udeľuje priamo pápež a prináleží len kráľovnám a princeznám katolíckych krajín pri významných udalostiach, ako je napr. súkromná audiencia, svätorečnenie, kanionizácia a pod. Toto právo má dnes len sedem žien sveta. Ide o španielsku kráľovnú Letiziu a jej predchodkyňu kráľovnu Sofiu, bývalú belgickú kráľovnu Paolu a jej nevestu kráľovnú Mathildu a luxemburskú veľkovojvodkyňu Mariu Teresiu. Okrem nich má to právo monacká kňažná Charlene (udelil jej ho Benedikt XVI., aj keď Monako nie je katolíckou krajinou) a dedičná predstaviteľka talianskeho kráľovského rodu Savoy – momentálne, neoapolská princezná Marina.

Titulná fotografia – zdroj Prezidentská kancelária