Predchádzajúce časti nájdete na nasledujúcich odkazoch: Mýtus 1, Mýtus 2, Mýtus 3, Mýtus 4, Mýtus 5, Mýtus 6, Mýtus 7, Mýtus 7. (dokončenie). Mýtus 8.

V ôsmej časti mýtov sa budeme venovať mimoriadne citlivej oblasti, o ktorej sa na Slovensku verejne a otvorene nehovorí – v centre našej pozornosti bude otázka reštitúcií majetku cirkví a náboženských spoločností. Reštitúcie majetku (ako ukazuje história) sú vždy motivované nápravou krívd a vždy spôsobujú krivdy nové. Hovoriť o majetku sa na Slovensku všeobecne akosi nepatrí a cirkvi (osobitne tých päť najväčších, pretože menšie – okrem židovských náboženských obcí – nemali v zásade čo reštituovať) o svojom majetku, rozsahu a charaktere vráteného reštituovaného majetku zásadne odmietajú diskutovať. Evergreenom, ktorý nás sprevádza celých tridsať rokov sú však neustále sa opakujúce sťažnosti cirkví na nedostatočný rozsah reštitúcií ich majetku, na ich chudobu a neustále nové požiadavky na financovanie svojej činnosti zo štátu i na ďalšie kolá reštitúcií. Aj preto je dobré, povedať si fakty o spôsobe, rozsahu a priebehu reštitúcií cirkevného majetku na Slovensku.

Mýtus 8 – Apoštolská chudoba cirkvi

Problematika cirkevného majetku je mimoriadne zložitá a mnohovrstevná. Prvým a základným problémom je zadefinovanie toho, čo je vlastne cirkevný majetok, aký je jeho pôvod a charakter. Už v tretej časti našich mýtov sme písali o spôsobe financovania cirkví v období ranného stredoveku. V tom období, po získaní monopolu viery, začala Katolícka cirkev boj so štátom o získanie monopolu majetku kostolov, kláštorov a fár. Spor štátu a cirkvi sa nerozvíjal len v rovine práva o investitúru (kto má koho menovať, kto je najvyššou autoritou), ale aj v rovine správy a vlastníctva majetku.

Ide skutočne o majetok cirkvi alebo je to majetok štátu?

V priebehu dejín sa tento spor vyvíjal rôznorodo, v rôznych historických súvislostiach a preto je veľmi problematické nájsť jednoznačnú odpoveď na podstatu tejto otázky: základná otázka v tejto súvislosti znie: Bol cirkevný majetok vo vlastníctve cirkvi alebo bol len v jej správe pod dohľadom štátu?

Na Slovensku sa touto otázkou politici, či dokonca právnici, vôbec nezaoberali. Politicky, bez verejnej diskusie, sa rozhodlo, že základným východiskom a premisou pre riešenie tohto problému je to, že majetok cirkvi bol plnoprávne len majetkom cirkvi a nie štátu. A to napriek tomu, že už v roku 1919 sa k problematike povahy cirkevného majetku vyjadril, všeobecne rešpektovaný a uznávaný odborník na vzťahy štátu a cirkvi, profesor Antonín Hobza: „Takzvaný cirkevný majetok nie je ´vlastníctvom´ cirkvi, ani jej inštitúcií. Je to zvláštny druh verejného majetku v štáte, ktorým voľne disponuje štát. Povaha tohto majetku nemôže byť vystihnutá žiadnou súkromnoprávnou predstavou. Otázka ´vlastníctva´ cirkevného majetku nemá zmysel, iba ak by sme pripustili vlastníctvo samotného štátu. Nie je možné preto hovoriť o konfiškácii tzv. cirkevného majetku, ale o jeho prípadnom určení pre iný štátny účel.“

Išlo teda v prípade reštitúcie cirkevného majetku objektívne o navrátenie majetku jej skutočnému vlastníkovi? Odpoveď na túto otázku poskytuje Historicko-právna analýza Karlovej univerzity pre Českú vládu, kde sa po rozsiahlej právnej analýze v závere uvádza: „Tzv. vrátenie majetku, ktorý bol Rímskokatolíckej cirkvi odňatý pred 20.11.1992 by nebolo reštitúciou (uvedením do pôvodného stavu), pretože cirkvi bol odňatý majetok podliehajúci… obmedzujúcemu režimu, pričom teraz podľa zákona č. 308/1991 Zb. je cirkev oprávnená svojim majetkom úplne voľne disponovať.“

Právny názor profesora Hobzu bol základom argumentácie, na ktorú sa po roku 1948 odvolávali predstavitelia Komunistickej strany Československa pri preberaní majetku cirkví na štát a hospodárskom zabezpečení ich činnosti v rokoch 1949-1989. Po roku 1989 sa však hovorilo len o „krádeži majetku cirkví.“ Pri otázke reštitúcie tzv. cirkevného majetku nikto nechcel nehovoriť o jeho povahe či podstate a charaktere, hovorilo sa a stále sa hovorí len o krádeži majetku cirkví socialistickým režimom.

Reštitúcie majetku všeobecne nikdy nie sú spravodlivé. V prípade reštitúcií cirkevného majetku to platí osobitne. Pretože, ak sú uvedené právne názory profesora Antonína Hobzu a historikov práva z Karlovej univerzity správne, potom nemožno spravodlivo vrátiť niečo, čo cirkvi spravodlivo nepatrilo.

Rýchlo neznamená spravodlivo

So spoločenskou zmenou v novembri 1989 prišla skoro súčasne na program dňa reštitúcia cirkevného majetku. Začali sa doslova preteky o to, kto, kedy a koľko majetku cirkvám vráti. Už v júli 1990 bol Federálnym zhromaždením schválený tzv. Výpočtový zákon (č. 298/1990 Zb.) taxatívne uvádzajúci zoznam niekoľko desiatok pozemkov a budov, ktoré sa vrátane historického mobiliáru s okamžitou platnosťou previedli späť do rúk cirkevných organizácií. Zákon však podľa cirkvi neuvádzal dostatočný počet pozemkov a budov, najmä zo Slovenska a tak bol tento zákon do roka novelizovaný (zákonom 338/1991 Zb.) o výpočet ďalších desiatok budov a pozemkov. Rýchlosť prijatia tohto zákona a jeho doplnku viedla k mnohým prehmatom a novým krivdám. V prvom rade, zákon riešil len Katolícku cirkev, navyše, okrem majetku Olomouckého arcibiskupstva, išlo výlučne o majetok mužských a ženských rádov, reholí.

Na Slovensku týmto zákonom 32 mníšskych rádov okamžite získalo 116 budov a 339 pozemkov. V mnohých objektoch sídlili všeobecne prospešné zariadenia, 39 školských 13 zdravotníckych, 8 sociálnych a 6 kultúrnych zariadení. Vracanie budov a pozemkov sa nezaobišlo bez značných problémov a nákladov. Viaceré štátne organizácie sa museli presťahovať do iných objektov (napr. Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne), postaviť si nové budovy (Gymnázium Ľ. Štúra v Trenčíne), iné zanikli (Stredná zdravotnícka škola v Topoľčanoch alebo Ústav sociálnej starostlivosti pre dospelých v Batizovciach), ďalšie si museli objekty späť odkúpiť (Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici).

Asi najviac bolo medializované odkúpenie pozemkov pre Botanickú záhradu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Záhradu založil v roku 1950 štát a neskôr ju presťahovali na pozemky pôvodne Dominikánskeho konventu. Univerzitní botanici vybudovali záhradu s najväčšou plochou spomedzi všetkých slovenských botanických záhrad s viac ako 4700 druhmi rastlín, pýšiacou sa najvyšším skleníkom, najväčšou zbierkou kaktusov a najširšou škálou tropických a subtropických rastlín (viac ako 1200 druhov) na Slovensku. Ide o jedinečnú a ťažko porovnateľnú zbierku, ktorú jednoducho nie je možné presťahovať.

Za pozemky pod botanickou záhradou platila zo začiatku univerzita Dominikánom prijateľné nájomné. Neskôr však rehoľníci odmietli prenajímať pozemky pre záhradu, urobili sériu dramatických krokov, vrátane zablokovania vstupu do záhrady a uzavretiu jej exteriérovej časti pre verejnosť, ktoré donútili pristúpiť štát na ich požiadavku a pozemky odkúpiť. Ak chcel štát zachovať Botanickú záhradu, jej jedinečnú vedeckú a spoločenskú hodnotu pre súčasné i budúce generácie, musel vyplatiť Dominikánskemu konventu v priebehu dvoch rokov za 6,5 ha pozemkov celkovú sumu vo výške 4 215 000 €. Len takto sa umožnilo viac ako 50 000 návštevníkom ročne opätovne vidieť, užívať a spoznávať toto jedinečné prírodné bohatstvo.

Komu, čo a od kedy sa bude vracať?

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa doslova okamžite (už v lete 1993) na program rokovania Národnej rady Slovenskej republiky dostali reštitúcie cirkevného majetku. Podľa zákona č. 282/1993 Z. z. bol tzv. cirkevný majetok v držaní štátu a obcí, i fyzických osôb vrátený cirkvám. Rýchlo a neobyčajne veľkoryso. Až na Československú cirkev husitskú! Zákon tejto cirkvi znemožnil reštituovať svoj majetok a cirkev si musela vynútiť reštitúcie majetku cestou osobitného súdneho konania. Majetok nemeckej evanjelickej cirkvi reštituovala zasa Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku.

Keď prezident Slovenskej republiky Michal Kováč vrátil parlamentu zákon č. 282/1993 Z. z. na opätovné prerokovanie už to nebol zákon o vrátení majetku cirkvám a náboženským spoločnostiam, ale stal sa z neho na návrh poslanca Petra Lauku za KDH zákon o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Prečo?

Pretože nikto ani len netušil a nikto nič nepredložil, ani štát, ani cirkvi, o tom, aký je rozsah reštituovaného majetku. Takže pri prerokovaní zákona nebola diskusia nielen o charaktere cirkevného majetku, ale ani o jeho veľkosti či hodnote. Nebol politický záujem nájsť odpovede na predložené otázky. Národná rada Slovenskej republiky odmietla preložiť rokovanie o zákone do vysvetlenia sporných právnych otázok, odmietla referendum občanov k tejto otázke. Išlo len a len o vytvorenie dostatočne veľkého a rýchleho priestoru pre cirkvi získať maximálne možný majetok. Bez ohľadu na slová prezidenta: „Odstraňovanie krívd minulosti je zložitou a ťažkou úlohou… nemôžeme však napravovať jednu krivdu tak, aby sme sa pritom dopustili krivdy inej.“

Potvrdzuje to ustanovenie reštitučného zákona o tom, že o sporných otázkach rozhodne štátny (katastrálny) úrad a nie súd. Potvrdzuje to aj určenie dátumu rozhodujúceho obdobia k reštitúcii tzv. cirkevného majetku. Pre cirkvi, ako jediné právnické osoby v reštitúcii, sa toto obdobie nezačalo 25. februárom 1948, ale už 8. májom 1945 (pre židovské obce 2. novembrom 1938)! Týmto sa pre reštitučné nároky cirkví prelomila nedotknuteľnosť hranice nielen pozemkovej reformy z roku 1947, ale aj tzv. Benešových dekrétov a rozhodnutí Slovenskej národnej rady o zoštátnení cirkevných škôl z roku 1945.

Aj keď to na prvý pohľad nevidieť, voľba tohto dátumu nebola prioritne ideologická, ale predovšetkým ekonomická. Dôvodom je jednoduchá skutočnosť – katolícka cirkev mala k 8. máju 1945 najväčší možný rozsah svojho majetku. Stanovenie tohto dátumu bolo voči tejto cirkvi nezdôvodniteľne ústretové. Za vojnovej Slovenskej republiky z rokov 1939-1945, keď katolícka cirkev tvorila ideovú chrbtovú kosť a morálnu záštitu tohto neľudského ľudáckeho štátu, mala osobitne katolícka cirkev zo strany štátu neobyčajnú podporu a pomoc, aj v oblasti získavania majetku a financií. Ostatné cirkvi, vrátane evanjelickej, boli viac menej trpené, resp. neboli štátom registrované a teda ani finančne podporované.

Zákonom č. 308 z roku 1940 sa 1800 štátnych i obecných ľudových škôl a 88 stredných a vyšších škôl zmenilo obligatórne na cirkevné, lebo cirkevné školstvo sa stalo základom nového školského systému na Slovensku. Cieľom rozhodnutí Slovenskej národnej rady č. 47 a 80 z roku 1945 nebolo zoštátniť školy, ale povedané slovami povereníka pre školstvo a národnú osvetu, člena Demokratickej strany, Jozefa Lettricha „zrušiť spiatočnícky školský systém na Slovensku zavedený ľudáckym režimom.“

Niektorí predstavitelia a úrady katolíckej cirkvi sa podieľali aj na arizácii židovského majetku. Asi najznámejší je prípad arizácie podniku Kúpele Baldovce, obchod s Baldovskou minerálnou vodou, o ktorom verejnosť informovali a faktami doložili historici Ján Hlavinka a Ivan Kamenec. Podnik vlastnil až do roku 1941 Ing. Ladislav Fried, židovský obchodník s elektrickými súčiastkami v Levoči. Od 9. mája 1941, tri krát za sebou, vymenoval Okresný úrad v Levoči za prechodného dozorcu kúpeľov Cyrila Salvu, správcu biskupského internátu v Spišskej kapitule. Takto sa vytvoril dostatočný časový priestor pre arizáciu kúpeľov Rímskokatolíckym spišským biskupstvom. V súťaži troch subjektov biskupstvo kúpele nakoniec získalo, aj keď zaplatilo za ne len 420 000 Ks, čo predstavovalo iba 47 % z úradného odhadu hodnoty podniku vo výške viac ako 897 000 Ks.

Úloha Jána Vojtaššáka, spišského biskupa a podpredsedu Štátnej rady bola v celej arizácii kúpeľov kľúčová. Nielen iniciovaním arizácie, ale najmä aktívnym (niekedy až agresívnym) zasahovaním do procesu rozhodovania úradov. Takto postupoval aj po vojne, keď svojou intervenciou dosiahol, že v roku 1947 Povereníctvo obchodu a priemyslu odmietlo z dôvodu verejného záujmu vrátiť kúpele preživšiemu pôvodnému židovskému majiteľovi.

Tri krát a dosť?

Zdalo sa, že ústretovosť štátu v prvých dvoch kolách reštitúcie cirkevného majetku, ktorú niektorí politici dávali za príklad pre ostatné postsocialistické štáty, vyriešila všetky problémy. Avšak cirkvi iniciovali o 11 rokov prostredníctvom poslaneckého návrhu nové tretie kolo cirkevných reštitúcií. Ako sa písalo v dôvodovej správe k návrhu zákona cieľom zákona bolo umožniť oprávneným osobám (= cirkvám), ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote (ďalších) 12 mesiacov. A opäť bez právnej analýzy, bez poznania právnej podstaty majetku, tentoraz cirkevnej základiny. Tie vznikali na správu (nie vlastníctvo!) zvereného majetku, ktorý tam vkladali darcovia. Dôvodom nebola len podpora cirkvi a jej charitatívnej činnosti, ale aj skutočnosť, že takto vložený majetok bol oslobodený od daní a poplatkov. Napriek tomu sa stali v plnom rozsahu predmetom cirkevných reštitúcií.

Aby tretie kolo reštitúcií prešlo bez problémov poslanec za KDH František Mikloško navrhol prijať uznesenie, ktorým „Národná rada Slovenskej republiky nadobudnutím účinnosti zákona (o navrátení vlastníctva cirkvám) považuje proces reštitúcie majetku cirkví a náboženských spoločností za uzavretý.“ Toto znenie osobne „prekonzultoval s jednou z najväčších autorít katolíckej cirkvi a vrcholným orgánom evanjelickej cirkvi, nebolo spochybnené.“

Nový reštitučný zákon (č. 161/2005 Z. z.) i uznesenie boli prijaté väčšinou hlasov. Reštitučný zákon platí. Uznesenie parlamentu však nie je zákonom, má len deklaratívny charakter.

Asi preto bol o ďalších desať rokov prijatý nový zákon č. 125/2016 Z. z., ktorým sa „len“ novelizoval druhý reštitučný zákon č. 282/1993 Z. z., čím vznikla štvrtá možnosť pre cirkvi reštituovať ďalší majetok. V mene garancie rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckych práv pre všetkých. A to napriek slovám jednej z najväčších (Mikloškom nemenovanou) autorít katolíckej cirkvi, ktoré v roku 2005 v parlamente citoval F. Mikloško: „Nemôžeme vytvoriť dojem o tom, že ak už niečo dostaneme, znovu chceme ďalej.“

Slová sa hovoria a chlieb sa je

Už v súvislosti s druhým reštitučným zákonom z roku 1993 sa otvorila otázka nového modelu financovania cirkví. V dôvodovej správe k návrhu zákona vláda uvádza: „Plošnú reštitúciu cirkevných majetkov bude potrebné uskutočňovať paralelne s procesom ekonomického osamostatnenia cirkví a náboženských spoločností. V tomto zmysle sa po prijatí zákona Národnou radou SR znížia už v roku 1994 výdavky na cirkvi zo štátneho rozpočtu približne o 50-60 mil. Sk. Po uplynutí prechodného obdobia (3 až 5 rokov) je potrebné prejsť na daňový systém financovania cirkví. V tomto období sa preto vyžaduje pripraviť nový zákon o základných vzťahoch štátu k cirkvám, ako aj o ich financovaní.“

K zámeru odluky cirkvi od štátu z roku 1993 sa vrátil v roku 2005 pri prerokovávaní tretieho reštitučného zákona poslanec HZDS Miroslav Maxon, ktorý ho vyhodnotil slovami: „Napriek tomu, že zo strany cirkví bolo ich relevantnými predstaviteľmi jednoznačne prezentované: Ak schválite zákon o reštitúciách, tak je nepochybne na mieste sa baviť o odluke cirkvi od štátu. Odvtedy ubehlo 11 rokov a v tejto oblasti sa, žiaľ, nespravilo nič.“

Nezmenilo sa nič ani za ďalších 16 rokov v prístupe cirkví k reštitúcii majetku. Pre cirkvi boli prijaté už štyri zákony o reštitúcii cirkevného majetku a ony napriek tomu neustále tvrdia, že im bolo navrátená len časť majetku a potrebujú ďalší zákon. Rozsah svojho majetku však odmietajú celých 31 rokov zverejniť. Jednoznačne to potvrdil počas rokovaní expertnej komisie k financovaniu cirkví Tibor Hajdu za Konferenciu biskupov Slovenska: „Platná legislatíva o finančnom zabezpečení cirkví (v roku 2013 – poznámka autora) nepodmieňuje jej realizáciu predkladaním akejkoľvek vlastníckej štruktúry. Takto stanovenú požiadavka… zo strany ministerstva považuje Konferencia biskupov Slovenska za nezákonnú.“ Reakcie cirkvi na požiadavku štátu informovať ho o rozsahu svojho majetku sú neobyčajne tvrdé a arogantné. Nič nebudú oznamovať, nech si to štát zistí sám, ony nemajú dostatok informácií, štát má k tomu všetky nástroje. Katolícka cirkev to tvrdí napriek tomu, že podľa Piatej knihy platného Kódexu cirkevného práva sú biskupi a Konferencia biskupov zodpovední za správu cirkevného majetku, za jeho nadobúdanie i scudzovanie. To sa bez prehľadu o rozsahu a povahe majetku jednoducho nedá. Alebo dá, ale asi len na Slovensku…

V Českej republike postupuje Katolícka cirkev opačne. Po rozsiahlej reštitúcii cirkevného majetku a postupnom znižovaní dotácií od štátu cirkev už v roku 2016 prvý krát zverejnila výsledky svojho hospodárenia za predchádzajúci rok 2015. V správe uviedla, že „celkovo získala zdroje vo výške 2,6 miliardy českých korún, pri príspevku na podporu činnosti zo strany štátu vo výške 951,4 miliónov a 1,6 miliardy ako finančnej náhrady za nevrátený majetok. Výnosy z hospodárenia cirkvi predstavovali 994 miliónov korún a čistý hospodársky výsledok po zdanení bol 108 miliónov korún.“

Na Slovensku za 31 rokov od prijatia prvého reštitučného zákona napriek pôvodne krásnym a ústretovým slovám zo strany predstaviteľov cirkví nielenže nedošlo k realizácii prechodného obdobia a k prijatiu zákona o odluke cirkvi od štátu. Naopak predstavitelia štátu a cirkví na jednej strane vyhlásili, že otázka odluky je bezpredmetná, cirkev je slobodná a preto téma odluky nie je aktuálna (napr. premiér Peter Pellegrini). Na druhej strane bol v roku 2019 prijatý nový zákon o financovaní cirkví (č. 370/2019 Z. z.), prijatý bez diskusie s verejnosťou a pripravený kabinetne len s niektorými cirkvami. V rozpore s deklaráciou o transparentnosti a solidárnosti zákona, zabetónovali týmto zákonom privilégiá niektorých cirkví na úkor ostatných. Súčasne sa stanovil detailný spôsob pravidelnej valorizácie – nárastu príspevku pre cirkvi, jednostranne zvýhodňujúci tie najväčšie. Týmto spôsobom nielen, že sa zabezpečil pravidelný nárast finančného príspevku zo strany štátu, ale súčasne sa zabezpečila jeho nárokovateľnosť v konkrétnej výške. Ako jedinej organizačnej zložke v štáte! Cirkvi sa neodlúčili od štátu, naopak ešte viac sa k nemu pripútali.

Zhodnotenie 8. mýtu

Krivdy minulosti je potrebné vždy napraviť, ak sa to len trochu dá. Nie však vytváraním nových krívd. Ide o to, povedané slovami predsedu československej delegácie na Norimberskom procese Bohuslava Ečera, aby zákon nezabil spravodlivosť! V prípade cirkevných reštitúcií to platí osobitne. Pri nich neplatia dohody, neplatia sľuby, neplatia pravidlá, iba sa masívne vracia majetok.

Čo všetko bolo predmetom cirkevných reštitúcií štát ani verejnosť dodnes nevedia. Cirkvi (najmä tie väčšie, osobitne katolícka cirkev) to úporne zamlčujú. Podľa dôvodovej správy Vlády Slovenskej republiky k reštitúcii cirkevného majetku v roku 1993 sa podľa odhadu cirkví malo reštituovať približne 2 300 nehnuteľností – kostolov, kaplniek, farských a iných budov. V nich sa nachádzalo 910 školských, 120 sociálnych a 26 zdravotníckych subjektov, ktoré boli povinné tieto budovy vydať. Podľa štatistiky Ministerstva kultúry z roku 2019 cirkvi vlastnili celkovo 10 673 nehnuteľností. Ak odpočítame kostoly, modlitebne a pod. postavené po roku 1989 (je ich 2 377 a ďalších 40 je rozostavaných), tak to predstavuje presne 8 296 objektov, ktoré cirkvi väčšinou reštituovali.

Rozsah cirkevného vlastníctva pôdy je podobne nejasný. Pri prerokovávaní zákona o reštitúcii vtedajší minister kultúry Dušan Slobodník poslancom zdôrazňoval, že pôjde maximálne o 40 až 50 tisíc hektárov poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Podľa údajov denníka Pravda z 19 augusta 2013 ku koncu roku 2012 cirkvi zreštituovali len od Štátnych lesov a Slovenského pozemkového fondu 66 271,45 ha, z toho katolícka cirkev 64 566,50 ha (97,42 %). A to ešte vo výpočte chýbajú reštituované pozemky v desať tisícoch hektárov od obcí a miest, národných parkov, súkromníkov a pod. Napriek tomu, že cirkvi sú najväčšími súkromnými vlastníkmi pôdy na Slovensku, ich predstavitelia (tentoraz najmä evanjelickej a. v.) ešte stále požadujú ďalšie kolá reštitúcií, pretože stále nemajú dosť majetku.

Napriek opakovaným reštitúciám, sľubom, súhlasu a dohodám predstaviteľov cirkví s predstaviteľmi štátu nielenže nedošlo k postupnému znižovaniu príspevku na cirkvi a náboženské spoločnosti zo strany štátu, ale ani k realizácii odluky. Naopak len za posledných 20 rokov vzrástol príspevok štátu na činnosť cirkevných ústredí a platov kňazov z 17 247 790 € (rok 2000) na 51 697 671 € (rok 2020), čo predstavuje 300 %-ný nárast, v absolútnej výške o 34 449 881 €. Diskusia o odluke cirkvi od štátu postupne úplne zamĺkla. Naopak v roku 2019 sa prijal už spomínaný zákon o financovaní cirkví (č. 320/2019 Z. z.), ktorý cirkvi pripútal k štátu a jeho pokladnici ešte viac.

Keby štát chcel, dokázal by si zistiť rozsah reštituovaného cirkevného majetku aj sám. Aj keď cirkvi to úspešne komplikujú, pretože si zaregistrovali ďalších skoro 2 900 právnických osôb (okrem vlastných cirkevných úradov), ktoré nakladajú s ich majetkom. Na cirkevnom oddelení Ministerstva kultúry však preplácali náklady za všetky geometrické plány objektov určených na reštitúciu. Preto musia mať, resp. vedeli by spraviť, prehľad o rozsahu dosiaľ reštituovaného majetku. Myslíme si však, že je povinnosťou každého subjektu zdokladovať voči štátu rozsah svojho majetku. To sa týka samozrejme aj cirkví! Ak štát týmto opakovane nepodmienil (ani v roku 2019!) poskytovanie dotácií, je to len chyba/zámer/dohoda konkrétnych predstaviteľov štátu a cirkví na úkor občanov ich štátu.

Ak cirkvi a ich predstavitelia odmietajú hovoriť o  svojom majetku a jeho rozsahu ubližujú predovšetkým sami sebe. Takto len spochybňujú úprimnosť svojho konania, podporujú tým rôzne zverejnené informácie o bohatstve a rozsahu majetku cirkví, o podvodoch a krádežiach pri jeho spravovaní (uveďme len sporných 100 miliónov korún arcibiskupa Sokola a dôvody odvolania arcibiskupa Bezáka), ktoré výrazne poškodzujú meno cirkvi. Takto len potvrdzujú slová jedného z vrcholných predstaviteľov katolíckej cirkvi (po vzore Františka Mikloška ho nebudeme menovať), ktorý pred svojou smrťou povedal: „Majetok a peniaze z reštitúcií, to je to, čo nakoniec cirkev úplne zničí. Peniaze ničia charaktery ľudí i charakter cirkvi. Chudoba apoštolov nebola len ideálom, ale predpokladom pravdivosti a úprimnosti ich činov a slov.“

Mýtus 6 – Apoštolská chudoba cirkvi = Už len falošná propagandistická nálepka!

Predchádzajúce časti nájdete na nasledujúcich odkazoch: Mýtus 1, Mýtus 2, Mýtus 3, Mýtus 4, Mýtus 5, Mýtus 6, Mýtus 7, Mýtus 7. (dokončenie). Mýtus 8.

Na titulke k článku je použitá grafika Františka Kupku, z roku 1905 v týždenníku L’Assiette au Beurre , časť venovaná náboženstvu/Religions. Zdroj: www.tresbohemes.com