Paul Zachary „PZ“ Myers (1957) je profesor biológie a známy americký humanista.
(Rozhovor) Som už tridsaťdva rokov ženatý a mám tri deti. Keby ste sa ma opýtali, čo je pre mňa na svete najdôležitejšie, odpovedal by som, že môj vzťah k týmto blízkym ľudom. Aj veda dáva môjmu životu zmysel, pretože som ho zasvätil hľadaniu skutočných odpovedí. Zaujíma ma predovšetkým to, ako svet naozaj funguje — najmä po biologickej stránke. Kde sme sa tu vzali? Prečo sme práve takí, akí sme? Čo nás poháňa vpred? Moja práca je úžasná a vzrušujúca. Ďalej by som, pravdaže, povedal, že uspokojenie nachádzam v komunite ľudí, ktorí ma obklopujú. Jedným z cieľov ateistov musí byť upevňovanie a zlepšovanie spoločenských vzťahov. Práve tieto siete sú základom našej komunity, stmeľujú nás, aby sme dosahovali veľké veci. Ateisti boli veľmi dlho iba uhundraní osamelí bežci, a to na spoločenskú zmenu nestačí.
Mnoho ľudí je presvedčených, že ateizmus, to je iba neviera v Boha. To však nie je pravda. Viem to, pretože človek nepríde na myšlienku, že Boh neexistuje, len tak z ničoho nič. K tomuto poznaniu ho dovedú isté podnety a predstavy. Preto je podľa mňa vysvetlenie, ako sa človek k takémuto postoju dopracoval, oveľa zaujímavejšie než to, že je ateista. Inak povedané, prečo uvažuje práve tak, ako uvažuje? Ako som povedal, označenie „ateista” je nedostatočné. Je to stručný, hutný pojem, ale nevyjadruje všetko, čo by mal. Na vysvetlenie takéhoto postoja treba povedať oveľa viac, pretože keď sa označíte za ateistu, popierate existenciu nebeského svätého otca, ktorý nám zhora zosiela zákony. Tvrdíte tým, že nič také sa v skutočnosti nedeje. Popierate posmrtný život, v ktorom má človek znášať dôsledky svojho správania. Znamená to, že musíte nachádzať nové dôvody pre svoje konanie. Už sa nemôžete opierať o dogmy a autority.
Z evolučnej biológie vieme, že pri vývoji človeka zohrali dôležitú úlohu nepredvídané udalosti a náhoda. Z úst veriacich často počujete slová ako osud, údel či Boží plán. Podľa nich tu sme, lebo je to Boží zámer. Lenže my si myslíme pravý opak. Keď čítate knihu Život s jasným cieľom od Ricka Warrena, musíte sa zhroziť. Mojou nočnou morou je predstava života, v ktorom mám jasne vytýčený cieľ, a to slúžiť najvyššiemu tyranovi na nebesiach, pričom mojou odmenou za prežitie takejto existencie je večný život strávený pochlebovaním. Nie, oveľa viac sa mi páči život riadený náhodou a občasnými nepredvídateľnými udalosťami. Páči sa mi predstava, že naša existencia nemá iný zmysel, iba ten, ktorý jej dám ja sám.
Život som prežil budovaním silnejšej a šťastnejšej rodiny ateistov. A to je dobré. No domnievam sa, že je to niečo viac než šťastie. Je to môj cieľ a moje poslanie. Občas sa pohodlne usadím a meditujem, snažím sa povzniesť nad všetko a oddýchnuť si. Niekedy pri tom premýšľam, ako bude bude vyzerať život o sto rokov. Uvedomujem si, že v tom čase budem dávno mŕtvy, dokonca ani moje deti už nebudú na svete — čo je trochu desivá predstava. No isté uspokojenie a radosť mi prináša pomyslenie a nádej, že ľudstvo tu stále bude. Dúfam, že ľudia budú stále vytvrárať komunity, ktoré sa budú stretávať, tancovať , počúvať hudbu alebo rozprávať sa o knihách. V podobných úvahách nachádzam potešenie. Nie je v tom nič transcendentné; jednoducho sa mi páči myšlienka, že svet, ako ho poznáme, bude v nejakej podobe naďalej existovať.
Podľa knihy Chrisa Johnsona 100 známych i menej známych ateistov o živote bez boha a o jeho zmysle preložil F. Jedinák
