Jörg Friedrich

Horiace Drážďany

Súčasný nemecký historik vyvolal v Anglicku spor o bombardovaní: Bola Churchillova požiadavka zničujúcich leteckých náletov na nemecké mestá vojnovým zločinom?

Friedrich napísal hrubú knihu, v ktorej po prvý raz podáva podrobný rozbor priebehu bombardovacej vojny spojencov, v podstate len Anglicka a USA, proti Nemecku, a to predovšetkým z hľadiska postihnutých obetí. Vzhľadom k záveru si musí nechať denne klásť od reportérov aj historikov otázku, ako príde k tomu, aby označil Churchilla za vojnového zločinca, čo ostatne nikde nepovedal. Ani juristicky by to neobstálo, lebo v histórii sa ešte nestalo, žeby víťaz bol obžalovaný za to, ako viedol vojnu. Čo nebolo, môže byť?

V Anglicku vyvolala kniha rozruch. Veď ich vojnový premiér „Winnie” (niečo ako miláčik Vincko) dostal práve od poslucháčov rozhlasovej stanice BBC titul „najväčšieho Brita” všetkých čias. Jemu pripisovať vinu za smrť asi pol milióna nemeckých civilistov? Absolútna väčšina Angličanov vidí v roli svojho národa v boji proti Hitlerovi veľkoplošný epos bez jedinej škvrnky; protinemecké pocity ostávajú jediným spoločensky trpeným predsudkom. Masmédiá bijú na poplach:

„Neslýchaný útok na spojenecké vedenie vojny” – Daily Telegraph.

„Revizionistický pokus vyhlásiť za morálne rovnocenné Churchillov súhlas s plošnými bombardovaniami a nevýslovné zločiny nacistov” – Daily Mail

„Musel byť netvor, ak chcel pred Hitlerom zachrániť vlasť, ktorú ľúbil” – populárna poslankyňa Strany práce Mo Mowlanová.

Friedrich do podrobností dokumentuje, ako Churchill už na začiatku vojny od svojich plánovačov žiadal „zničujúce” útoky na nemecké mestá – nielen na vojenské objekty. Keď však neskôr videl filmy horiacich miest, zarazil sa:

„Sme beštie? Nezachádzame priďaleko?”

Autor akribicky rekonštruuje plošné požiare vyvolané britskými a americkými bombardérmi, ktoré dosiahli vrchol až v poslednom roku vojny. Od januára do mája 1945 im padlo za obeť dennne priemerne 1000 civilistov. O výsledku vojny to už dávno nerozhodovalo – bola to len odplata a trest pre civilné obyvateľstvo, uzatvára Friedrich.

K rozruchu okolo novej knihy prispelo aj to, že Briti sa druhou svetovou vojnou zaoberajú priam obsesívne. Listinu bestsellerov vedie napríklad už mesiace „Berlin: The Downfall 1945″ (asi Skaza Berlína r. 1945), kde sa dočítame, že vojnová generácia Angličanov ťažko znášala, že Nemci ich už 14 rokov po vojne hospodársky predbehli. Briti síce vojnu vyhrali, ale mier prehrali. Preto romantizujú a prekresľujú svojich vojnových hrdinov – ako ostatne aj Američania a Francúzi.

U tých, čo nezažili nemecký Göringov „Blitzkrieg” proti Londýnu a iným mestám – padlo mu za obeť asi 60 000 Britov, vytvorili komiksy, filmy a televízia bizarný obraz nepriateľa: nacistickí katani štekajú „Marš!” a “Achtung!”, prípadne poslušne zrážajú opätky „Jawohl, mein Führer!” – všetko slová majúce pevné miesto na športových stránkach bulvárnej tlače pred každým stretnutím anglických a nemeckých futbalistov.

Letecká vojna bola do vylodenia spojencov v Normandii ich najdôležitejší prínos do vojny. Výdavky na Royal Air Force činili polovicu vojnových výdavkov. 44 percent posádok bombardovacích lietadiel prišlo pri náletoch na Nemecko o život.

Už v priebehu vojny sa ostatne ozvali otázky, ktoré teraz opakuje Friedrich: Aký bol vojenský osoh plošných bombardovaní a dajú sa tieto eticky ospravedlniť? Chichesterský biskup George Bell vo februári 1944 vytkol Churchillovej vláde v parlamente „bombardovanie nepriateľských miest v súčasnom rozsahu a predovšetkým útoky na civilné ciele”. Žiadal „pomernosť nasadených prostriedkov a dosiahnuteľných cieľov”.

Socialistický spisovateľ George Orwell však argumentoval, že

„bomby nie sú osobitne neľudské; bombardovacie lietadlo, ktoré má za cieľ ochromiť priemysel či dopravu, je pomerne civilizovaná zbraň.”

Napriek všetkému bol Churchill natoľko rozumný, že opakovane zapochyboval o účinnosti maršálom Arthurom Harrisom (“bombovač Harris”) plánovaných bombardovaní. Nakoniec súhlasil s tým, že Harris vysielal cez kanál svoje a americké lietadlá, ktoré systematicky spustošili 161 nemeckých miest. Až po zničení Drážďan vo februári 1945 sa Churchill opatrne dištancoval od „teroristických opatrení kráľovského letectva”.

Dnes má sir Arthur Harris bronzovú sochu uprostred Londýna, hoci po vojne na rozdiel od iných prominentných generálov nebol menovaný lordom a roztrpčený sa vysťahoval. Keď matka kráľovná, ktorá Nemcov nenazývala inakšie ako „Huni”, v roku 1992 odhaľovala jeho pomník, protestovali stovky pacifistov proti kráľovskej pocte pre „masového vraha”.

„Samozrejme treba stratégiu, ktorej padlo za obeť 75 000 detí, morálne odsúdiť”,

priznáva aj oxfordský historik Adrian Gregory. Sebakriticky priznáva svojim britským kolegom, „že síce intenzívne skúmali dejiny bombardovacej vojny, ale ich záujem sa skončil v momente, keď lietadlá zhodili svoje bomby”. Nemeckých kolegov však upozorňuje, že aj ich pozemná perspektíva hodnotenia bombardovaní môže byť nebezpečná:

„Keby teraz Nemci začali pestovať kult nevinných obetí, malo by to fatálne následky.”

Prameň: Podľa M. Sontheimera v Spiegel, č. 49, 2002 a internetu.

*  *  *

Etická stránka leteckých bombardovaní cielene len civilného obyvateľstva je pre ateistu jednoznačná: sú neprípustné. Aktuálnosť tejto témy podčiarkujú americké prípravy na vojnu proti Iraku a osobitne skutočnosť, že nielen na leteckých základniach v Nemecku, Taliansku a inde, ale aj na materských lietadlových lodiach vysielajú letcov na ich úlohu kresťanskí duchovní poradcovia s modlitbou: „Bože všemohúci, vráť nám našich synov zdravých.” Existuje väčšie farizejstvo tzv. „humanistov”?

K vzájomnému obviňovaniu spojencov a Nemcov za vedenie druhej svetovej vojny: Trvalo dlho, kým priznali obrovské obete Sovietskeho zväzu a významné víťazstvá Červenej armády. Aj dnes o nich neradi hovoria – treba to pripomínať.