Mýty a legendy o odluke III.

 

V prvých dvoch častiach sme si ukázali ako štát si úzkostlivo a cieľavedome na Slovensku štát vyberá partnera pre vzťah štátu a cirkvi. V tretej časti si ukážeme čo pre štát znamená udržiavanie tohto vzťahu, jeho dôsledky a náročnosť financovania cirkví zo štátneho rozpočtu pri zachovaní privilegovaného postavenia len pre jedného z nich.

Mýtus 3 – Sme len služobníci boží

Na Slovensku z viac ako 70 náboženských hnutí a smerov bolo len 18 z nich registrovaných štátom. Vďaka registrácii získali okrem množstva iných výhod aj právo, aby štát financoval ich činnosť a platy kňazov z daní všetkých občanov. Podľa informácií z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky štyri z nich – Bahájske spoločenstvo, Cirkev Ježiša Krista, svätých neskorších dní, Náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi a Kresťanské zbory tieto príspevky neprijímajú. Spoločnosť Prometheus prostredníctvom e-mailu oslovila predstaviteľov všetkých štyroch cirkví s prosbou o vysvetlenie tejto skutočnosti. Okrem Svedkov Jehovových nám odpovedali všetci ostatní a z ich odpovedí vyplynulo, že nejde o postup štátu, ale o fakt, že uvedené cirkvi neprijímajú financovanie svojej činnosti z programových (hodnotových) dôvodov. Viac si cenia nezávislosť na štáte. Ako je to s ostatnými cirkvami?

Trocha histórie nezaškodí…

Už od čias vzniku a budovania štruktúry cirkvi v rannom stredoveku sa ukázalo, že je nevyhnutné materiálne zabezpečiť činnosť kňazov i samotnej farnosti. Preto sa vytvárali nové farnosti len vtedy, keď cirkev dokázala zabezpečiť ich hospodársku samostatnosť. Spočiatku kňaza a farnosť platili panovníci a šľachtici, ktorí stavali a vlastnili kostoly. Postupne (v 12. storočí) došlo k premene vlastníckeho práva kostolov na právo patronátne, čo viedlo k trvalému spojeniu cirkevného úradu s majetkami a príjmami. Iste nie je náhoda, že práve v tomto storočí bol povinne zavedený celibát kňazov!

Aj v novoveku základom majetku každej fary boli základiny (fundácie) vo forme nehnuteľných majetkov: polí, lúk, viníc, záhrad a ovocných sadov. Práce na nich vykonávali v presne stanovenom rozsahu farníci, pričom výnos z majetku prináležal fare. Tento majetok dopĺňali základiny vo forme naturálnych dávok i vo forme platu, na čo sa opäť skladali farníci. Súčasťou ďalších príjmov bol aj podiel na cirkevnom desiatku vo forme šestnástiny z dopestovaného obilia i vína, ako aj rôzne poplatky a dane (napr. z mlyna, od židov a pod). A to všetko završovali štólové poplatky za krst, sobáš, pohreb, oferu a koledu. Asi najlepšie si štruktúru príjmov ukážeme na konkrétnom príklade – ukážke ročného príjmu farára zo Smoleníc, ktorý vykázal v roku 1782 tieto príjmy: 105 zlatých z farských pozemkov, 107 zl. z domovských dávok, 69. zl. z fundácií, 10 zl. zo šestnástiny, 20 zl. z dreva, 25 zl. z vína, 1 zl. z jahniat, 3 zl od židov, 4 zl. za hodový obed, 19 zl. odmenu v hotovosti a štólové poplatkv v celkovej výške 124 zl.

Tieto príjmy boli účelovo len pre katolícku cirkev rozšírené v období Rakúska-Uhorska o tzv. kongruu – plat kňazov zo strany štátu. Prvá Československá republika kongruu prevzala do  svojho právneho poriadku a v roku 1926 rozšírila štátny plat pre kňazov na kňazov všetkých štátom uznaných cirkví. Princíp platenia kňazov zo strany štátu zachovala aj vojnová Slovenská republika (pre 5 cirkví), ba dokonca tento princíp platil aj po roku 1948 v čase budovania socializmu. A na Slovensku platí dodnes!

 

Platby bez limitov

Ako sme si stručne prierezom histórie ukázali financovanie cirkvi zo strany štátu nebol výmysel komunistov za zabavenie cirkevného majetku. Najmä Katolícka cirkev (a neskôr i iné cirkvi) sa už veľa storočí cieľavedome prepája so štátom a využíva jeho zdroje pre svoju vlastnú činnosť. V tejto súvislosti je veľmi zaujímavé, že pre hospodárske zabezpečenie činnosti cirkví na Slovensku stále platí tzv. „komunistický“ zákon č. 248 z roku 1949. Zachováva financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu, avšak jeho obsah zmenili štyri novelizácie od roku 1990 až do roku 2013. Posledná novelizácia, ktorá sa uskutočnila nepriamo cez novelu zákona o platových pomerov niektorých ústavných činiteľov (aké je to charakteristické!!!), zabezpečila pravidelnú valorizáciu platov kňazov podľa valorizácie platov pracovníkov verejnej správy. Na druhej strane sa novelizáciami postupne zrušili všetky kontrolné mechanizmy zo strany štátu a ponechala sa len povinnosť štátu finančne prispievať na platy, administratívu a náklady na bohoslužby a inú činnosť. Bez akýchkoľvek zákonných limitov, určení a princípov!

Čo to v praxi znamená ukazuje nárast výdavkov na cirkvi zo štátneho rozpočtu v kapitole Ministerstva kultúry Slovenskej republiky za posledných 17 rokov skoro o 239 %:

Rok 2000 2005 2010 2017 absolútne % nárast
Suma 17 247 793 29 060 513 37 480 512 41 180 390 + 23 932 597 238,76

Spoločnosť Prometheus sa obrátila na Ministerstvo kultúry SR s požiadavkou o poskytnutie správ, ktoré majú cirkvi ako jedinú povinnosť podľa §-u 9 zákona č. 248/1949 Zb. podávať ministerstvu o použití pridelených finančných prostriedkov. Ministerstvo tieto správy našej spoločnosti v rozpore so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám odmietlo poskytnúť a dalo nám k dispozícii len tabuľky z prílohy k týmto správam za roky 2012-2016. Dalo si však záležať aby dôsledne prekrylo údaje za vlastné príspevky jednotlivých cirkví. Napriek tomu z  podrobnej analýzy sprístupnených údajov vyplýva, že malé cirkvi majú tak nízky príspevok, že sa musia rozhodnúť či ho použijú na prevádzku ústredia (ako Cirkev adventistov siedmeho dňa a Novoapoštolská cirkev), alebo na platy duchovných (ostatné malé cirkvi).

 

Platíme to z vlastných daní všetci, veriaci i humanisti

Výška príspevku pre päť najväčších cirkví (Rímskokatolícka, Gréckokatolícka, Evanjelická cirkev augsburského vyznania, Reformovaná kresťanská a Pravoslávna cirkev) im umožňuje rovnomernejšie rozdeliť príspevok štátu na platy duchovných (70-80 %) a prevádzku cirkevných ústredí (10-30 %). Napríklad Rímskokatolícka cirkev dostala v roku 2017 na platy 2 379 duchovných spolu s odvodmi 20 225 865 € a na prevádzku biskupstiev 2 934 649 €, čo predstavuje 12,67 % z celkovej dotácie.

Aký je podiel vlastných prostriedkov cirkví na krytí týchto nákladov je ťažké určiť pre nedostatok konkrétnych údajov, zdá sa však, že je v podstate symbolický. Ukazujú to údaje dvoch z ôsmych Rímskokatolíckych biskupských úradov, kde pracovníci Ministerstva kultúry neboli tak dôslední pri prekrývaní údajov vlastných prostriedkov zo strany cirkvi a dala sa zistiť aspoň celková výška ich spolufinancovania nákladov za rok 2016. V prípade biskupského úradu v Spišskom Podhradí cirkev prispela z vlastných prostriedkov sumou 20 525 €, čo pri celkovej výške rozpočtu 3 180 426 € predstavovalo 0,65 % podiel. Podobne prípade biskupského úradu v Rožňave sa cirkev podieľala sumou vo výške 9 058 € z vlastných prostriedkov, čo predstavovalo podiel 0,58 % z celkových nákladov vo výške 1 559 443 €.

Okrem toho v rozpočte tejto kapitoly ministerstva kultúry sú finančné prostriedky na materiálne a organizačne zabezpečenie činnosti ďalších organizačných štruktúr Katolíckej cirkvi ako Konferencie biskupov Slovenska, od roku 2006 Konferenciu vyšších predstavených ženských reholí a od roku 2010 aj Konferenciu vyšších predstavených mužských reholí. Štát financuje aj činnosť Slovenskej katolíckej charity. Toto všetko za ďalších 2 954 820 €. Aby sme boli objektívni musíme uviesť, že platíme aj prevádzku Ekumenickej rady cirkví, Diakonie Evanjelickej cirkvi a. v. a Diakonie Reformovanej kresťanskej cirkvi (od roku 2008) v celkovej výške 318 919 €. Kto a na základe čoho rozhodol o financovaní všetkých týchto položiek zo štátneho rozpočtu nie je známe. Štát len platí…

 

Platíme všetko, bez ohľadu na efektívnosť

Výška príspevku zo strany štátu pozitívne diskriminuje veľké cirkvi, umožňuje im budovať nové organizačné štruktúry a prijímať nových duchovných väčšinou platených práve z prostriedkov štátu. Systematické financovanie cirkví zo strany štátu vedie k značnému nárastu počtu ich kňazov, farských úradov i kostolov. To zase spätne vedie k nárastu nárokov na ich financovanie bez možnosti zo strany štátu akokoľvek ovplyvniť počet kňazov i systemizáciu farských úradov. Toto právo však mal štát aj za čias vojnovej (a ako sama deklarovala kresťanskej) Slovenskej republiky…

Paradoxne tak ako stúpajú nároky na finančnú podporu, tak na druhej strane vykazujú cirkvi absolútny i percentuálny pokles základných cirkevných obradov ako krsty, sobáše či pohreby. Za tieto obrady cirkvi, napriek tomu, že dostávajú zo strany štátu dotáciu aj na bohoslužby, už stáročia vyberajú od veriacich ďalšie nezdanené príjmy, tzv. štólové poplatky. Nárast požiadaviek na financie možno kompenzuje stratu z poklesu počtu základných obradov a z následného poklesu príjmov za tieto obrady. Potvrdzuje to porovnanie údajov za Rímskokatolícku cirkev z rokov 1989 a 2015:

 

Položka 1989 2015 porovnanie % podiel
Počet duchovných 1 906 3 536 + 1 630 186
Počet kostolov 3 919 6 136 + 2 217 157
Počet cirkevných krstov 64 312 46 376 – 17 945 72
Počet cirkevných sobášov 24 790 15 011 – 9 779 61
Počet cirkevných pohrebov 46 489 44 143 – 2 355 95

 

Zhodnotenie 3. mýtu

Na Slovensku štát jednostranne zvýhodňuje a teda aj pozitívne diskriminuje činnosť cirkví a v podstate na 100 % kryje náklady na ich prevádzku a platy. Takáto ústretovosť poskytuje registrovaným cirkvám neodôvodnenú a neprimeranú výhodu oproti druhým. Pritom peniaze na platy kňazov a činnosť ústredí idú z daní nás všetkých bez ohľadu na svetonázor, veriacich i sekulárnych občanov. O podobnej podpore humanistickým združeniam štát neuvažuje. Dokazuje to aj v praxi. Viac ako 10 rokov sme do rôznych grantových schém ministerstiev a vlády SR podávali rôzne projekty a snažili sme sa získať podporu štátu aspoň na niekoľko aktivít (časopis, konferenciu, Dni humanistov…). Za 28 rokov činnosti Spoločnosti Prometheus – združenia svetských humanistov štát jej neposkytol podporu ani v jednom jedinom prípade. Na rozdiel od cirkví. Vyjadrené vecne: Slovenská republika doteraz podporila svojich sekulárnych občanov dotáciou vo výške presne 0,00 €…

Nič viac a nič lepšie nepripútava cirkev k štátu ako financovanie cirkvi zo strany štátu. Chcieť s cirkvami hovoriť o odluke cirkvi od štátu sa potom asi ani nedá. Najpresnejšie to vyjadril vo svojej odpovedi riaditeľ Cirkvi Ježiša Krista, svätých neskorších dní na Slovensku Robert H. van Dalen:

Dokonca aj v krajinách ako Slovensko, kde je bežná štátna finančná podpora cirkvi, naša cirkev nepožaduje a nebude akceptovať takúto podporu. Cirkev je úplne sebestačná a neverí, že je vhodné požadovať od daňových poplatníkov iných náboženstiev, alebo daňových poplatníkov bez viery, aby podporovali činnosť cirkvi. Cirkev je financovaná dobrovoľnými darmi jej členov… Aj keď veríme, že je správne, aby cirkev udržiavala produktívny a pozitívny pracovný vzťah so štátnymi a miestnymi úradmi a s inými cirkvami, veríme a podporujeme aj koncepciu sebestačnosti a finančnej nezávislosti od štátu.“

 

Mýtus 3 – Sme len služobníci boží = Sme štátom platení služobníci


Mýty a legendy o odluke I.

Mýty a legendy o odluke II.

Be the first to comment on "Mýty a legendy o odluke III."

Leave a comment

Your email address will not be published.


*