Štyria pešiaci, ťažko povedať či naivní, alebo bigotne fanatickí mladí kňazi: Martin Chlebek, Stanislav Cigánek a Martin Jarabica, vysvätení v roku 2009 a diakon Peter Mazúr urobili krok, ktorý by na Slovensku nečakali ani nespokojní ale prišliapnutí odbojní duchovní disidenti, ani ateisti. Napriek hlbokej kríze, v ktorej sa cirkvi nachádzajú a rímskokatolíckej sa to týka rovnako, takéto výrazne gesto nie je obvyklé, zvlášť v našich končinách, a preto vyvolalo dostatočne veľký rozruch.
List — výzva štyroch „avanturistov” najvyššej cirkevnej hierarchii, aspoň tak ako ho zverejnili média je skutočne napísaný dosť neúctivo, po forme i obsahu strohý a súčasne požadovačný, na čo cirkevná vrchnosť nemohla reagovať inak ako reagovala. Nepochybne s tým počítali aj štyria hrdinovia, ale kto už môže vidieť do ich hláv (alebo „duší”?) aby mohol objektívne posúdiť ich konanie.
Vyzývatelia prirodzene poznajú Apoštolské vyznanie viery, a nemajú pochybnosti, že tí, ktorých vyzvali aby sa „vyznali” ho poznajú tiež:
„Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal zmŕtvych, vstúpil na nebesia, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha svätého, v svätú Cirkev všeobecnú, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.”
Popri tomto vyznaní je však ešte veľmi veľa vecí v ktoré by mal pravoverný kresťan katolík veriť. Obviňovať preto odvážlivcov, že si vymysleli nejaké svoje, vlastné vyznanie, ku ktorému by sa mali prihlásiť najvyšší cirkevní potentáti je preto čistá cirkevná demagógia. Každému, kto ich text číta je zrejmé, že otázky smerujú k tomu aby príslušne nomenklatúrne kádre Vatikánu vyjadrili svoj postoj k nešvárom, ktoré sú podľa vyzývateľov v rozpore so základmi rímskokatolíckej cirkvi a napriek tomu bujnejú aj v lone cirkvi — v samotnom Vatikáne. Pozrime sa však na otázky na ktoré mala odpovedať plebsu cirkevná šľachta:
- Veríš, že za nás, a teda aj za teba a za tvoje hriechy, Pán Ježiš Kristus zomrel na kríži a na tretí deň vstal z mŕtvych, a to reálne a historicky?
- Veríš, že v nikom inom niet spásy, len v Ježišovi Kristovi?
- Považuješ homosexuálnu aktivitu za ohavnosť a smrteľný hriech?
- Odriekaš sa historicko-kritickej teológie (HKT) a ducha, ktorý je za ňou?
- Odriekaš sa ducha synkretizmu s pohanstvom, ducha relativizmu a falošnej interpretácie Nostra aetate i tzv. ducha Assisi?
- Odriekaš sa satana a démonov, predovšetkým tých, ktorí dnes pôsobia skrze rôzne skryté formy mágie a veštenia (homeopatia, akupunktúra, hypnóza, veštenie kyvadlom, prútikom) a tiež skrze ducha New Age?
- Odriekaš sa ducha, ktorý pôsobí skrze slobodomurárov, skrze Rotary alebo Lions klub?
Rozoberme sa v tom, prečo práve tieto otázky. Prvá, druhá i štvrtá otázka sú pochopiteľné, vzhľadom na to, čo sa deje na cirkevných fakultách — aspoň tak to píšu čerství pomazaní absolventi:
„Na všetkých teologických fakultách katolíckej cirkvi sa záväzne učí tzv. historicko-kritická metóda v teológii, ktorá je postavená na ateistickej filozofii. Táto teológia vo svojom dôsledku popiera inšpiráciu Písma svätého, zázraky a predovšetkým pravé a jediné Božstvo Kristovo a Jeho reálne a historické vzkriesenie!”
Radová ovečka — veriaci si myslí, že jeho pastieri veria v to isté, čo žiadajú aby veril aj on, ale to je veľký omyl. Nebudeme tu rozvádzať a vysvetľovať tento omyl, veríme buntujúcim odbojníkom aj pre to, že z biskupských úradov sa neozýva, že by to čo uvádzajú v texte (odstavec vyššie), nebola pravda.
Tretia otázka ide skutočne na telo. V súvislosti so škandálmi (pedofília, homosexualita …) o ktorých sa dozvedá široká veriaca i neveriaca verejnosť po celom svete je pochopiteľné, že naši viťúzi chcú aby ich biskupi povedali zreteľne, že nemienia ani potichu ani iným spôsobom tolerovať, to čo sa v tejto súvislosti udialo inde vo svete, že sa s tým nestotožňujú.
Mimochodom ekumenizmus — neekumenizmus, tolerancia k iným náboženstvám, akú údajne prejavoval Ján Pavol II.: bozkával, korán, nechal sa značkovať od predstaviteľov iných cirkví, dokonca sa bratríčkoval aj so šamanmi woodo nie je podľa rímskokatolíckej cirkvi prípustná. Veď už v roku 1885 pred takýmto prístupom varoval Lev XIII.: „Rovnaká tolerancia ku všetkým náboženstvám… je to isté ako ateizmus”.
K otázke číslo päť sa už vyjadrovali aj iní a v inom čase, napríklad teológ Igor Kapišinský. Hovoril síce taktne ale priamo, že veci ktoré sú citované v tejto otázke našich ortodoxných zástancov čistej viery, sú v rozpore nielen s náboženským učením rímskokatolíckej cirkvi, ale aj so zdravým rozumom. Nevieme, či týmto „satanským” nezmyslom veria aj najvyšší cirkevní predstavitelia, ale vyzývatelia, zrejme o tom niečo vedia a ak by to bolo myslené hoci len tak, že je potrebné verejne, z úst biskupov tieto veci odsúdiť svojim vyjadrením aby ovečky vedeli že sa nepatrí veriť tomu, čo dnes pri prirodzenej poverčivosti veriacich (dodajme, že vo všetkých cirkvách) prekvitá, musíme uznať že to mysleli s cirkvou dobre.
A nakoniec šiesta otázka. My neveriaci, a poslušné cirkevné ovečky nemusíme vedieť to čo vedia priblížení, ako o tom píšu vo svojej „provokácii”:
„Mnoho cirkevných hierarchov, predovšetkým vo Vatikáne, kvôli kariére spolupracuje so slobodomurármi, alebo s nimi tvorí duchovnú jednotu!”
Je veľmi pravdepodobné, že o tom vedia niečo viac ako my a že taká prax nie je s kostolným riadom vie aj neveriaci človek, nie ešte študovaný odborník na teológiu.
Nuž ak to stručne rekapitulujeme, vychádza nám, že to chlapci mysleli dobre. Išlo im o dobro cirkvi, ale len z im známych dôvodov šli do celej veci priamo, ako barani a hoci neskončili na bitúnku, vypadli z cirkvi, len sa tak za nimi zaprášilo.
Tu by mohli pomôcť štyrom odvážlivcom naše, investigatívne média, ak by sa do veci zahryzli tak ako sa vedia zahryznúť do iných káuz. V tomto prípade to však bude zrejme iné kafe. Majitelia týchto médií, nebudú riskovať nesympatie verejnosti a štvanie dotknutých osôb cez kancle proti ním, ak by predsa len nemali viacej rozumu ako štyria zelenáči o ktorých tu hovoríme a začali za vecou ďalej snoriť.
Preto je zrejme, že kauza nebude mať dlhé trvanie, a čoskoro sa zabudne na jej obsah i aktérov. Bodaj by sme sa mýlili, čo je možné, ale nie veľmi pravdepodobné.
Autor: Spoločnosť Prometheus
